SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 16/2016-19
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2016 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcovLadislava Orosza a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosti obchodnejspoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnouspoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej konákonateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami:Rvp 1613/2015, Rvp 1614/2015, Rvp 1615/2015, Rvp 1616/2015, Rvp 2645/2015,Rvp 2646/2015, Rvp 2647/2015, Rvp 2648/2015, Rvp 2649/2015, Rvp 2650/2015,Rvp 2651/2015, Rvp 2652/2015, Rvp 2653/2015, Rvp 2654/2015, Rvp 2655/2015,Rvp 2656/2015, Rvp 2909/2015, Rvp 2910/2015, Rvp 2911/2015, Rvp 2912/2015,Rvp 2913/2015, Rvp 2914/2015, Rvp 2915/2015, Rvp 2916/2015, Rvp 2917/2015,Rvp 2918/2015, Rvp 2919/2015, Rvp 2920/2015, Rvp 2921/2015, Rvp 2922/2015,Rvp 2923/2015, Rvp 2924/2015, Rvp 2925/2015, Rvp 2926/2015, Rvp 2927/2015a Rvp 2928/2015 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 47 Charty základných právEurópskej únie, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom a uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.13 CoE 133/2013 z 18. novembra 2013 (Rvp 1613/2015), sp. zn. 19 CoE 48/2013 z 31. júla2013 (Rvp 1614/2015), sp. zn. 8 CoE 39/2013 z 26. júna 2013 (Rvp 1615/2015), sp. zn.16 CoE 87/2013 z 30. apríla 2013 (Rvp 1616/2015), sp. zn. 8 CoE 15/2012 z 31. januára2013 (Rvp 2645/2015), sp. zn. 3 CoE 183/2012 zo 6. augusta 2012 (Rvp 2646/2015), sp. zn.17 CoE 100/2012 z 20. februára 2013 (Rvp 2647/2015), sp. zn. 19 CoE 11/2013z 2. augusta 2013 (Rvp 2648/2015), sp. zn. 2 CoE 213/2013 zo 6. augusta 2013(Rvp 2649/2015), sp. zn. 4 CoE 209/2012 z 11. júla 2013 (Rvp 2650/2015), sp. zn.2 CoE 203/2013 z 11. júna 2013 (Rvp 2651/2015), sp. zn. 6 CoE 2/2014 z 8. apríla 2014(Rvp 2652/2015), sp. zn. 23 CoE 408/2012 zo 4. februára 2013 (Rvp 2653/2015), sp. zn.4 CoE 166/2013 z 28. februára 2014 (Rvp 2654/2015), sp. zn. 17 CoE 174/2012 zo 7. mája2013 (Rvp 2655/2015), sp. zn. 11 CoE 37/2013 z 2. apríla 2013 (Rvp 2656/2015), sp. zn.19 CoE 117/2012 z 28. februára 2013 (Rvp 2909/2015), sp. zn. 16 CoE 103/2012 z 31. mája2013 (Rvp 2910/2015), sp. zn. 19 CoE 37/2013 z 27. septembra 2013 (Rvp 2911/2015),sp. zn. 4 CoE 13/2012 zo 7. augusta 2012 (Rvp 2912/2015, Rvp 2926/2015), sp. zn.8 CoE 280/2011 z 19. decembra 2012 (Rvp 2913/2015), sp. zn. 4 CoE 46/2013z 29. novembra 2013 (Rvp 2914/2015), sp. zn. 8 CoE 54/2012 z 19. decembra 2012(Rvp 2915/2015), sp. zn. 2 CoE 130/2012 z 11. novembra 2013 (Rvp 2916/2015), sp. zn.19 CoE 245/2012 z 31. januára 2013 (Rvp 2917/2015), sp. zn. 17 CoE 76/2012z 20. februára 2013 (Rvp 2918/2015), sp. zn. 8 CoE 47/2014 z 26. februára 2014(Rvp 2919/2015), sp. zn. 23 CoE 445/2012 z 13. marca 2013 (Rvp 2920/2015), sp. zn.3 CoE 170/2012 z 19. júla 2012 (Rvp 2921/2015), sp. zn. 4 CoE 271/2012 z 22. augusta2013 (Rvp 2922/2015), sp. zn. 16 CoE 108/2012 z 31. mája 2013 (Rvp 2923/2015), sp. zn.2 CoE 145/2013 zo 4. júla 2013 (Rvp 2924/2015), sp. zn. 19 CoE 35/2013 z 30. apríla 2013(Rvp 2925/2015), sp. zn. 17 CoE 167/2013 z 12. februára 2014 (Rvp 2927/2015), sp. zn.4 CoE 71/2013 z 31. januára 2014 (Rvp 2928/2015), ako aj postupom a uzneseniamiNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 ECdo 95/2014 z 2. decembra 2014(Rvp 1613/2015), sp. zn. 2 Oboer 370/2013 