znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 16/2011-97

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   verejnom   zasadnutí   11.   septembra   2013 v senáte   zloženom   z   predsedu   Milana   Ľalíka   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a   Lajosa Mészárosa   prerokoval   prijatú   sťažnosť   sťažovateľky   –   Slovenskej   republiky,   zastúpenej Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   právne   zastúpenej   advokátom JUDr. A. M., A., s. r. o., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na   zákonného   sudcu   zaručených   v   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Nc 35/2010 a jeho uznesením sp. zn. 1 Nc 35/2010 z 31. augusta 2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   Slovenskej   republiky,   zastúpenej   Ministerstvom   spravodlivosti Slovenskej   republiky,   na   súdnu   ochranu   zaručené   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a základné   právo   nebyť   odňatý   zákonnému   sudcovi   zaručené   v čl. 48   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 1 Nc 35/2010 z 31. augusta 2010   p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Nc   35/2010 z 31. augusta 2010   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. decembra 2010   doručená   sťažnosť   Slovenskej   republiky,   zastúpenej   Ministerstvom   spravodlivosti Slovenskej   republiky,   Župné   námestie   13,   Bratislava   (ďalej   aj   „sťažovateľka“),   ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu, konkrétne porušenie svojho práva na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) a práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Nc   35/2010   a jeho   uznesením   sp.   zn.   1   Nc   35/2010 z 31. augusta 2010. Súčasťou sťažnosti bol aj návrh na odklad vykonateľnosti uvedeného rozhodnutia.

Ústavný   súd   prijal   túto   sťažnosť   na   ďalšie   konanie   18.   januára   2011   a   odložil vykonateľnosť uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Nc 35/2010 z 31. augusta 2010 (ďalej len   „napadnuté   rozhodnutie“   alebo   „napadnuté   uznesenie“) do   dňa   právoplatnosti rozhodnutia v merite tejto veci.

2. Podstatou sťažnosti sú dve ústavnoprávne otázky. Prvou z nich je otázka, či je súladné s ústavou, ak sudca,   ktorý   sám   podal   žalobu o určenie,   že ich   odmeňovanie je v rozpore   so   zásadou   rovnakého   zaobchádzania,   a o náhradu   nemajetkovej   ujmy v peniazoch, resp. žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania ich odmeňovaním (všeobecne nazývaná antidiskriminačná alebo diskriminačná žaloba), následne rozhoduje o obdobnej žalobe, a to (i) v rámci rozhodovania o merite veci v druhom stupni a/alebo (ii) v rámci konania o vylúčení (iného) sudcu pre zaujatosť z dôvodu, že sám podal žalobu obdobnú antidiskriminačnej žalobe, o ktorej má rozhodovať. Prvá otázka teda pozostáva z dvoch podotázok [pozri rozdelenie na (i) a (ii)].Druhou otázkou je, či skutočnosť, že o vylúčení sudcov na základe ich vlastného oznámenia,   resp.   na   základe   námietky   zaujatosti   účastníka   konania   rozhodoval   podľa rozvrhu práce jediný senát najvyššieho súdu, aj keď zákon požaduje rozdelenie veci aspoň medzi dva senáty, je súladná s právom na zákonného sudcu.

Sťažovateľka na obe otázky odpovedá záporne.

3. Zo sťažnosti vyplýva tento skutkový stav: Sťažovateľka   je   žalovanou   stranou   v rámci   antidiskriminačnej   žaloby,   ktorou   sa JUDr.   O. G.,   sudca   Krajského   súdu   v Trenčíne,   domáha určenia, že jeho odmeňovanie je/bolo v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania.

Spor   sa   momentálne nachádza v štádiu   odvolacieho   konania, keďže   sťažovateľka podala odvolanie proti rozhodnutiu Okresného súdu Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“) č. k.   7   C   133/2009-49   z 19.   februára   2010,   ktorým   bolo   určené,   že   odmeňovanie JUDr. O. G. bolo v rokoch 2006 až 2008 (tak ako si JUDr. O. G. nárok uplatnil) v rozpore so   zásadou   rovného   zaobchádzania   a bola   mu   priznaná   náhrada   nemajetkovej   ujmy v peniazoch vo výške 89 530,56 € za každý jeden mesiac trvania zásahu (suma pokrýva celé obdobie zásahu, pozn.). V prvom stupni spor rozhodovala sudkyňa JUDr. T. R., ktorá sama podala   obdobnú   žalobu.   Sťažovateľka   podala   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   nielen odvolanie, ale namietla aj zaujatosť sudkyne konajúcej v prvom stupni, a to práve z dôvodu, že si konajúca sudkyňa podala žalobu obdobnú tej, o ktorej rozhodla. Spis bol tak následne postúpený na Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“), a to na (i) rozhodnutie o námietke zaujatosti a na (ii) rozhodnutie o odvolaní.

V rámci   rozhodovania   o námietke   zaujatosti   bola   vec   pridelená   senátu   krajského súdu v zložení sudca JUDr. M. M., sudkyňa JUDr. L. P. a sudca JUDr. J. M., ktorí oznámili, že aj u nich sú dané dôvody vylučujúce sudcu/sudkyňu z prerokúvania a rozhodovania veci. Spis bol preto 20. augusta 2010 postúpený na najvyšší súd na rozhodnutie o tom, či sú menovaní sudcovia a sudkyňa vylúčení z prerokúvania a rozhodovania tejto veci, ktorá je na krajskom súde vedená pod sp. zn. 6 Co 179/2010 (odvolacie konanie, resp. meritum veci), 6 NcC 8/2010 (námietka zaujatosti).

Opatrením predsedu najvyššieho súdu Spr. 101/2010-10, Spr 1321/2009 z 30. júna 2010 s účinnosťou od 1. júla 2010, teda ešte pred postúpením veci na najvyšší súd, sa zmenil rozvrh práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2010 (ďalej len „rozvrh práce“). Rozvrh práce sa zmenil tak, že na s. 24 v kolónke „pôsobnosť senátu 1C“ sa okrem iného   ustanovila   jeho   pôsobnosť   takto: „rozhodovanie   vo   všetkých   veciach   vylúčenia sudcov krajských súdov“.

Podľa rozvrhu práce tak predmetná vec napadla senátu najvyššieho súdu 1C.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Nc 35/2010 z 31. augusta 2010 rozhodol, že už menovaní   sudcovia   krajského   súdu   nie   sú   vylúčení   z prerokúvania   a rozhodovania   veci vedenej pod sp. zn. 6 Co 179/2010 (odvolacie konanie proti rozhodnutiu okresného súdu, resp. meritum veci), 6 NcC 8/2010 (námietka zaujatosti proti sudkyni, ktorá rozhodovala vec na okresnom súde).

Práve   proti   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   o nevylúčení   už   uvedených   sudcov krajského súdu (i. e. 1 Nc 35/2010) a proti postupu najvyššieho súdu v tejto veci smeruje sťažnosť.

3.1 Sťažovateľka z právneho hľadiska kvalifikuje napadnuté rozhodnutie a postup ako porušujúce jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 48 ods. 1 ústavy, keďže sa domnieva, že došlo k porušeniu jej (i) práva na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom a (ii) práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi.

3.2   Vo   vzťahu   k porušeniu   práva   na   prerokovanie   veci   nezávislým   a nestranným súdom   sťažovateľka   tvrdí,   že   k jeho   porušeniu   došlo   práve   tým,   že   napadnutým rozhodnutím   neboli   z rozhodovania   o   antidiskriminačnej   žalobe   v druhom   (odvolacom) stupni a o námietke zaujatosti proti sudkyni, ktorá antidiskriminačnú žalobu v prvom stupni rozhodla, vylúčení sudcovia krajského súdu (i. e. JUDr. J. M. a JUDr. L. P.), ktorí si sami podali   antidiskriminačnú   žalobu   obdobnú   tej,   v ktorej   sa   rozhodovalo   v merite   veci. Sťažovateľka argumentuje tým, že po náležitej aplikácii objektívneho testu nestrannosti menovaní sudcovia z rozhodovania vylúčení byť mali.

V sťažnosti sa poukazuje na relevantné právne normy, konkrétne na čl. 141 ods. 1 ústavy,   v zmysle   ktorého   súdnictvo   v Slovenskej   republike   vykonávajú   nezávislé a nestranné súdy, na § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) podľa ktorého sú sudcovia vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer   k   veci,   k   účastníkom   alebo   k   ich   zástupcom   možno   mať   pochybnosti   o   ich nezaujatosti, na § 2 ods. 1 a 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“ alebo „zákon č. 385/2000 Z. z.“; Sudca je predstaviteľ súdnej moci. Právomoc súdu sudca vykonáva na nezávislom a nestrannom súde oddelene od iných štátnych orgánov. Sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony   a   iné   všeobecne   záväzné   právne   predpisy   vykladá   podľa   svojho   najlepšieho vedomia a svedomia; rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom.), či na § 30 zákona o sudcoch, podľa ktorého v záujme záruky nezávislosti a nestrannosti výkonu sudcovskej funkcie je sudca povinný   dbať   svojím   správaním   na   to,   aby   jeho   nestrannosť   nebola   dôvodne spochybňovaná. V občianskom živote, pri výkone funkcie sudcu, aj po jeho skončení sa sudca musí zdržať všetkého, čo by mohlo narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu alebo ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov.

Sťažovateľka   interpretuje   citované   právne   normy   tak,   že   ustanovujú   nielen požiadavku   nestrannosti,   ale aj požiadavku   takého javenia sa   v očiach   sporových   strán. Svoju argumentáciu podporuje sťažovateľka aj odkazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské   práva   (ďalej   aj   „ESĽP“),   ktorá   odlišuje   subjektívne   a objektívne   hľadisko nestrannosti, a na judikatúru ústavného súdu, ktorá tieto hľadiská rekapituluje. Sťažovateľka cituje časť rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 47/05, podľa ktorého [n]estrannosť je potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska nestrannosti, v danom prípade   je   potrebné   zistiť   osobné   presvedčenie   sudcu   prejednávajúceho   prípad, a z objektívneho   hľadiska   nestrannosti,   t.   j.   v   danom   prípade   je   potrebné   zistiť,   či   sú poskytnuté   dostatočné   záruky   pre   vylúčenie   akejkoľvek   pochybnosti   v   danom   smere. V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť sudcu predpokladá až do predloženia dôkazu opaku (Piersack c. Belgicko - rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 1. októbra 1982). Pri posudzovaní nestrannosti sudcu nie je možné uspokojiť sa len so subjektívnym hľadiskom nestrannosti, ale je potrebné skúmať, či sudca poskytuje záruky nestrannosti   aj   z   objektívneho   hľadiska.   Objektívna   nestrannosť   sa   neposudzuje   podľa subjektívneho   hľadiska   sudcu,   ale   podľa   vonkajších   objektívnych   skutočností.   V   danom prípade platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký objektívne javiť v očiach strán. Spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale   sa   musí   aj   javiť,   že   má   byť   vykonávaná   (Delcourt   c.   Belgicko   -   rozsudok   ESĽP zo 17. januára   1970).   Sudca   sa   má   objektívne   javiť   v   očiach   strán,   že   je   nestranný, a zároveň   musí   byť   vylúčená   akákoľvek   vonkajšia   oprávnená   pochybnosť   o   jeho nestrannosti.“.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   hoci   napadnuté   rozhodnutie   tieto   východiská   konštatuje, najvyšší   súd   z nich   vyvodzuje   nesprávny   záver.   Podľa   sťažovateľky   v jej   veci   neboli poskytnuté dostatočné záruky na vylúčenie akejkoľvek pochybnosti o nestrannosti práve dvoch sudcov krajského súdu – členov senátu, ktorému bola vec pridelená na prerokovanie a rozhodovanie, a ktorí si sami podali na súde žalobu, ktorou si voči sťažovateľke uplatňujú čo do základu (právneho dôvodu) rovnaký nárok ako žalobca JUDr. O. G., o ktorého veci sa na prvom   stupni   rozhodlo.   Najvyšší   súd   totiž   v napadnutom   rozhodnutí   konštatoval,   že „...za vyjadrenie názoru sudcom (alebo dokonca za verejné vyslovenie názoru sudcom) vonkoncom nemožno označiť (stotožniť) stav uplatnenia práva na súdnu ochranu sudcom ako účastníkom konania (podanie žaloby), a to aj v prípade, že ide o uplatnenie obdobného nároku, aký uplatňuje žalobca. V podaní žaloby nemožno vidieť vyslovenie právneho názoru z pozície sudcu (v takejto pozícii totiž nie je, ale je v pozícii účastníka konania) a tento jeho súkromnoprávny   akt   preto   nemožno   stotožniť   či   spájať   s nejakým   prejudikovaním...   či s potenciálnou rozhodovacou činnosťou v prípadnom následnom súdnom spore (s pozíciou sudcu v obdobnej veci.“ (s. 10, odsek tretí a nasl. napadnutého rozhodnutia).

