znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 160/07-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. januára 2008 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Juraja Horvátha prerokoval sťažnosť Ing. L. Ď., R., zastúpenej advokátkou JUDr. M. P., Ž., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd Okresným súdom Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 44/96, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. L. Ď. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38. ods. 2 Listiny základných práv a slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 12 C 44/96 (v súčasnosti vedenom pod sp. zn. 13 C 150/2005)   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 150/2005 (predtým vedenom pod sp. zn. 12 C 44/96)   p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. L. Ď. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Žilina   p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia Ing. L. Ď. na účet advokátky JUDr. M. P., Ž., v sume 6 826 Sk (slovom šesťtisícosemstodvadsaťšesť slovenských korún) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 28. júna 2007   č.   k.   II.   ÚS   160/07-25   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Ing.   L.   Ď.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. M. P., v časti, v ktorej namieta porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv   a   slobôd   (ďalej   len   „listina“)   Okresným   súdom   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 44/96.

Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny vidí sťažovateľka v nasledovne opísanom skutkovom stave:

„Dňa 17. 01. 1996 som ja ako navrhovateľka v rade 1/ podala na Okresný súd v Žiline návrh na začatie konania, ktorým sme sa domáhali, aby žalovaným v rade 1/ - 5/ bola uložená povinnosť zaplatiť finančnú čiastku, ktorá predstavovala podiel ich právnych predchodcov na odpredaných, resp. vyvlastnených nehnuteľnostiach, ktoré boli predmetom dedičského konania po ich právnych predchodcoch.

Okresný súd v Žiline rozsudkom zo dňa 29. 10. 1996 návrh navrhovateľov zamietol. Proti uvedenému rozsudku sme dňa 21. 01. 1997 v zákonnej 15-dňovej lehote podali odvolanie. Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa 29. 10. 1997, č. k. 7 Co 1267/97 rozsudok súdu 1. stupňa potvrdil.

Proti uvedenému rozsudku sme dňa 14. 10. 1998 podali dovolanie. Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 26. 10. 2003, č. k. 5 Cdo 96/2000 rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 29. 10. 1997 sp. zn. 7 Co 1267/97 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Na   základe   uvedeného   rozsudku   Najvyššieho   súdu   SR   v   Bratislave   Krajský   súd v Žiline uznesením zo dňa 21. 03. 2005, č. k. 23 Co 55/04 rozsudok Okresného súdu v Žiline zo dňa 29. 10. 1996, č. k. 12 C 44/96-65 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Od tohto dátumu Okresný súd v Žiline termín na pojednávanie nevytýčil, napriek tomu, že ide o vysokú hodnotu sporu a súdne konanie prebieha už od roku 1996.

Okresný súd v Žiline spolu s Krajským súdom v Žiline a Najvyšším súdom SR porušili právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde v Žiline, č. k. 12 C 44/96, nakoľko súdne konanie prebieha už 10. rok.“

Sťažovateľka je toho názoru, že v súvislosti s uplatnením ochrany svojho základného práva   využila   všetky   právne   prostriedky,   ktoré   jej   právne   predpisy   na   jeho   ochranu poskytujú, a uviedla: „dňa 12. 10 2006 som podala sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 17   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   80/1992   Zb.   o   sídlach   a   obvodoch   súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov predsedovi Okresného súdu v Žiline, ktorý na sťažnosť v zákonnej 30-dňovej lehote neodpovedal.“

Sťažovateľka navrhla aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„Základné právo Ing. L. Ď. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl.   48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl.   38 ods.   2 Listiny základných práv a slobôd Okresným súd v Žiline postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 44/96 spolu s Krajským súdom v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 1267/97 spolu s Najvyšším súdom SR v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 96/2000 porušené bolo.

Okresnému súdu v Žiline prikazuje v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 44/96 konať bez zbytočných prieťahov.

