znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 160/09-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. D., Č., zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 6 Sžo 20/2008 z 26. novembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. D.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. februára 2009 doručená sťažnosť J. D., Č. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžo 20/2008 z 26. novembra 2008.

Z podanej   sťažnosti   a z nahliadnutia   do   súvisiaceho   spisu   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 S 478/2006 vyplynulo, že sťažovateľ ako navrhovateľ   doručil   23.   augusta   2006   krajskému   súdu   opravný   prostriedok   proti rozhodnutiu Obce Č. (ďalej len „odporca“) č. 559/2006/111inf. z 25. júla 2006. Odporca týmto   rozhodnutím   nevyhovel   žiadosti   sťažovateľa   zo   14.   júla   2006   podľa   zákona č. 211/2000   Z.   z.   o slobodnom   prístupe   k informáciám   a o zmene   a doplnení   niektorých zákonov   (zákon   o slobode   informácií)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o slobodnom   prístupe k informáciám“),   ktorou   sťažovateľ   žiadal   odporcu   poskytnúť mu fotokópie   všetkých   pracovných   zmlúv a   pracovných   náplní zamestnancov   obce   vrátane zamestnancov, ktorí sú na materskej alebo rodičovskej dovolenke, sú uvoľnení na výkon verejnej funkcie, vykonávajú službu v ozbrojených silách alebo civilnú službu. Sťažovateľ žiadal   poskytnúť   tieto   fotokópie   pracovných   zmlúv   po   vylúčení   údajov   umožňujúcich identifikáciu   konkrétnych   fyzických   osôb,   ktoré   sú   v pracovnoprávnom   vzťahu   s obcou. Dôvodom,   pre   ktorý   odporca   sťažovateľovej   žiadosti   nevyhovel,   bolo   to,   že   ním požadované   údaje   sú   osobnými   údajmi,   pričom   dotknuté   osoby   nedali   súhlas   na   ich sprístupnenie a k takýmto informáciám je prístup obmedzený. Podľa názoru sťažovateľa uvedeného v jeho opravnom prostriedku z 22. augusta 2006 doručenom krajskému súdu odporca   dostatočne nerozlišoval medzi informáciami a listinou, na ktorej sú informácie zaznamenané. Požadované pracovné zmluvy sú iba nosičom informácií, na ktorých sú údaje zaznamenané. Podľa   názoru   sťažovateľa   požadované   fotokópie   mu   mali   byť odporcom poskytnuté   potom,   ako   odporca   znečitateľní   meno,   bydlisko   a   dátum   narodenia zamestnanca.   Preto   navrhol   krajskému   súdu,   aby   napadnuté   rozhodnutie   odporcu   zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Potom, ako krajský súd vyzval sťažovateľa výzvou z 12. apríla 2007 na zaplatenie súdneho   poplatku   vo   výške   2   000   Sk   podľa   pol.   č.   10   písm.   a)   Sadzobníka   súdnych poplatkov   ako   za   žalobu   (o   preskúmanie   zákonnosti   právoplatného   rozhodnutia   orgánu verejnej správy), sťažovateľ podaním doručeným krajskému súdu 20. apríla 2007 oznámil, že jeho podanie z 22. augusta   2006   doručené krajskému súdu   23. augusta   2006   nie je žalobou podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ale opravným prostriedkom podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, pretože   nesmeruje   proti   právoplatnému   rozhodnutiu   správneho   orgánu,   ale   proti neprávoplatnému   rozhodnutiu   starostu   obce.   Podľa   názoru   sťažovateľa   proti neprávoplatnému rozhodnutiu starostu obce nebolo možné podať odvolanie podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ale iba opravný prostriedok podľa zákona č. 369/1990 Zb.   o   obecnom   zriadení   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o obecnom zriadení“)   (§   27),   pretože   tento   zákon   má   pre   správne   konanie   vedené   obcou   povahu osobitného ustanovenia. Keďže ide o opravný prostriedok, a nie žalobu proti nezákonnému rozhodnutiu   správneho   orgánu,   krajský   súd mal použiť pol.   č.   10   písm.   b) Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej predstavuje súdny poplatok 1 000 Sk. Výzva krajského súdu na zaplatenie súdneho poplatku bola však zároveň predčasná, keďže sťažovateľ by sa poplatníkom   stal   až   vtedy,   ak   by   nebol   v konaní   úspešný.   V tomto   podaní   sťažovateľ zároveň požiadal krajský súd, aby jeho vec bola prerokovaná na pojednávaní.