Sťažovateľka však namieta, že najvyšší súd vôbec nepripustil možnosť zaujatosti sudcov so zreteľom na pomer k účastníkom. Vznik pochybností o nestrannosti a objektivite sudcu vzhľadom na jeho vzťah k účastníkovi konania môže nastať aj v dôsledku vyvolania skutočného právneho sporu, akým je súdne konanie, v ktorom sa záujmy sudcu dostanú do rozporu s účastníkom konania (uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 1722/2002 z 21. novembra 2002). Z oznámenia sudcov JUDr. L. P. a JUDr. J. M. vyplýva, že títo sudcovia v postavení žalobcov vedú spor proti sťažovateľke. Vzhľadom na túto skutočnosť je sťažovateľka toho názoru, že v danom prípade prinajmenšom legitímna pochybnosť o nezaujatosti týchto dvoch sudcov existuje. Ak si dvaja sudcovia krajského súdu, ktorí sú členmi senátu, ktorému bola vec pridelená na prerokovanie a rozhodovanie, sami podali na súde žalobu, ktorou si voči sťažovateľke uplatňujú čo do základu (právneho dôvodu) rovnaký nárok ako žalobca, potom je podľa názoru sťažovateľky zrejmé, že ich právny názor na uplatňovaný nárok zo strany žalobcu (JUDr. O. G.) je v predmetnej veci totožný   s   právnym   názorom   žalobcu.   Podľa   sťažnosti   možno   súhlasiť   s   názorom,   že (ne)zaujatosť/(ne)predpojatosť sudcu v konaní neprichádza do úvahy pri výklade právneho predpisu,   keďže výklad právneho predpisu   je interná myšlienková   činnosť sudcu,   ktorá sama osebe nemá žiaden vzťah ku skutkovým okolnostiam určitého prípadu. Výnimkou je však situácia, v ktorej je na prvý pohľad zjavné, že sudcova interná myšlienková činnosť by mohla   byť   ovplyvnená   mimoprocesnými   aspektmi,   napr.   jeho   (ne)priateľstvom k účastníkovi alebo inou motiváciou.

V prvom rade sťažovateľka poukazuje na to, že právom účastníka konania je inter alia predkladať   súdu   právne   argumenty   vzťahujúce   sa   na   výklad   právneho   predpisu a na právnu stránku veci. S týmto právom korelujúcou povinnosťou súdu je to, aby sa súd s takýmito argumentmi, pokiaľ sú relevantné, vysporiadal a takéto vysporiadanie premietol aj do odôvodnenia svojho rozhodnutia (rozsudky ESĽP vo veciach H. v. Belgicko z roku 1987, Van de Hurk v. Holandsko z roku 1994 alebo Ruiz Torija v. Španielsko z roku 1994). Súdny spor je tak spravidla stretom a aj súťažou minimálne dvoch právnych názorov, ktoré nutne   (a   cielene)   vplývajú   na   myšlienkovú   činnosť   sudcu.   Avšak   v   prípade,   že   sudca v postavení navrhovateľa – účastníka konania už zaujal určitý právny názor vo veci, ktorá je rovnaká čo   do   základu   (právneho dôvodu)   s vecou, ktorú   má rozhodnúť ako sudca,   je zrejmé, že vytvorenie alebo udržanie tohto právneho názoru sudcu v konfrontácii s iným právnym názorom (účastníka) je ovplyvňované aj tým právnym názorom sudcu, ktorý si osvojil vo svojej vlastnej veci a ktorý presadzuje s cieľom byť v spore vo svojej vlastnej veci úspešný. Inými slovami, účastník, ktorý presadzuje v spore iný právny názor, ako je právny názor, ktorý už sudca zastáva ako účastník v konaní vo vlastnej veci, nemá záruku, že sa sudca s takýmto právnym názorom účastníka náležite (nielen formálne v odôvodnení) vysporiada, pretože zaujatie názoru totožného s právnym názorom účastníka alebo zmena vyvolaná takouto účastníkovou argumentáciou by znamenali popretie alebo odchýlku od právneho názoru sudcu presadzovaného vo vlastnom spore, čo v konečnom dôsledku môže znamenať ohrozenie úspechu v ňom. Interná myšlienková činnosť sudcu je tak ovplyvnená mimoprocesnými aspektmi, a síce úsilím o úspech vo vlastnej veci.

Po druhé, podľa sťažovateľky je zrejmé, že vyhovením žalobe žalobcu JUDr. O. G. by došlo k „zvýšeniu šancí“ na úspech v konaniach, v ktorých sú žalobcami už uvedení sudcovia krajského súdu a domáhajú sa čo do základu (právneho dôvodu) rovnakého nároku ako žalobca na okresných súdoch. Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, protichodné právne závery   vyslovené   v   analogických   prípadoch   neprispievajú   k naplneniu   hlavného   účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (III. ÚS 300/06, m. m. IV. ÚS 49/06). Hoci teda rozhodnutie vo veci žalobcu proti sťažovateľke nie je pre (iný) súd prerokúvajúci nárok uvedených sudcov záväzné, tak v súdnej praxi, ako aj právnej doktríne sa prijíma názor, že vzhľadom na princíp právnej istoty sú iné súdy, a tým skôr nižšie súdy, povinné zohľadňovať pri svojej činnosti právny názor vyjadrený v rozhodnutiach iných (a fortiori vyšších)   súdov,   pokiaľ   sa   týkajú   rovnakej   alebo   obdobnej   veci.   Súdne rozhodnutia   tak   fakticky   pôsobia   ako   pramene   práva.   Vzhľadom   na   okolnosti   daného prípadu   preto   nemožno   prehliadať,   ako   konštatuje   sťažovateľka,   že   úspech   žalobcu JUDr. O. G. posilňuje šancu na úspech v súdnom konaní aj dvoch už uvedených sudcov.

Sťažovateľka   poukazuje   taktiež   na   rozsudok   ESĽP   z   5.   februára   2009   – Olujić v. Chorvátsko,   v   ktorom   bola   taktiež   posudzovaná   otázka   nestrannosti   troch   členov Národnej   Súdnej   rady.   Sťažovateľka   uvádza,   že   v   odôvodnení   uvedeného   rozsudku ohľadom otázky nestrannosti jedného z členov Národnej Súdnej rady ESĽP konštatoval, že pri posudzovaní tejto otázky kladie veľký dôraz na skutočnosť, že člen Národnej Súdnej rady   bol   sám   presvedčený,   že   by   mal   byť   vylúčený   z   prerokúvania   veci,   a   poskytol presvedčivé dôvody pre toto stanovisko. Bez ohľadu na otázku subjektívnej nestrannosti ESĽP uviedol, že vo vzťahu k otázke objektívnej nestrannosti dokonca aj zdanie môže byť dôležité,   alebo inými   slovami,   „spravodlivosť   sa   musí   nielen   vykonávať,   ale musí   byť vykonávaná aj   navonok“   (pozri   rozsudok   De   Cubber v.   Belgicko,   z   26.   októbra   1984, bod 26,   séria   A,   č.   86).   Skutočnosť,   že   člen   Národnej   Súdnej   rady   verejne   odhalil,   že hlasoval   proti   vymenovaniu   sťažovateľa,   v   spojitosti   so   skutočnosťou,   že   sám   bol potenciálnym kandidátom na rovnakú funkciu v čase zvolenia sťažovateľa, podľa názoru ESĽP   vytvorila   situáciu,   ktorá   mohla   podnietiť   vznik   legitímnych   pochybností o nestrannosti člena Národnej súdnej rady. V zmysle uvedeného súd konštatoval, že došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) z dôvodu nedostatočnej nestrannosti predsedu a ďalších dvoch členov Národnej Súdnej rady.

Z uvedených dôvodov je sťažovateľka toho názoru, že v prípade sudcov JUDr. L. P. a   JUDr.   J.   M.   prerokúvajúcich   a   rozhodujúcich   v   predmetnej   veci   existujú   dôvodné pochybnosti   (obavy)   o   nestrannosti   každého   z   nich   z   objektívneho   hľadiska,   preto z prerokúvania a rozhodovania v predmetnej veci sú vylúčení.

3.3   Vo   vzťahu   k   porušeniu   práva   nebyť   odňatý   svojmu   zákonnému   sudcovi sťažovateľka   argumentuje   tým,   že   senát   najvyššieho   súdu,   ktorý   vydal   napadnuté rozhodnutie, nie je možné považovať za senát zriadený podľa zákona ani za senát určený v súlade s rozvrhom práce, ktorý by bol súladný s ústavou. Sťažovateľka cituje čl. 6 ods. 1 dohovoru   a   čl.   46   ods.   1   ústavy   a odkazuje   na   prepojenie   ich   štandardov   v judikatúre ústavného súdu   v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 71/97. Rovnako sťažovateľka poukazuje na čl. 48 ods. 1 ústavy, podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi, pričom príslušnosť   súdu   ustanoví   zákon.   Následne   sťažovateľka   identifikuje,   ako   je   v zákone č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) vymedzený zákonný sudca, keď odkazuje na § 3 ods. 3 zákona o súdoch. Podľa tohto zákona je zákonným „sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.“.Sťažovateľka   tiež   identifikuje   právny   základ   rozhodovania   najvyššieho   súdu o vylúčení sudcov nižšieho stupňa práve v senáte (§ 16 ods. 1 tretia veta OSP) a právny základ vydávania rozvrhu práce [„Predsedovia súdov zabezpečujú riadenie súdov v oblasti výkonu   súdnictva najmä   rozvrhom   práce.“ §   49 písm.   a)   zákona o súdoch].   Vzhľadom na požiadavky na rozvrh práce, resp. jeho limity sťažovateľka odkazuje na § 51 ods. 1 a 2 a § 52 ods. 7 zákona o súdoch. Podľa § 51 ods. 1 a 2 zákona o súdoch ak tento zákon neustanovuje   inak,   veci   určené   podľa   predmetu   konania sa   v   súlade   s   rozvrhom   práce prideľujú   jednotlivým   senátom,   samosudcom   a   súdnym   úradníkom   náhodným   výberom pomocou   technických   prostriedkov   a   programových   prostriedkov   schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí. Podmienka náhodného výberu je splnená vtedy, ak sa má vec prideliť jednému z aspoň dvoch senátov, samosudcov alebo súdnych úradníkov. Podľa § 52 ods. 7 zákona o súdoch (v znení účinnom do 30. apríla 2011, po tomto dni ide o prvú vetu § 52 ods. 7, pozn.) zmeny a dodatky rozvrhu   práce,   ktoré   sa   dotýkajú   sudcov   a   súdnych   úradníkov   poverených   konaním a rozhodovaním,   vykoná   predseda   súdu   spôsobom   určeným   v   rozvrhu   práce   po   ich prerokovaní v sudcovskej rade.

Sťažovateľka argumentuje aj rozhodnutím ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 191/08 a cituje   jeho   časti: „Interpretáciou   relevantných   ustanovení   možno   dospieť k jednoznačnému   záveru,   že   kľúčovými   ustanoveniami   vytvárajúcimi   garancie   pre dodržanie   ústavou   zaručeného   práva   na   nestranný   súd   je   práve   ustanovenie   určujúce prideľovanie veci systémom tzv. náhodného výberu (§ 51 ods. 1 zákona o súdoch), ako aj ustanovenie   stanovujúce   kritéria   uvedeného   systému,   a   síce   takú   podmienku   systému náhodného výberu predpokladajúcu výber aspoň z dvoch senátov, samosudcov, súdnych úradníkov alebo notárov (§ 51 ods. 2 zákona o súdoch).... Zákonné normy, ktorými sú § 49 písm. a) a § 50 ods. 2 písm. a) zákona o súdoch, určujú právomoc predsedu súdu (v tomto prípade   predsedu   najvyššieho   súdu)   vymedziť   okruh   senátov   poverených   vybavovaním agendy určitého druhu, samozrejme za súčasného dodržania jednej z garancií práva na nestranný súd poskytovanej § 51 ods. 2 zákona o súdoch, ktorou je okruh aspoň dvoch senátov.“

Na základe už uvedeného sťažovateľka usudzuje, že predmetný rozvrh práce bol zmenený tak, že sa dostal do rozporu s § 51 ods. 1 a 2 zákona o súdoch, keďže vo všetkých veciach vylúčenia sudcov krajských súdov rozhoduje na jeho základe iba jeden senát, a to senát 1C. Keďže na základe takého rozvrhu práce došlo k prideleniu veci do senátu 1C, ktorý vec rozhodol, napadnutý postup najvyššieho súdu bol v rozpore s § 51 ods. 1 a 2 zákona o súdoch.

Ďalej sťažovateľka odkazuje na vymedzenie zákonného sudcu ako sudcu, ktorý spĺňa podmienky   ustanovené   na   funkciu   sudcu   a bol   určený   na   rozhodnutie   veci   v súlade s rozvrhom práce (II. ÚS 47/99, III. ÚS 202/02) a tiež sudcu, ktorému bola vec pridelená z dôvodu   vylúčenia   iného   sudcu   pre   zaujatosť,   alebo   pre   iné   dôvody   (II.   ÚS   118/02, II. ÚS 119/02).   Následne   v sťažnosti   konštatuje,   že   senát   najvyššieho   súdu,   ktorý   vec rozhodol,   nemožno   považovať   za   senát   určený   v súlade   s rozvrhom   práce,   keďže   už spomenuté   opatrenie,   ktorým   sa   rozvrh   práce   zmenil   a v dôsledku   tejto   zmeny   došlo k prideleniu   veci   senátu   1C,   nemožno   považovať   za   zmenu,   ktorá   by   bola   súladná so zákonom o súdoch.

