znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 16/2015-53

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. mája 2015 v senátezloženom z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)   a   zo   sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnostiPRVÁ SLOVENSKÁ PROPANBUTANOVÁ SPOLOČNOSŤ, a. s., SNP 1301, Žiar nadHronom, zastúpenej Advokátskou kanceláriou IURISTICO, s. r. o., Štefánikova 26, Košice,konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   Mgr.   Tomáša   Horkaya,   vo   vecinamietaného porušenia jej základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ÚstavySlovenskej republiky v spojení so základným právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom pokojne užívaťmajetok   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenompod sp. zn. 3 Sžf 26/2010 a jeho rozsudkom z 9. novembra 2010, za účasti Najvyššieho súduSlovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   práva   obchodnej   spoločnosti   PRVÁ   SLOVENSKÁPROPANBUTANOVÁ   SPOLOČNOSŤ,   a.   s.,   zaručené   v   čl.   46   ods.   1   a   2   ÚstavySlovenskej   republiky   a   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.3 Sžf 26/2010 z 9. novembra 2010 p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Sžf   26/2010z 9. novembra 2010 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Obchodnej   spoločnosti   PRVÁ   SLOVENSKÁ   PROPANBUTANOVÁSPOLOČNOSŤ, a. s., p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume 641,50 €(slovom šesťstoštyridsaťjeden eur a päťdesiat centov), ktoré j e   Najvyšší súd Slovenskejrepubliky p o v i n n ý   uhradiť   na   účet   Advokátskej   kancelárie   IURISTICO,   s.   r.   o.,Štefánikova 26, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. januára2011 faxom a 28. januára 2011 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti PRVÁSLOVENSKÁ PROPANBUTANOVÁ SPOLOČNOSŤ, a. s., SNP 1301, Žiar nad Hronom(ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   IURISTICO,   s.   r.   o.,Štefánikova   26,   Košice,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   Mgr.   TomášaHorkaya, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení so základnýmprávom vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen   „dohovor“)   v   spojení   s   právom   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl.   1   Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkovýprotokol“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf 26/2010 a jeho rozsudkom z 9. novembra 2010. Sťažovateľka sťažnosť doplnila podaním z 26. marca 2012 (doručeným ústavnémusúdu 28. marca 2012). Upozornila v ňom na novú právnu úpravu, na zákon č. 563/2009 Z. z.o   správe   daní   (daňový   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   zneníneskorších predpisov, platný a účinný od 1. januára 2010, keď konštatovala, že «právna úprava   všeobecného   zastúpenia   v   daňovom   konaní   prešla   koncepčnou   zmenou a „po novom“ sa pre toto zastúpenie úradne overený podpis na plnomocenstve nevyžaduje (§   9   zákona   č.   563/2009),   s   výnimkou   zastúpenia   účastníka   na   dražbe   podľa   §   122 citovaného zákona.».

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza: «Dňa 26. novembra 2010 bol našej spoločnosti doručený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 9. novembra 2010, sp. zn. 3 Sžf 26/2010 (ďalej len „NS“ a „rozsudok   NS   SR“   alebo   „napádaný   rozsudok“),   ktorým   NS   SR   potvrdil   rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 9. apríla 2010, č. k. 24 S/21/2009 (ďalej len „KS“ a „rozsudok KS“) a rozhodol o závislom výroku o náhrade trov konania.

Proti uvedenému rozsudku NS SR a postupu súdu v tomto konaní podávame, nakoľko neexistuje iný dostupný účinný prostriedok nápravy, v zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote ústavnú sťažnosť, a to pre porušenie práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 v spojení s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a to z nasledovných konkrétnych dôvodov:

1. Dňa 29. mája 2009 nám bol doručený dodatočný platobný výmer Daňového úradu Žiar nad Hronom, č. 690/230/12522/09/Hol, Matu zo dňa 25. mája 2009, ktorým nám správca dane vyrubil rozdiel dane z príjmov fyzických osôb zo závislej činnosti a rozdiel daňového bonusu za zdaňovacie obdobie 2005 v sume 9 421,33 € (ďalej len „dodatočný platobný výmer“).

Voči uvedenému dodatočnému platobnému výmeru, naša spoločnosť dňa 13. júna 2009 podala prostredníctvom advokátskej kancelárie pod vtedajším obchodným menom Ivančo, Rigo & Kukura s. r. o.; v súčasnosti IURISTICO s. r. o. (na inom mieste v texte tiež len   „advokátska   kancelária“)   v   zákonnej   lehote   15   dní   −   odvolanie   (ďalej   len „odvolanie“).

K uvedenému odvolaniu bolo dodatočne doložené plnomocenstvo na zastupovanie našej spoločnosti advokátskou kanceláriou (ďalej len „plnomocenstvo“), a to s úradným overením pravosti nášho podpisu tak, ako to vyžaduje zákon SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“).

Toto odvolanie však Daňový úrad Žiar nad Hronom podľa 47 ods. 5 písm. c) zákona o správe daní zamietol (ďalej len „rozhodnutie DÚ“) s tým odôvodnením, že toto odvolanie bolo   „podané   osobou   na   to   nepríslušnou   −   advokátskou   kanceláriou   Ivančo,   Rigo   & Kukura s. r. o..., ktorá bola odo dňa 17. júna 2009 − až po uplynutí lehoty na podanie odvolania   voči   doručenému   platobnému   výmeru   −   splnomocnená   zastupovať   Prvú slovenskú propánbutánovú spoločnosť, a. s...“

Voči predmetnému procesnému (zamietavému) rozhodnutiu DÚ sme dňa 27. júla 2009 podali žalobu na Krajský súd v Banskej Bystrici, v ktorej sme napadli predmetné rozhodnutie DÚ založené na nesprávnom právnom posúdení plnomocenstva zastupovanie našej spoločnosti advokátskou kanceláriou, ako oneskoreného − a teda posúdenie včasného a riadneho podania odvolania našou spoločnosťou prostredníctvom advokátskej kancelárie proti daňovému rozhodnutiu v lehote na to určenej ako „podania podaného nepríslušnou osobou“ (usudzujúc zo strany DÚ na absenciu právneho vzťahu zastúpenia medzi našou spoločnosťou ako zastúpeným a advokátskou kanceláriou ako zástupcom oprávňujúceho na podanie tohto odvolania v našom mene).

Krajský súd v Banskej Bystrici však túto žalobu zamietol a tento jeho zamietavý rozsudok bol potvrdený i touto ústavnou sťažnosťou napádaným rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rámci konania o nami vyvolanom odvolacom konaní (odvolanie dňa 20. mája 2010)...

