znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 160/05-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6. júla 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. L., bytom K., zastúpeného advokátkou JUDr. M. K., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 4 Obdo 25/2004 zo 16. marca 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2005 doručená sťažnosť Ing. A. L., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. M. K., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „Dohovor“) rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 4 Obdo 25/2004 zo 16. marca 2005.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že najvyšší súd prejednal jeho dovolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že z hľadiska jeho prípustnosti neboli splnené zákonné podmienky, a preto uznesením návrh odmietol.

Sťažovateľ považuje rozhodnutie najvyššieho súdu za nestranné, pričom argumentuje tým, že rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, proti ktorému podal dovolanie, nadobudlo právoplatnosť 3. decembra 2003 a sťažovateľ podal v ten istý deň návrh na mimoriadne dovolanie. Argumentuje tiež tým, že podľa § 233 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ak je predpoklad, že sa návrhu na obnovu konania vyhovie, súd môže nariadiť odklad vykonateľnosti alebo obnovu konania. Sťažovateľ ďalej uvádza, že 16. mája 2005 podal   podnet   na   mimoriadne   dovolanie   (okrem   návrhu   na   mimoriadne   dovolanie z 3. decembra 2003), avšak do dňa podania svojej sťažnosti ústavnému súdu zo 6. júna 2005 nedostal odpoveď na to, či jeho podnet bol prijatý alebo nie. V súvislosti s podaním podnetu na mimoriadne dovolanie tvrdí, že dodržal zákonnú lehotu na podanie sťažnosti. Uvádza tiež, že žalobca „takúto žiadosť nepodal a ani k výkonu rozhodnutia nepristúpil“; urobil tak až 11. marca 2005. Sťažovateľ označuje pritom za zvláštnosť, že rozhodnutie najvyššieho súdu mu bolo doručené 7. apríla 2005, najvyšší súd rozhodoval 16. marca 2005 a návrh na exekúciu   podal   žalobca   11. marca 2005.   Podľa   sťažovateľa   musel   žalobca   o   tomto výsledku rozhodovania najvyššieho súdu vedieť. Na základe uvedeného je toho názoru, že došlo k ovplyvňovaniu súdu, úniku informácií a k vydaniu rozhodnutia, ktoré nepovažuje za   nestranné.   Namieta   tiež   skutočnosť,   že   najvyšší   súd   prejednal   jeho   dovolanie   bez nariadenia pojednávania, hoci podľa jeho názoru neboli na to splnené podmienky.

V sťažnosti   sťažovateľ   ďalej   uvádza,   že   podal   proti   rozsudku   Krajského   súdu v Košiciach   z   26. septembra 2003   č. k.   1 Cob 90/02-90   aj   dovolanie.   Ďalej   sťažovateľ uvádza, že vzhľadom na to, že najvyšší súd nesprávne aplikoval § 243a ods. 3 OSP, bola mu v zmysle § 237 písm. f) OSP nesprávnym postupom odňatá možnosť konať pred súdom, a tým boli porušené jeho práva.

Sťažovateľ si   uplatňuje podľa   čl.   46   ods.   3 ústavy aj náhradu škody   spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu v sume 430 262 Sk.

Od ústavného súdu požaduje vydať tento nález:„Právo sťažovateľa Ing. A. L. na prerokovanie veci na nezávislom a nestrannom súde v zmysle čl. 46 ods. 1 a aby sa jeho vec verejne prerokovala v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR bolo porušené.

Sťažovateľovi   sa   priznáva   právo   na   náhradu   škody   spôsobenú   nezákonným rozhodnutím súdu vo výške 430 262 Sk.

Najvyšší súd v Bratislave je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia advokátke JUDr. M. K., K. vo výške 18 572 Sk, na jej účet...“.

II.

Podľa čl. 127 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republiky   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd uvádza, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť podľa konštantnej judikatúry ústavného   súdu   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodu,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   preto   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie konania okrem prípadov, ktoré zákon výslovne uvádza. Sťažnosť medzi takéto návrhy nepatrí.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   vychádza   zo   svojho   zásadného   nesúhlasu s rozhodnutím   všeobecných   súdov   vo   veci   samej.   V odmietnutí   jeho   dovolania   (ktoré k sťažnosti nepripojil, hoci zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal dva návrhy/podnety na mimoriadne dovolanie a dva návrhy na dovolanie) vidí porušenie svojich základných práv upravených v čl. 48 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 46 ods. 3 ústavy a práva upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pričom v návrhu na rozhodnutie ústavného súdu požaduje vysloviť len porušenie základných práv podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a priznanie práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím.