Sťažovateľka   tiež   ponúka   ďalšiu   argumentáciu,   na   základe   ktorej   konštatuje,   že nemôže byť sporné, že právo vyjadrené v čl. 48 ods. 1 ústavy predstavuje vo svojej povahe maximu, ktorú je povinný rešpektovať každý orgán verejnej moci. Normy jednoduchého (zákonného   a   podzákonného)   práva   z   hľadiska   vyjadrenia   tejto   maximy   jej   dávajú kauzistickú   normatívnu   povahu   a   sú   jej   podrobnejším   rozvedením.   Z   tohto   výkladu   sa podáva,   že   naplnenie   idey   nebyť   odňatý   zákonnému   sudcovi   potom   znamená,   že   jej porušenie môže byť založené akýmkoľvek konaním, postupom či aktom, ktoré nerešpektuje túto jej povahu a je spôsobilé založiť jej negovanie (porušenie) bez ohľadu na to, či je ihneď na prvý pohľad rozpoznateľné ako akt, konanie či postup v konkrétnej veci, alebo ide o akt, konanie a postup, ktorý sa z hľadiska formálneho na prvý pohľad javí ako taký, ktorý pri splnení   všetkých   podmienok   má   inak   povahu   normatívnu,   avšak   v   dôsledku nerešpektovania tejto povahy nadobúda povahu individuálnu. V abstraktnom ponímaní je rozvrh práce súdu a každé jeho doplnenie vo svojej povahe opatrením normatívnej povahy, keďže jeho tvorba a ním stanovené pravidlá musia rešpektovať popri ostatných maximách aj opísanú maximu práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi, čo je možné zabezpečiť len tým, že predvídateľným spôsobom stanoví také pravidlá, pri splnení ktorých bude vec pridelená vždy zákonnému sudcovi. Kto je zákonným sudcom, sa podáva najmä v ustanoveniach § 50 a § 51 zákona o súdoch, z ktorých je možné dôvodiť, že normatívnymi kautelami v právnom myslení konsenzuálneho vnímania tohto pojmu sú najmä:

-   predvídateľnosť   a   abstraktné   vymedzenie   možnosti   zmien   senátov,   sudcov, samosudcov, predsedov senátov a súdnych úradníkov (§ 50),

- pridelenie veci pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom (§ 51),

- vylúčenie možnosti ovplyvňovania pridelenia vecí (§ 51).

Uvedené kautely sú vo vzájomnom vzťahu kautelami usporiadanými kumulatívne a nedostatok rešpektovania ktorejkoľvek z nich je spôsobilé založiť dotknutie práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi.

Podľa   názoru   sťažovateľky   je   zrejmé,   že   opatrenie   predsedu   najvyššieho   súdu z 30. júna 2010 uvedené kautely nerešpektuje,   nemožno ho považovať za rozvrh   práce, preto pridelenie veci určitému senátu na základe takéhoto opatrenia nemôže byť určením zákonného   sudcu   v   súlade   s   rozvrhom   práce.   Preto   uzatvára,   že   keďže   uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Nc 35/2010 z 31. augusta 2010 vydal iný senát než senát určený podľa   §   51   ods.   1   a   2   zákona   o   súdoch   a   vydal   ho   podľa   opatrenia,   ktoré   nemožno považovať za rozvrh práce, uznesením a postupom, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a základné právo na zákaz odňatia zákonnému sudcovi v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy.

3.4   Na   základe   už   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   po   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   základné   právo   sťažovateľky   na   zákaz   odňatia   jej   zákonnému sudcovi zaručené čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Nc 35/2010 zo dňa 31. augusta 2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uvedenom konaní sp. zn. 1 Nc 35/2010, v dôsledku ktorého bola vec o rozhodnutí o vylúčení sudcov Krajského súdu v Bratislave JUDr. M. M., JUDr. L. P., JUDr.   J.   M.   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci   vedenej   na   tomto   súde   pod   sp.   zn. 6Co 179/2010, 6NcC 8/2010, pridelená do senátu 1C občianskoprávneho kolégia, porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Nc 35/2010 zo dňa 31. augusta 2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.“

4.   K sťažnosti   sa   prostredníctvom   svojho   predsedu   vyjadril   najvyšší   súd   ako sťažovateľkou identifikovaný porušovateľ práva. Vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 14. februára 2011 najvyšší súd s argumentáciou sťažovateľky nesúhlasil.

4.1   Na   tvrdenie   sťažovateľky   o nesprávnosti   napadnutého   rozhodnutia   a jeho odôvodnenia, ktorým nedošlo k vylúčeniu predmetných sudcov krajského súdu, najvyšší súd uviedol, že samotná skutočnosť, že sťažovateľka vyjadruje nespokojnosť s rozhodnutím najvyššieho súdu, nepostačuje na to, aby ústavný súd vyhovel jej sťažnosti. Základné právo na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   (aj právo   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru)   neznamená   právo   na   to,   aby   bol   účastník   konania   pred   všeobecným   súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nemožno považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (odkaz na uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 267/08 z 3. septembra 2008).

Následne   najvyšší   súd   argumentoval   doktrínou   subsidiarity   ústavného   súdu,   keď konštatoval, že ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takéhoto   výkladu   a   uplatňovania   s   ústavou,   resp. s medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Z   tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   svojvoľné,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (odkaz na uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 325/09 z 28. októbra 2009).Napadnuté   rozhodnutie   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   nemožno   považovať   za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu   ochranu,   keďže   najvyšší   súd   sa   zaoberal   všetkými   skutkovými   a   právnymi okolnosťami prerokúvanej veci, tieto okolnosti podrobne popísal vo svojom uznesení sp. zn. 1   Nc   35/2010   z   31.   augusta   2010   a toto   uznesenie   riadne   odôvodnil.   Podstatnou   sa najvyššiemu   súdu   javí   aj   tá   skutočnosť,   že   právne   závery   tohto   uznesenia   sú   súladné s neskôr   prijatým   stanoviskom   občianskoprávneho   kolégia   najvyššieho   súdu   sp.   zn. Cpj 32/2010 zo 6. decembra 2010 k výkladu § 14 OSP, s ktorého návrhom vyslovili súhlas okrem   iných   aj   Právnická   fakulta   Univerzity   Komenského   v   Bratislave   a   Generálna prokuratúra   Slovenskej   republiky.   Najvyšší   súd   cituje   aj   právnu   vetu   tohto   stanoviska: „sama skutočnosť, že sudca v určitej občianskoprávnej veci dopadajúcej na jeho osobu a jeho osobné pomery uplatnil podaním žaloby na súde konkrétny nárok, nevylučuje bez ďalšieho z prejednávania a rozhodovania veci sudcu určeného rozvrhom práce súdu, ktorý sám (rovnako ako súkromná osoba) podal (alebo nepodal) obdobnú žalobu.“ Sťažnosťou napadnuté   rozhodnutie   vychádza   z   judikatúry   ESĽP,   pričom   pri   rozhodovaní   bolo zohľadnených podstatne viac rozhodnutí tohto súdu ako je citovaných v sťažnosti. Senát 1C podľa názoru najvyššieho súdu otázku zaujatosti sudcov posúdil komplexne a v celej šírke a na rozdiel od sťažovateľky sa neuspokojil iba s čiastkovými argumentmi a odkazmi na niektoré rozhodnutia, ktoré boli navyše sťažovateľkou neucelene spracované, ako uvádza najvyšší súd.

Následne najvyšší súd interpretuje právo na zákonného sudcu. Právo na zákonného sudcu je podľa neho dôležitým základným občianskym právom zakotveným v čl. 48 ods. 1 ústavy. Súčasne je neodmysliteľným predpokladom ďalšieho základného práva, a to práva na   súdnu   ochranu   upraveného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Právo   na   zákonného   sudcu predovšetkým znamená, že o právach a povinnostiach účastníka má rozhodnúť súd, a nie iný orgán, a ak v konkrétnej veci rozhoduje napr. správny orgán, má jeho rozhodnutia preskúmavať súd.   Pokiaľ by strannosť sudcu   mala spôsobovať skutočnosť,   že v určitej právnej veci dopadajúcej na jeho osobu a jeho osobné pomery uplatnil podaním žaloby na súde konkrétny nárok, ako to tvrdí sťažovateľka, potom by nevyhnutne boli stranní aj tí sudcovia, ktorí si obdobnú žalobu nepodali. Ak totiž sudca vyjadril vopred neprípustne svoj názor na vec a prejudikoval tým uplatnený nárok podaním žaloby, logicky a zákonite potom aj   sudca,   ktorý   takúto   žalobu   nepodal,   vyjadril   svoj   názor   na   vec,   a   to   v   negatívnom ponímaní.   Pri   takomto   výklade   nestrannosti   sudcu   by   sa   zákonite   dospelo   k   záveru o zaujatosti všetkých sudcov Slovenskej republiky, resp. minimálne všetkých tých, ktorí pôsobili ako sudcovia v období rozhodnom, čo je prevažná väčšina sudcov (na súdoch vyšších stupňov absolútna). V tomto prípade by sa dospelo k situácii, že tieto spory by nemal kto súdiť. Jednoznačne treba vychádzať zo zásady odmietnutia denegatio iustitiae, a teda ani tieto spory nemôžu byť výnimkou a súd musí rozhodnúť. Za zaujatého možno považovať iba žalobcu v danom konkrétnom spore a sudcov, ktorí majú vo vzťahu k nemu osobitný   kvalitatívny   vzťah   (pozitívny   alebo negatívny),   ktorý   by mohol   ovplyvniť   ich objektívnosť pri rozhodovaní v danej konkrétnej veci. Absurdne preto podľa vyjadrenia najvyššieho   súdu   vyznieva   argument   sťažovateľky   o   pomere   sudcov   JUDr.   L.   P. a JUDr. J. M. k žalovanej, teda sťažovateľke, z dôvodu, že vedú proti nej spor. Pokiaľ by uvedená   skutočnosť   mala   byť   relevantná   z   hľadiska   posudzovania   vzťahu   sudcu k účastníkovi konania, znamenalo by to, že uvedení sudcovia, ako aj všetci ostatní sudcovia, ktorí sú alebo boli v akomkoľvek súdnom konaní so Slovenskou republikou, by boli bez ďalšieho   vylúčení   z   prerokúvania   a   rozhodovania   súdnych   sporov,   kde   je   jedným z účastníkov   Slovenská   republika.   Odkaz   na   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Českej republiky   je   v   tejto   súvislosti   opätovne   nenáležitý   a   vytrhnutý   z   kontextu.   Citované rozhodnutie   reaguje   na   situáciu,   v   ktorej   fyzická   osoba   ako   účastník   konania   voči prerokúvajúcim sudcom iniciovala trestné oznámenia a civilné súdne konania, pričom ani v danej veci nedošlo k vylúčeniu vec prerokúvajúcich sudcov, pretože sa nepreukázal ich vnútorný nepriateľský postoj k takémuto účastníkovi. V sťažnosťou napadnutej veci však takýto negatívny postoj vec prerokúvajúcich sudcov vo vzťahu k žalovanej – Slovenskej republike nebol nikým tvrdený a ani sa nedá predpokladať.

V súdnej praxi tak treba rozlišovať situáciu, keď sudca vystupuje ako žalobca, a teda je v pozícii bežného občana, ktorý sa domáha svojich práv na súde, vtedy mu nemôže byť na príťaž jeho sudcovský stav a odopretá spravodlivosť. Na druhej strane vystupuje sudca vo svojej funkcii ako nezávislá osoba, ktorej je zverená moc štátu rozhodovať spory. Nie je možné   vychádzať z   premisy,   že   máme súdy   a   sudcov   nezodpovedných   a   neschopných objektívne rozhodnúť. Iný prístup a riešenie daného problému by viedlo aj k záveru, že o návrhoch na začatie konania o súlade ustanovení § 2 ods. 1 a 2 a § 29g ods. 1, 4, 8 a 9 zákona č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení zákona č. 500/2010 Z. z. (podaných generálnym prokurátorom a skupinou poslancov) vo vzťahu k sudcom by nemohol rozhodnúť ústavný súd, pretože by všetci jeho sudcovia boli zaujatí z dôvodu, že by mali rozhodovať o svojich platoch.

Súčasne najvyšší súd považuje za potrebné poukázať na ustálenú judikatúru ESĽP práve vo vzťahu k námietke účastníka konania o zaujatosti sudcu. Pri aplikácii čl. 6 ods. 1 dohovoru upravujúceho oblasť nadnárodnej ochrany práva na spravodlivé súdne konanie judikatúra uvádza, že súd, ktorý prerokúva námietku účastníka konania o zaujatosti sudcu, nerozhoduje o merite veci (sťažnosť č. 19231/91, rozhodnutie z 9. januára 1995). Jeho rozhodnutie sa týka len zloženia súdu, ktoré nie je občianskoprávneho charakteru v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, lebo ide o právo procesné [napr. rozhodnutie Maino v. Švajčiarsko, č. 19231/91,   rozhodnutie   Komisie   z   21.   mája   1997,   Ocelot   S.   A.   v.   Švajčiarsko, č. 20873/92, nezverejnené; a v podobnom zmysle rozhodnutie Komisie z 2. marca 1994 Courtet v. Francúzsko, č. 18873/91, zbierka rozhodnutí (DR) 76-B, s. 37]. Pokiaľ by malo zloženie   súdu   vplyv   na   hlavné   konanie   a   rozhodnutie   v   ňom   prijaté,   je   potrebné pripomenúť, že podstata konania sa musí priamo dotýkať práv a záväzkov súkromného charakteru (Ringeisen v. Rakúsko, rozsudok zo 16. júla 1971, séria A, č. 13), o čo v konaní o námietke zaujatosti nejde (rozsudok z 11. decembra 2003 o prijateľnosti sťažnosti č. 58751/00 Jean-Marie Schreiber a Jean-Claude Boetsch v. Francúzsko). Európsky súd pre ľudské práva v prípadoch, ak je predmetom sťažnosti len námietka zaujatosti, že vo veci nerozhodovali   nezávislé   súdy,   o   takýchto   námietkach   nerozhoduje,   pretože   posudzuje charakter konania ako celok a sťažovateľa odkáže na koniec celého konania. V súlade s judikatúrou ESĽP postupoval aj ústavný súd (napr. III. ÚS 219/2010, I. ÚS 27/98, I. ÚS 130/06) a sťažnosti v tomto smere odmietal.

