znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 16/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2013 predbežne prerokoval   sťažnosť   J. M., B., vo veci   namietaného porušenia čl. 46   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 26 C 210/2006 a Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 7 Co 365/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. novembra 2012 doručená sťažnosť J. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 26 C 210/2006 a Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 7 Co 365/2010. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 27. novembra 2012.

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   26   C   210/2006-333 z 18. mája 2010 bola zamietnutá žaloba sťažovateľa ako žalobcu proti žalovanej Slovenskej republike   –   Ministerstvu   práce,   sociálnych   vecí   a rodiny   Slovenskej   republiky (ďalej len „žalovaná“)   o   zaplatenie   sumy   10 825,21 €.   Rozsudkom   krajského   súdu č. k. 7 Co 365/2010-365   z 19.   septembra   2012   bol   rozsudok   okresného súdu   potvrdený. Rozsudok krajského súdu bol sťažovateľovi doručený 27. septembra 2012.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   bol   diskriminovaný   z dôvodu   jeho   postavenia   (navrátilého utečenca) po príchode do vlasti z viac ako štvorročného azylového konania v zahraničí, keďže bol v hmotnej núdzi a štát dôsledne nezabezpečil ani jemu, ale ani jeho štvorčlennej rodine právo na dôstojný život. Pomoc od štátu bola nedostatočná a neúčinná. Preto bolo povinnosťou   okresného   súdu   v rámci   ochrany   osobnosti   priznať   nemajetkovú   ujmu v peniazoch za porušenie práva na dôstojný život štvorčlennej rodiny, keďže sťažovateľ ako otec rodiny bol jej živiteľom a štát neposkytol účinnú sociálnu pomoc v zmysle zákona. Podľa mnohých názorov právo na súkromie a dôstojný život je právom na rešpektovanie súkromného   života,   teda   práva   na   život   podľa   vlastných   predstáv   chráneného pred publicitou. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva je však právo na súkromie oveľa širšie. Zahŕňalo v sebe dlhú dobu zo strany štátu len povinnosť rešpektovania a povinnosť zdržania sa neoprávnených zásahov do   súkromia. Podľa terajšej judikatúry však zahŕňa aj pozitívny záväzok štátu   chrániť toto   právo,   teda   vytvoriť   také podmienky   a pravidlá, ktoré   by znemožňovali   jeho   porušenie.   Všeobecné   súdy   opomenuli   vyhodnotiť   situáciu sťažovateľa a jeho rodiny ako precedens, keďže zákony nepočítali s tým, že sa rodina vráti po viac ako štvorročnej neprítomnosti späť na Slovensko. Z toho dôvodu jej nie je priznaná dávka   na   podporu   v nezamestnanosti.   Počas   neprítomnosti   sťažovateľ   s   rodinou bez vlastného   vedomia   stratil   v svojvoľnom   konaní   strechu   nad   hlavou   a štát   poskytne iba dávku   v hmotnej   núdzi   vo výške   3 900   Sk,   ktorá   je   nižšia,   ako   musí   zaplatiť za ubytovanie   v sociálnej   ubytovni   (5 500 Sk),   lebo   štát   nemá   vyriešenú   bytovú   otázku pre sociálne   prípady   rodín,   ktoré   stratia   strechu   nad   hlavou   nie   vlastným   pričinením, prípadne strate nemohli účinne zabrániť. Sťažovateľ sa cíti byť diskriminovaný voči tým občanom, ktorí takúto dávku v hmotnej núdzi dostali a pritom mali strechu nad hlavou, resp. mali   k dispozícii   aj   iný   hnuteľný   majetok,   teda   mohli   si   zabezpečiť   základné   životné potreby aj z iných vecí.

Rozsudok   okresného   súdu   bol   vydaný   bez   náležitého   dokazovania,   na   základe nesprávneho   vyhodnotenia   vykonaných   dôkazov   a nesprávnych   skutkových   a právnych záverov.   Odôvodnenie   rozsudku   okresného   súdu   nebolo   v súlade   s ustanovením   §   157 ods. 2   Občianskeho   súdneho   poriadku.   So   zreteľom   na   uvedené   krajský   súd   nesprávne uzavrel,   že   skutkové   zistenia   okresného   súdu   majú   dostatočnú   oporu   vo   výsledkoch vykonaného   dokazovania.   Nijako   nebolo   zdôvodnené,   ako   si   mal   sťažovateľ   s rodinou zabezpečiť dôstojné žitie, keď jediným príjmom bola úplne nedostačujúca sociálna dávka vo výške 3 900 Sk. Podstatné je aj to, že sťažovateľ nemôže sám znášať následky veľkých spoločenských zmien po roku 1989. Nemožno súhlasiť s názorom krajského súdu, podľa ktorého neboli naplnené podmienky na priznanie uplatneného nároku na ochranu osobnosti, keďže tu neexistoval neoprávnený zásah žalovanej, ktorá pri vydávaní svojich rozhodnutí postupovala v zmysle platných zákonov. Tento právny názor treba v konkrétnom prípade sťažovateľa považovať za svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 26 C 210/2006   a krajským   súdom   pod   sp.   zn.   7   Co   365/2010   s tým,   aby   bol   rozsudok krajského   súdu   z 19.   septembra   2012   zrušený   a vec   bola   vrátená   na   ďalšie   konanie okresnému súdu. Domáha sa tiež priznania finančného zadosťučinenia v sume po 30 000 € od okresného súdu a od krajského súdu. Od krajského súdu požaduje navyše aj úhradu trov právneho zastúpenia v sume 3 000 €.