Ing. L. Ď. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 120.000,-Sk (slovom stodvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd v Žiline je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľky advokátke JUDr. M. P., Ž., vo výške 6.825,40 Sk na účet.“

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľka odôvodnila dĺžkou konania a predmetom sporu, ktorým je, vo vzťahu k jej sociálnej situácii, značne vysoká suma.

Na základe výzvy ústavného súdu predseda okresného súdu predložil chronologický prehľad úkonov, ktoré boli doteraz vo veci uskutočnené, a stanovisko sudkyne.

Zákonný sudca vo vyjadrení uviedol: „Okresný súd mal konanie a spis v dispozícii v obdobiach: 1. Od 17. 1. 1996 do 22. 8. 1997, 2. Od 23. 9. 1998 do 20. 9. 2000 a 3. Od 30. 5. 2005 do súčasnosti. (...)

1. Od 17. 1. 1996 (...) do 22. 8. 1997 (...) - ide o obdobie od podania návrhu do odoslania spisu na Krajský súd kvôli odvolaniu. (...)

2. Od 23. 9. 1998 (...) do 20. 9. 2000 (...) - ide o obdobie medzi návratom spisu z KS Žilina   a   jeho   odoslaním   na   NS   SR   kvôli   dovolaniu.   Problém   súvisí   so   súčinnosťou účastníkov, viď bod II. vyjadrenia.

3. Od 30. 5. 2005 (...) do súčasnosti - ide o obdobie od návratu spisu z dovolacieho konania (z NS SR a KS Žilina) do súčasnosti. Je poznamenané najmä nesústredenými, chaotickými a nekvalitnými podaniami navrhovateľov. Doposiaľ nie je možné kvôli tomu určiť termín pojednávania a vec rozhodnúť. Nie je preto opodstatnené z tejto doby niečo akceptovať z hľadiska sťažnosti.

Čiže konanie trvá 11 rokov, z toho má tunajší súd vec vo svojej moci len 5 rokov, pričom vo veci konal sústredene alebo nekonal kvôli účastníkom konania.

II. Zavinenie navrhovateľov na prípadných prieťahoch. Ak   ÚS   Košice   dospeje   k   tomu,   že   doba   prejednania   na   našom   súde   bola neprimeraná, je potrebné prihliadnuť na zavinenie účastníkov na strane navrhovateľov, resp. ich právnych zástupcov:

1. Od 17. 1. 1996 (...) do 22. 8. 1997 (...):

- Návrh bol podaný 17. 1. 1996. Nebol dostatočne skutkovo odôvodnený a právne takmer vôbec. Z toho dôvodu potom prebiehali náročné pojednávania, ktorých podstatou bolo protokolovať prednesy účastníkov (najmä navrhovateľov), ktoré už mali byť v návrhu. Návrh sa obmedzuje na výpočet účastníkov a ich podradenie pod pôvodných predchodcov. Ani listinnými dôkazmi na č. l. 6 - 24 a ani citáciami však nebol úplne preukázaný okruh účastníkov. Neskôr sa ukázalo, že pôvodná navrhovateľka bola zbavená spôsobilosti na právne úkony, otázkou zostáva, či jej podpis na č. l. 24 nie je falšovaný. Už z č. l. 39 je zrejmé,   že   za   ňu   konala   a   zásielky   preberala   neskoršia   účastníčka   -   jej   dcéra   S.   H. Navrhovatelia túto skutočnosť v návrhu neuviedli. Súd musel túto skutočnosť na č. l. 39 zisťovať sám na základe vlastných zistení - pripojením spisu P (resp. Nc).

- Navrhovateľ P. Ď. zomrel, zástupkyňa navrhovateľa ani na pojednávaní 6. 9. 1996 č. l. 42 spisu otázku neozrejmila, napriek tomu, že neskôr sa ukázalo, že iní odporcovia L. Ď. a M. Ď. sú jej nástupcovia a na základe toho aj uplatňovala vyššiu sumu z dôvodu smrti P. Ď. pre týchto klientov. Povinnosť súdu konať po smrti účastníka nezbavuje povinnosť advokáta vyvíjať súčinnosť. Súd základné údaje sám zistil na č. l. 49.