2...

3. Napádaný rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, rovnako ako vyššie uvedené   rozhodnutia   mu   predchádzajúce,   spočívajú   na   nesprávnom   právnom   posúdení „kvality“   doloženého   plnomocenstva   na   zastupovanie   našej   spoločnosti   advokátskou kanceláriou a významu pre konanie o odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru daňového úradu, ktoré viedlo k odopretiu vecného prejednania našej veci − procesným vybavením   tohto   odvolania.   Je   potrebné   uviesť,   že   takýto   postup   pritom   predstavuje najhrubší zásah do práva na spravodlivé konanie a zákonný proces, ktoré sa z odvolacieho daňového   konania   v   rámci   prejednávania   jednotlivých   našich   procesných   podaní v pokračujúcom   súdnom   konaní   o   žalobe   podľa   §   247   a   nasl.   OSP   (žaloba   na   KS a odvolanie na NS) prenieslo i na pôdu správneho súdnictva − a možno ho považovať za denegatio iustitiae.

I samotné odôvodnenie rozsudku NS ako také, pre svoju nedostatočnosť − chýbajúce dôvody,   keď   toto   v   zásade   stojí   na   tvrdeniach,   ktoré   nemajú   oporu   v   znení   zákonov, ani uplatnení   klasických   logických   výkladových   pravidiel   práva,   ani   aplikácii   vyšších právnych (ústavných) princípov. Pretože nie akékoľvek odôvodnenie rozhodnutia (akékoľvek rozhodnutie) plní ústavnú požiadavku práva na spravodlivý prejednanie veci...

4.   V   konaní   sme   dôsledne   argumentovali   logickými   argumentmi   právnej   teórie i konštantnej   judikatúry,   ktorá   dôsledne   rozlišuje   medzi   dohodou   o   zastúpení a plnomocenstvom a jednoznačne dovodzuje, že pozdejšie datované písomné plnomocenstvá na   zastupovanie   účastníkov   konania   odobrujú   aj   právne   úkony   zástupcov   uskutočnené v tomto konaní pred dátumom uvedenom na plnomocenstvách, ibaže by bolo jednoznačné, že dohoda o zastúpení medzi účastníkom konania a jeho tvrdeným zástupcom v čase úkonu nebola.

Navyše podľa subsidiárne aplikovateľných všeobecných ustanovení OZ o zastúpení, nedostatok dohody o zastúpení v čase uskutočnenia právneho úkonu je odstrániteľný, keď v súlade   s   §   33   ods.   2   Občianskeho   zákonníka,   takéto   právne   úkony   je   možné   účinne dodatočne   zastúpeným   schváliť.   Odmietanie   uplatnenia   všeobecných   ustanovení súkromného práva v oblasti práva verejného je prístupom, ktorý v našej spoločnosti by mal už byť prekonaný. Či už úprava a definície základných inštitútov práva, ako je definícia subjektov, úkonov ako takých (vrátane možností priameho zastúpenia pri týchto úkonoch), ako   napr.   i   premlčania   sú   základnými   stavebnými   kameňmi   i   v   rámci   verejných a poloverejných odvetví (ako je napr. i právo pracovné, ktoré je práve pekným príkladom toho   ako   sa   existujúca   nutná   subsidiarita   súkromného   práva   v   niektorých   hlavách presadzovala pomaly a problematicky). Tieto odvetvia si samozrejme môžu upraviť prvky týchto inštitútov i odlišne (ale výslovne − napr. spôsobilosť na právne úkony zamestnanca v pracovnoprávnych vzťahoch, a pod.)...

Je tiež potrebné tu zdôrazniť, že (ako bude uvedené nižšie v prvej citácii − komentár OZ od Švestku a kol.) plná moc ako jednostranné potvrdenie o obsahu dohody o zastúpení v časti práva na zastupovanie, nemusí byť splnomocnencom prijatá − prijatá však zrejme byť   môže.   Je   potrebné   pritom   dodať,   že   sa   tak   v   súdnej   praxi   deje   najmä   z   dôvodu, že to jednoducho súdy (síce bez opory v zákone, ale predsa) vyžadujú. Je možné, že sa tak deje   napr.   z   dôvodu   vyhnutia   sa   problému   s   častou   zmenou   zástupcov   v   konaní (keď účastník   sporu   zasiela   nové   a   nové   plnomocenstvá)   a   na   svoju   obranu (napr. pri poriadkovej   pokute   a   pod.)   použije   právny   zástupca   argument,   že   on   sa na žiadnom   zastupovaní   s   klientov   nedohodol.   Je   totiž   pravdou,   že   v   bežnom   živote to plnomocenstvo predkladá tretiemu samotný zástupca a bez konania zastúpeného voči tretiemu akékoľvek oznámenie/predloženie plnomocenstva zastúpeným nemá väčší význam.

5. K uvedenému si dovolíme zopakovať stručne, keďže nemáme problém oprieť svoje následné tvrdenia o konkrétne autority a konkrétne zdroje, a tieto dôsledne aj odcitovať a pomenovať   rozumom   a   logikou.   Činíme   tak   na   rozdiel   od   všeobecných   odkazov na „judikatúru“ zo strany KS, ktorá podľa súdu prvého stupňa tvrdí opak − žiadne také rozhodnutia však neuvádza, až na jedno jediné (pričom je potrebné zdôrazniť, že nie každé rozhodnutie   je   aj   judikátom   –   musí   byť   minimálne   dostupné,   známe   a   relevantné   − presvedčivé). Jediné krajským súdom označené rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v inej veci, ani nie je publikované, a ako bude uvedené nižšie v rámci analýzy odôvodnenia napádaného rozsudku, ani k veci nič neprináša z hľadiska citácie jej výňatku NS − nemá žiadnu relevanciu pre vec. Svoj právny názor NS SR odôvodňuje na strane 4 rozsudku totiž tak, že cituje nepublikovaný rozsudok NS SR sp. zn. 3 Sžf 10/2007, ktorého citovaný   výňatok   navyše   nijako   nepodporuje   jeho   v   ďalšom   pokračujúcu   argumentáciu na str. 5   k   neprijateľnosti   predloženého   plnomocenstva   na   podanie   odvolania   proti dodatočnému   daňovému   výmeru   (k   tomu   ďalej   nižšie).   Citácia   uvedeného   rozhodnutia NS SR   pritom   iba   opakuje   znenie   zákonného   ustanovenia,   čo   možno   považovať za minimálne   zvláštne   (žeby   to   vyjadrovalo   neobvyklú   hierarchiu   normatívnych a individuálnych   právnych   aktov   pomiešaných   pekne   spolu;   a   nejaké   tie   individuálne právne akty sa nám dostali nad zákon a zrejme aj nad Ústavu súdiac podľa toho ako ten zákon aplikujeme?)

