znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 160/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011 prerokoval sťažnosť spoločnosti L., s. r. o., S., právne zastúpenej advokátom JUDr. R. T., B., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd rozsudkami Krajského súdu v Prešove č. k. 2 S 71/2009-29 zo 7. septembra 2010 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf 46/2010 zo 7. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti L., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. februára 2011   doručená   sťažnosť   spoločnosti   L.,   s.   r.   o.,   S.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkami Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 S 71/2009 zo 7. septembra 2010 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžf 46/2010 zo 7. decembra 2010.

Zo sťažnosti vyplynulo: «Na základe daňovej kontroly Daňový úrad V. Dodatočným platobným výmerom č. 744/230/15816/09/KASA zo dňa 22.5.2009 nám vyrubil daň vo výške 11 226.84 EUR. Proti   tomuto   rozhodnutiu   sme   sa   odvolali,   avšak   Daňové   riaditeľstvo   SR   svojim rozhodnutím   č.   I/225/11936-101484/2009/990723-r   zo   dňa   9.9.2009   uvedený   platobný výmer potvrdil. Vzhľadom na túto skutočnosť sme sa žalobou zo dňa 13.11.2009 domáhali na Krajskom súde v Prešove zrušenia rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR. Krajský súd svojim rozsudkom č. 2S/71/2009-29 zo dňa 7.9.2010 našu žalobu zamietol. V súlade s tým sme   sa   odvolaním   zo   dňa   7.10.2010   obrátili   na   Najvyšší   súd   SR,   ani   ten   však   nášmu odvolaniu   nevyhovel   a   svojim   rozsudkom   č.   3   Sžf/46/2010   zo   dňa   7.12.2010   potvrdil rozsudok Krajského súdu v Prešove.

Jedným z hlavných dôvodov našich odvolaní v uvedených konaniach bola skutočnosť, že   daňové   orgány   nezistili   riadne   skutkový   stav,   keďže   nevykonali   navrhované   dôkazy. Konkrétne išlo najmä o výsluch p. K. T., ktorý vystupoval ako sprostredkovateľ za spol. S. s.r.o. a spol. D., s.r.o., pokiaľ ide o faktúry, v súvislosti s ktorými nám bola dorubená daň, keďže   tieto   spoločnosti   sporné   faktúry   nemali   vo   svojom   účtovníctve   a   ich   konatelia odmietli, že by boli dodávateľmi zemných prác pre našu spoločnosť. Krajský súd v Prešove ako aj Najvyšší súd SR sa pritom vo svojom právnom posúdení zhodli, že daňové orgány nepochybili,   keď   nevykonali   nami   navrhovaný   výsluch   p. K.   T.,   keďže   sme   zmeškali prekluzívnu   lehotu   v   zmysle   ust.   §   15   ods.   10   zákona   č.   511/1992   Zb.   o   správe   daní a poplatkov   a   o   zmenách   v   sústave   územných   finančných   orgánov   (ďalej   len   „zákon č. 511/1992 Zb.“), v rámci ktorej sme mohli navrhnúť doplnenie dokazovania....

...-   súdy   nesprávne   vyvodili,   že   po   uplynutí   lehoty   na   vyjadrenie   k   protokolu o daňovej kontrole v zmysle § 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. už nemožno žiadne ďalšie dôkazy navrhovať.

- súdy v rozpore s ustanoveniami zákona č. 511/1992 Zb. potvrdili formálny postup daňových orgánov, ktoré zisťovali len skutočnosti na podporu dorubenia dane pre našu spoločnosť,   ale   nevenovali   veľkú   pozornosť   dôkazom   v   prospech   našej   spoločnosti a nezisťovali skutočný stav veci. Napriek tomu. že ide o veľkú sumu dane, ktorá nám bola dorubená, daňové orgány dôsledne nezisťovali skutočný stav veci a v rozpore s listinnými dôkazmi   (t.j.   vystavenými   faktúrami)   sa   spoľahli   na   výpovede   konateľov   spol.   S.   s.r.o. a spol. D., s.r.o., ktorých v danej veci nemožno považovať za nestranných svedkov. Ich výpovede   ďalej   nepotvrdili   žiadnymi   iným   dôkazmi,   ako   napr.   obhliadkou   stavieb,   na ktorých boli práce vykonane, výsluchom pracovníkov, ktorí na stavbách pracovali a pod.