Krajský súd vo veci rozhodol uznesením č. k. 1 S 478/2006-21 z 11. októbra 2007 tak, že konanie zastavil a žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z pripojeného administratívneho spisu vyplýva, že sťažovateľ nevyužil možnosť podať proti rozhodnutiu odporcu opravný prostriedok, pretože podľa § 19 ods. 1 zákona o slobodnom prístupe k informáciám proti rozhodnutiu povinnej osoby o odmietnutí požadovanej informácie možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia alebo márneho uplynutia lehoty na rozhodnutie o žiadosti. Odvolanie sa podáva povinnej osobe, ktorá rozhodnutie vydala alebo mala vydať. Podľa § 19 ods. 2 zákona o slobodnom prístupe k informáciám o odvolaní proti rozhodnutiu povinnej osoby rozhoduje nadriadený povinnej osoby, ktorá vo veci rozhodla alebo mala rozhodnúť. Ak ide o rozhodnutie obecného úradu, o odvolaní rozhoduje starosta obce. Ak hmotné právo proti neprávoplatnému rozhodnutiu orgánu verejnej správy pripúšťa podať opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje súd, vylučuje sa týmto prípustnosť žaloby podľa druhej hlavy piatej časti   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Na   začatie   konania   podľa   tretej   hlavy   môže navrhovateľa procesne oprávniť len zákon. Zákon musí výslovne ustanoviť, že namiesto odvolania   alebo   riadneho   opravného   prostriedku   sa   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu správneho   orgánu   alebo   rozhodnutiu   správneho   orgánu   v jednom   stupni   treba   procesne brániť návrhom na preskúmanie správneho rozhodnutia súdom bez ohľadu na označenie takéhoto   návrhu.   Vo   veci   sťažovateľa   zákon   takúto   možnosť   sťažovateľovi   nepriznáva, umožňuje mu však podať proti rozhodnutiu odporcu odvolanie. Krajský súd preto konanie zastavil s poukazom na § 103, § 104 ods. 1 v spojení s § 247 a nasl. OSP, ako aj § 250l OSP.Proti uzneseniu krajského súdu č. k. 1 S 478/2006-21 z 11. októbra 2007 podal sťažovateľ 13. novembra 2007 odvolanie. V odvolaní tvrdil, že z napadnutého rozhodnutia krajského súdu nie je zrejmé, na základe čoho považoval podanie sťažovateľa z 22. augusta 2006   doručené   mu   23.   augusta   2006   za   žalobu,   pretože   bolo   označené   ako   opravný prostriedok, a zopakoval svoju argumentáciu uvedenú v podaní doručenom krajskému súdu 20. apríla 2007. Sťažovateľ na výzvu krajského súdu z 3. decembra 2007, aby zaplatil súdny poplatok za podané odvolanie vo výške 2 000 Sk, v podaní doručenom krajskému súdu 18. decembra   2007   uviedol,   že   predmetom   konania   je   rozhodovanie   o   opravnom prostriedku, a nie o žalobe, a preto krajský súd požaduje súdny poplatok za úkon, ktorý nie je spoplatnený. Odporca navrhol podaním z 19. decembra 2007 uznesenie krajského súdu č. k. 1 S 478/2006-21 z 11. októbra 2007 potvrdiť.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   6   Sžo   20/2008   z   26.   novembra   2008   uznesenie krajského súdu č. k. 1 S 478/2006-21 z 11. októbra 2007 potvrdil a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   1   S   478/2006-21   z   11.   októbra   2007   v spojení s uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Sžo   20/2008   z   26.   novembra   2008   nadobudlo právoplatnosť 15. decembra 2008.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti porušenie čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy odôvodnil tým, že najvyšší súd rozhodol svojvoľne, formalisticky a príslušné právne normy aplikoval takým spôsobom,   že   úplne   poprel   ich   účel   a   význam.   Svojím   rozhodnutím   najvyšší   súd sťažovateľovi uprel právo domáhať sa súdneho preskúmania rozhodnutia orgánu verejnej správy. Podľa názoru sťažovateľa vo veciach slobodného prístupu k informáciám v prvom stupni vždy musí rozhodovať starosta obce a o opravnom prostriedku proti jeho rozhodnutiu musí rozhodnúť iný orgán, keďže starosta nemôže rozhodovať o opravnom prostriedku proti vlastnému rozhodnutiu. Žiadna právna norma neustanovuje, do pôsobnosti ktorého orgánu štátnej správy by malo patriť rozhodovanie o odvolaní proti rozhodnutiu starostu vo veciach prístupu   k informáciám.   V takejto   situácii   sa   musí   preskúmavanie   rozhodnutia   starostu riadiť § 27 ods. 2 zákona o obecnom zriadení a riadnym opravným prostriedkom proti rozhodnutiu   starostu   musí   byť   opravný   prostriedok   podľa   tretej   časti   piatej   hlavy Občianskeho   súdneho   poriadku.   Podľa   názoru   sťažovateľa   ani   §   19   ods.   2   zákona o slobodnom prístupe k informáciám nezveruje právomoc rozhodovať vo veciach prístupu k informáciám   obecnému   úradu,   ale   iba   konštatuje,   že   o   odvolaní   proti   rozhodnutiu obecného   úradu   rozhoduje   starosta.   Zmysel   tohto   ustanovenia   je   jediný   –   ak   rozhodne vo veci slobodného prístupu k informáciám obecný úrad, o odvolaní proti jeho rozhodnutiu bude rozhodovať starosta. Ak je najvyšší súd toho názoru, že vo veci sťažovateľa mal rozhodovať obecný úrad, potom malo byť napadnuté rozhodnutie odporcu zrušené, pretože vo veci sťažovateľa rozhodol v prvom stupni starosta, a ten nie je príslušným správnym orgánom   na   takéto   rozhodnutie.   Navyše,   ak   krajský   súd   nebol   oprávnený   rozhodovať o opravnom   prostriedku   sťažovateľa,   a   mal   preto   konanie   zastaviť,   potom   mal   vec   aj postúpiť príslušnému orgánu, čo však neurobil zrejme z dôvodu, že takýto príslušný orgán neexistuje. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 20/2008 z 26. novembra 2008 má za následok porušenie práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci nálezom takto rozhodol:

„1.   Najvyšší   súd   SR   uznesením   zo   dňa   26.11.2008,   č.   k.   6Sžo   20/2008   porušil základné práva J. D. zaručené v čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.11.2008, č. k. 6Sžo 20/2008 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

3. J. D. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktorú je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť na účet advokáta Mgr. V. Š. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal(...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených   v siedmom   oddiele druhej   hlavy ústavy   (čl.   46   až čl.   50 ústavy). Všeobecné súdy poskytujú ochranu plynúcu z citovaného článku ústavy tak, že postupujú v konaní   súc   viazané   procesnoprávnymi   a hmotnoprávnymi   predpismi,   dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).

Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   z 26.   novembra   2008   sp.   zn.   6   Sžo   20/2008,   pričom   podstata   námietok sťažovateľa   spočíva   v tom,   že   najvyšší   súd „pri   rozhodovaní   o odvolaní   sťažovateľa postupoval svojvoľne, formalisticky a príslušné právne normy aplikoval takým spôsobom, že úplne poprel ich význam a účel“.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva najmä: „(...) Preskúmavanie rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy sa v správnom súdnictve uskutočňuje v dvoch základných formách:

a)   rozhodovanie   o   žalobách   proti   rozhodnutiam   a   postupom   správnych   orgánov (§ 247 až § 250k OSP),

b)   rozhodovanie   o   opravných   prostriedkoch   proti   neprávoplatným   rozhodnutiam správnych orgánov (§ 250l až 250s OSP).

Podľa(...)   §   19   zákona   o slobode   informácií   možno   podať   opravné   prostriedky, ktorými sa žiadateľ môže brániť proti odmietnutiu požadovanej informácie alebo nečinnosti povinnej   osoby,   ktorá   spočíva   v márnom   uplynutí   lehoty   na   rozhodnutie   o   žiadosti ustanovenej v § 17 cit. zákona. V § 19 ods. 4 tohto zákona sa ustanovuje, že rozhodnutie o odmietnutí žiadosti možno preskúmať v súdnom konaní podľa osobitného zákona, za ktorý sa považujú ustanovenia § 244 a nasl. OSP.

Napriek   legislatívne   neobvyklému   zaradeniu   súdnej   ochrany   k opravným prostriedkom podľa správneho poriadku, v skutočnosti pri preskúmavaní podľa § 19 ods. 4 zákona o slobode informácií ide o súdnu ochranu v súlade s čl.   46 ods.   1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá sa v tomto prípade realizuje prostredníctvom žaloby v správnom súdnictve.   Žaloba   v správnom   súdnictve,   na   základe   ktorej   sa   môže   preskúmavať rozhodnutie   o   odmietnutí   žiadosti   poskytnúť   informáciu,   nie   je   preto   opravným prostriedkom.