Naproti   tomu,   naša   spoločnosť   oprela   svoje   tvrdenia,   právo,   nielen   o   zákonné ustanovenia vyložené v súlade s najzákladnejšími princípmi právneho štátu, ale i o tomu zodpovedajúcu a presvedčivú teóriu a judikatúru...

11. Tvrdíme, že tak rozsudok KS, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. a potvrdzuje tak rovnakou vadou trpiace nezákonné rozhodnutie   žalovaného   správneho   orgánu;   potvrdením   tohto   rozsudku   KS   napádaným rozsudkom   NS   touto   vadou   trpí   i   rozsudok   NS   vydaný   v   rámci   odvolacieho   konania. Rozsudok KS i napádaný rozsudok NS sú vo svojej podstate i nepreskúmateľné, keďže sa súdy nevysporiadali s nami tvrdenými skutočnosťami a voči celej prevahe rozumu, teórie judikatúry, v rozpore so základnými princípmi právneho štátu, aplikuje odlišné pravidlá správania sa (bez opory v zákone i týchto princípoch) vo vzťahu nerovného subjektu ku štátu (konajúceho jeho zložkou − daňovým úradom) argumentujúc takými pojmami ako je „záujem štátu“. Arbitrárnosť celého postupu a rozhodovania DÚ, KS i NS v tejto veci viedla nielen k jednoduchému nesprávnemu vecnému posúdeniu veci, ale viedla k odopretiu práva našej spoločností, aby sa našou vecou v rámci štátom stanovených foriem príslušné orgány (vrátane všeobecných súdov) vecne zaoberali. I keď tieto dva výsledky sa vlastne v konečnom dôsledku pre účastníka môžu podobať, je zjavné, že tento postup je zásahom so závažnejším. Je závažnejší o to viac, že budíme zdanie možnosti efektívnych opravných prostriedkov ich formálnym zakotvením, ale praxou ich de facto paralyzujeme (čo sa javí horšie, ako keby vôbec pripustené neboli).

Záujem   štátu   (snáď   mimo   rámca   stanného   práva)   by   mal   nachádzať   oporu v štandardizovaných   formách   a   mal   by   nám   byť   v   týchto   formách   verbalizovaný.   Inak je záujem štátu len na úrovni záujmu akéhokoľvek mu rovného subjektu (čl. 2 ods. 2 a ods. 3 Ústavy SR, a primerane § 21 O. Z.).

12.... Tým, že došlo ku v tomto konaní uvedeným zásadným pochybeniam v právnom posúdení plnomocenstva na zastupovanie našej spoločnosti pri zastupovaní v rámci konania o   odvolaní   proti   dodatočnému   platobnému   výmeru   DÚ,   ktorý   viedol   k   procesnému vybaveniu   veci   a   tomu,   že   sa   vecne   porušením   našich   majetkových   práv   uvedeným dodatočným   platobným   výmerom   DÚ   nezaoberal;   pričom   tento   jeho   postup   odobrili i správne súdy (KS, NS) v rámci konania o žalobe na KS a o odvolaní proti rozhodnutiu KS na NS, došlo k porušeniu nášho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR. Dôvody, ktoré dotknuté orgány (vrátane) NS pre takýto postup uviedli nie sú dôvodmi, iba tvrdeniami, ktoré nemajú oporu v zákone, logických argumentoch výkladu, ústavných základných princípoch, ani doterajšej judikatúrnej praxi − pričom predstavujú hrubý   príklad   arbitrárnosti   postupu.   Tento   sa   následne   prejavuje   v   odôvodneniach rozhodnutí   týchto   orgánov,   ktoré   sa   za   odôvodnenia   ani   považovať   nedajú   (sú   to   iba navŕšené tvrdenia, do seba nezapadajúce, nelogické, nekonzistentné, a nevysporiadavajúce sa vôbec s našimi tvrdeniami − ktoré naopak doložené sú)...

Toto odopretie vecného prieskumu dodatočného platobného výmeru (resp. odobrenie takéhoto odopretia v rámci rozsudku KS a NS) v konečnom dôsledku predstavuje nielen nezákonný ale i neústavný zásah do nášho vlastníckeho práva, proti ktorému nám uvedené orgány v konaní malí poskytnúť ochranu. Sme pritom presvedčení o tom, že dodatočný platobný výmer DÚ je nezákonný a nesprávny, a dokonca bol voči nám už realizovaný. Zbytočné škody, ktoré takto vznikajú nám (či iným subjektom), ktoré narastajú s tým, ako ani v rámci štandardných nápravných konaní sa nám nedostáva ochrany − majú široké dôsledky, ktoré nie sú len materiálneho rozsahu, ale prispievam i k narastaniu nedôvery v plnenie   funkcií   štátu   a   v širšom   zmysle   odrádzaniu   od   vyvíjania   akýchkoľvek   aktivít. Je nepochybne v moci Ústavného súdu SR aby malo byť i jeho cťou, dávať jasné signály subjektom obdareným právomocou i jednotlivcom, že porušenia ústavných práv nebudú trpené,   budú   odhalené,   bude   na   ne   poukázané   prstom   a   budú   v   rámci   možností   vždy (ak treba aj najvyššími orgánmi v rámci ich právomocí, ktoré sú ale aj ich povinnosťami) napravené. Čím častejšie sa tak bude stávať na tej najvyššej úrovni, tým menej sa budú vyskytovať na úrovniach nižších, čo v konečnom dôsledku prispeje k menšiemu nápadu vecí do   posledných   inštancií   a   menšej   traumatizácii   celej   systému   podriadenej   a   ho rešpektujúcej spoločnosti...»

Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezomtakto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím zo dňa 9. novembra 2010, sp. zn. 3   Sžf   26/2010   a   postupom   v   tomto   konaní,   porušil   základné   právo   spoločnosti   PRVÁ SLOVENSKÁ PROPANBUTANOVÁ SPOLOČNOSŤ, a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s právom vlastniť majetok chráneným článkom 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 9. novembra 2010, sp. zn. 3 Sžf 26/2010, sa zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 311,57 €, ktorú je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   zaplatiť   na   účet   jeho   právneho   zástupcu do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľkyuviesť, že vzhľadom na podané trestné oznámenia bývalého predsedu najvyššieho súduna členov bývalého štvrtého senátu ústavného súdu, ktorí túto skutočnosť oznámili v zmysle§ 27 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdua zároveň ju požiadali, aby zabezpečila postup podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde,t. j.   aby   predložila   ich   oznámenia   obsahujúce   skutočnosti,   ktoré   by   mohli   zakladaťich vylúčenie   z   prerokúvania   a   rozhodovania   veci   sťažovateľky,   na   rozhodnutie   senátuústavného súdu, ktorý bol o ňom príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom práceústavného súdu, nemohol bývalý IV. senát ústavného súdu v danej veci konať do času,kým o týchto otázkach nerozhodol príslušný senát ústavného súdu, t. j. do novembra 2013. Sudcovi   Jánovi   Lubymu   skončilo   funkčné   obdobie   sudcu   ústavného   súdu4. júla 2014 a na konanie a rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľky je v súčasnosti podľarelevantného rozvrhu práce príslušný II. senát ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlavítohto nálezu.

II.

Bývalý IV. senát ústavného súdu v súvislosti s prípravou predbežného prerokovaniasťažnosti   sťažovateľky   dospel   k   odchylnému   právnemu   názoru,   ktorý   vyslovil   bývalýII. senát ústavného súdu v náleze sp. zn. II. ÚS 338/2012 z 24. januára 2013 v porovnateľnejveci týkajúcej sa zastupovania daňových subjektov v správnom (daňovom) konaní podľarovnakej, vtedy platnej a účinnej relevantnej právnej úpravy [zákona Slovenskej národnejrady   č.   511/1992   Zb.   o správe   daní   a   poplatkov   a   o   zmenách   v   sústave   územnýchfinančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“)].

Podstata právneho názoru bývalého II. senátu ústavného súdu bola založená na tom,že dodatočné odstránenie nedostatkov zákonných náležitostí plnomocenstva pre potrebydaňového konania je možné.

Podľa   názoru   bývalého   II.   senátu   ústavného   súdu   rozhodnutie   najvyššieho   súdu,ktorý pri svojom rozhodovaní nevychádzal z takéhoto právneho názoru, ale použil inývýklad relevantnej právnej úpravy, „zasahuje do samotnej podstaty základného práva podľačl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a ocitá sa v rozpore aj so zásadou proporcionality pri obmedzovanízákladných   práv   a   slobôd.   Napokon,   pokiaľ   má   výklad   najvyššieho   súdu   garantovaťzákonnosť daňového konania, t. j. zabezpečiť, aby tak daňové subjekty, ako aj správcoviadane   postupovali   striktne   v   súlade   s   príslušnými   predpismi,   túto   možno   zabezpečiťaj prostredníctvom   takého   výkladu   daňových   predpisov,   ktorý   dovoľuje   odstránenienedostatkov daňového plnomocenstva daňovým subjektom až do momentu rozhodnutiadaňového orgánu.“.

Z uvedeného vyplynul záver bývalého II. senátu ústavného súdu, že najvyšší súd„vyložil ustanovenia zákona o správe daní ústavne nekonformným spôsobom, čím porušilzákladné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s jej čl. 152 ods. 4 ústavy,a tiež neuviedol legitímne a ústavne akceptovateľné dôvody takéto výkladu“.

Bývalý IV. senát ústavného súdu sa s týmto právnym názorom nestotožnil, vo vecisťažovateľky dospel k právnemu názoru, ktorý je odchylný od právneho názoru bývaléhoII. senátu ústavného súdu vyjadreného v náleze č. k. II. ÚS 338/2012-51 z 24. januára 2013.Právny   názor   bývalého   IV.   senátu   bol   založený   na   tom,   že   postup   a   rozhodnutievšeobecného   súdu,   ktoré   vychádzajú   z   aplikácie   konkrétnej   procesnoprávnej   úpravy,v zásade   nemožno   hodnotiť   ako   porušovanie   základných   práv   a   slobôd   (I.   ÚS   8/96,I. ÚS 6/97).   Pri   svojich   právnych   úvahách   sa   spravoval   aj   tým,   že   obsahom   každejprocesnoprávnej   úpravy   sú   v   zásade   viac   alebo   menej   formalizované   pravidlá   postupuúčastníkov príslušného procesu, správne procesy nevynímajúc, pričom tieto pravidlá nie sútotožné.   Nesplnenie   zákonom   ustanovených   predpokladov   (prísne   formalizovanýchpravidiel) vylučujúce fyzickej osobe alebo právnickej osobe účasť na konaní nepovažoval za„odopretie spravodlivosti“.

Vzhľadom   na   tento   odchylný   právny   názor   sudkyňa   spravodajkyňa   v   súlades § 6 zákona   o   ústavnom   súde   predložila   plénu   ústavného   súdu   návrh   na   prijatiezjednocujúceho stanoviska.

Plénum   ústavného   súdu   podľa   §   6   zákona   o   ústavnom   súde   rozhodlo   o   návrhuna zjednotenie   odchylných   právnych   názorov   senátov   17.   decembra   2014   tak,   že   houznesením sp. zn. PLz. ÚS 5/2014 zo 17. decembra 2014 zamietlo. Návrh nezískal potrebnúväčšinu všetkých sudcov podľa čl. 131 ods. 1 ústavy. Za situácie, keď už v obdobnej vecivyslovil   ústavný   súd   právny   názor   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   II.   ÚS 338/2012,   akoaj s prihliadnutím na aktuálny vývoj relevantnej právnej úpravy a jej aplikáciu, považovaldruhý senát ústavného súdu rozhodujúci v tejto veci v zložení uvedenom v záhlaví tohtonálezu za vhodné sa k už vyslovenému právnemu názoru prikloniť.

III.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona oústavnom súde a uznesením č. k. II. ÚS 16/2015-28 z 15. januára 2015 ju prijal na ďalšiekonanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   účastníkov   konania,aby sa vyjadrili k sťažnosti a k jej prijatiu.

Najvyšší súd prípisom č. KP 3/2015-13 zo 14. apríla 2015 uviedol:„... Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že sťažnosť považuje za nedôvodnú, pretože sťažovateľ nebol na svojom práve na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ukrátený.   Postup   súdu   bol   v   súlade   so   zákonom   a   k   porušeniu   jeho   práv   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf 26/2010 zo dňa 09. novembra 2010 nedošlo.

Sťažnosť považuje najvyšší súd súčasne za účelovú, s cieľom prejudikovať dôkazný stav v tejto právnej veci ako nezákonný. Krajský súd preskúmaval zákonnosť napadnutého rozhodnutia, to znamená, že si iba overoval správnosť zistení správneho orgánu podľa § 250i ods. 1 O. s. p.