4.2 Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľky o porušení jej práva na zákonného sudcu napadnutým postupom najvyšší súd uvádza, že ustanovenie § 51 zákona o súdoch upravuje spôsob prideľovania vecí podľa rozvrhu práce tak, že veci určené podľa predmetu konania sa   v   súlade   s   rozvrhom   práce   prideľujú   jednotlivým   senátom,   samosudcom   a   súdnym úradníkom   náhodným   výberom   pomocou   technických   prostriedkov   a   programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí. Splnenie podmienky náhodného výberu zákon spája s možnosťou pridelenia veci jednému z aspoň dvoch senátov, samosudcov alebo súdnych úradníkov.

Podľa najvyššieho súdu, rovnako ako to uvádza sťažovateľka, citujúc ústavný súd, niet   pochýb   o   tom,   že   ustanovenie   §   51   zákona   o   súdoch   je   kľúčovým   ustanovením vytvárajúcim   garancie   dodržiavania   ústavou   zaručeného   práva   na   zákonného   sudcu. Uvedené ustanovenie však obsahuje okrem odsekov 1 a 2, ktoré sťažovateľka cituje, ešte ďalších   osem. V   treťom   odseku   tohto   ustanovenia   zákon   o   súdoch   upravuje   celý   rad výnimiek, kedy sa spôsob pridelenia veci náhodným výberom nepoužije a veci sa prideľujú v súlade s rozvrhom práce spôsobom určeným v rozvrhu práce tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí. Tak to je v prípadoch rozhodovania o ustanovení obhajcu, o príkaze na zatknutie, o väzbe, o príkaze na domovú prehliadku, o príkaze na odpočúvanie   a   záznam   telekomunikačných   činností,   o   príkaze   na   vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo iných záznamov, o príkaze na vyšetrenie duševného stavu, o súhlase na použitie informačno-technických prostriedkov, o predbežnom opatrení podľa osobitného zákona a v ďalších prípadoch ustanovených osobitným zákonom. Výnimky sa teda   týkajú   zabezpečovacích   prostriedkov   pre   účely   trestného   konania,   prostriedkov   na dočasnú   úpravu   pomerov   účastníkov   v   civilnom   procese   a   tretiu   skupinu   výnimiek predstavujú   bližšie   nešpecifikované   prípady   ustanovené   osobitným   predpisom.   Všetky výnimky   majú   spoločné   znaky,   a   to   osobitný   charakter   predmetu   konania   a   potrebu pohotového a urýchleného rozhodnutia. Najvyšší súd interpretuje tretiu skupinu výnimiek tak,   že   zákonodarca   ňou   výslovne   ponechal   možnosť   subjektu   oprávnenému,   teda predsedovi súdu, aby operatívne v prípade potreby pridelil určité veci odchylným spôsobom ako náhodným výberom.

Rozhodovanie   vo   veciach   vylúčenia   sudcov   krajských   súdov   podľa   názoru najvyššieho súdu nepochybne patrí medzi tretiu skupinu výnimiek. Podmienky a postup pre rozhodovanie o vylúčení sudcu z prejednávania a rozhodnutia vecí upravuje § 14 a nasl. OSP (t. j. osobitný zákon v intenciách odseku 3 § 51 zákona o súdoch). Pre rozhodnutie je ustanovená zákonná lehota   desať dní   od   predloženia   veci.   O vylúčení sudcu   rozhoduje nadriadený   súd   v   senáte.   Nadriadeným   súdom   je   súd   určený   v   zmysle   organizačných vzťahov   vo   vnútri   súdnej   sústavy.   Rozhodnutie   nadriadeného   súdu   je   rozhodnutím v mimoinštančnom   postupe,   tzn.   že   je   jediným   rozhodnutím   bez   možnosti   opravného konania, teda nie v rámci inštančných vzťahov; na tieto zásadné rozdiely napokon veľmi jasne upozornil aj ústavný súd v náleze sp. zn. III. ÚS 164/03 zo 14. januára 2004.Prijatie zmeny rozvrhu práce je vo vyjadrení najvyššieho súdu odôvodnené tak, že sústredením agendy vylúčenia sudcov krajských súdov do senátu 1C sa riešil operatívne stav,   ktorý   bol   v   občianskoprávnom   kolégiu.   Kolégium   bolo   značne   personálne poddimenzované, blížilo sa obdobie letných dovoleniek, kedy si celé senáty čerpali riadnu dovolenku na zotavenie, takže hrozilo, že zákonná lehota desať dní pre rozhodnutie podľa § 16   OSP   nebude   dodržiavaná.   Preto   bolo   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   potrebné operatívne   prikročiť   k   riešeniu   situácie   postupom   podľa   §   52   ods.   7   zákona   o   súdoch a prijať   zmenu   rozvrhu   práce   (opatrenie   predsedu   najvyššieho   súdu   Spr   101/2010-10, Spr 1321/2009 z 30. júna 2010), pričom pri rozhodovaní bolo zohľadnené, že senát 1C mal jeden z najlepších stavov nevybavených vecí v kolégiu, čo sa týka počtu nerozhodnutých vecí. Uvedené opatrenie bolo vydané v súlade s ustanovením § 51 ods. 3 zákona o súdoch, rešpektujúc normatívne kautely pojmu zákonného sudcu, ktoré vyplývajú z ustanovenia § 51 zákona o súdoch.

Najvyšší   súd   tak tvrdí,   že   vec,   ktorá   je   predmetom   sťažnosti,   bola z   uvedených dôvodov bez akýchkoľvek pochybností pridelená senátu v súlade s rozvrhom práce na rok 2010, teda zákonným sudcom, a preto právo sťažovateľky na zákaz odňatia zákonnému sudcovi v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy porušené nebolo.

Najvyšší súd tiež uvádza, že predmetnú vec bude v zmysle rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave na rok 2011 i tak prerokúvať a rozhodovať senát v novom zložení, pretože JUDr. L. P. pôsobí od 1. januára 2011 v obchodnom kolégiu krajského súdu a JUDr. J. M. bol prerušený výkon funkcie sudcu.

Keďže najvyšší súd nesúhlasí so závermi sťažovateľky, navrhuje, aby ústavný súd jej sťažnosti nevyhovel.

5. Na vyjadrenie najvyššieho súdu reagovala sťažovateľka stanoviskom doručeným ústavnému súdu 2. marca 2011.

5.1 K argumentácii najvyššieho súdu v časti týkajúcej sa problematiky subsidiarity rozhodovania ústavného súdu v rámci merita napadnutého rozhodnutia o nevylúčení sudcov uviedla, že podstatou jej námietky bolo práve tvrdenie, že najvyšší súd vyložil a uplatnil § 14 OSP na posudzovaný prípad spôsobom, ktorý nie je zlučiteľný s ústavou a dohovorom, keďže   v   prípade   sudcov   JUDr.   L.   P.   a   JUDr.   J.   M.   prerokúvajúcich   a rozhodujúcich v predmetnej   veci   existujú   dôvodné   pochybnosti   o   nestrannosti   každého   z nich z objektívneho hľadiska.

Sťažovateľka v prvom rade poukázala na to, že sú   to práve konkrétne okolnosti každého   jednotlivého   prípadu,   od   ktorých   závisí,   či   spôsobujú   vznik   dôvodných pochybností   na   strane   účastníka   konania   a   tretích   osôb   o   nedostatku   nestrannosti (nezaujatosti) sudcu. Tak je to aj pri posúdení nestrannosti (nezaujatosti) sudcu, ktorý má prerokúvať   a   rozhodnúť   občianskoprávnu   vec   dopadajúcu   na   osobu   iného   sudcu (v postavení účastníka konania) a jeho osobné pomery v situáciách, keď si sám sudca, ktorý má vec prerokovať a rozhodnúť, rovnako (ako súkromná osoba) podal obdobnú žalobu. A preto sú to práve významné skutkové okolnosti prípadu posudzovaného v tejto sťažnosti, ktoré podľa názoru sťažovateľky spôsobujú dôvodné pochybnosti o nestrannosti uvedených dvoch sudcov. Tak JUDr. L. P. (vo veci jej antidiskriminačnej žaloby sa koná na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 11 C 23/2010), ako aj JUDr. J. M. (jeho vec je vedená na Okresnom   súde   Bratislava   I pod   sp.   zn.   8   C   242/08)   podali   proti   sťažovateľke   takmer rovnakú žalobu, akú podal žalobca JUDr. O. G. Ich žaloby sú založené nielen na takmer identických skutkových tvrdeniach v porovnaní s vecou prerokúvanou na krajskom súde vedenou pod sp. zn. 6 Co 179/2010 (odlišnosti vyplývajú najmä zo skutočnosti, že žalobca JUDr. O. G. pôsobí na inom súde ako uvedení dvaja sudcovia), ale jej obsahom je aj úplne totožné   právne   hodnotenie   veci,   ktorým   každý   z nich   zdôvodňuje   opodstatnenosť uplatneného   nároku.   Obaja,   JUDr.   L.   P.,   ako   aj   JUDr.   J.   M.   zhodne   so   žalobcom JUDr. O. G.   zastávajú   názor,   že   (i)   v   ich   prípade   dochádzalo   k   zjavnej   diskriminácii v odmeňovaní   oproti   odmeňovaniu   sudcov   Špeciálneho   súdu,   a   tak   došlo   k   porušeniu zásady   rovného   zaobchádzania   v   rámci   odmeňovania   podľa   zákona   č.   365/2004   Z.   z. o rovnakom   zaobchádzaní   v   niektorých   oblastiach   a   o   ochrane   pred   diskrimináciou a o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   (antidiskriminačný   zákon)   (ďalej   len „antidiskriminačný zákon“), (ii) v príčinnej súvislosti s týmto porušením sa značne znížila ich vážnosť a dôstojnosť, (iii) existuje tu nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, (iv) výška náhrady je rovná rozdielu medzi príplatkom vyplácaným špeciálnym sudcom a príplatkom, ktorý dostával každý z nich. Takto vyjadrený právny názor oboch sudcov hoci aj v žalobe nimi podanej v postavení súkromnej osoby predstavuje kvalifikovaný právny názor aj na vec žalobcu JUDr. O. G. Sťažovateľka tak trvá na tom, že, v takejto situácii existujú dôvodné pochybnosti, či v konaní vo veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 6 Co 179/2010 (meritum veci v druhom stupni) môžu konať nestranne (nezaujato). Po druhé, sťažovateľka je toho názoru, že sudca, ktorý nepodal žalobu, ktorou by si voči sťažovateľke (prípadne proti inému do úvahy prichádzajúcemu odporcovi) uplatnil čo do základu (právneho dôvodu) rovnaký nárok ako žalobca JUDr. O. G., nie je len z dôvodu nepodania   takejto   žaloby   vylúčený   z prerokúvania   a   rozhodovania   nároku   uplatneného žalobcom JUDr. O. G. alebo nároku obdobného. Preto sťažovateľka v druhej časti sťažnosti, ako   sama   konštatuje,   ani   netvrdila,   že   z   uvedeného   dôvodu   je   z   prerokúvania a rozhodovania veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 6 Co 179/2010, 6 NcC 8/2010 (veci Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 7 C 133/2009) vylúčený sudca JUDr. M. M.

Podľa názoru sťažovateľky len z toho, že určitý sudca nepodal obdobnú žalobu ako žalobca JUDr. O. G., nemožno bez ďalšieho usudzovať nič o právnom názore na takto uplatnený nárok, a to ani v prípade, že sa takýto sudca nachádza v obdobnej situácii ako uvedený žalobca. Nie je možné bez ďalšieho tvrdiť, že nepodaním žaloby takýto sudca vyjadruje svoj názor na vec, a to v negatívnom ponímaní. K nepodaniu žaloby môže dôjsť aj z iných pohnútok či dôvodov ako len z dôvodu, že podľa názoru sudcu, ktorý je v obdobnej situácii ako JUDr. O. G., mu takýto nárok podľa platného práva nepatrí (takýmto dôvodom môže   byť   napríklad   neochota   byť   účastníkom   súdneho   konania).   Podľa   slovenského právneho poriadku totiž ani sudca ako súkromná osoba nie je povinný uplatňovať svoje práva na súde a je vecou jeho slobodného rozhodnutia, či svoje právo na súde uplatní alebo nie. Navyše, ak by sa podľa sťažovateľky aj pripustilo, že jediným dôvodom, pre ktorý takýto sudca nepodal obdobnú žalobu, je jeho (koncepčný – východiskový) právny názor o neodôvodnenosti takéhoto nároku, jeho právny názor sa môže formovať a aj meniť bez toho,   aby   došlo   k   popretiu   alebo   odchýlke   od   právneho   názoru   sudcu   presadzovaného vo vlastnom spore. Úvaha uvedená vo vyjadrení najvyššieho súdu o tom, že ,,... pokiaľ by strannosť sudcu mala spôsobovať skutočnosť, že v určitej právnej veci dopadajúcej na jeho osobu a jeho osobné pomery uplatnil podaním žaloby na súde konkrétny nárok, ako to tvrdí sťažovateľka,   potom   by   boli stranní aj   tí sudcovia,   ktorí si   obdobnú žalobu nepodali“, je preto nepodložená. A následný záver o tom, že by potom tieto spory nemal kto súdiť, je podľa   sťažovateľky   implikáciou   vychádzajúcou   z   nesprávnej   premisy,   a   tak   len konštruktom, ktorý v otázke sporu o vylúčenie sudcov, ktorí si obdobnú žalobu podali, nemá žiadnu relevanciu.