-   Navrhovateľ   I.   M.   zomrel,   platí   to   isté.   Zástupkyňa   navrhovateľov   dodnes predkladá podania aj v mene tohto bývalého účastníka (napr. č. l. 262), napriek tomu, že je mŕtvy a od jeho nástupcov nemá plnú moc.

- Zástupkyňa navrhovateľov ešte doslova celé roky neskôr doručuje súdu podania s pôvodnými účastníkmi konania, čo veľmi sťažuje prehľadnosť a efektivitu práce (...).

-   Pojednávanie   27.   9.   1996   a 29.   10.   1996   je   pokračovaním   naznačeného, navrhovatelia len reagujú na kroky odporcu, po jeho námietke ohľadne odporcu V., Ž. berú voči nemu návrh späť. Súd konanie na č. l. 65a zastavuje a návrh vo veci samej zamieta.

- Vzápätí tí istí navrhovatelia, ktorí navrhli konanie voči V. zastaviť na č. l. 70, sa voči odvolaniu odvolávajú.

2. Od 23. 9. 1998 (podacie razítko na opise rozhodnutia na č. l. 101 spisu) do 20. 9. 2000 (...):

- Dovolanie (...) nespojili navrhovatelia aj so zaplatením súdneho poplatku kvôli efektivite. Následne na č. l. 118 žiadajú navrhovatelia o oslobodenie od platenia súdneho poplatku. Napriek právnemu zastúpeniu žiadosť nie je úplná a dokladovaná, každý advokát vie, čo obvykle v tom čase súdy vyžadovali a čo vyplýva zo zákona. Súd na č. l. 137 vyrúbil súdny poplatok za dovolanie. Na č. l. 138 - 140 navrhovatelia (...) doplnili a dokladovali žiadosť   o   oslobodenie   od   poplatkov   a súd   oslobodenie   následne   na   č.   l.   143   a   144   aj priznal. Postup závisel najmä od kvality úkonov. (...).

- Na podnety navrhovateľov bol spis zapožičiavaný orgánom prokuratúry - v čase od 28. 6. 1999 do 6. 12. 1999 (...). Spis bol mimo kompetencie súdu na podnet navrhovateľov a v ich záujme - dovolacie konanie.

3. Od 30. 5. 2005 (...) do súčasnosti:

- Od č. l. 164 spisu (od návratu spisu po dovolacom konaní) prakticky všetky úkony sú spojené s tým, aby bol zistený okruh účastníkov a špecifikácia návrhu. Okruh účastníkov súd napokon ustálil, je to však komplikované výhľadom na to, že účastníci bývali na celom území SR a mnohí aj v ČR. Bez súčinnosti navrhovateľov a ich právnych zástupcov to je obtiažne. Súd to však prácne zisťoval a vykonával potrebné úkony.

- Prvý úkon zástupkyne sťažovateľa v konaní ja až na č. l. spisu 262 dňa 27. 12. 2006 a   aj   to   na   výzvu   súdu.   Podanie   však   je   nekvalitné,   právne   nevýznamné   a   súdu   nijako nepomohlo. V podaní sú uvedení účastníci, ktorí sú už dávno mŕtvi, ich dedičov zástupkyňa nezastupuje. Vyplýva z toho, že o veci nie je informovaná, nie je v kontakte s účastníkmi konania. (...)

- Ak aj súd zistí, že v jednotlivých maximálne týždňoch či mesiacoch 3. uvedených období   mohol   konať   efektívnejšie   a   skonštatuje   porušenie   práv   (napr.   že   mohol navrhovateľov pokutovať za nesúčinnosť), tak navrhujem, aby ÚS SR nezaviazal všeobecný súd k zaplateniu náhrady nemajetkovej ujmy.