z 22. októbra 2014 (Rvp 1614/2015), sp. zn.4 Oboer 372/2013 z 30. októbra 2014 (Rvp 1615/2015), sp. zn. 3 ECdo 228/2013z 27. novembra 2014 (Rvp 1616/2015), sp. zn. 4 Oboer 193/2013 z 30. októbra 2014(Rvp 2645/2015), sp. zn. 4 ECdo 63/2013 z 27. októbra 2014 (Rvp 2646/2015), sp. zn.4 ECdo 276/2013 z 26. novembra 2014 (Rvp 2647/2015), sp. zn. 4 Oboer 335/2013z 30. októbra 2014 (Rvp 2648/2015), sp. zn. 3 ECdo 256/2013 z 8. decembra 2014(Rvp 2649/2015), sp. zn. 3 Oboer 362/2013 z 2. decembra 2014 (Rvp 2650/2015), sp. zn.4 ECdo 318/2013 zo 17. decembra 2014 (Rvp 2651/2015), sp. zn. 7 ECdo 250/2014z 20. novembra 2014 (Rvp 2652/2015), sp. zn. 4 ECdo 169/2013 z 26. novembra 2014(Rvp 2653/2015), sp. zn. 8 ECdo 153/2014 z 12. novembra 2014 (Rvp 2654/2015), sp. zn.5 Oboer 228/2013 zo 16. decembra 2014 (Rvp 2655/2015), sp. zn. 1 Oboer 222/2013z 28. októbra 2014 (Rvp 2656/2015), sp. zn. 4 ECdo 294/2013 z 26. novembra 2014(Rvp 2909/2015), sp. zn. 5 Oboer 370/2013 zo 16. decembra 2014 (Rvp 2910/2015), sp. zn.3 ECdo 235/2014 z 2. decembra 2014 (Rvp 2911/2015), sp. zn. 2 Oboer 134/2013z 28. novembra 2014 (Rvp 2912/2015, Rvp 2926/2015), sp. zn. 6 ECdo 37/2014z 12. decembra 2014 (Rvp 2913/2015), sp. zn. 8 ECdo 98/2014 z 10. decembra 2014(Rvp 2914/2015), sp. zn. 6 ECdo 304/2013 z 12. decembra 2014 (Rvp 2915/2015), sp. zn.4 Oboer 360/2013 z 25. novembra 2014 (Rvp 2916/2015), sp. zn. 5 Oboer 281/2014z 15. decembra 2014 (Rvp 2917/2015), sp. zn. 4 Oboer 300/2013 z 25. novembra 2014(Rvp 2918/2015), sp. zn. 5 Oboer 282/2014 z 27. novembra 2014 (Rvp 2919/2015), sp. zn.4 ECdo 16/2014 zo 17. decembra 2014 (Rvp 2920/2015), sp. zn. 2 ECdo 68/2014z 27. novembra 2014 (Rvp 2921/2015), sp. zn. 6 ECdo 23/2014 z 12. decembra 2014(Rvp 2922/2015), sp. zn. 3 Oboer 372/2013 z 8. decembra 2014 (Rvp 2923/2015), sp. zn.3 Oboer 355/2013 z 15. decembra 2014 (Rvp 2924/2015), sp. zn. 5 Oboer 375/2013zo 16. decembra 2014 (Rvp 2925/2015), sp. zn. 5 Oboer 224/2014 z 27. novembra 2014(Rvp 2927/2015) a sp. zn. 5 Oboer 226/2014 z 27. novembra 2014 (Rvp 2928/2015) a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami: Rvp 1613/2015, Rvp 1614/2015, Rvp 1615/2015, Rvp 1616/2015,Rvp 2645/2015, Rvp 2646/2015, Rvp 2647/2015, Rvp 2648/2015, Rvp 2649/2015,Rvp 2650/2015, Rvp 2651/2015, Rvp 2652/2015, Rvp 2653/2015, Rvp 2654/2015,Rvp 2655/2015, Rvp 2656/2015, Rvp 2909/2015, Rvp 2910/2015, Rvp 2911/2015,Rvp 2912/2015, Rvp 2913/2015, Rvp 2914/2015, Rvp 2915/2015, Rvp 2916/2015,Rvp 2917/2015, Rvp 2918/2015, Rvp 2919/2015, Rvp 2920/2015, Rvp 2921/2015,Rvp 2922/2015, Rvp 2923/2015, Rvp 2924/2015, Rvp 2925/2015, Rvp 2926/2015,Rvp 2927/2015 a Rvp 2928/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedenépod sp. zn. Rvp 1613/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. februára2015, 26. februára 2015 a 27. februára 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnostiPOHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základnýchpráv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“), ako aj právapodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) postupom a uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)uvedenými v záhlaví tohto uznesenia (ďalej len „napadnuté uznesenia krajského súdu“), akoaj postupom a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššísúd“) uvedenými v záhlaví tohto uznesenia (ďalej len „uznesenia najvyššieho