Sťažovateľka reagovala aj na časť vyjadrenia najvyššieho súdu, v ktorej uviedol, že „... Európsky súd pre ľudské práva v prípadoch, ak je predmetom sťažnosti len námietka zaujatosti, že vo veci nerozhodovali nezávislé súdy, o takýchto námietkach nerozhoduje, pretože posudzuje   charakter   konania   ako   celok   a sťažovateľa   odkáže na   koniec celého konania. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva postupoval aj Ústavný súd SR (napr. III. ÚS 219/2010, I. ÚS 27/98, I. ÚS 130/06) a sťažnosti v tomto smere odmietal.“.

Najvyšší   súd   s   poukazom   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   (III.   ÚS   164/03) vo vyjadrení   zdôraznil,   že   o   vylúčení   sudcu   rozhoduje   nadriadený   súd   v   senáte. Nadriadeným   súdom   je   súd   určený   v   zmysle   organizačných   vzťahov   vo   vnútri   súdnej sústavy. Rozhodnutie nadriadeného súdu je rozhodnutím v mimo inštančnom postupe, to znamená, že je jediným rozhodnutím bez možnosti opravného konania, teda nie v rámci inštančných vzťahov. Názor ústavného súdu uvedený v uznesení č. k. III. ÚS 219/2010-10, že   uznesenie   krajského   súdu   o   tom,   že   sudkyňa   nie   je   vylúčená   z   prerokúvania a rozhodovania danej veci, bolo možné napadnúť mimoriadnym opravným prostriedkom – dovolaním podľa § 237 písm. g) OSP, je podľa sťažovateľky ojedinelý a podľa jej názoru nesprávny,   keďže   krajský   súd   tu   nie   je   odvolacím   súdom,   ale   súdom   nadriadeným. Sťažovateľka v tejto súvislosti dáva do pozornosti napríklad nálezy ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 47/05 a sp. zn. I. ÚS 265/05, v ktorých ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozhodnutím   nadriadeného   súdu   o   nevylúčení   sudcu z prerokúvania   a   rozhodovania   veci.   Navyše,   podľa   sťažovateľky   v   situácii,   keď občianskoprávne   kolégium   najvyššieho   súdu   už   zaujalo   6.   decembra   2010   stanovisko k výkladu § 14 ods. 1 OSP, a to vo vzťahu k obdobným prípadom aké sa týkajú tejto sťažnosti, a je veľmi nepravdepodobné, že by sa najvyšší súd ako dovolací súd od takéhoto stanoviska pri rozhodnutí o dovolaní sťažovateľky odchýlil a zaujal by názor zastavaný sťažovateľkou, by dovolanie nebolo efektívnym prostriedkom nápravy.

Z už uvedených dôvodov bola sťažovateľka toho názoru, že ústavný súd rozhodol správne, ak jej sťažnosť prijal na ďalšie konanie, a je daná jeho právomoc o nej rozhodnúť.

5.2   Na   argumentáciu   najvyššieho   súdu   o výnimkách   z pridelenia   veci   náhodným výberom, medzi ktoré má patriť aj možnosť predsedu súdu operatívne reagovať a v prípade potreby   prideliť   vec   inak   ako   náhodným   výberom,   reagovala   sťažovateľka   tak,   že pripomenula, že   výnimky   z náhodného   prideľovania   vecí   nemožno   vykladať extenzívne a už vôbec ich nie je možné aplikovať tak, že dochádza k vytvoreniu nového pravidla, ktoré prípady výnimiek contra verbis legis rozširuje nad výpočet stanovený v § 51 ods. 3 zákona o súdoch. Podľa jej názoru totiž ustanovenie určujúce prideľovanie veci systémom tzv. náhodného výberu (§ 51 ods. 1 zákona o súdoch), ako aj ustanovenie stanovujúce kritériá uvedeného systému, a síce takú podmienku systému náhodného výberu predpokladajúcu výber aspoň z dvoch senátov, samosudcov, súdnych úradníkov alebo notárov (§ 51 ods. 2 zákona   o   súdoch)   sú   kľúčovými   ustanoveniami   vytvárajúcimi   garancie   pre   dodržanie ústavou zaručeného práva na nestranný súd.

Z ustanovenia § 51 ods. 3 zákona o súdoch podľa sťažovateľky vyplýva, že spôsob pridelenia   veci   náhodným   výberom   sa   nepoužije,   ak   ide   o   potrebu   pridelenia   veci   na rozhodnutie   bez   zbytočného   odkladu   v   prípadoch   rozhodovania   explicitne   uvedených v tomto ustanovení (rozhodovanie o ustanovení obhajcu, o príkaze na zatknutie, o väzbe, o príkaze na domovú prehliadku, o príkaze na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností,   o   príkaze   na   vyhotovovanie   obrazových,   zvukových   alebo   iných   záznamov, o príkaze   na vyšetrenie   duševného stavu, o súhlase na použitie   informačno-technických prostriedkov,   o   predbežnom   opatrení   podľa   osobitného   zákona)   a   v   ďalších   prípadoch ustanovených   osobitným   zákonom.   Osobitný   zákon   teda   musí   stanoviť   prípad,   kedy   sa spôsob pridelenia veci náhodným spôsobom nepoužije. Ako príklad takéhoto osobitného zákona uvádza sťažovateľka § 328 ods. 2 Trestného poriadku. Sťažovateľka konštatuje, že rozhodovanie   o   vylúčení   sudcu   z   prerokúvania   a   rozhodnutia   veci   je   síce   upravené osobitným   zákonom,   tak   je   to   napokon   aj   v   iných   prípadoch   rozhodovania   explicitne uvedených v § 51 ods. 3 zákona o súdoch, nejde však o osobitný zákon v intenciách § 51 ods. 3 zákona o súdoch, keďže OSP v súvislosti s rozhodovaním o tom, či je sudca vylúčený (§ 16 OSP), neustanovuje odchylnú úpravu od § 51 ods. 1 a § 51 ods. 2 zákona o súdoch. Výklad   ustanovenia   §   51   ods.   3   zákona   o   súdoch,   podľa   ktorého   vo   všetkých   bližšie nešpecifikovaných   prípadoch   (rozhodovania)   upravených   osobitným   zákonom   je   podľa zákona o súdoch ponechaná možnosť predsedovi súdu, aby operatívne v prípade potreby pridelil   určité   veci   odchylným   spôsobom   ako   náhodným   výberom,   je   podľa   názoru sťažovateľky   zjavne   svojvoľný,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľný a neudržateľný.

Námietky predpojatosti

6.   Dňa   21.   apríla   2011   bola   ústavnému   súdu   doručená „Námietka   predpojatosti sudcu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky“ podaná   najvyšším   súdom,   ktorou   tento odmietol sudcu Juraja Horvátha a žiadal jeho vylúčenie z konania a rozhodovania vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 16/2011. Ústavný súd rozhodnutím sp. zn. III. ÚS 257/2011 sudcu ústavného súdu Juraja Horvátha vylúčil z konania a rozhodovania v predmetnej veci.V zmysle   rozvrhu   práce   ústavného   súdu   bol   na   zastupovanie   vylúčeného   sudcu druhého senátu Juraja Horvátha určený sudca prvého senátu ústavného súdu Milan Ľalík.Dňa   12.   októbra   2011   bolo   ústavnému   súdu   doručené   vyhlásenie   sťažovateľky, ktorým   odmieta   sudcu   Milana   Ľalíka   pre   jeho   predpojatosť.   Ústavný   súd   rozhodnutím sp. zn.   III.   ÚS   72/2012   nevylúčil   sudcu   ústavného   súdu   Milana   Ľalíka   z konania a rozhodovania veci sp. zn. II. ÚS 16/2011.

Verejné pojednávanie na ústavnom súde

Verejné   pojednávanie   za   účasti   právneho   zástupcu   sťažovateľky JUDr. A.   M. a predsedníčky   senátu,   ktorý   vydal   napadnuté   rozhodnutie,   JUDr.   J.   B.   sa   uskutočnilo 11. septembra   2013.   Právny   zástupca   sťažovateľky   upozornil   na   nález   ústavného   súdu sp. zn. III. ÚS 46/2012, z ktorého citoval pasáž: «chápanie tretej skupiny výnimiek, tak ako prezentoval predseda najvyššieho súdu je prinajmenšom svojrázne a nakoľko o vylúčení ovplyvňovania pridelenia vecí registra „Nc“ tak, ako to aj v prípade zákonných výnimiek požaduje   §   51   ods.   3   zákona   o súdoch,   možno   v danom   prípade   len   ťažko   hovoriť.» Vo vzťahu k otázke nestrannosti sudcov právny zástupca zdôraznil, že predmetom tohto prieskumu nie je subjektívny test, či spomenutí sudcovia JUDr. L. P. a JUDr. J. M. boli alebo neboli interne subjektívne zaujatí, ale či sa ako nezaujatí javili. V predmetnej veci sú dané   konkrétne   okolnosti,   a to   práve   to,   že   uvedení   dvaja   sudcovia   si   podali   skutkovo takmer identickú a z hľadiska právnej kvalifikácie totožnú žalobu ako sudca G. Znamená to, že takíto sudcovia, použijúc aj prizmu objektívneho testu, ale aj interpretáciu nestrannosti z hľadiska toho, že má byť chránená dôvera verejnosti v nestranné vykonávanie súdnictva, nemôžu   poskytovať   dostatočné   záruky,   že   budú   vykonávať   svoju   sudcovskú   funkciu nestranne.

Na otázku predsedu senátu ústavného súdu, či má sťažnosť preventívny charakter ochrany   práv,   pretože   daní   sudcovia   ešte   nerozhodovali,   právny   zástupca   prisvedčil. Sudkyňa   JUDr.   B.   následne   uviedla,   že   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   námietky zaujatosti nerieši z celého komplexu a posudzuje charakter konania ako celok a sťažovateľa odkáže vždy na koniec konania ako takého. To znamená, že pokiaľ aj sám právny zástupca sťažovateľky uviedol, že má preventívny charakter, tak v tomto smere poukázala na to, že JUDr. M. nebol ani v čase vydania odkladu vykonateľnosti rozhodnutia najvyššieho súdu (ústavným súdom,   pozn.)   už činným sudcom   krajského   súdu   a JUDr.   P.   v tom   čase   už takisto   nepôsobila   na   občianskoprávnom   úseku,   pretože   bola   presunutá   na   obchodné kolégium. Napokon k tomu uviedla, že v čase účinnosti pôvodného znenia zákona o súdoch bolo možné iné prerozdelenie vecí, teda § 51a zákona o súdoch nadobudol účinnosť až podstatne neskôr, takže ani jeden z týchto sudcov by v čase rozhodovania o odklade už nemohol   rozhodovať.   Právny   zástupca   sťažovateľky   neskôr   ešte   uviedol,   že   jestvujú rozhodnutia ústavného súdu, ktorými posudzoval námietky zaujatosti aj pred meritórnym rozhodnutím vo veci.

Predseda senátu zástupkyni najvyššieho súdu položil otázku, prečo došlo k zmene rozvrhu práce, k redukcii len na jeden senát a taktiež prečo sa to neskôr opätovne zmenilo v roku 2011, keď znova polovica nápadu ostala v senáte 1C a druhá polovica sa presunula už nie pre všetky senáty najvyššieho súdu, ale iba pre senát 7C. Podľa JUDr. B. bolo potrebné reagovať v tom čase na situáciu, pretože k 1. júlu 2011 malo občianskoprávne kolégium nevybavených 96 námietok zaujatostí, pričom pracovalo celkovo celé kolégium obsiahnuté zo šiestich senátov, ktoré boli trojčlenné, a malo nápad 1099 vecí. Počet Nc vecí neustále   narastal   a bolo   potrebné   k blížiacemu   sa   letnému   obdobiu   spĺňať   desaťdňovú lehotu, ktorú zákon striktne stanovoval na rozhodnutie, a ostatné senáty si brali dovolenku s tým, že mesiac vôbec nerozhodovali, prípadne rozhodovali podstatne menej vecí, keďže čerpali v celosti dovolenku. Z tohto pohľadu aj kolégium odporučilo predsedovi najvyššieho súdu, aby túto situáciu riešil s tým, že táto celá agenda bude daná senátu 1C a síce z toho dôvodu,   že   tento   pozostával   z predsedníčky   kolégia   – JUDr.   B.,   druhá   zastupujúca predsedníčka bola v tom čase podpredsedníčka súdu JUDr. Š. a tretím členom bol JUDr. D. Tento   senát   mal   podstatne   znížený   nápad   vzhľadom   na   dve   členky,   ktoré   zároveň vykonávali   uvedené   funkcie.   Pracoval   teda   s podstatne   menším   množstvom   vecí a vzhľadom   na   potrebu   operatívne   túto   situáciu   riešiť   sa   sudcovia   dohodli,   že   budú dovolenku čerpať po týždni, aby rozhodovanie stihli.