- V každom prípade navrhujem, aby všeobecný súd neznášal trovy konania za to, že navrhovatelia sa svojich práv domáhajú vedome neefektívne kvôli trovám advokátky, čím prejednaniu veci nepomáhajú. Vyššie som uvádzal, že ani ako účastníci sa nechovajú tak, aby súd mohol vec efektívne prejednať.

- Z pripojených podkladov (referát v spise, tabuľka účastníkov a pod.) je zrejmé, čo všetko   musel   súd   prácne   urobiť   aj   s   ohľadom   na   dĺžku   sporu   (zavinenú   najmä   a   aj účastníkmi) aj s ohľadom na stupeň kontradiktórnosti, ktorý v čase podania návrhu bol upravený v občianskom súdnom poriadku. Pri novom návrhu by to súd tvrdo ale korektne riešil cez § 43 občianskeho súdneho poriadku (výzva pod hrozbou odmietnutia podania).“Zo   stanoviska   vyplýva,   že   sudkyňa   nepopiera,   že   v uvedenej   právnej   veci   došlo k prieťahom   v konaní.   Namieta   však   svoju   subjektívnu   zodpovednosť   za   daný   stav. Skutočnosť, že sa vo veci nekonalo priebežne, je podľa jej názoru spôsobená objektívnymi okolnosťami spočívajúcimi v neprimeranom množstve vecí v jej senáte, v dôsledku čoho nemá a ani nemala možnosť prerokúvať veci bez zbytočných prieťahov. Poukázala aj na to, že na uvedenú situáciu podľa § 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   upozornila a upozorňuje štátnu správu súdov. V závere stanoviska uviedla, že neuznáva subjektívnu zodpovednosť za prieťahy v danom spore.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností a predovšetkým z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil následovný priebeh a stav konania vo veci vedenej   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   12   C   44/96   (v   súčasnosti   vedenej   pod   sp.   zn. 13 C 150/2005).

Navrhovatelia vo 4.   a v 10.   rade podali   17.   januára 1996   okresnému súdu   návrh na začatie   konania,   ktorým   sa   domáhali,   aby   žalovaným   v 1.   až   5.   rade   bola   uložená povinnosť zaplatiť finančnú čiastku, ktorá predstavovala podiel ich právnych predchodcov na odpredaných, resp. vyvlastnených nehnuteľnostiach, ktoré boli predmetom dedičského konania po ich právnych predchodcoch. Dňa 5. februára 1996 bol okresnému súdu doručený návrh na predbežné opatrenie týkajúce sa zákazu výplaty kúpnej ceny. Okresnému súdu bol 1. apríla 1996 doručený list od právnej zástupkyne navrhovateľov JUDr. M. B., v ktorom žiadala oznámiť v akom štádiu sa nachádza konanie o predbežnom opatrení. Okresný súd uznesením č. k. 12 C 44/96-35 z 18. apríla 1996 rozhodol o vydaní predbežného opatrenia.

Právny zástupca odporcov listom z 5. septembra 1996 ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní   z dôvodu   nutnej   obhajoby   v inom   konaní   a zároveň   ospravedlnil   neúčasť odporcov, ktorí trvali na prerokovaní veci v jeho prítomnosti. Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 6. septembra 1996, na ktoré sa nedostavili navrhovatelia v 2., 5., 7. a 13. rade a ani odporcovia v 1. až vo 4. rade, aj keď doručenie mali riadne vykázané. Na predmetom pojednávaní bolo zistené, že navrhovateľ v 2. rade zomrel, boli vypočutí prítomní účastníci a pojednávanie bolo odročené na 27. september 1996.

Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) ako súd odvolací uznesením č. k. 17 Co 1037/96-38 zo 4. apríla 1996 zrušil uznesenie okresného súdu č. k. Nc/54/95-29 zo 17. januára 1996 a vec vrátil na ďalšie konanie. Napadnutým uznesením okresný súd vydal   celý   predmet   úschovy   dedičom   (v   uznesení   vymenovaným)   F.   K.,   ktorý   dedil po pozemkovoknižnom vlastníkovi J. K.