súdu“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskejčinnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytlana základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľapodmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžnícidobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči sťažovateľke sastali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových zmluvách obsahujúcevo väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou začaté rozhodcovskékonania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Následne boli na základerozhodcovských rozsudkov vydaných v týchto konaniach začaté exekučné konania.V ďalších prípadoch boli na základe splnomocnenia udeleného dlžníkmi pri podpiseúverovej zmluvy spísané splnomocnencom dlžníkov notárske zápisnice, ktoré sa taktiežstali exekučnými titulmi, na podklade ktorých boli v prospech sťažovateľky začatéexekučné konania.
V priebehu exekučných konaní bolo uzneseniami príslušných okresných súdovv sťažovateľkou napadnutých konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich exekučnýchkonaní. Krajský súd po podaní odvolaní zo strany sťažovateľky svojimi rozhodnutiamipotvrdil napadnuté uznesenia príslušných okresných súdov, najvyšší súd následne dovolaniasťažovateľky ako procesne neprípustné odmietol a súčasne v tom-ktorom konaní rozhodolaj o zamietnutí jej procesných návrhov na prerušenie dovolacích konaní.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakuje právne závery vyplývajúcez rozhodovacej činnosti krajského súdu a najvyššieho súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosťz hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušnýchprávnych predpisov na predmetnú právnu vec. Za relevantné pochybenie v postupea rozhodovaní krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu považuje predovšetkým skutočnosť,že o zastavení uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby boli predtýmúčastníci exekučných konaní upozornení na neprijateľnú podmienku konania a malimožnosť sa k nej vyjadriť, čím bola sťažovateľka ukrátená o reálnu možnosť domáhať sa,aby všeobecné súdy konajúce v jej právnych veciach zohľadnili jej nesúhlas s toutoneprijateľnosťou podmienky. Uvedeným postupom krajského súdu a najvyššieho súdudošlo podľa sťažovateľky k porušeniu čl. 47 charty, teda k porušeniu práva na účinnýprostriedok nápravy, ako aj práva na spravodlivý proces vrátane porušenia zásadykontradiktórnosti konania.
Najvyšší súd sa podľa sťažovateľky tiež dopustil porušenia jej základného právana zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, pretože sa„neobrátil na Súdny dvor Európskej únie s otázkou, ktorú paradoxne v čase jeho konania už Súdny dvor Európskej únie riešil ani nevyčkal na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora...“.V tejto súvislostisťažovateľka poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalejlen „Súdny dvor“) vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHSz 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladaťv tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnejpodmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať,či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bolazrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorýkonštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrilispôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.