Predseda   senátu   sa   zástupkyne   odporcu   ešte   spýtal,   či   jestvuje   rozhodnutie občianskoprávneho   kolégia   ako   návrh   smerujúci   predsedovi   najvyššieho   súdu.   Podľa JUDr. B.   kolégium   rozhodnutia   neprijíma,   teda   išlo   len   o prerokovanie   návrhu.   Ďalej uviedla, že dôvodom opätovného rozdelenia rozhodovania o námietkach do dvoch senátov bola špecializácia rozhodovania v rámci kolégia. Na otázku predsedu senátu, či sa počas daných   troch   mesiacov   stihli   vybaviť   všetky   veci   Nc,   zástupkyňa   odporcu   odpovedala kladne. Na to k otázke zákonného sudcu reagoval právny zástupca sťažovateľky tým, že princíp   náhodného   prideľovania   vecí   spomedzi   dvoch   sudcov,   resp.   dvoch   senátov   je kľúčovým ustanovením práva na nestranný súd, a preto ho nemožno ospravedlňovať takými okolnosťami, ako je dovolenkové obdobie.

Po skončení pojednávania bol vyhlásený nález.

II.

7. Ústavný   súd   si   vyžiadal   spis   Okresného   súdu   Bratislava   I JUDr.   O.   G.   v. ministerstvo spravodlivosti – Slovenská republika sp. zn. 7 C 133/09, spis Okresného súdu Bratislava   II   JUDr.   D.   K.   a spol.   vrátane   JUDr.   T.   R.   a   JUDr.   L.   P.   v.   ministerstvo spravodlivosti, Národná Rada Slovenskej republiky, Okresný súd Bratislava I – Slovenská republika sp. zn. 18 C 225/08 a Okresného súdu Bratislava I JUDr. J. M. v. ministerstvo spravodlivosti,   Národná   Rada   Slovenskej   republiky   –   Slovenská   republika   sp.   zn. 8 C 242/08. Taktiež mal k dispozícii spisy Okresného súdu Bratislava I JUDr. M. S. sp. zn. 7 C 85/08, JUDr. A. G. sp. zn. 7 C 63/07, JUDr. K. Š. sp. zn. 7 C 220/09, JUDr. D. B. sp. zn. 7 C 24/2010 a JUDr. M. K.   sp.   zn. 7 C 34/10.   V týchto veciach   bola konajúcou sudkyňou JUDr. R.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   popísať   priebeh   konania,   v ktorom   boli žalobkyňami JUDr. R. a JUDr. P. Sedemnásť sudkýň Okresného súdu Bratislava I podalo 29.   decembra   2008   žalobu   proti   ministerstvu   spravodlivosti,   národnej   rade   a vlastnému okresnému   súdu   a žiadali,   aby   súd   určil,   že   odmeňovanie   navrhovateliek   je   v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, a stanovil odporcom povinnosť zaplatiť každej po 4 567   200   Sk.   V súvislosti   s touto   žalobou   sa   všetci   sudcovia   okresného   súdu   stručne, spôsobom cítim – necítim sa byť zaujatý/zaujatá vyjadrili k svojej nestrannosti. Na základe toho   Krajský   súd   v Bratislave   vylúčil   všetkých   sudcov   okresného   súdu   a prikázal   ju Okresnému   súdu   Bratislava   II.   Žalobkyne   ďalej   žalobu   rozšírili   o sumu   pokrývajúcu obdobie od 1. januára 2009 do 30. júna 2009, pretože sa medzitým zvýšila priemerná mzda v národnom   hospodárstve.   Po   ustaľovaní,   či   má   procesnú   subjektivitu   Národná   rada Slovenskej republiky alebo Kancelária národnej rady, sa národná rada k veci vyjadrila tak, že je ústavným orgánom a nenesie za zákonodárnu činnosť hmotnoprávnu zodpovednosť. Vzápätí   jedna   zo   žalobkýň   svoju   žalobu práve   voči   národnej   rade   späťvzala. Následne nastalo   späťvzatie   žalôb   voči   národnej   rade   všetkých   žalobkýň   vrátane   už   uvedenej žalobkyne odoslané zo súdneho mailu prvej žalobkyne. Žalobkyne v prvom až v piatom rade   ospravedlnili   (odoslané   zo   súdneho   mailu   prvej   žalobkyne)   svoju   neúčasť na nariadenom   pojednávaní,   pričom   žiadali   svoje   vypočutie   za   prítomnosti   všetkých účastníkov. Prvé pojednávanie sa uskutočnilo 22. novembra 2010 s tým, že bolo odročené na neurčito. Uznesením č. k. 11 C 23/2010-92 bolo konanie voči národnej rade zastavené. Všetky žalobkyne požiadali 27. júna 2011 o odročenie pojednávania s tým, aby bolo určené v predstihu   6   mesiacov,   pretože   majú   nariadené   pojednávania   vo svojich   veciach.   Súd na druhom pojednávaní konanie odročil na neurčito z dôvodu predvolania navrhovateliek a odporcu v druhom rade. Súd vyzval žalobkyne na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 9 159 €. Vzápätí jedna žalobkyňa späťvzala žalobu v plnom rozsahu. Jedna zo žalobkýň sa odvolala proti výzve na zaplatenie súdneho poplatku. Uznesením č. k. 11 C 23/2010-92 okresný súd konanie zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku. Najprv štyri, neskôr spolu šesť sudkýň sa proti uzneseniu odvolalo, pričom argumentovali tým, že ak nie je zo zákona zreteľné,   aký   má   byť   súdny   poplatok,   tak   sa   nemá   vyrubovať   žiadny,   a žiadali   v tejto súvislosti   podať   predbežnú   otázku   SDEÚ.   Krajský   súd   v Bratislave   uznesením   sp.   zn. 5 Co 1/2012 uznesenie o zastavení konania zrušil s tým, že do novely zákona o súdnych poplatkoch má byť zaplatený poplatok ako z každého návrhu a po novele ako z návrhu vo veci   antidiskriminačného   zákona.   Konanie je v súčasnosti   v štádiu,   keď   okresný   súd vyzval žalobkyne na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 4 614 €.

Ústavný súd považuje za potrebné opísať aj priebeh konania o žalobe sudcu G. Sudca JUDr.   O.   G.   podal   29.   apríla   2009   žalobu   proti   Slovenskej   republike   –   ministerstvu spravodlivosti   a žiadal,   aby   okresný   súd   určil,   že   odmeňovanie   žalobcu   uskutočňované podľa § 67, resp. § 66 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania,   a zároveň   žiadal,   aby   mu   žalovaná   strana   zaplatila   nemajetkovú   ujmu vo výške   156   648,87   eur.   Vec   je   vedená   na   Okresnom   súde   Bratislava   I   pod   sp.   zn. 7 C 133/2009. Ministerstvo sa k veci vyjadrilo súhlasne vo vzťahu k žalobe a odkazujúc aj na   rozsudok   sp.   zn.   18   C   58/2007   z 29.   októbra   2007   (ide   o východiskový   rozsudok vo veciach antidiskriminačných žalôb, žaloba JUDr. S. G. proti ministerstvu spravodlivosti rozhodovaná Okresným súdom Bratislava I, a je súčasťou spisu, pozn.), ponechalo na úvahe súdu, aby rozhodol o nemajetkovej ujme. Na prvom pojednávaní uskutočnenom 18. januára 2010 navrhovateľ uviedol, že zákon č. 122/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov porušil jeho práva na odmeňovanie. Odporca uviedol,   že   súhlasí   s predneseným   návrhom,   súhlasí,   že   došlo   k protiprávnemu   stavu a k porušeniu   osobnostných   práv.   Uplatnenú výšku   necháva na zvážení okresného súdu s tým, aby okresný súd posúdil, do akej miery bola znížená dôstojnosť navrhovateľa a aký je rozsah jeho ujmy. Okresný súd uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené. Na druhom pojednávaní   1.   februára   2010   okresný   súd   vyhlásil   rozsudok,   ktorým „určil,   že odmeňovanie navrhovateľa podľa § 66 ods. 1, § 67 ods. 1, 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov, v porovnaní s odmeňovaním sudcov podľa   §   69   ods.   2   citovaného   zákona   v znení   zákona   č.   122/2005   Z. z.   je   v rozpore so zásadou   rovnakého   zaobchádzania.   Odporca   je   povinný   zaplatiť   navrhovateľovi nemajetkovú ujmu za každý jeden mesiac trvania zásahu za uplatnené obdobie v rokoch 2006-2008 vo výške 89.530,56 Eur.“. Okresný súd návrh vo zvyšku žaloby týkajúcej sa uplatnenej nemajetkovej ujmy v sume 67 111,31 eur zamietol, pretože bol toho názoru, že zadosťučinenie vo výške štvornásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve odstráni zásah do nemajetkovej sféry navrhovateľa. Ministerstvo sa proti rozsudku odvolalo a podalo námietku zaujatosti proti konajúcej sudkyni. Navrhovateľ podal taktiež námietku zaujatosti, pretože mu nebolo vyhovené v plnom rozsahu.

Totožnosť a obdobnosť žalôb

8. Ústavný súd zisťoval predovšetkým stupeň obdobnosti týchto antidiskriminačných žalôb   sudcov   a sudkýň   konajúcich   a rozhodujúcich   v konaniach   relevantných   pre   toto rozhodnutie   –   ide   teda   o konanie   sp.   zn.   7   C   133/2009   (žaloba   JUDr.   O.   G.,   o ktorej rozhodovala   JUDr.   T.   R.),   konanie sp.   zn.   11 C 23/2011   (žaloba JUDr.   T.   R.   a žaloba JUDr. L. P.), konanie sp. zn. 8 C 242/2008 (žaloba JUDr. J. M.). Znalosť stupňa obdobnosti, prípadne totožnosti žalôb je totiž dôležitá pre posúdenie objektívnej stránky zaujatosti a je čiastočne relevantná aj pre posúdenie subjektívnej stránky zaujatosti. Za referenčnú žalobu bola zvolená žaloba JUDr. R. Keď ústavný súd pri prieskume obdobnosti žalôb konštatuje, že ide o identickú žalobu, ide o jednu a tú istú žalobu. Keď sa konštatuje totožnosť žaloby, ide o totožnosť argumentov (teda ten istý text, resp. text, v ktorom sú zmenené niektoré slová,   ktoré   však   nemenia   význam   textu).   Keď   sa   hovorí   o   obdobnosti   žaloby,   ide o rozšírenie alebo zúženie niektorých argumentov, pričom však podstata argumentov ostáva rovnaká.   Ústavný   súd   už   na   tomto   mieste   konštatuje,   že   žaloba,   ktorá   by   nebola prinajmenšom vo väčšej časti totožná a vo zvyšnej obdobná, sa v rámci porovnávaných žalôb vôbec nevyskytla.

Antidiskriminačná   žaloba   sudkyne   JUDr.   T.   R.,   ktorá   v prvom   stupni   rozhodla o žalobe JUDr. O. G., bola príslušnému súdu doručená 29. decembra 2008. Argumentácia žaloby   spočíva   v jedenástich   nadväzujúcich   tvrdeniach/argumentoch   (tak   ako   ich identifikoval   ústavný   súd),   pričom   nie   je   pre   vec   podstatné   tieto   jednotlivé   argumenty vymedziť   presne   v tomto   rozhodnutí.   Ako   odporca   je   v žalobe,   ktorú   sudkyňa   podala spoločne   s ďalšími   sudkyňami,   Slovenská   republika   –   ministerstvo   spravodlivosti, Slovenská republika – národná rada a Okresný súd Bratislava I. Neskôr bola žaloba v časti smerujúcej proti odporcovi v druhom rade – Slovenská republika – národná rada – vzatá späť. V niektorých častiach žaloby sa okrem striedania singuláru a plurálu či rodov hovorí o nerovnakom   odmeňovaní   sudcov   najvyššieho   súdu   navzájom,   nie   o nerovnakom odmeňovaní   predmetnej   sudkyne   ako   sudkyne   okresného   súdu   so sudcami   Špeciálneho súdu   (o   čo   v podstate   žaloby   ide).   Dané   by   mohlo   poukazovať   na   nedostatočné „prispôsobenie“ si vzoru žaloby na vlastný prípad, o čom však ústavný súd nemá dôvod robiť záver. Poukazuje to však na hromadnosť žalôb, nielen čo sa týka množstva, ale aj čo sa týka ich identickosti/podobnosti.

Antidiskriminačná   žaloba   sudcu   JUDr.   O.   G.,   o ktorej   v prvom   stupni   rozhodla sudkyňa JUDr. T. R., bola príslušnému súdu doručená až po žalobe JUDr. T. R., obsahuje vo väčšine totožnú (6 argumentov totožných) a z časti obdobnú argumentáciu (3 argumenty obdobné), dva argumenty v porovnaní s referenčnou žalobou absentujú a jedna časť je doplnená. Odporcom je Slovenská republika – ministerstvo spravodlivosti.

Sudkyňa JUDr. L. P., ktorej ako členke senátu krajského súdu bola pridelená vec JUDr. O. G. na rozhodnutie v odvolacom konaní, podala antidiskriminačnú žalobu spoločne so sudkyňou JUDr. T. R. ako jedna zo sedemnástich navrhovateliek. Žaloba JUDr. L. P. je tak identická so žalobou JUDr. T. R.

Sudca JUDr. J. M., ktorému ako členovi senátu krajského súdu bola pridelená vec JUDr.   O.   G.   na   rozhodnutie   v odvolacom   konaní,   podal   antidiskriminačnú   žalobu so siedmimi   argumentmi   totožnými   so   žalobou   JUDr.   T.   R.   (dve   z   nich   sú   čiastočne obdobné), troma argumentmi obdobnými a jedným absentujúcim argumentom v porovnaní s referenčnou   žalobou.   Odporcom   je   Slovenská   republika   –   ministerstvo   spravodlivosti, Slovenská republika – národná rada.