Na pojednávaní, ktoré sa konalo 27. septembra 1996, sa nezúčastnili navrhovatelia v 1., 3., 6. a 13. rade, aj keď mali doručenie riadne vykázané, a nedostavil sa ani zástupca odporcu v 5. rade. Okresný súd pojednával bez prítomnosti uvedených účastníkov, právna zástupkyňa navrhovateľov predložila zmenu petitu návrhu z 26. septembra 1996, právny zástupca   odporcov   v 1.   –   4.   rade   predložil   písomne   vyjadrenie   odporcov.   Okresný   súd pripustil zmenu žalobného návrhu a pojednávanie odročil na 29. október 1996.

Na pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 29. októbra 1996, sa nedostavili navrhovatelia v 6.   a 13.   rade   a odporcovia   v 1.,   4. a 5.   rade,   aj keď   mali doručenie riadne vykázané. Okresný súd pojednával bez ich prítomnosti. Na tomto pojednávaní bol vyhlásený rozsudok, ktorým okresný súd žalobu zamietol.

Dňa 20. januára 1997 bolo okresnému súdu doručené odvolanie navrhovateľov v 1., 4., 10. a 11. rade proti rozsudku č. k. 12 C 44/96-65 z 29. októbra 1996. Dňa 21. januára 1997 bolo okresnému súdu doručené odvolanie trinástich navrhovateľov proti uvedenému rozsudku. Okresný súd 26. februára 1997 vydal uznesenia sp. zn. 12 C 44/96, v ktorých uložil   jednotlivým   navrhovateľom   povinnosť   zaplatiť   súdny   poplatok   za   odvolanie. Sťažovateľka a navrhovatelia L. M., Ing. A. B. a Ing. E. Š. listom, ktorý bol okresnému súdu doručený 6. marca 1997, žiadali postúpiť spis sp. zn. 12 C 44/96 na krajský súd, a to podľa § 10 ods. 1 písm. a) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch   a poplatku   za   výpis   z registra   trestov   v znení   neskorších   predpisov.   Dňa

19. marca   1997   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   odporcov   k odvolaniu navrhovateľov voči rozsudku okresného súdu sp. zn. 12 C 44/96 z 29. októbra 1996. Právna zástupkyňa   navrhovateľov   listom,   ktorý   bol   okresnému   súdu   doručený   30. apríla   1997, doplnila odvolanie o skutočnosť, ktorá súvisela s vyjadrením odporcov k odvolaniu.

Dňa 22. augusta 1997 bol spis s opravným prostriedkom predložený krajskému súdu. Na pojednávaní 29. októbra 1997 krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu a pripustil proti svojmu rozhodnutiu dovolanie. Z úradného záznamu okresného súdu z 13. októbra 1998   vyplýva,   že   neboli   zaplatené   súdne   poplatky   za   odvolanie.   Právne   zástupkyne JUDr. B.   a JUDr.   P.   boli   okresným   súdom   listami   zo   14.   októbra   1998   vyzvané,   aby zaplatili súdny poplatok za odvolanie, pretože ak ho v súdom stanovenej lehote nezaplatia, tak okresný súd bude uvedenú sumu vymáhať.

Dňa 23. októbra 1998 bolo okresnému súdu doručené dovolanie navrhovateľov J. M. a S.   M.,   obidvaja   bytom   Ž.,   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   7   Co   1267/97 z 29. októbra 1997, ktorý nadobudol právoplatnosť 29. septembra 1998.