Sťažovateľka je tiež toho názoru, že najvyšší súd„sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu českej republiky by nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Najvyšší súd Slovenskej republiky si túto povinnosť nesplnil.“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na viacero rozhodnutíSpolkového súdneho dvora Nemecka a Ústavného súdu Českej republiky.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy,práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva podľa čl. 47 charty postupoma napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom a uzneseniami najvyššieho súduv uvedených konaniach, zruší napadnuté uznesenia krajského súdu a uznesenia najvyššiehosúdu, veci vráti na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie,ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiťna spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšakv súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovýmiznačkami: Rvp 1613/2015, Rvp 1614/2015, Rvp 1615/2015, Rvp 1616/2015,Rvp 2645/2015, Rvp 2646/2015, Rvp 2647/2015, Rvp 2648/2015, Rvp 2649/2015,Rvp 2650/2015, Rvp 2651/2015, Rvp 2652/2015, Rvp 2653/2015, Rvp 2654/2015,Rvp 2655/2015, Rvp 2656/2015, Rvp 2909/2015, Rvp 2910/2015, Rvp 2911/2015,Rvp 2912/2015, Rvp 2913/2015, Rvp 2914/2015, Rvp 2915/2015, Rvp 2916/2015,Rvp 2917/2015, Rvp 2918/2015, Rvp 2919/2015, Rvp 2920/2015, Rvp 2921/2015,Rvp 2922/2015, Rvp 2923/2015, Rvp 2924/2015, Rvp 2925/2015, Rvp 2926/2015,Rvp 2927/2015 a Rvp 2928/2015 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosťuvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky, krajského súdu,ako i najvyššieho súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o ich spojenína spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.B K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami krajského súdu
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právomalebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaníktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to,aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislýma nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebozáväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnompredpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranus právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahutýchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúciepodľa Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávneniepreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aképrávne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05).Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokonnie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho predtakými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úlohaústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy(I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problémsťažovateľky, a to, či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní protiprvostupňovým rozhodnutiam, ktorými bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmaťprípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučných titulov, ktorými bolirozhodcovské rozsudky rozhodcovského súdu, resp. notárske zápisnice obsahujúce právnyzáväzok.
Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstatetotožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách iných sťažností, ktoré už riešil ústavnýsúd tak, že ich vo vzťahu k uzneseniam krajských súdov potvrdzujúcim rozhodnutiaokresných súdov o zastavení exekúcie odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľkaoznačila len iné konania krajského súdu, postupom ktorého malo dôjsť k porušeniu ňouoznačených práv. Zo skoro totožnej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiachmožno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu obsahovalo,čo sa týka skutkových zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom, obdobné závery,ako vo veciach, ktoré už boli ústavným súdom preskúmané a rozhodnuté.
Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvodyzjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že okresný súdje nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvekštádiu už začatého exekučného konania, a nielen v súvislosti s vydaním povereniana vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolopotrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.V tejto súvislosti na podporu svojej argumentácie poukázal na ustálenú judikatúrunajvyššieho súdu, ktorá je sťažovateľke známa aj z napádaných rozhodnutí krajského súduv obdobných právnych veciach (napr. R 56/1995, R 58/1997, R 70/1998 a R 72/1998publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskejrepubliky).
Pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností sa teda ústavný súd plne stotožňujes dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr. uzneseniach sp. zn.I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 303/2012 z 5. septembra 2012, sp. zn.III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013, sp. zn. II. ÚS 377/2013 z 26. júna 2013 a sp. zn.III. ÚS 386/2013 z 28. augusta 2013, ako aj ďalších rozhodnutiach, ktoré skončiliodmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdovo vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení v stovkách prípadov, pretožerozhodcovské rozsudky alebo notárske zápisnice, na podklade ktorých boli exekúcie vedené(resp. navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov spôsobilými exekučnými titulmi na vedenieexekúcií.
Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdunotoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol akozjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty, pre ktorédospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z 2. bodu výroku tohto uznesenia, a v tejto súvislostiodkazuje na odôvodnenie uvedených rozhodnutí ústavného súdu vydaných v obdobnýchsťažovateľkiných veciach.
Vzhľadom na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnostivšeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovorunie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07,III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu a uzneseniamkrajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnejneopodstatnenosti.
II.C K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami najvyššieho súdu
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež namieta porušenie základného práva zaručenéhočl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutýmiuzneseniami najvyššieho súdu, ktorými boli ňou podané dovolania odmietnuté akoneprípustné.
