znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 16/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   Ď.,   M.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   K., Advokátska kancelária, M., vo veci namietaného porušenia základného práva na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VI/2 Pz 728/11-3 z 12. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. Ď. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 12. decembra 2011   doručená   sťažnosť   Ing.   J.   Ď.,   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci namietaného porušenia základného práva na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“)   a práva   na spravodlivé súdne   konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. VI/2 Pz 728/11-3 z 12. októbra 2011.

Z obsahu sťažnosti a zo zapožičaného spisového materiálu generálnej prokuratúry vo veci sťažovateľa vyplynulo, že Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   33 Cbr 87/2007   uznesením   z 18.   mája   2009   zrušil   bez   likvidácie obchodnú spoločnosť I., spol. s r. o., M., v ktorej bol sťažovateľ konateľom a spoločníkom. S   týmto   rozhodnutím   sťažovateľ   nesúhlasil,   preto   podal   odvolanie   na   Krajskom   súde v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), ktorý uznesením sp. zn. 4 Cob 89/2009 z 28. januára 2010 potvrdil napadnuté rozhodnutie okresného súdu.

Pretože sa sťažovateľ domnieval, že označeným rozhodnutím krajského súdu boli porušené jeho subjektívne práva, podal generálnej prokuratúre podnet v zmysle § 31 a násl. zákona č.   153/2001 Z. z.   o prokuratúre v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon o prokuratúre“),   ktorým   sa   domáhal „preskúmania   zákonnosti“ postupu   krajského   súdu v označenom konaní. V podnete sťažovateľ uviedol, že on sám so zrušením spoločnosti nesúhlasil. Pokiaľ bol okresným súdom vyzvaný na predloženie účtovnej dokumentácie, z objektívnych dôvodov ju nemohol predložiť, pretože jeho konateľstvo v spoločnosti bolo od 1. júla 1993 zrušené. Navyše, konajúce súdy neprihliadli na predchádzajúce konania vo veci, najmä na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Obz 25/94 z 13. októbra 1994.

Generálna   prokuratúra   posúdila   podnet   sťažovateľa   ako   podnet   na   podanie mimoriadneho dovolania a postúpila   ho na vybavenie Krajskej   prokuratúre v Košiciach (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“).   Prokurátorka   krajskej   prokuratúry   18.   augusta   2011 v konaní vedenom   pod sp.   zn. Kc 184/11 podnet   sťažovateľa   odložila bez preskúmania vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia z dôvodu uplynutia zákonnej lehoty na podanie mimoriadneho dovolania.

Proti   spôsobu   vybavenia   podnetu   prokurátorkou   krajskej   prokuratúry   podal sťažovateľ   opakovaný   podnet,   v ktorom   namietal,   že   svojím   podnetom   sa   nedomáhal podania mimoriadneho dovolania, pričom poukázal na inštitút obnovy konania a apeloval na využitie   tohto   opravného   prostriedku.   Opakovaný   podnet   sťažovateľa   bol   vybavený generálnou prokuratúrou 23. septembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 Pz 682/11 odložením bez prijatia prokurátorského opatrenia s tým, že v prípade, ak by obnova konania bola v danej veci prípustná, oprávneným na podanie návrhu na obnovu konania by bol účastník konania; pričom iný opravný prostriedok vo vzťahu k právoplatnému rozhodnutiu súdu   v občianskom   súdnom   konaní   prokurátor   v danej   veci   nemá.   Zároveň   generálna prokuratúra oznámila, že ďalší podnet sťažovateľa bude vybavený len v prípade, ak bude obsahovať nové skutočnosti.

So   spôsobom   vybavenia   opakovaného   podnetu   sťažovateľ   nesúhlasil,   preto 7. októbra   2011   podal   ďalší   opakovaný   podnet,   v   ktorom   namietal,   že   vec   vybavujúci prokurátor sa vo vybavení jeho opakovaného podnetu nevysporiadal s možnosťou vstupu prokurátora ako vedľajšieho účastníka do konania. Generálna prokuratúra vybavila ďalší opakovaný   podnet   sťažovateľa   namietaným   oznámením   č.   k.   VI/2   Pz   728/11-3 z 12. októbra   2011   s tým,   že   sťažovateľom   požadovaný   vstup   do   konania,   ktoré   je právoplatne   skončené,   vylučujú   príslušné   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku (ďalej aj „OSP“).

V sťažnosti sťažovateľ namietal, že prokurátor nevyužil svoje zákonné kompetencie v zmysle ustanovenia § 19 zákona o prokuratúre v spojení s § 35 ods. 1 písm. f) OSP.

Sťažovateľ ďalej uviedol: „Bolo   povinnosťou   porušovateľa,   aby   sa   náležite   vyrovnal   s   argumentáciou sťažovateľa.

Kvalifikovane sa domnievam, že právne závery GP SR môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu, lebo ňou vyvodené závery sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň majú za následok porušenie základného práva a slobody...“

Na základe uvedeného sťažovateľ v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1) Ústavy Slovenskej republiky na inú právnu ochranu ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd boli Opatrením   Generálnej prokuratúry SR sp. zn.: VI/2 Pz 728/11-3 zo dňa 12. októbra 2011 porušené.