Najvyšší   súd   pri   rozhodovaní   vychádzal   z   obsahu   súdneho   spisu,   konkrétne zo skutočnosti,   že   zákonnosť   napadnutého   rozhodnutia   bola   namietaná   v   súvislosti s procesným   postupom   žalovaného   pri   vyhodnotení   obsahu   plnomocenstva   zo   dňa 17. 06. 2009, na základe ktorého odvolanie proti rozhodnutiu Daňového úradu Žiar nad Hronom zo dňa 28. 05. 2009 č. 690/320/12522/09/Hol,Matu (dodatočný platobný výmer) podala Advokátska kancelária Ivančo, Rigo & Kukura, s. r. o. so sídlom v Košiciach. Najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   nespochybnil,   že   plnomocenstvo   zo   dňa   17. 06. 2009 bolo udelené tejto advokátskej kancelárii. Základnou otázkou však bolo, či spĺňalo všetky náležitosti v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a či bolo podané odvolanie proti dodatočnému platobnému výmeru zástupcom žalobcu v zákonom stanovenej lehote. Odvolanie   proti   dodatočnému   platobnému   výmeru   bolo   podané   advokátskou kanceláriou   telefaxom,   datovaným   dňa   11. 05. 2009   (správne   malo   byť   datované 11. 06. 2009). Ani telefaxové podanie, ani písomné podanie dňa 16. 06. 2009 neobsahovalo v prílohe plnomocenstvo a až dňa 18. 06. 2009 bolo doručené prostredníctvom advokátskej kancelárie podanie, ktorého prílohou bola listina podpísaná dňa 17. 06. 2009 predsedom predstavenstva, ktorého pravosť podpisu bola úradne osvedčená v ten istý deň, t. j. 17. 06. 2009.

Najvyšší súd s poukazom na ustanovenie § 101 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní, podľa ktorého sa na daňové konanie nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, aplikujúc konkrétnu procesnoprávnu úpravu (§ 9 ods. 3 zákona o správe daní), že plnomocenstvo udelené na zastupovanie v daňovom konaní vyžaduje úradné overenie podpisu splnomocniteľa, vychádzal zo skutočnosti vyplývajúcej zo spisu, a to, že k odvolaniu podanému   12. 06. 2009   formou   faxu   a   ani   k   písomne   podanému   odvolaniu   podanému na pošte   13. 06. 2009   (správcovi   dane   doručenému   16. 06. 2009)   zástupca   daňového subjektu nepripojil žiadne plnomocenstvo a až dňa 18. 06. 2009 bolo zo strany zástupcu žalobcu doručené správcovi dane doplnenie odvolania o originál listiny, datované dňa 17. 06. 2009, kedy bola aj úradne overená pravosť podpisu štatutárneho zástupcu žalobcu − splnomocniteľa.

Nesplnenie zákonom ustanovených predpokladov v správnych konaniach upravených osobitným   predpisom   a   ani   dodatočné   schválenie   úkonov   vykonaných   splnomocniteľom na základe právne neperfektného, resp. neexistujúceho plnomocenstva, u ktorého úradné overenie podpisu splnomocniteľa je jeho zákonnou záležitosťou, nemôže mať za následok porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu garantovanú v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z uvedených dôvodov navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej   republiky   predmetnej   sťažnosti   sťažovateľa,   obchodnej   spoločnosti   PRVÁ SLOVENSKÁ PROPANBUTANOVÁ SPOLOČNOSŤ, a. s., nevyhovel a vo veci vyhlásil nález, že základné práva sťažovateľa porušené neboli, lebo najvyšší súd v predmetnej vecí rozhodoval v súlade s princípmi spravodlivého procesu.“

Sťažovateľka   v   podaní   doručenom   ústavnému   súdu   z   30.   apríla   2015   oznámila,že nepovažuje   za   potrebné   vyjadriť   sa   k   vyjadreniu   najvyššieho   súdu,   a   uviedla,že „Vzhľadom k tomu, že písomné stanovisko najvyššieho súdu nič nové k veci neprináša, a najmä s prihliadnutím na rozsah a diapazón našich argumentov uvedených v ústavnej sťažnosti   zo   dňa   26.   januára   2011,   doplnených   o   ďalšie   relevantné   tvrdenia   v   našich nasledujúcich   podaniach...   nepovažujeme   za   potrebné   ani   účelné   znova,   k   našej argumentácii   čokoľvek   ďalšie   dopĺňať.   Sme   presvedčení,   že   na   odôvodnenie   porušenia základného   práva   na   pokojné   užívanie   majetku   a   práva   na   spravodlivé   konanie garantovaných   Ústavou   Slovenskej   republiky   bohato   postačujú   naše   doteraz   v   konaní podrobne uvedené argumenty podporené ustálenou judikatúrou a odbornou literatúrou.“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohtopojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických aleboprávnických   osôb,   ktorými   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôdalebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdiť, či postupom najvyššiehosúdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf 26/2010 a jeho rozsudkom z 9. novembra 2010došlo k porušeniu základných práv sťažovateľky zaručených v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavyv spojení so základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1dohovoru v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhotorozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právopokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejnéhozáujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podstata   sťažnosti   spočíva   v   tom,   že   rozhodnutím   Daňového   úradu   Žiar   nadHronom (ďalej len „správny orgán“ alebo „správca dane“) č. 690/230/12522/Hol., Matuz 25. mája 2009 správca dane vyrubil rozdiel dane z príjmov fyzických osôb zo závislejčinnosti o rozdiel daňového bonusu za zdaňovacie obdobie v sume 9 421,33 € (ďalej len„dodatočný platobný výmer“). Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka 13. júna 2009odvolanie prostredníctvom advokátskej kancelárie a dodatočne predložila splnomocneniena podanie odvolania pre advokátsku kanceláriu na jej zastupovanie od 17. júna 2009,t. j. až po uplynutí lehoty na podanie odvolania voči daňovému výmeru. Správny orgánrozhodnutím z 27. júla 2009 zamietol odvolanie sťažovateľky ako podané nepríslušnouosobou podľa § 47 ods. 5 písm. c) zákona správe daní.

Žalobou   o   preskúmanie   zákonnosti   správneho   rozhodnutia   doručenou   Krajskémusúdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) 27. júla 2009 sa sťažovateľka domáhala,aby   krajský   súd   zrušil   rozhodnutie   správneho   orgánu   z   27.   júla   2009.   Krajský   súdrozsudkom č. k. 24 S 21/2009-46 z 9. apríla 2010 žalobu zamietol.