Súdnemu preskúmaniu rozhodnutia o odmietnutí žiadosti predchádza administratívne konanie, ktoré sa, ak zákon o slobode informácií nemá iné ustanovenie, spravuje správnym poriadkom. So zreteľom na niektoré jeho osobitosti je nevyhnutné objasniť aj konanie, ktoré predchádza (musí predchádzať) podaniu žaloby.

Ak dôjde k odmietnutiu požadovanej informácie alebo k márnemu uplynutiu lehoty (prípadne   aj   predĺženej)   na   rozhodnutie   o   žiadosti   o   informáciu,   žiadateľ   môže   podať odvolanie   podľa   všeobecných   predpisov   o   správnom   konaní zákon   č.   71/1967   Zb. o správnom konaní (správny poriadok).

Ako   je   uvedené   v(...)   ustanovení   §   19   ods.   1   a   2   zákona   o   slobode   informácií odvolanie sa podáva do 15 dní od odmietnutia poskytnúť informáciu alebo od márneho uplynutia lehoty povinnej osobe, ktorá rozhodnutie vydala alebo mala vydať a rozhoduje o ňom nadriadený povinnej osoby; ak ide o rozhodnutie obecného úradu, je ním starosta (primátor)   a   o   odvolaní   proti   rozhodnutiu   ústredného   orgánu   štátnej   správy,   ktoré   je napadnuteľné len rozkladom, rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy. (...) (...)   názor   navrhovateľa   ohľadom   rozhodovania   obcí   vo   veciach   podľa   zákona o   slobode   informácií   a o   preskúmavanie   týchto   rozhodnutí   súdom   neobstojí.   Pokiaľ ustanovenie § 19 ods. 2 zákona o slobode informácií, zveruje rozhodnutie podľa tohto zákona obecným úradom, možno pripustiť, že je vo vzťahu k zákonu o obecnom zriadení v postavení osobitného zákona a použije sa preto prednostne. Z uvedeného vyplýva, že iba za   predpokladu,   že   by   navrhovateľovi   nebolo   vyhovené   ani   v odvolacom   konaní   pred správnym   orgánom   (starostom),   mohol   do   dvoch   mesiacov   od   doručenia   rozhodnutia o odvolaní resp. od dňa doručenia podľa § 19 ods. 3 veta druhá za bodkočiarkou zákona o slobode informácií podať žalobu na súd, čo sa v danom prípade nestalo, keďže vo veci druhostupňový   správny   orgán   nerozhodoval,   pretože   navrhovateľ   odvolanie   na druhostupňový správny orgán nepodal.

Vzhľadom   na(...)   uvedené   bol   preto   v danom   prípade   opravný   prostriedok navrhovateľa   podaný   na   súde   ako   na   orgáne   nemajúcom   právomoc   o   ňom   rozhodnúť a pokiaľ Krajský súd v Bratislave konanie vo veci zastavil, rozhodol vecne správne, avšak svoje rozhodnutie nesprávne odôvodnil. Správne mal krajský súd konanie zastaviť podľa § 250d ods. 3 OSP s poukazom na § 250l ods. 2 OSP, keďže v danom prípade prvostupňové správne rozhodnutie nemôže byť predmetom preskúmania súdom.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   odvolací   preto   odvolaním   napadnuté uznesenie krajského súdu podľa § 219 OSP s poukazom na § 246c OSP potvrdil. (...)“

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľa   s právnym názorom najvyššieho súdu, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení   vo   veci   sťažovateľa. Uvedený   výklad   najvyššieho   súdu   však   nemožno považovať za odporujúci čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy. Ústavný súd pri uplatňovaní právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02). V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd náležitým   spôsobom   odôvodnil   napadnuté   rozhodnutie. Takéto   odôvodnenie   uznesenia najvyššieho súdu považuje ústavný súd za dostatočné, ktoré dalo zrozumiteľnú odpoveď na všetky   podstatné   právne   a   skutkové   relevantné   otázky   nastolené   sťažovateľom   v jeho odvolaní proti uzneseniu krajského súdu č. k. 1 S 478/2006-21 z 11. októbra 2007. V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným, aj keď právna argumentácia sťažovateľa je vo viacerých aspektoch pozoruhodná. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu, ktorý prijíma aj stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel   ich   účel   a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2009