- súdy ignorovali ust. § 29 ods. 1 a 2 zákona č. 511/1992 Zb., t.j., že dôkazy vykonáva správca dane, nie daňový subjekt. To znamená, daňový subjekt dôkazy navrhuje, ale nevie ich vykonať, keďže na to nemá potrebné mechanizmy, ako predvedenie svedka na výsluch. Súdy však dôvodili, že tým, že správca dane neúspešne predvolal svedka na výsluch, využil všetky dostupné právne prostriedky. Opomenuli tak právo správcu dane dožiadaním zistiť novú adresu svedka, resp. ho dať na výsluch predviesť.

-   súdy   nesprávne   vyhodnotili   postup   daňových   orgánov.   Daňových   úrad   V.   totiž výsluch svedka p. K. T. neodmietol a ani sa neodvolával na uplynutie lehoty podľa § 15 ods. 10   zákona   č.   511/1992   Zb.   Ako   vyplýva   z   Upovedomenia   o   vypočutí   svedka   zo   dňa 19.6.2009 Daňový úrad vo V. svedka K. T. predvolal, avšak predvolanie sa mu nepodarilo doručiť.   Vzhľadom   na   to   Daňový   úrad   V.,   ako   aj   Daňové   riaditeľstvo   SR   vo   svojom rozhodnutí č. I/225/11936-101484/2009/990723-r zo dňa 9.9.2009 ustálili, že svedka nebolo možno vypočuť, bez toho aby sa pokúsili zistiť jeho novú adresu, resp. ho predviesť. Daňové orgány sa teda neodvolávali sa uplynutie lehoty podľa § 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb, tento právny dôvod použili až súdy....

Ako vyplýva zo skutkového stavu uvedeného vyššie, Krajský súd v Prešove ako aj Najvyšší   súd   SR   nepostupovali   pri   výklade   zákona   č.   511/1992   Zb.   riadne   a   dospeli k nesprávnym   právnym   ale   aj   skutkovým   zisteniam.   Súdy   prisvedčili   postupu   daňových orgánov,   ktoré   k   dôkazom   navrhovaným   našou   spoločnosťou   pristupovali   formálne a nevyvinuli   žiadnu   snahu   použiť   všetky   dostupné   právne   prostriedky   pre   zistenie skutočného   stavu   veci,   t.j.   najmä   výsluch   svedka   K.   T.   Navyše,   súdy   postup   daňových orgánov právne „ospravedlnili“ s ohľadom na zmeškanie lehoty podľa § 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb., čo je však v úplnom rozpore s realitou, keďže daňové orgány predmetné ustanovenie vôbec nepoužili.

Zistenie   skutočného   stavu   veci   bolo   pritom   pre   našu   spoločnosť   dôležité,   keďže výsluchom K. T. bolo možné potvrdiť, že spol. S. s.r.o. a spol. D., s.r.o. pre nás skutočne vykonávali zemné práce vo forme subdodávok.   Tieto práce priamo na našich stavbách organizoval   K.   T.,   ktorý   na   nich   zabezpečoval   pracovníkov,   doručoval   nám   faktúry a inkasoval peniaze. Skutočnosť, že uvedené spoločnosti si sporné faktúry nezaradili do svojho účtovníctva nemožno bez ďalšieho nezávislého dokazovania považovať za pravdivú, keďže to má obrovský finančný dopad na našu spoločnosť vo forme dodatočne dorubenej dane z príjmov. Výsluch len konateľov týchto spoločností nemožno vzhľadom na závažnosť prípadu považovať za dostatočný a nestranný dôkaz, keďže ich záujem je protichodný, t.j. v prípade, ak by sa preukázala oprávnenosť sporných faktúr, malo by to značné negatívne dopady   pre   dané   spoločnosti   a   ich   konateľov.   Daňové   orgány   a súdy   sa   však   napriek rozporu medzi písomnými faktúrami a výpoveďami konateľov spol. S. s.r.o. a spol. D., s.r.o. bez ďalšieho priklonili na stranu ústnych výpovedí konateľov spol. S. s.r.o. a spol. D., s.r.o. a ďalšie dokazovanie odmietli.»