Ústavný súd aj u ostatných žalôb, ktoré boli pridelené na rozhodnutie JUDr. T. R., zistil   vysokú   mieru   totožnosti   žalôb   (aj   s rovnakými   či   obdobnými   „chybami“,   ktoré ústavný súd už popísal).

9.   Sudca   JUDr.   J.   M.   a sudkyňa JUDr.   L. P.   v júni 2010   oznámili predsedníčke krajského súdu, že sami si podali „obdobnú žalobu“ ako je tá, ktorá je predmetom konania na krajskom súde a ktorá im napadla, avšak konanie identifikujú len ako konanie o námietke zaujatosti sudkyne prvostupňového súdu (teda konanie vedené pod sp. zn. 6 NcC 8/2010). V oznámení uviedli, že sami sa subjektívne zaujatými byť necítia, avšak existuje dôvod na pochybnosť o ich zaujatosti, ak obsahom námietky proti sudkyni konajúcej v prvom stupni sú   skutočnosti   týkajúce   sa   aj   ich.   JUDr.   M.   M.   zas vo svojom   oznámení   predsedníčke uviedol,   že   nijako   netají   svoj   negatívny   vzťah   k uplatňovaniu   nároku   z odlišného odmeňovania antidiskriminačnou žalobou. K subjektívnej stránke nestrannosti sa explicitne v oznámení nevyjadril a k objektívnej stránke uviedol, že sa môže najmä žalobcovi javiť nie ako nestranný vzhľadom na to, že obdobnú žalobu si nepodal. Vo zvyšnej časti nálezu sa už používa totožnosť a obdobnosť promiscue, a to už nie v zmysle určenia presnej intenzity zhodnosti ako v bodoch 8 a 9.

10.   Nosná   časť   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia,   ktorá   je   aj   súčasťou zjednocovacieho   stanoviska   občianskoprávneho   kolégia   sp.   zn.   Cpj   32/2010,   znie: „Nestrannosť sudcu nemôže ohroziť to,   že ako súkromná osoba vedie občianskoprávne konanie s osobným úradom, resp. ministerstvom spravodlivosti, že je v spore so štátom ako účastníkom   konania   (súdne   konanie,   v   ktorom   si   uplatnil   právo,   o   ktorom   sa   má rozhodovať ako o iných občianskych právach a záväzkoch). V takomto konaní (spore) je postavenie   účastníkov   rovné;   sudca   aj   štát,   osobný   úrad,   ministerstvo   majú   úplne rovnocenné postavenie. Podanie žaloby a vedenie sporu o uplatnené právo (rovnako ako prípad, keď sudca v konaní o občianskych právach a záväzkoch má postavenie žalovaného, a   štát,   resp.   osobný   úrad,   ministerstvo   vystupuje   ako   žalobca)   nemožno   bez   ďalšieho považovať za skutočnosť, ktorá by ohrozovala nestrannosť sudcu v inom konaní, v ktorom štát, resp. osobný úrad, ministerstvo vystupuje ako účastník konania.

Sudca je predstaviteľom súdnej moci. Mimo rámca výkonu súdnictva a funkčného plnenia úloh sudcu zostáva - ako fyzická (súkromná) osoba - subjektom práv a povinností. Tak, ako mu nemožno uprieť právo domáhať sa v súdnom konaní ochrany svojich práv, do ktorých mu (podľa jeho názoru) bolo neoprávnene zasiahnuté, nemožno ani iným subjektom upierať   právo   domáhať   sa   ochrany   voči   subjektu   zasahujúcemu   do   ich   práv   (i   keď   je zasahujúcim subjektom sudca). Sudca takto ako súkromná osoba vstupuje do rozmanitých právnych vzťahoch, z ktorých mu vyplývajú rôzne práva a povinnosti tvoriace obsah daných právnych vzťahov. Sudca v tomto postavení nie je osobou odtrhnutou od reálneho života, preto nie je vôbec vylúčené, že sa stane účastníkom súdneho konania. Do úvahy medziiným prichádza   aj   možnosť,   že   bude   účastníkom   občianskeho   súdneho   konania,   v   ktorom prípadne   bude   (ako   žalobca)   uplatňovať   svoje   práva   patriace   mu   ako   účastníkovi súkromnoprávneho vzťahu a domáhať sa ich ochrany, alebo (ako žalovaný) bude popierať existenciu   povinnosti   vyplývajúcej   zo   súkromnoprávneho   vzťahu   tvrdenej   žalobcom. V občianskom súdnom konaní sú účastníci (a teda aj sudca v už uvedenom procesnom postavení žalobcu alebo žalovaného) povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä   tým,   že   pravdivo   a   úplne   opíšu   všetky   potrebné   skutočnosti,   označia   dôkazné prostriedky a že dbajú na pokyny súdu (§ 101 ods. 1 O. s. p.). Sudca, ktorý ako účastník občianskeho súdneho konania (či už v procesnom postavení žalobcu alebo žalovaného) opíše   skutkové   okolnosti   rozhodujúce   pre   posúdenie   prejednávanej   veci,   plní   zákonom uloženú   povinnosť.   Plnenie   tejto   povinnosti   samo   osebe   a   bez   ďalšieho   v   ničom neprekračuje rámec prejednávanej veci a nemôže byť považované za zverejnenie názoru sudcu s dopadom na iné právne veci prejednávané súdmi.

Za vyjadrenie názoru sudcom (alebo dokonca za verejné vyslovenie názoru sudcom) vonkoncom preto   nemožno označiť (stotožniť)   stav uplatnenia práva na súdnu ochranu sudcom ako účastníkom konania (podanie žaloby) a to aj v prípade, že ide o uplatnenie obdobného nároku, aký požaduje žalobkyňa.

Okolnosť   povahy   uplatneného   nároku   ako   nároku   určitým   spôsobom   súvisiaceho s výkonom zastávanej funkcie (pri takomto chápaní by sem patrila napr. aj vec, v ktorej by sudca žaloval o peňažné plnenie z dôvodu, že mu nebol vyplatený plat v celom rozsahu) nič nemôže zmeniť na tom, že sa jedná o žalobu, ktorá spadá do zaručeného ústavného práva každej osoby na súdnu ochranu. V uvedenej okolnosti (podanie žaloby) nemožno vidieť vyslovenie právneho názoru z pozície sudcu (v takejto pozícii totiž nie je, ale je v pozícii účastníka konania) a tento jeho súkromný akt preto nemožno stotožniť či spájať s nejakým prejudikovaním   (čo   je   napokon   aj   pojmovo   vylúčené)   či   s   potenciálnou   rozhodovacou činnosťou v prípadnom následnom súdnom spore (s pozíciou sudcu v obdobnej veci). Iné riešenie by   bolo   nenáležitou   konštrukciou a nad rámec   zákona   by zjavne od sudcov žiadalo,   aby   poskytovali   informácie   o   aktoch   súkromnej   povahy   (o   nimi   podávaných žalobách).

Záver plynúci z uvedenej okolnosti (podania žaloby) - že nejde o vyslovenie právneho názoru   či   vyjadrenie   postoja   v   pozícii   sudcu,   rovnako   platí   aj   pre   opačnú   situáciu: nepodanie takejto žaloby. Sudca je v oboch prípadoch súkromnou osobou, ktorej ústava aj listina zaručuje prístup k súdu a podaním (nepodaním) žaloby len realizuje (nerealizuje) svoje   právo   na   súdnu   ochranu.   Uplatnený   nárok   je   majetkovej   povahy   a   nevybočuje z roviny práva každej osoby na súdnu ochranu (treba ho subsumovať pod rozhodovanie o občianskych právach a záväzkoch). Sama skutočnosť, že sudca v určitej občianskoprávnej veci dopadajúcej na jeho osobu a jeho osobné pomery uplatnil podaním žaloby na súde konkrétny   nárok,   nevylučuje   bez   ďalšieho   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci   sudcu určeného rozvrhom práce súdu, ktorý sám (rovnako ako súkromná osoba) podal (alebo nepodal) obdobnú žalobu. Ani táto skutočnosť nie je preto spôsobilá vzbudiť (objektívne) pochybnosť o nestrannosti sudcu, tak v očiach sporových strán ako aj verejnosti; nie je tu teda dôvod pre pochybnosť o strate nezaujatosti a nestrannosti sudcu tak, ako ho upravuje § 14 ods. 1 O. s. p.

Za taký vzťah sudcu k veci, ktorý by zakladal dôvod na jeho vylúčenie podľa § 14 ods. 1 O. s. p., nemožno napokon považovať ani skutočnosť, že predmet sporu sa dotýka všetkých   sudcov.   Nárok   na   náhradu   nemajetkovej   ujmy   uplatnenej   sudcom   voči   štátu, osobnému úradu, ministerstvu v súvislosti s porušením zásady rovnakého odmeňovania za rovnakú prácu je nárokom, o ktorom môže rozhodnúť len súd v rámci svojej zákonnej kompetencie; žiadnemu inému orgánu preto rozhodovanie o ňom neprislúcha. Všeobecne tvrdenie, že predmet sporu sa dotýka všetkých sudcov, teda námietka, že má ísť o situáciu, v ktorej pre vzťah k veci de facto nie je v Slovenskej republike jediný sudca, u ktorého by nechýbali pochybnosti o jeho nezaujatosti predmetnú právnu vec prejednať a rozhodnúť, je bez   právneho   významu.   Prikladať   predmetu   sporu   takto   namietaný   rozmer   (dosah) predstavuje (znamená) odmietanie poskytnutia spravodlivosti - denegatio iustitiae, čo je, pravdaže, neprípustné.“

III.

K aktívnej legitimácii

11.   Ústavný   súd   sa   v prvom   rade   musí   vrátiť   k otázke   aktívnej   legitimácie ministerstva   spravodlivosti.   Ústavný   súd   už   uviedol,   že   nemôže   obísť   skutočnosť,   že sťažovateľmi   sú   telesá   štátu.   V tomto   smere   sú   vznášané   legitímne   pochybnosti   tak z prostredia   praxe,   ako   aj   z prostredia   akademického   o tom,   či   môžu   byť sťažovateľmi v konaní o ústavnej sťažnosti [porov. Ľalík, T. Glosa k rozhodnutiu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 16/2011, alebo quo vadis ústavný súd? Justičná revue 4/2011, s. 590 a nasl.; Mazák, J. Glosa k rozhodnutiu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 16/2011, alebo quo vadis ústavný súd? Justičná revue 11/2011, s. 1524 a nasl.; Ľalík, T. Ad) Odpoveď J. Mazákovi alebo je judikatúra ústavného súdu správna? Justičná revue 11/2011, s. 1530 a nasl.; Csach, K.   Frucona   revisited.   Ústavný   súd   vracia   úder.   Lexforum   19.   júla   2011,   dostupné   na internete   http://www.lexforum.cz/322].   Ústavný   súd   nepodporuje   orgány   štátu   ako sťažovateľov (porov. II. ÚS 80/09, rozhodnutie uvedené pod č. 91/2009 v Zbierke nálezov a uznesení ústavného súdu).   Popieral by tak svoje poslanie, zmysel ochrancu   slobodnej sféry jednotlivcov. Takéto prípady sú a musia ostať raritné (III. ÚS 105/2011) a absolútne vylúčené musia byť vo veciach trestných, v priestore represie štátu (porov. negatívne nález Ústavného súdu Českej republiky I. ÚS 182/05; tiež Wagnerová, E. et al. Zákon o ústavním soudu s komentářem. Praha : ASPI, 2007, s. 322 a 323).

Pri rozhodovaní o veciach štátnej pomoci (II. ÚS 501/2010, II. ÚS 455/2012) vznikla situácia, kde je všetko trochu inak (porov. tiež odlišné stanovisko sudcu k rozhodnutiu pléna vo veci sp. zn. PL. ÚS 115/2011). Antidiskriminačné žaloby sudcov proti štátu sú tiež typom   konania,   kde   je   všetko   trochu   inak.   V predmetnej   veci   nejde   o spor   medzi súkromnými osobami, ktorý je rozhodovaný vrchnostensky a nezávisle štátom. Ide o žaloby sudcov,   nie   tradičných   súkromníkov   proti   ich   „zamestnávateľovi“,   ktorý   má   byť rozhodovaný inými sudcami. Ministerstvo tu ani tak nereprezentuje suveréna, ale fiskus, ktorý je tvorený občianskou spoločnosťou, a preto je nutné poskytnúť mu ochranu.

12. Nezávislosť súdnej moci neznamená, že súdna moc je sama sebe kritériom, že je mierou seba samej. Úlohou ústavného súdu je dávať priechod slobode, a preto ústavný súd úzkostlivo chráni nezávislosť súdov. V danej veci však priechod slobody vyžadoval prijatie sťažnosti,   opak   by   znamenal   len   bezmocné   prizeranie   sa   spoločnosti   a bezmocnosť   sa s právnym štátom neznáša.

Ústavný súd vo výroku zachoval označenie sťažovateľky z civilného konania. Pojem „zastúpenej“ vo výroku znamená, že ministerstvo spravodlivosti ako právnická osoba tu reprezentuje, prekrýva sa so Slovenskou republikou v jej nevrchnostenskej podobe.