Proti tomuto rozsudku podal správny orgán odvolanie, na základe ktorého najvyššísúd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 3 Sžf 26/2010 z 9. novembra 2010 rozhodnutieprvostupňového súdu potvrdil. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

«Najvyšší súd Slovenskej   republiky ako súd   odvolací   (§   10 ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len O. s. p.), prejednal vec postupom podľa § 250ja ods. 2 veta prvá O. s. p. v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) bez nariadenia pojednávania a podľa § 246c a § 219 ods. 1, 2 O. s. p. napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil po tom, čo verejné vyhlásenie rozsudku (§ 156 ods. 1, 3 O. s. p.) najmenej 5 dní vopred oznámil na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho súdu www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk.

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O. s. p.).

Najvyšší súd ako súd odvolací súd po oboznámení sa s obsahom odvolacích dôvodov zistil,   že   zákonnosť   napadnutého   rozhodnutia   bola   namietaná   v   súvislosti   s   procesným postupom   žalovaného   pri   vyhodnotení   obsahu   plnomocenstva   zo   dňa   17.   06.   2009, na základe ktorého odvolanie proti rozhodnutiu Daňového úradu Žiar nad Hronom zo dňa 28. 05. 2009   č.   690/320/12522/09/HoI,Matu   (dodatočný   platobný   výmer)   podala advokátska kancelária Ivančo, Rigo & Kukura, s. r. o., so sídlom v Košiciach. Najvyšší súd ako súd odvolací nespochybňuje, že plnomocenstvo zo dňa 17. 06. 2009 bolo udelené tejto advokátskej kancelárii. Základnou otázkou však je, či spĺňalo všetky náležitosti v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a či bolo podané odvolanie proti dodatočnému platobnému výmeru zástupcom žalobcu v zákonom stanovenej lehote.

Je   nesporné,   že   dodatočný   platobný   výmer   vydaný   Daňovým   úradom   Žiar nad Hronom,   ktorým   bol   žalobcovi   vyrubený   rozdiel   dane   z   príjmov   fyzických   osôb a zo závislej   činnosti   bol   žalobcovi   doručený   dňa   29.   05.   2009.   Proti   dodatočnému platobnému výmeru bolo podané odvolanie advokátskou kanceláriou telefaxom, datovaným dňa   11. 05. 2009   (správne   malo   byť   datované   11. 06. 2009).   Ani   telefaxové   podanie, ani písomné   podanie   dňa   16. 06. 2009   neobsahovalo   v   prílohe   plnomocestvo   a   až   dňa 17. 06. 2009   bolo   doručené   prostredníctvom   advokátskej   kancelárie   podanie,   ktorého prílohou   bola   listina   podpísaná   dňa   17. 06. 2009   predsedom   predstavenstva, ktorého pravosť podpisu bola úradne osvedčená v ten istý deň, t. j. 17. 06. 2009. Je   potrebné   poznamenať,   že   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   k   uvedenej problematike   už   zaujal   svoje   stanovisko   v   rozsudku   sp.   zn.   3   Sžf   10/2007   zo   dňa 19. 04. 2007, keď uviedol:

„Podľa   §   9   ods.   3   zákona   č.   511/1992   Zb.   o   správe   dani   a   poplatkov   v   znení neskorších predpisov daňový subjekt, jeho zákonný zástupca, alebo jeho opatrovník sa môže dať   zastupovať   zástupcom,   ktorého   si   zvolí,   a   ktorý   koná   v   rozsahu   plnomocenstva udeleného písomne s úradne overeným podpisom, alebo ústne do zápisnice u správcu dane. Ak   nie   je   rozsah   plnomocenstva   presne   vymedzený,   považuje   sa   toto   plnomocenstvo za všeobecné.   V   tej   istej   veci   môže   mať   len   jedného   zástupcu.   Zástupca   koná   osobne, ak z obsahu plnomocenstva nevyplýva, že za zástupcu môže konať aj iná osoba; na takéto konanie udelí zástupca inej osobe plnomocenstvo s úradne osvedčeným podpisom. Konanie inej osoby v rozsahu udeleného plnomocenstva sa považuje za konanie zástupcu.“ Podľa § 101 zákona o správe daní, na daňové konanie sa nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní.

Plnomocenstvo   udeľované   na   zastupovanie   v   daňovom   konaní   má   v   zmysle ustanovenia   §   9   ods.   3   zákona   č.   511/1992   Zb.   prísnejší   právny   režim   ako majú plnomocenstva   udeľované   v   správnych   konaniach,   ktoré   sa   spravujú   zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (§ 17 ods. 3). Plnomocenstvo udelené na zastupovanie v daňovom konaní v zmysle citovaného ustanovenia 9 ods. 3 zákona o správe daní vyžaduje úradné overenie podpisu splnomocniteľa. Vzhľadom na to, je daný záujem štátu nielen na osvedčení   podpisu   splnomocniteľa,   ale   tým   nepriamo   aj   dátumu,   ku   ktorému   bolo plnomocenstvo udelené. Nie je právne možné, aby splnomocniteľ dodatočne schválil úkony vykonané   splnomocniteľom   na   základe   právne   neperfektného,   resp.   neexistujúceho plnomocenstva,   u   ktorého   úradné   overenie   podpisu   splnomocniteľa   je   jeho   zákonnou náležitosťou. V prípade, ak z obsahu plnomocenstva ani nevyplýva vôľa jeho účastníkov konvalidovať   úkony   už   zrealizované   (v   tomto   prípade   napr.   podanie   odvolania),   preto nie je možné   dodatočnými   vyhláseniami   takýto   žalobcom   požadovaný   právny   stav dosiahnuť. Ak by splnomocniteľ mal záujem „odobriť“ právne úkony zrealizované svojim zástupcom   pred   dňom   podpisu   plnomocenstva,   mal   tak   urobiť   podľa   názoru   senátu najvyššieho súdu najneskôr v udelenom plnomocenstve. Keďže z plnomocenstva zo dňa 17. 06. 2009, ktoré bolo Daňovému úradu Žiar nad Hronom doručené dňa 18. 06. 2009, žalobcom požadovaný obsah nevyplýva, dospel senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k záveru, že v tomto prípade nezistil rozpor so zákonom a to v napadnutom rozhodnutí žalovaného   ako   ani   v   procesnom   postupe   žalovaného,   preto   napadnutý   rozsudok   súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.»