2. Ústavný súd SR v zmysle § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde zrušuje opatrenie Generálnej prokuratúry SR sp. zn.: VI/2 Pz 728/11-3 zo dňa 12. októbra 2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Generálna prokuratúra SR je povinná zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania pre JUDr. M. K. v celkovej sume 314,18 € (dvestodeväťesiatdva eur) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva na inú právnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivé súdne konanie zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   oznámením   generálnej   prokuratúry č. k. VI/2 Pz 728/11-3 z 12. októbra 2011, ktorým bol sťažovateľ upovedomený o spôsobe vybavenia jeho ďalšieho opakovaného podnetu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné   súdy,   resp.   iné   orgány   verejnej   moci,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Vo   vybavení   ďalšieho   opakovaného   podnetu   sťažovateľa   v právnej   veci   vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 4 Cob 89/2009 generálna prokuratúra uviedla:

„K ďalšiemu opakovanému podnetu v právnej veci Vášho klienta - Ing. J. Ď., bytom M.   -   Vám   k   jeho   obsahu   uvádzam,   že   Vami   požadovaný   vstup   do   konania,   ktoré   je právoplatne skončené, vylučujú príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Predpokladám, že Vám ako advokátovi, sú z vykonávanej praxe bezpochyby známe príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

Napriek tomu Vám do Vašej pozornosti   dávam znenie § 35 ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku, z ktorého vyplýva, že prokurátor môže vstúpiť iba do začatého konania. Teda do konania, ktoré je právoplatne skončené, vstúpiť nemôže.

Týmto   považujem   Váš   ďalší   opakovaný   podnet   za   vybavený,   pričom   k   údajom týkajúcim   sa   trestnoprávnych   otázok   Vás   vyrozumie   trestný   odbor   Generálnej prokuratúry.“

Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej   republiky.   Takým orgánom môže byť aj generálna prokuratúra. Súčasťou základného práva na inú právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   nepochybne   aj   právo   dotknutej   osoby   požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu, alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre), pričom tomuto právu   zodpovedá   povinnosť   príslušných   orgánov   prokuratúry   zákonom   ustanoveným postupom sa takýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry   jej   podnetu   (podaniu)   vyhoveli   (m.   m.   I.   ÚS   40/01,   II.   ÚS   168/03 a III. ÚS 133/06),   t. j.   za   porušenie   základného   práva   na   inú   právnu   ochranu   nemožno považovať samo osebe skutočnosť, že prokuratúra podnetu, resp. opakovanému podnetu nevyhovie podľa predstáv jeho pisateľa (napr. I. ÚS 38/02, II. ÚS 358/06, IV. ÚS 28/06 atď.).

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia   podnetom   sa   rozumie písomná   alebo   ústna   žiadosť,   návrh   alebo iné   podanie   fyzickej   osoby   alebo právnickej osoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal   návrh na začatie konania pred   súdom   alebo opravný prostriedok,   aby vstúpil   do   už   začatého   konania   alebo   vykonal   iné   opatrenia   na   odstránenie   porušenia zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, na ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa ustanovenia § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Po preskúmaní sťažnosti sťažovateľa a súvisiaceho spisového materiálu generálnej prokuratúry je ústavný súd toho názoru, že krajská prokuratúra a generálna prokuratúra sa podnetmi sťažovateľa v napadnutom konaní náležite zaoberala a o spôsobe preskúmania riadne   sťažovateľa   aj   vyrozumela.   Generálna   prokuratúra   postupovala   pri   vybavovaní ďalšieho   opakovaného   podnetu   sťažovateľa   ústavne   konformným   spôsobom,   keď   ho namietaným prípisom odložila s poukazom na skutočnosť, že sťažovateľom navrhovaný vstup   prokurátora   do   právoplatne   skončeného   konania   nie   je   podľa   ustanovení Občianskeho súdneho   poriadku   možný.   Namietané   oznámenie   generálnej   prokuratúry č. k. VI/2 Pz 728/11-3 z 12. októbra 2011 považuje ústavný súd za zákonné a dostatočne odôvodnené.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoj právny názor, podľa ktorého postup orgánu verejnej moci v súlade s platným a účinným zákonom nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv garantovaných ústavou a ani práv garantovaných dohovorom či   inou   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných slobodách (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00), a zároveň zdôrazňuje, že aj keď je prokuratúre v zmysle čl. 149 ústavy zverená funkcia chrániť práva a zákonom chránené záujmy   fyzických   osôb   a   právnických   osôb,   nemôže   plniť   túto   funkciu   nad   rámec, či dokonca v rozpore so zákonom, pretože aj na ňu sa vzťahuje čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého   štátne   orgány   môžu   konať   iba   na   základe   ústavy,   v   jej   medziach   a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Ústavný   súd   preto   dospel   k   záveru,   že   oznámením   generálnej   prokuratúry č. k. VI/2 Pz   728/11-3   z   12.   októbra   2011   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľ   v sťažnosti   argumentoval   aj   tým,   že   generálna   prokuratúra   nevyužila svoje oprávnenie vyplývajúce z ustanovenia § 35 ods. 1 písm. f) OSP, v zmysle ktorého prokurátor   je   aktívne   legitimovaný   na   podanie   návrhu   na   začatie   konania,   ak   ide o vyslovenie neplatnosti prevodu alebo prechodu vlastníctva a pri nadobudnutí vlastníctva boli   porušené   všeobecne   záväzné   právne   predpisy.   Zo   spisových   materiálov   generálnej prokuratúry vo veci sťažovateľa vyplýva, že sťažovateľ v žiadnom zo svojich podnetov v označenej veci nepožadoval od orgánov prokuratúry iniciovanie konania podľa § 35 ods. 1 písm. f) OSP, a teda uvedenú argumentáciu sťažovateľ použil prvýkrát v konaní pred ústavným súdom.  

Z princípu subsidiarity (čl. 127 ods. 1 ústavy) limitujúceho vzťah ústavného súdu k všeobecným súdom okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi, resp. pred inými orgánmi verejnej moci, musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom   argumentáciu, ktorú   mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, resp. pred inými orgánmi verejnej moci, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (m. m. III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04).

Na základe uvedeného prichádzalo do úvahy odmietnutie sťažnosti aj v tejto časti pre nedostatok právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2012