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:„Základné právo spoločnosti L., s.r.o., so sídlom... S., Slovenská republika, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. 2S/71/2009-29 zo dňa 7.9.2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. 3 Sžf/46/2010 zo dňa 7.12.2010 porušené.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. 2S/71/2009 -29 zo dňa 7.9.2010 a rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 3 Sžf/46/2010 zo dňa 7.12.2010 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu v Prešove.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania, ktoré sú porušovatelia povinní zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka sťažnosťou namietala neústavnosť rozhodnutí krajského súdu sp. zn. 2 S 71/2009 a najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 46/2010.

A. Na preskúmanie rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 2 S 71/2009 zo 7. septembra 2010 ústavný súd nemá dostatok právomoci.

Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   („ak  ...   nerozhoduje   iný   súd“),   ktorý   vyplýva z citovaného čl.   127 ods.   1   ústavy, môže   ústavný   súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba   alebo   právnická   osoba   nemôže   domôcť   v   žiadnom   inom   konaní   pred   súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou   označeného základného práva alebo   slobody   oprávnený   konať   alebo   rozhodovať   iný   všeobecný   súd,   ústavný   súd   jej sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok právomoci.

Sťažovateľka   sa   proti   rozsudku   krajského   súdu   odvolala   na   základe   riadneho opravného   prostriedku   na   najvyššom   súde,   ktorý   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Sžf 46/2010   7.   decembra   2010   rozhodol.   Sťažovateľka   sa   tak   mohla   domôcť   účinnej ochrany ňou označeného základného práva na spravodlivé súdne konanie už v konaní pred najvyšším súdom v označenom konaní.

V   tejto   časti   preto   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.

B.   Sťažovateľka   namietala   aj   neústavnosť   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Sžf 46/2010 zo 7. decembra 2010.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Z rozdelenia súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí okrem iného uviedol:

„Z administratívneho spisu senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zistil, že správca dane konštatoval porušenie § 2 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z.z. tým, že žalobca riadne nepreukázal zaúčtované daňové náklady a v zmysle § 17 ods. 2 písm. a/ uvedeného zákona   zvýšil   základ   dane   o   sumu   1   755   000,-   Sk.   Žalovaný   nepovažuje   zaúčtovanie dokladov v účtovníctve za dostatočné, a to tak z pohľadu zákona č. 595/2003 Z.z., ako aj z pohľadu zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov.

Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konštatuje, že zákonnou podmienkou, aby   mohol   byť   výdavok   považovaný   aj   za   daňový   výdavok   je,   aby   bol   preukázateľne vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov daňovníka. K preukázanosti výdavkov   na   vykonanie   prác   je   potrebné   okrem   preukázania   zúčtovania   výdavkov a daňových dokladov, preukázať aj skutočné realizovanie týchto prác tak, ako je to uvedené vo faktúrach. Z vykonaného zisťovania však vplynulo, že žalobca preukázal náklady len dokladmi – faktúrami a výdavkovými pokladničnými dokladmi, ktoré ako sa preukázalo, vystavené dodávateľmi uvedenými na týchto dokladoch neboli.