Ústavný súd, odvolajúc sa na nález sp. zn. II. ÚS 338/2012 z 24. januára 2013,zohľadnil svoju judikatúru, v súlade s ktorou „ústavne súladný výklad zákonov týkajúcichsa rozhodovacej činnosti súdov (ale aj ich výklad súladný s medzinárodnými záväzkamiSlovenskej republiky) predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti a ako takýjedine zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy“ (II. ÚS 50/01).V   okolnostiach   prípadu   ústavný   súd   tiež   zobral   do   úvahy,   že   „...   ak   je   rozhodnutie   ouplatnení   základného   práva   alebo   slobody   občana   potrebné   uskutočniť   v rámci,   resp.prostredníctvom osobitného konania pred štátnym alebo iným orgánom, úloha štátu spočívav   zabezpečení   existencie   a   právnej   úpravy   takýchto   konaní   dostupných(na nediskriminačnom základe) každému z nositeľov základných práv a slobôd. Ďalšímkritériom   kladeným   na   takéto   konania   je,   aby   sa   v   ich   rámci   a   ich   prostredníctvomzabezpečoval reálny (a nie iba fiktívny) výkon, resp. ochrana niektorého zo základných právalebo slobôd občanov. Takéto konania vytvárajúce procesné záruky reálneho uplatňovaniazákladných   práv   alebo   slobôd   občanov   treba   (a   z   tohto   dôvodu)   považovať   za   ichneoddeliteľnú   súčasť   (II.   ÚS   9/00).   Zákony   procesnej   a   inej   povahy,   v   rámcia prostredníctvom   ktorých   sa   možno   domáhať   základných   práv   a   slobôd   (vrátanezákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy), potvrdzujú,že pokiaľ ich uplatňovanie alebo ochrana predpokladá určité formalizované akty zo stranysvojich nositeľov (podanie, žiadosti, sťažnosti, žaloby, odvolania a pod.) rozhodné pre ichzačatie   alebo   pokračovanie,   ich   nedielnou   súčasťou   je   priznanie   reálnej   možnostiúčastníkom   konania   odstrániť   nedostatky   brániace   ich   praktickému   uplatneniu.   Tietonedostatky sa zvyčajne odstraňujú na základe výzvy súdneho orgánu (§ 43 OSP), akoaj správneho orgánu [§ 19 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správnyporiadok)   v   znení   neskorších   predpisov].   Ak   preto   účastníkovi   súdneho   aleboadministratívneho   konania   orgán   štátu   neposkytne   reálnu   možnosť   odstrániť   nedostatkyprávne   formalizovaného   aktu   nevyhnutného   pre   začatie   alebo   pokračovanie   v   konaní,v ktorom sa uplatňuje jeho základné právo na súdnu alebo inú právnu ochranu, pričom ideo odstrániteľné   nedostatky, porušuje jeho základné práva zaručené v   čl. 46 ods. 1 a 2ústavy.“.

Ústavný súd vo veci sp. zn. II. ÚS 338/2012 ďalej konštatoval, «že napriek tomu, žepodľa § 101 zákona o správe daní sa na daňové konanie nevzťahujú všeobecné predpisyo správnom konaní, aj v ňom zákonodarca podľa § 20 ods. 9 zákona o správe daní garantujereálnu možnosť daňového subjektu odstrániť nedostatky daňového podania na výzvu správcudane,   resp. podľa   § 46   ods. 5   zákona   o správe daní doplnenia   zákonom   predpísanýchnáležitostí odvolania proti určeniu dane správcom a proti iným rozhodnutiam (takisto navýzvu správcu dane). Rovnako ako v občianskom súdnom konaní, tak aj v správnom konaníupozorňuje na nedostatky podaní v daňovom konaní príslušný daňový orgán (správca dane)a na ich odstránenie určuje lehoty.

Pokiaľ ide o zastupovanie daňového subjektu na základe splnomocnenia, § 9 ods. 3zákona o správe daní ustanovuje, že daňový subjekt sa „môže dať zastupovať zástupcom,ktorého   si   zvolí   a   ktorý   koná   v   rozsahu   plnomocenstva   udeleného   písomne   s   úradneovereným   podpisom   alebo   ústne   do   zápisnice   u   správcu   dane.   Ak   nie   je   rozsahplnomocenstva   presne   vymedzený,   považuje   sa   toto   plnomocenstvo   za   všeobecné.“.Na rozdiel od daňového podania, resp. odvolania podaného v daňovom konaní, nedostatkyktorých daňové subjekty odstraňujú na výzvu a v lehotách určených daňovými orgánmi,takúto   povinnosť   daňové   orgány   v   súvislosti   s   nedostatkami   zákonných   náležitostísplnomocnenia v daňovom konaní nemajú.».

Ústavný súd vo svojom rozhodnutí č. k. II. ÚS 338/2012-25 z 13. septembra 2012tiež uviedol, že «... Poučovacia povinnosť daňového orgánu na odstránenie nedostatkovsa vzťahuje na „podané odvolanie, ktoré nemá zákonom predpísané náležitosti“ (§ 46 ods. 5zákona   o   správe   daní).   Z   uvedeného   vyplýva,   že   zákonnou   náležitosťou   ani   daňovéhopodania   a   ani   daňového   odvolania   (na   ktoré   sa viaže   poučovacia   povinnosť   správnehoorgánu – daňového úradu) nie je plnomocenstvo na zastupovanie v daňovom konaní podľa§ 9 ods. 3 zákona o správe daní.».

Ústavný súd vyslovil aj právny názor, že „aj prax daňových orgánov potvrdzuje,že k nesplneniu   zákonných   náležitostí   daňového   konania   môže   dochádzať   nielen   pridaňových podaniach a odvolaniach, ale aj pri splnomocneniach na zastupovanie v daňovomkonaní“.

Na rozdiel od zákonných náležitostí podania alebo odvolania v daňovom konaní,ktoré   možno   meniť   alebo   doplniť   na   výzvu   daňového   orgánu,   najvyšší   súd   vo   svojomrozsudku napadnutom sťažovateľkou poukazuje na odlišný právny režim splnomocnenia,ktoré nespĺňa niektoré so zákonom predpísaných náležitostí. Robí tak odvolaním sa na svojepredošlé rozsudky sp. zn. 3 Sž 10/2007.