Napokon   sa   sťažovateľ   domáha   ustanovenia   advokáta   ako   právneho   zástupcu v konaní s tým, aby to bola advokátka JUDr. J. Ch., B.

II.

Z rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   26   C   210/2006-333   z 18.   mája   2010   vyplýva, že žaloba   sťažovateľa   bola   zamietnutá,   pričom   žalovanej   sa   náhrada   trov   konania nepriznala.

Podľa   odôvodnenia   rozsudku   sťažovateľ   v   podanej   žalobe   argumentoval   tým, že v roku   1992   založil   politické   hnutie   zvané   Hnutie   za   slobodu   prejavu.   Od   tej   doby pociťoval s rodinou prenasledovanie, a preto 22. júna 2001 požiadal aj s rodinou o politický azyl   vo Švajčiarsku.   Po   štvorročnom   azylovom   konaní   ich   švajčiarske   úrady   vyhostili s poukazom   na   vstup   Slovenskej   republiky   do   Európskej   únie   a z toho   vyplývajúci nedostatok hrozby politického prenasledovania. Sťažovateľ po príchode domov zistil, že mu bol   skonfiškovaný   rodinný   dom   a stal   sa   bezdomovcom.   Postupovalo   sa   pritom   v jeho neprítomnosti a bez možnosti predložiť dôkazy o druhotnej platobnej neschopnosti, pričom následne   na to   bola vykonaná nezákonná dražba.   Dňa 9.   novembra   2005   bol   zaradený do evidencie   uchádzačov   o zamestnanie.   Dňa   21.   februára   2006   požiadal   o podporu v nezamestnanosti, ktorá mu však nebola priznaná, lebo nebol v posledných troch rokoch pred zaradením do evidencie poistený. Toto však bolo z dôvodu, že sa nachádzal s rodinou vo   Švajčiarsku,   kde   využil   právo   azylu,   a preto   mal   zákon   myslieť   aj   na   túto   situáciu a takéto obdobie zarátať do obdobia poistenia. Rozhodnutím žalovanej mu bola priznaná dávka v hmotnej núdzi, nie však v závislosti od určenej sumy životného minima. Žalovaná nezabezpečila   súlad   zákona   o hmotnej   núdzi   v rámci   príspevku   na   bývanie   pre   ľudí v krajnej   núdzi   bez nájomnej   zmluvy.   Keďže   štát   nemá vypracovanú sociálnu   politiku, sťažovateľ musel s rodinou znášať neprimerané bremeno.

Podľa   zistení okresného súdu   rozhodnutím   úradu   práce,   sociálnych   vecí   a rodiny (ďalej   len   „úrad   práce“)   z   9. novembra   2005   bol   sťažovateľ   zaradený   do   evidencie uchádzačov   o zamestnanie.   Žiadosť   o dávku   v nezamestnanosti   si   uplatnil   16.   februára 2006. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne – ústredia (ďalej len „poisťovňa“), z 23. mája 2006 bolo právoplatne rozhodnuté o neposkytnutí dávky v nezamestnanosti, pretože sťažovateľ v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie nezamestnaných nebol poistený najmenej tri roky, pretože v danej dobe bol v azylovom konaní, ktoré sa nepovažuje za dobu poistenia v nezamestnanosti. Zákon umožňoval dobrovoľné poistenie, čo však sťažovateľ nevyužil. Rozhodnutím úradu práce z 8. decembra 2005 bola sťažovateľovi od 1. novembra 2005 priznaná dávka v hmotnej núdzi vo výške 3 900 Sk. Ďalším rozhodnutím zo 16. júna 2006   mu   bola   priznaná   od   1.   júna   2006   dávka   v hmotnej   núdzi   vo   výške   5 600   Sk. Na základe   zmluvy   o ubytovaní   bolo   sťažovateľovi   poskytnuté   prechodné   ubytovanie za nájomné 5 500 Sk mesačne od 1. februára 2006.

Podľa   názoru   okresného   súdu   základným   predpokladom   uplatnenia   majetkovej satisfakcie   v rámci   uplatnenej   ochrany   osobnosti   (v   danom   prípade   práva   na   ochranu ľudskej dôstojnosti) sú existencia zásahu, neoprávnenosť zásahu, ich príčinná súvislosť, ako aj vznik nemajetkovej ujmy, pričom dôležitá je skutočnosť, že uvedený zásah bol objektívne spôsobilý   privodiť   ujmu na právach   chránených   ustanovením   §   11 a nasl.   Občianskeho zákonníka.   Vykonaným   dokazovaním   bolo   treba   dospieť   k záveru,   že   neboli   naplnené podmienky na priznanie uplatneného nároku na ochranu osobnosti, keďže tu neexistoval neoprávnený   zásah žalovanej, ktorá   pri   vydávaní už uvedených   rozhodnutí postupovala v zmysle platných zákonov, čo napokon sčasti pripustil aj samotný sťažovateľ. Tieto zákony stanovili podmienky na priznanie dávok a úrad práce,   ako aj poisťovňa   ich   pri svojom rozhodovaní aj riadne dodržali.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 7 Co 365/2010-365 z 19. septembra 2012 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 26 C 210/2006-333 z 18. mája 2010.