Správca dane predvolal p. K. T., ktorého navrhol vo veci vypočuť žalobca, avšak svedok si zásielku neprevzal a zásielka bola poštou vrátená správcovi dane s označením, že adresát je neznámy. Z uvedeného dôvodu vypočutie svedka nebolo možné. Správca dane v danom prípade zohľadnil a zhodnotil všetky skutočnosti, ktoré mali vplyv na správne určenie daňovej povinnosti, v priebehu daňovej kontroly využil všetky dostupné prostriedky, ktoré mal k dispozícii – miestne zisťovania, dožiadania iným správcom dane, postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a dbal na práva daňového subjektu. S výsledkami   správcu   dane   bol   daňový   subjekt   oboznámený   a   mal   možnosť   k svojim tvrdeniam predkladať všetky dostupné doklady a dôkazy. Žalobca nepreukázaním nákladov zahrnutých   do   základu   dane   porušil   ustanovenia   §   2   písm.   i/   a   §   21   ods.   1   zákona č. 595/2003 Z.z., v dôsledku čoho správca dane odôvodnene zvýšil základ dane o celkovú sumu 1 775 000,- Sk. Správca   dane   prerokoval   s   daňovým   subjektom   protokol   o   výsledku   zistenia   z daňovej   kontroly,   ktorý   bol   podpísaný   dňa   14.05.2009.   Keďže   daň   zistená   po   daňovej kontrole sa odlišovala od dane uvedenej v daňovom priznaní, správca dane vydal dňa 22.05.2009 dodatočný platobný výmer, ktorým vyrubil daňovému subjektu rozdiel dane. Správca dane tak postupoval v súlade s § 44 ods. 4 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. Ďalej   z pripojeného   administratívneho   spisu   vyplýva,   že žalobca   bol   vyzvaný   na vyjadrenie sa   k protokolu   na   jeho   prerokovanie   výzvou zo   dňa   16.04.2009,   ktorá   bola doručená právnemu zástupcovi žalobcu dňa 23.04.2009. Z výzvy vyplýva, že žalobca bol poučený, že podľa § 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. môže svoje písomné vyjadrenie k protokolu predložiť najneskôr do 8 pracovných dní odo dňa jeho doručenia a že prípadné zmeškanie lehoty nie je možné odpustiť. Vyjadrenie k protokolu bolo právnym zástupcom žalobcu doručené Daňovému úradu vo V. dňa 14.05.2009. Právny zástupca v ňom navrhol vypočuť p. K. T.

Dňa   14.05.2009   bola   spísaná   zápisnica   o   ústnom   pojednávaní,   kde   bolo konštatované, že písomné vyjadrenie k protokolu nebolo predložené do 8 pracovných dní, zmeškanie lehoty nie je možné daňovému subjektu odpustiť, a teda správca dane na základe toho nemení výsledok daňovej kontroly.

Odvolací   súd   vyhodnotil   rozsah   a   dôvody   odvolania   vo   vzťahu   k   napadnutému rozsudku Krajského súdu v Prešove po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov,   keďže   napadnutý   rozsudok   so   správnou   citáciou   dotknutých   právnych   noriem obsiahnutých   v   dôvodoch   napadnutého   rozsudku,   obsahuje   dostatok   dôvodov,   ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku.

Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou krajského súdu,   podľa ktorej správca dane pri vydávaní dodatočného platobného výmeru vo vzťahu k dani z príjmu postupoval v súlade so základnými zásadami daňového konania a objasňoval všetky skutočnosti, ktoré by mohli svedčiť v prospech, ale aj v neprospech žalobcu.“

Z uvedeného, ako aj z obsahu celého spisu vyplýva, že najvyšší súd sa vysporiadal s argumentmi   sťažovateľky   uvedenými   v   odvolaní   proti   rozsudku   krajského   súdu, zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, prečo bolo treba akceptovať v plnom rozsahu rozsudok krajského súdu ako správny. Zo záverov rozhodnutia najvyššieho súdu   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne záväzných predpisov, ktorá by bola popretím zmyslu a podstaty zákonov, čo sa týka aj vyhodnotenia   dôkazov.   Odôvodnenie   rozhodnutia   nie   je   svojvoľné   alebo   arbitrárne. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožnila so závermi najvyššieho súdu, nemôže sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavne   neopodstatnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Ústavný súd v tejto časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť už pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opraný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011