Najvyšší súd, odvolávajúc sa na „prísnejší právny režim“ splnomocnenia v daňovomkonaní, ktoré vyžaduje   úradné overenie podpisu splnomocniteľa, čím sa „fixuje dátum ku ktorému   bolo   plnomocenstvo   udelené“,   vykladá   ustanovenia   dotknutých   daňovýchpredpisov   tak,   že   zákonné   nedostatky   splnomocnenia   spočívajúce   v   absencii   úradnéhooverenia   podpisu   splnomocniteľa   alebo   vady,   prípadne   nedostatky   stanovenia   rozsahusplnomocnenia   nie   je   po   podaní   splnomocnenia   možné   napraviť,   čo   sa   prejavujev rozhodnutí daňového orgánu nepokračovať v daňovom konaní.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že pokiaľ právny predpis umožňuje výklad,ktorý je v súlade s ústavou, a výklad nesúladný s ústavou, prednosť má ústavne súladnývýklad právneho predpisu. V tejto súvislosti ústavný súd uviedol: „Reálne uplatnenie právana súdnu ochranu predpokladá... výklad a používanie zákonných ustanovení, ktoré musív celom rozsahu rešpektovať základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tomuto základnému právu podľačl.   46   ods.   1   ústavy...   zodpovedá   uplatňovanie   zásady   prednosti   ústavne   konformnéhovýkladu..., pričom z tejto zásady vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatneníštandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnychnoriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý   zabezpečí   plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiurealizáciu ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb. Všetky orgányverejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácieústavou   (a   tiež   medzinárodnými   zmluvami)   garantovaných   základných   práv   a   slobôd“(II. ÚS   148/06,   I. ÚS 361/2010).   Ústavný   súd   takisto   judikoval,   že   „výklad   právnehopredpisu   nesmie   obmedzovať,   resp.   brániť   v   reálnom   uplatnení   základného   práva“,a dokonca aj v prípade medzery právnej úpravy „... je potrebné použiť taký výklad, ktorýby základné právo neporušoval, ale naopak, garantoval“ (II. ÚS 31/04).

Z požiadavky ústavne konformného výkladu právnych predpisov orgánmi verejnejmoci ústavný súd vo veci sp. zn. II. ÚS 338/2012 dospel k záveru, „že výklad najvyššiehosúdu   týkajúci   sa   absencie   možnosti   dodatočného   odstránenia   nedostatkov   zákonnýchnáležitostí splnomocnenia pre potreby daňového konania... (s poukazom na prísnejší právnyrežim splnomocnení v daňovom konaní), nie je v súlade s ústavnými garanciami čl. 46 ods.1 a 2 ústavy. Je to tak z toho dôvodu, že daňovému subjektu negarantuje reálnu možnosťnápravy   nedostatku   splnomocnenia   (úradné   overenie   podpisu),   a   tým   uplatnenia   jehozákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy bez legitímneho a ústavne akceptovateľnéhodôvodu. V okolnostiach danej veci ide pritom o nedostatky odstrániteľnej povahy, ktoré bymal daňový subjekt (a pri inom výklade najvyššieho súdu) možnosť reálne odstrániť až domomentu   rozhodnutia   daňového   orgánu   bez   vážnejších   problémov.   Takýto   výklad   jedôsledkom platnej právnej úpravy, ktorá nedostatky splnomocnenia pre potreby daňovéhokonania nepodriaďuje vyzývacej povinnosti správcov dane so stanovením lehoty na ichodstránenie.   Ak   by   však   do   momentu   rozhodnutia   daňového   úradu   daňový   subjektnedostatky   splnomocnenia   neodstránil,   daňový   orgán   by túto   skutočnosť,   prirodzene,zohľadnil   pri   svojom   rozhodovaní.   Jeho   rozhodnutie   by však   vychádzalo   z   ústavneakceptovateľného   stavu,   keďže   daňovému   subjektu   bola   poskytnutá   reálna   možnosťodstránenia nedostatku splnomocnenia, ktorú však nevyužil.“.

Ústavný   súd,   vychádzajúc   z uvedeného,   konštatuje,   že   výklad   najvyššieho   súduv napadnutom   rozsudku   nie   je   v   súlade   so   základnými   zásadami   daňovéhokonania, v ktorom sa síce na jednej strane chránia záujmy štátu a obcí, ale na druhej stranesa   „dbá...   na   zachovanie   práv   a   právom   chránených   záujmov   daňových   subjektova ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní“ (§ 2 ods. 1 zákona o správe daní).Z uvedeného   vyplynul   záver   ústavného   súdu,   podľa   ktorého   najvyšší   súd   vyložilustanovenia zákona o správe daní ústavne nekonformným spôsobom, čím porušil základnépráva sťažovateľky zaručené v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1dohovoru.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavya práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   ústavný   súd   uvádza,   že   v   nadväznostina vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v súlade sdoterajšou judikatúrou ústavného súdu (II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) otvára priestor na to,aby sa najvyšší súd sám vyrovnal s ochranou označených hmotných práv. Ústavný súd pretosťažnosti v tejto časti nevyhovel, uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranusubjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavnýmsúdom. Ústavný súd prihliadol aj na zásadu minimalizovania zásahov do právomoci inýchorgánov verejnej moci, keďže nálezom zrušujúcim rozhodnutie o poslednom procesnomprostriedku, ktorý zákon sťažovateľke na ochranu jej práv poskytuje, sa vytvoril priestor naochranu namietaného porušenia týchto práv v rámci sústavy všeobecných súdov (obdobnepozri napr. IV. ÚS 128/07, IV. ÚS 24/2010, IV. ÚS 495/2011, I. ÚS 244/2011).

V.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavnýsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebosloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   aleboopatrenie zruší.

Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia, ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdusp. zn. 3 Sžf 26/2010 z 9. novembra 2010 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výrokunálezu).   V   ďalšom   bude   povinnosťou   najvyššieho   súdu   riadiť   sa   právnym   názoromústavného súdu.

Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trovkonania.   Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzalz príslušných   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov.

Sťažovateľka si uplatnila trovy konania za päť úkonov právnej služby [dva urobenév roku 2011 – prevzatie a príprava, spísanie sťažnosti, po jednom urobenom v roku 2012,2013 a v roku 2015 (vyjadrenia k veci)] v celkovej sume 819,36 € vrátane DPH. Ústavnýsúd priznal sťažovateľke trovy konania za štyri úkony právnej služby, a to za dva úkonyurobené v roku 2011, za jeden urobený v roku 2012 a za jeden urobený v roku 2013v celkovej sume 641,50 €. Za posledný úkon právnej služby (vyjadrenie k veci urobenév roku 2015) ústavný súd úhradu nepriznal, pretože neobsahovalo žiadne nové skutočnosti,ktoré by mohli prispieť k ďalšiemu objasneniu veci (bod 4 výroku).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdunemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výrokutohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej častitohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2015