Ústavný súd už uviedol, že: „Predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces,ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciouuvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskejrepubliky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimomsúdnej ochrany podľa dohovoru“ (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchtopráv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môžekonať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnymsúdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujúustanovenia § 236 a nasl. OSP.
V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiuodvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, lenpokiaľ ide o prípady uvedené pod písmenom a) až g) tohto zákonného ustanovenia.Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedenýchv § 238 OSP.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95,II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutímdošlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenia najvyššieho súdu,pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššiehosúdu nemajúci oporu v zákone.
Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolaniaje v napadnutých rozhodnutiach zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.V odôvodnení napadnutých rozhodnutí najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedoldôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolania sťažovateľky odmietnuť ako neprípustné, a tojednak podľa § 239 OSP, ako aj podľa § 237 OSP.
Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniťdovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, niedo právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou animimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácievyslovenej neprípustnosti ňou podaných dovolaní nestotožňuje, ústavný súd napokondodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnostia jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv.K námietkam uvedeným v sťažnostiach ústavný súd tiež konštatuje, že najvyšší súd v rámcidovolacieho konania nerozhodoval o veci meritórne, ale iba procesne, nezistiac dovolaciedôvody podľa § 237 OSP.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciusťažovateľky odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoruako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažností na ďalšiekonanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutými uzneseniami najvyššieho súdua namietaným porušením označených práv. Napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdunemôžu byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedávyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postupobčianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky v tejto častiako zjavne neopodstatnené.
V súvislosti s námietkou sťažovateľky, v zmysle ktorej pochybenie v postupenajvyššieho súdu, a teda porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48ods. 1 ústavy, spočíva najmä v tom, že rozhodol o dovolaniach sťažovateľky bez toho, abypredtým podal žiadosť Súdnemu dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ústavný súd poukazuje na odôvodnenie uznesenia č. k.IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna 2012 vo veci inej sťažnosti podanej sťažovateľkou, v ktoromústavný súd sťažovateľke podrobne vysvetlil, že „nie každé nepredloženie prejudiciálnejotázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, musí maťautomaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy (m. m. II. ÚS 129/2010)“, pričom svoj právny názor zároveň oprel aj o uznesenieSpolkového ústavného súdu Nemecka 2 BvR 2419/06 zo 6. 5. 2008 a rozhodnutieEurópskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgickuz 20. 9. 2011 (sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07).
Dôvody, pre ktoré všeobecné súdy nepovažujú za potrebné obracať sa na Súdny dvorvo veci vykladania smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých zmluvnýchpodmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ústavný súd považuje za akceptovateľné (bližšienapr. II. ÚS 304/2012) a sťažovateľkou predloženú argumentáciu k tejto otázkenepovažoval za spôsobilú vyvrátiť záver o ústavnej konformnosti postupu najvyššieho súduv napadnutých konaniach.
Na uvedenom nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení základnéhopráva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 chartya z neho vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy predrozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedaliúčastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľkaodvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol.C-472/11 z 21. 2. 2013. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína,že sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konaniaz už uvádzaných dôvodov z uznesení príslušných okresných súdov, proti ktorým aj podalaodvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcie, ktorímajú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručeníuznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie protiuzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčenéuplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmisa krajský súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktorévzhliadol uznesenia príslušných okresných súdov ako vecne správne.
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení postačuje, aby bola zásadakontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných prípadoch v konanína oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byťuvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súduv zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovaťprípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súddospel k záveru, že postupom najvyššieho súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciachprincíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom základného práva zaručenéhoaj v čl. 47 charty, dodržaný, čím k jeho porušeniu dôjsť nemohlo.
Na základe uvedených dôvodov boli preto sťažnosti sťažovateľky aj v tejto častiodmietnuté ako zjavne neopodstatnené. Keďže boli sťažnosti sťažovateľky ako celokodmietnuté, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnenýchnerozhodoval.
Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že v prípade opakujúcichsa sťažností založených na tých istých skutkových a právnych okolnostiach ústavný súdrozhodne bez odôvodnenia iba s poukazom na svoje v týchto okolnostiach identickérozhodnutie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. januára 2016