Podľa názoru krajského súdu sťažovateľ v podanom odvolaní neuviedol žiadne také vecné   a právne   relevantné   dôvody,   ktoré   by   privodili   pre   neho   priaznivé   rozhodnutie. Okresný súd vykonal dokazovanie správnym smerom, z vykonaného dokazovania vyvodil správne   skutkové   závery   a napokon   aj   vec   správne   rozhodol   po   právnej   stránke. Odôvodnenie   rozsudku   je   v plnom   súlade   s ustanovením   §   157   Občianskeho   súdneho poriadku.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 26 C 210/2006, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa   vo   vzťahu   voči   rozsudku   okresného   súdu   mal krajský   súd   v rámci   odvolacieho   konania.   Tým   je   zároveň   v tomto   rozsahu   vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba v tejto súvislosti ešte poznamenať, že sťažovateľ právo podať odvolanie proti rozsudku okresného súdu aj využil.

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 7 Co 365/2010. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Jadrom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého platné zákony nepočítajú s takou situáciou, v akej sa ocitol sťažovateľ aj so svojou rodinou, pričom podľa jeho názoru priznaná výška peňažnej podpory zo strany štátu nie je v súlade s ústavnými kritériami, keďže neumožňuje dôstojný život pre sťažovateľa a jeho rodinu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sú   tak   skutkové   zistenia,   ako   aj   právne   závery všeobecných   súdov   zrozumiteľné,   dostatočné   a presvedčivé.   V nijakom   prípade   ich nemožno   považovať   ani   za   arbitrárne,   ale   ani   za   zjavne   neodôvodnené.   Samotná skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   s týmito   závermi   nestotožňuje,   nezakladá   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru.

Vzhľadom na uplatnenú argumentáciu sťažovateľa považuje ústavný súd za potrebné poukázať na niektoré, podľa jeho názoru pre rozhodovanie všeobecných súdov podstatné okolnosti.

Nespokojnosť sťažovateľa smeruje zrejme najmä proti rozhodnutiam úradu   práce z 8. decembra 2005 a zo 16. júna 2006, ktorými mu bola priznaná dávka v hmotnej núdzi v mesačnej výške 3 900 Sk, resp. 5 600 Sk, ako aj proti rozhodnutiu poisťovne z 23. mája 2006 o neposkytnutí dávky v nezamestnanosti. V tejto súvislosti treba uviesť, že pokiaľ bol sťažovateľ s takto určenými sumami dávky v hmotnej núdzi, resp. s nepriznaním dávky v nezamestnanosti nespokojný, mal možnosť požiadať o súdne preskúmanie právoplatných rozhodnutí o dávke v hmotnej núdzi, resp. o nepriznaní dávky v nezamestnanosti postupom podľa   piatej   časti   druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku,   teda   v rámci správneho súdnictva. Mohol pred všeobecnými súdmi namietať nesúlad príslušných zákonov s ústavou či   medzinárodnými   zmluvami   a požadovať,   aby   všeobecný   súd   sa   v rámci   správneho súdnictva   obrátil   na   ústavný   súd   s návrhom   na   skúmanie   súladu   príslušných   zákonov s ústavou   či   medzinárodnou   zmluvou.   Rovnako   mohol   pred   všeobecnými   súdmi argumentovať   aj   v tom   zmysle,   že   výklad   príslušných   zákonov   zo strany   úradu   práce a poisťovne nie je ústavne konformný, a domáhať sa takéhoto výkladu cestou všeobecných súdov.   Ani   z tvrdení   sťažovateľa,   ale   ani   zo   zistení   okresného   súdu   nevyplýva, že by sťažovateľ uvedené možnosti obrany svojich práv využil.

Podľa § 135 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môže súd posúdiť sám. Ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza.

S poukazom   na citované   ustanovenie   všeobecné   súdy   v rámci   konania   o žalobe sťažovateľa o ochranu osobnosti boli viazané právoplatnými rozhodnutiami úradu práce a poisťovne o výške dávky v hmotnej núdzi, resp. o nepriznaní dávky v nezamestnanosti. Neboli teda oprávnené skúmať správnosť týchto rozhodnutí, či dokonca dospieť k záveru, že   týmito   rozhodnutiami   bol   porušený   zákon.   Námietky   sťažovateľa   mali   byť   správne uplatnené   v rámci   súdneho   preskúmania   právoplatných   rozhodnutí   správnych   orgánov, čo sa   však   nestalo.   Preto   záver   všeobecných   súdov,   podľa   ktorého   úspechu   žaloby sťažovateľa bráni absencia neoprávneného zásahu žalovanej, je presvedčivý.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2013