Ústavný súd v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde sa zameral na posúdenie obsahu   sťažnosti   v rozsahu   základných   práv   označených   sťažovateľom   v návrhu   petitu rozhodnutia.

V súvislosti   so   sťažovateľovým   nesúhlasom   s rozhodnutím   ústavný   súd   v súlade so svojou   doterajšou   rozhodovacou   činnosťou   uvádza,   že   takýto   nesúhlas   sám   osebe neznamená,   resp.   nemôže   viesť   k   záveru   o   porušení   základného   práva   sťažovateľa rozhodnutím, s ktorým nesúhlasí.

Sťažovateľ poukazuje na to, že namietané rozhodnutie nie je nestranné, pričom ako argumenty uvádza nadobudnutie právoplatnosti rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach, podanie   návrhu   na mimoriadne dovolanie, ako aj odloženie   vykonateľnosti   rozhodnutia v prípade, že je predpoklad, že sa návrhu na obnovu konania vyhovie. Zo sťažnosti nie je zrejmé, prečo tieto skutočnosti sťažovateľ spája so žiadosťou „žalobcu“ s bližšie neurčeným obsahom. Ďalším argumentom pre podozrenie, že rozhodnutie najvyššieho súdu nespĺňa požiadavku nestrannosti, má byť podľa sťažovateľa skutočnosť, že návrh na exekúciu bol podaný pred rozhodnutím o dovolaní sťažovateľa. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že ak najvyšší súd neodložil podľa § 243 OSP vykonateľnosť rozhodnutia napadnutého dovolaním,   prebiehajúce/neskončené   dovolacie   konanie   nemá   vplyv   na   možný   výkon napadnutého rozhodnutia.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   skutočnosti uvádzané   sťažovateľom   nesignalizujú   možnosť   vyslovenia   porušenia   základného   práva sťažovateľa   na   nestranný   súd   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   a preto   rozhodol, že sťažnosť v tejto časti je zjavne neopodstatnená.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namieta, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, a tým boli porušené jeho práva, pričom vychádza z toho, že vzhľadom na to, že išlo o rozsudok, malo sa vo veci nariadiť pojednávanie, tak ako to predpokladá aj § 243a ods. 1 OSP. Pritom sám sťažovateľ v citácii § 243a ods. 1 OSP uvádza, že „dovolací súd spravidla nariadi   pojednávanie   o dovolaní   proti   rozsudku“. Tým,   že   najvyšší   súd   nenariadil pojednávanie, jeho uznesenie je podľa sťažovateľa nepreskúmateľné a nie je jasné, prečo a na základe akých dôkazov dospel súd k záveru vyjadrenému vo výroku rozhodnutia.V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že tak, ako to vyplýva z § 243a ods. 1 OSP, je nariadenie   pojednávania   v dovolacom   konaní,   aj keď   ide   o dovolanie   proti   rozsudku, vecou úvahy a rozhodnutia dovolacieho súdu, čo súdu umožňuje použitie slova „spravidla“ v tomto   ustanovení.   Z   využitia   zákonom   „povolenej“   možnej   úvahy   o   nariadení pojednávania podľa názoru ústavného súdu nemožno vyvodiť porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Navyše, najvyšší súd vo svojom rozhodnutí vôbec neuviedol,   že   v   súvislosti   s   nenariadením   pojednávania   použil   § 243a   ods. 3   OSP. Vzhľadom na uvedené skutočnosti aj túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Čo   sa   týka   priznania   sťažovateľom   „požadovaného“   práva   na   náhradu   škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, ústavný súd uvádza, že   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   je právomoc   ústavného súdu   subsidiárna.   Rozhodovanie o náhrade škody   spôsobenej   nezákonným rozhodnutím   patrí   do   právomoci   všeobecných súdov (zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov), a preto ústavný súd túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol pre nedostatok právomoci.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júla 2005