Dňa 27. októbra 1998 bol okresnému súdu doručený návrh navrhovateľov v 3., 12. a 13. rade na oslobodenie od súdneho poplatku z návrhu na odvolanie. Dňa 21. decembra 1998   bolo   okresnému   súdu   doručené   potvrdenie   o majetkových   a osobných   pomeroch navrhovateľov v 1., 3. a 8. rade a tiež žiadosť o odpustenie poplatkov v predmetnom konaní. Dňa   23.   decembra   1998   bola   okresnému   súdu   doručená   žiadosť   sťažovateľky (navrhovateľky v 1. rade), v ktorej žiadala rozpísať sumu súdneho poplatku na každého navrhovateľa zvlášť tak, aby súdne poplatky mohli byť zaplatené jednotlivo. Dňa 7. januára 1999 vyzval okresný súd právneho zástupcu odporcov v 1. až vo 4. rade a odporcu v 5. rade, aby sa vyjadrili k dovolaniu. Dňa 20. januára 1999 bola okresnému súdu doručená žiadosť Ing.   E.   Š.   (navrhovateľky   v 9.   rade)   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   spolu s potvrdením o majetkových, osobných a zárobkových pomeroch.

Dňa 4. februára 1999 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie odporcov v 1. až vo 4. rade k dovolaniu.

Na základe zmeny rozvrhu   práce bol   od 1. apríla 1999 spis sp.   zn. 12 C 44/96 pridelený na prerokúvanie a rozhodovanie senátu JUDr. D. C.

Okresný súd uznesením sp. zn. 12 C 44/96 z 5. júna 2000 uložil navrhovateľom J. M. a S. M.   zaplatiť súdny   poplatok   za   dovolanie.   Dňa 14.   júna 2000   bol okresnému súdu doručený návrh na oslobodenie od súdneho poplatku navrhovateľov S. M. a J. M., o ktorom bolo rozhodnuté uznesením sp. zn. 12 C 44/96 zo 17. júla 2000.

Dňa 20. septembra 2000 bol spis sp. zn. 12 C 44/96 predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie o dovolaní navrhovateľov. Najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   5   Cdo   96/00   z 26. novembra   2003   zrušil   rozsudok krajského súdu z 29. októbra 1997 sp. zn. 7 Co 1267/97 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozsudok bol krajskému súdu doručený 6. februára 2004.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   23   Co   55/04   z 21.   marca   2005   zrušil   rozsudok okresného súdu sp. zn. 12 C 44/96 z 29. októbra 1996 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V spise je vložené potvrdenie okresného súdu, z ktorého vyplýva, že 30. mája 2005 bol prijatý návrh na začatie konania v právnej veci sťažovateľky a spol. proti Š. K. a spol. o zaplatenie 1 886 986,70 Sk a prísl., ktorý je vedený pod sp. zn. 13 C 150/2005 a bol pridelený na prerokovanie a rozhodnutie JUDr. D. C..

Dňa 16. júna 2005 bolo okresnému súdu doručené podanie Ing. A. B. a Ing. E. Š., ktorým „spresnili návrh na začatie konania“.

Okresný súd listom z 19. júla 2005 zisťoval na Matričnom úrade v Ž., kedy zomrela navrhovateľka v 6. rade M. K., naposledy bytom Ž.

Okresný   súd   listom   z 19.   júla   2005   žiadal   Register   obyvateľstva   Slovenskej republiky   v Banskej   Bystrici   o zistenie   pobytu   a oznámenie   presnej   adresy   trvalého a prechodného pobytu, na ktorej je hlásená A. R., keďže sa na adrese posledného trvalého bydliska   Ž.   nezdržiava,   súdne   zásielky   nepreberá,   čím   sťažuje   ďalší   postup   v konaní. Okresný súd taktiež listom z 19. júla 2005 žiadal Mestský úrad, Evidencia obyvateľstva v Ž. o oznámenie,   či   je   navrhovateľka   v 7.   rade   A.   R.,   naposledy   bytom   Ž.   prihlásená k trvalému, resp. prechodnému pobytu.

Okresný   súd   listom   z 19.   júla   2005   žiadal   Matričný   úrad   D.,   Česká   republika, o oznámenie,   kedy   zomrel   navrhovateľ   v 4.   rade   C.   M.,   naposledy   bytom   D.,   Česká republika, a žiadal aj o zaslanie jeho úmrtného listu.

Dňa   25.   júla 2005   bol   okresnému   súdu   doručený   matričný   doklad   –   Oznámenie o úmrtí   M.   K.,   ktorá   zomrela.   Dňa   8.   augusta   2005   bolo   okresnému   súdu   doručené potvrdenie o trvalom pobyte A. R. z Registra obyvateľstva Slovenskej republiky v Banskej Bystrici.

Z obce   D.   v Českej   republike   bolo   okresnému   súdu   28.   júla   2005   doručené oznámenie o úmrtí C. M. a taktiež oznámenie o tom, že obec nemá jeho úmrtný list.

Okresný   súd   listom   z 25.   augusta   2005   vyzval   právnych   nástupcov   po   nebohej navrhovateľke v 6. rade M. K., aby oznámili, či vstupujú do konania vedeného okresným súdom   pod   sp.   zn.   13   C   150/2005   po   nebohej.   Z   úradného   záznamu   okresného   súdu z 31. augusta   2005 vyplýva, že   na okresný   súd sa   dostavil   právny   nástupca   po   nebohej navrhovateľke v 6.   rade   Mgr.   D.   K. a uviedol   svoju   novú   adresu   a taktiež   novú   adresu svojho otca. Z úradného záznamu okresného súdu z 5. septembra 2005 vyplýva, že Mgr. D. K. oznámil právnych nástupcov po nebohom navrhovateľovi vo 4. rade C. M.

Právni nástupcovia po nebohej navrhovateľke v 6. rade M. K. oznámili listami, ktoré boli okresnému súdu doručené 12. septembra a 19. septembra 2005, že vstupujú do konania vedeného pod sp. zn. 13 C 150/2005.

Okresný   súd 20.   februára   2006   vyzval   právnych   nástupcov   po   nebohom navrhovateľovi   C.   M.,   aby   oznámili,   či   vstupujú   do   konania   ako   účastníci   na   strane navrhovateľov. Na uvedenú výzvu odpovedali právne nástupkyne navrhovateľa vo 4. rade listom, ktorý bol okresnému súdu doručený 2. marca 2006. Okresný súd 8. marca 2006 vyzval   ďalších   právnych   nástupcov   po   nebohom   navrhovateľovi   vo 4.   rade   C.   M.,   aby oznámili, či vstupujú do konania. Na uvedenú výzvu boli okresnému súdu 14. a 15. marca 2006 doručené odpovede.

Dňa 23. marca 2006 bola predsedovi okresného súdu doručená „Žiadosť o zmenu osoby   sudcu   z dôvodu   podozrenia   na   predpojatosť   a zaujatosť   pôvodnej   sudkyne“ od navrhovateľov Ing. E. Š., Ing. A. B., L. M. a sťažovateľky.

Uznesením z 21. apríla 2006 okresný súd vyzval Ing. E. Š. a spol., aby spoločne a nerozdielne zaplatili súdny poplatok za podanú námietku zaujatosti.

III.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo na to, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného súdu   sa   otázka,   či   v konkrétnom   prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého prípadu, najmä   podľa   týchto   troch   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníkov   a   postup   súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98, I. ÚS 3/00).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd bral do úvahy aj skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 92/97 a iné) relevantnú na rozhodnutie, ako aj právnu náročnosť predmetnej veci, pričom na základe týchto hľadísk uvedené konanie považoval za sťažené. Bral do úvahy skutočnosť, že právna otázka, ktorá bola v danom prípade riešená (týkajúca sa rozdelenia náhrady za pôdu, ktorá podľa právnej úpravy platnej v čase prerokúvania dedičstva pripadla do výlučného vlastníctva jednému z dedičov,   by mala byť v prípade jej scudzenia rozdelená medzi ustupujúcich dedičov podľa výšky ich dedičských podielov), nebola dovtedy predmetom súdneho rozhodovania súdov.

2. Správanie účastníkov je druhým kritériom na rozhodovanie o tom, či v konaní pred súdom   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   ich   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny. Z hľadiska hodnotenia uvedeného kritéria je potrebné uviesť, že aj sťažovateľka mala určitý podiel na zdĺhavosti konania, pretože načas nezaplatila poplatok za odvolanie a ani nepožiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu.

V prvej   etape   konania   od   podania   návrhu   do   vyhlásenia   rozsudku   sa   postup okresného súdu nevyznačuje zbytočnými prieťahmi v konaní.

V ďalšej etape, po vrátení spisu z odvolacieho súdu do jeho predloženia najvyššiemu súdu na rozhodnutie o dovolaní, bol podľa názoru ústavného súdu postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi najmä v období od 4. februára 1999, keď bolo doručené vyjadrenie   odporcov   k dovolaniu,   do   5.   júna   2000,   keď   okresný   súd   uznesením   uložil zaplatiť súdny poplatok za dovolanie, pričom ústavný súd zohľadnil, že v tomto období bol spis   niekoľko   mesiacov   zapožičaný   orgánom   prokuratúry   v súvislosti   s podnetom   na podanie mimoriadneho dovolania, ktorý podal jeden z navrhovateľov.

Od vrátenia veci na konanie okresnému súdu sa jeho činnosť sústredila na zistenie okruhu účastníkov v súvislosti so zmenami na strane navrhovateľov a následne upresnenie návrhu.   V tomto   období   ústavný   súd   zistil   päťmesačnú   nečinnosť   okresného   súdu. V súvislosti s námietkou zaujatosti konajúcej sudkyne, ktorú podali štyria z navrhovateľov, došlo   k spomaleniu   konania,   ktoré   však   nemožno   pričítať   na   vrub   okresného   súdu. Po zmene   zákonného   sudcu   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   činnosť   okresného   súdu dostatočne efektívna a smeruje k určeniu termínu na prerokovanie veci.

Ústavný   súd   aj   pri   zohľadnení   skutočnosti,   že   ide   o   právne   zložité   konanie, konštatuje, že uvedená zložitosť veci nemôže ospravedlniť jedenásť rokov trvajúce konanie. Okresný súd nepostupoval vo všetkých etapách konania dostatočne efektívne, čím porušil základné   právo   sťažovateľky   na   prerokovanie   jej   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Pretože   namietané   konanie,   ktoré   je   vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 13 C 150/2005 (pôvodne pod sp. zn. 12 C 44/96) nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu   o sťažnosti   právoplatne   skončené,   (rozsudok   bol   vyhlásený   27.   decembra   2007) ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu   v označenom konaní   v ďalšom   období   konať   bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka žiadala priznať finančné zadosťučinenie 120 000 Sk s poukazom na to, aký význam má pre ňu predmet sporu (ním uplatnená finančná čiastka) vzhľadom na jej sociálnu situáciu. Ústavný súd zohľadnil všetky okolnosti prípadu, predovšetkým obdobia poznačené zbytočnými prieťahmi na jednotlivých súdoch, celkovú dĺžku konania a povahu veci   a   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   bude   priznanie   finančného   zadosťučinenia 30 000 Sk primerané konkrétnym okolnostiam prípadu.

Pri   určení   výšky   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd   zo   zásad spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s jej   právnym zastupovaním advokátkou JUDr. M. P. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd ich priznal podľa predloženého vyčíslenia po zaokrúhlení sumou 6 826 Sk spolu za dva úkony právnej   pomoci   vykonané   v roku   2006   po   2   730   Sk   podľa   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, zvýšenou o 19 % DPH, t. j. 1 037,40 Sk, a 2 x 164 Sk režijný paušál.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľky   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2008