K predmetu konania

13. Podstatou veci, ako už bolo uvedené (bod 2 nálezu), je otázka, či najvyšší súd tým,   že   nevylúčil   krajských   sudcov,   ktorí   sami   oznámili   svoju   možnú   zaujatosť z objektívnej   stránky   v rozhodovaní   o (i)   vylúčení   okresnej   sudkyne a (ii) antidiskriminačnej žalobe v druhom stupni (keďže okresná sudkyňa, ktorá rozhodovala o antidiskriminačných žalobách sudcov, ako aj dvaja krajskí sudcovia mali podané takéto žaloby),   porušuje   základné   právo   na   nestranného   sudcu.   Sťažovateľka   nenamietla   časť rozhodnutia, ktorým nebol vylúčený JUDr. M., ktorý nepodal antidiskriminačnú žalobu.

Ústavnému súdu neuniklo, že námietku zaujatosti podala sťažovateľka dva dni po podaní   odvolania   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu.   Najvyšší   súd   to   vyhodnotil   tým spôsobom,   že   vo   výroku   napadnutého   uznesenia   uviedol   tak   spisovú   značku   konania o zaujatosti,   ako   aj   spisovú   značku   odvolacieho   konania.   Znamená   to,   že   najvyšší   súd právne akceptovateľne, uno actu ustálil nestrannosť tak z pohľadu rozhodovania o okresnej sudkyni [porov. § 221 ods.   1 písm. g)   OSP], ako aj nestrannosť krajských   sudcov   pre odvolacie konanie ako také. Napokon, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je validným, nenulitným rozhodnutím a jeho nepreskúmanie by znamenalo, že spochybnení sudcovia by ďalej konali v odvolacom konaní.

Okrem   toho   sťažovateľka   namieta,   že   tým,   že   o krajských   sudcoch   rozhodoval dopredu určený jediný senát najvyššieho súdu napriek tomu, že zákon vyžaduje, aby sa vec náhodne pridelila aspoň medzi dva senáty najvyššieho súdu, došlo k porušeniu práva na zákonného sudcu.

K modernému súdnictvu

14. Ak v dávnej minulosti sporné strany mohli osobne poznať sudcu zo stredu ich komunity, pričom úloha sudcu bola azda na neodlíšenie od úlohy duchovného, tak moderný štát má súdnictvo budované inak. Dnes nemáme bezprostrednej osobnej dôvery v sudcu. Moderná doba nám priniesla neutrálnych reprezentantov štátu organizovaných v zložitom súkolesí justície. Žaloba je vhodená do zložitého stroja až dopadne očíslovaná spisovou značkou konkrétnemu sudcovi. Dôveryhodnosť tomuto systému má priniesť okrem iného aj inštitút   zákonného   sudcu   zabezpečujúci,   že   môj   sudca   bude   vybratý   kombináciou čitateľných   kritérií   a náhody.   Súdy   vykonávajú   rozhodovaciu   činnosť   v normatívnom priestore práva, právneho štátu a vo faktickom priestore demokracie (porov. Soeharno, J. The   Integrity   of   the   Judge.   A Philosophical   Inquiry,   Ashgate   2009,   s.   20   a nasl.).   Tak z práva samotného, z kritérií, ktoré musia spĺňať, z expertnosti a integrity, ako aj z dôvery verejnosti čerpajú sudcovia svoju legitimitu. Stále nepochybne platí nutnosť nezávislosti súdnej   moci   zvlášť   pre   ochranu   slobody,   ale   neplatí   už   tak   úplne,   neplatí   doslova,   že sudcovia   nevládnu   mešcom,   že   sú   z tohto   hľadiska   najmenej   nebezpečná   moc   (porov. I. ÚS 54/01). V modernej spoločnosti vzniká napätie medzi na jednej strane ďalekosiahlymi a často   hodnotovými   rozhodnutiami,   ktoré   majú   sudcovia   v sekularizovanej   spoločnosti riešiť,   a na   druhej   strane   garanciami   integrity   sudcov,   ktorí   majú   rozhodovať.   Súčasná právna filozofia bolestne zisťuje, že možnosti právnej regulácie vynútiť inak nevyhnutnú morálku a takpovediac spoločenskú prudérnosť sudcov (porov. Němeček, T. Vojtěch Cepl – Život právníka ve 20. století. Praha : Leges, 2010, s. 7) je veľmi limitovaná (porov. Přibáň, J.,   Holländer,   P.   et   al.   Právo   a   dobro   v   ústavní   demokracii.   Praha   :   Slon,   2011). Inštitucionálne možnosti vrátane ústavného súdu tu zohrávajú len obmedzenú rolu [porov. II. ÚS 29/2011; porov. tiež Kosař, D. The Least Accountable Branch In: I.CON (2013), Vol. 11 No. 1, 234 – 260]. To je „mikro-podoba“ nemožnosti štátu garantovať svoje vlastné predpoklady, „mikro-podoba“ Böckenfördeho tézy (dikta či dilemy) tak často zmieňovanej v prácach prof. Holländera (Holländer, P. Filozofie práva. 2. rozšířené vydání. Plzeň : Aleš Čeněk, 2012, s. 110 – 111). Pocit právneho bezpečia jednotlivcov v slobodnej spoločnosti je vytváraný aj pocitom spravodlivosti, potrebou naratívnosti, rozprávania o tom a viery v to, že ešte v spoločnosti a v justícii zvlášť jestvuje spravodlivosť. Netreba si však uvedené zamieňať   s akýmsi   justičným   populizmom.   Ideálna   je   kombinácia   tohto   makropohľadu a pozitívnej   osobnej   skúsenosti   zo   solídnosti   a férovosti   justície.   Konanie   o zaujatosti v predmetnej veci je takým konaním, kde sa tieto otázky premietajú.

III.1

K časti sťažnosti týkajúcej sa otázky hodnotenia zaujatosti sudcov

15.   Ústavný   súd   v   tejto   časti   rozhodnutia   v   úvode   uvedie   základné   východiská posudzovania nezaujatosti sudcu tak, ako ich už vymedzil vo svojej doktríne. Následne sa vyjadrí k špecifikám, ktoré v súčasnosti vznikajú v otázke nezaujatosti na ústavnom súde a na   najvyššom   súde.   V   ďalšej   časti   potom   aplikuje   svoje   doktrinálne   východiská   na predmetnú vec a predostrie a vysvetlí svoje právne závery.

Nestrannosť sudcu

16. Ústavný súd už vo viacerých rozhodnutiach zdôraznil, že požiadavka nestrannosti či nezaujatosti sudcu sa dotýka samej podstaty spravodlivosti a jej vnímania. Nestrannosť znamená absenciu zaujatosti či predsudku, znamená, že sudca nemá žiaden osobný záujem na výsledku konania (porov. Barak, A. Judge in a Democracy. Princeton University Press, 2008, s. 101 a nasl.), resp. nevzniká navonok legitímny dojem, že by takýto záujem mohol mať. Rozhodovanie sudcom, ktorý nie je nestranný, nie je len popretím rovnosti účastníkov konania, ale ide svojím spôsobom aj o rozhodovanie vo vlastnej veci (nemo iudex in causa sua;   porov.   bod   5 uznesenia   Nejvyššího   správního   soudu   ze   dne   11.   6.   2010,   čj.   Nao 46/2010-78; www.nssoud.cz), a vôbec o popretie zmyslu súdnictva a práva.

17. Rozhodovať nestranne nie je právom, výsadou či privilégiom sudcov. Ide o ich základnú   povinnosť   sudcov,   o štrukturálny   prvok   súdneho   systému.   Dobová   literatúra uvádza: „Základní vlastností, kterou žádáme od každého soudu, tedy i od soudce konajíciho civilní   soudní   řízení,   jest   jeho   nestrannost.   V nejprimitivnejším   pojetí   jest   nestrannost nedostatek soudcova osobního zájmu na řízení a jeho výsledku. Soudce nesmí očekávati od toho, že je koná a jak v něm rozhoduje, žádného zisku ani ideální ani hmotné povahy pro svoji osobu ani pro ty, kdož jsou mu osobně (pokrevně a pod.) zvlášť blízcí“ (Štajgr, F. Zásady civilního soudního řízení. Všehrd, 1946, s. 9 a nasl.) Historicky právny poriadok a v nadväznosti   naň   procesná   teória,   kladúc   dôraz   na   princíp   nestrannosti,   konštruovali koncept nespôsobilého alebo nevhodného sudcu (iudex inhabilis). Nespôsobilý sudca   je zaujatý, „stranný“ priamo na základe zákona. Ide tu o inštitucionálnu, objektívnoprávnu ochranu nestranného výkonu spravodlivosti. Dôvody na vylúčenie nespôsobilého sudcu sú objektivizovateľné a takýto sudca je vylúčený z konania, aj keby samotní účastníci konania vnímali sudcu   ako nestranného. Akt súdu, ktorým sa vyjadruje nespôsobilosť sudcu, je aktom deklaratórnym.

Popri   nespôsobilom   sudcovi   rozoznával   právny   poriadok   a procesná   teória   sudcu podozrivého, iudex suspectus (v dobovej terminológii sudca pochybný, porov. Mičura, M., Moys, Š. Občiansky sporový poriadok. 2. vyd. Bratislava, 1943, s. 46; k pojmom iudex inhabilis a iudex suspectus a k pojmom vylúčený a odmietnutý sudca porov. tiež Filip, J., Holländer, P., Šimíček, V. Zákon o Ústavním soudu. 2. vydání, 2007, s. 174 a nasl.; Filip, J. Vybrané kapitoly ke studiu ústavního práva. Brno : Masarykova univerzita, 2004, s. 174; Wagnerová, E. et al. Zákon o ústavním soudu s komentářem. Praha : ASPI, 2007, s. 121 a nasl.; Hora, V. Učebnice civilního práva procesního., Praha : Všehrd, 1947, s. 61 a nasl., Ott, E. Soustavný úvod ve studium nového řízení soudního. reprint. Wolters Kluwer ČR, 2012,   s.   54   a   nasl.;   Jaworowski   v.   Poľsko,   sťažnosť   č.   30214/96,   rozhodnutie   ESĽP o prijateľnosti z 23. marca 1999). Na rozdiel od objektívnych dôvodov vylúčenia – iudicis inhabilis, pri sudcovi podozrivom majú buď samotní účastníci alebo sudca sám subjektívny pocit   zaujatosti   v danej   veci.   Akt   súdu,   ktorým   sa   konštatuje   vylúčenie   sudcu   pre podozrivosť, je aktom konštitutívnym.

V praxi   dochádza   k   určitému   prelínaniu   medzi   inštitútmi   sudcu   nespôsobilého a sudcu podozrivého. Dôvodom je tiež skutočnosť, že Občiansky súdny poriadok z roku 1950   opustil   dôsledné   rozlišovanie   medzi   vylúčeným   (v   užšom   slova   zmysle) a odmietnutým sudcom a zároveň ustanovil v rozpore s tradične ľahko identifikovateľnými a   presnými   dôvodmi   vylúčenia   zo   zákona   všeobecnejšie   dôvody   vylúčenia   pre   pomer k veci,   účastníkom   a zástupcom.   Tento   koncept   pretrváva   na   úrovni   civilného   procesu dodnes. Tým, že sa právo na nestranného sudcu stalo základným ústavným právom, došlo k spojeniu tradícií civilistických s požiadavkami ústavnoprávymi. Ústavný súd považuje za relevantné uviesť historické pozadie kontrastu medzi iudex inhabilis a iudex suspectus, aby bolo zrejmé, že pri určitých zákonom predvídaných situáciách bol sudca vylúčený priamo zo zákona, pričom takýmto dôvodom bola skutočnosť, že sudca bol stranou v spore alebo bol   s ňou   oprávnený   alebo   povinný.   V predmetnej   veci   síce   konajúci   sudcovia   nie   sú stranou v konaní, ale majú podanú skutkovo a právne identickú   žalobu. Pre uvažovanie o zaujatosti je tiež dôležitá skutočnosť, že fakticky môžu byť dôvody pre „iudicis suspecti“ ešte   závažnejšie,   než   sú   tie   zákonné   pri   „iudicis   inhabilis“.   Aktuálny   OSP   nerozlišuje dôsledne medzi dôvodmi vylúčenia ex lege a dôvodmi odmietnutia na námietku, ale spája obe do jedného. Ide o dôsledok zjednodušenia úpravy v OSP 1950. Z dobových materiálov je však zrejmé, že táto úprava mala za cieľ obsahovo zachovať všetky dovtedajšie dôvody vylúčenia   i   odmietnutia.   Práve   predchádzajúca   úprava   (§   59   uhorského   Občianskeho sporového poriadku platného neskôr aj na území dnešnej Slovenskej republiky – Sudca už podľa zákona nemôže vybavovať vec: 1., v ktorej je stranou, alebo spolu so stranou je oprávnený alebo zaviazaný, alebo je povinný náhradou, ktorá závisí od výsledku sporu; tiež § 20 ods. 1 rakúskej Jurisdikčnej normy platnej neskôr na území dnešnej Českej republiky – Soudcové jsou vyloučeni z vykonávání soudcovského úřadu v občanských věcech právních: 1.   ve   věcech,   ve   kterých   jsou   sami   stranou   nebo   k   některé   ze   stran   v   poměru spoluoprávněného,   spoluzávazného nebo postihem povinného)   ustanovovali,   že   sudca   je vylúčený,   ak   je s niektorou   stranou   spoluoprávnený,   a   to   nie   nevyhnutne len   v   režime solidarity. Tieto prípady mala nabudúce (OSP 1950) zahŕňať formulácia „pomer k veci“. Preto treba v nadväznosti na toto historické rozlišovanie vykladať § 14 ods. 1 OSP tak, že pomerom k veci je napr. aj taký prípad, kedy sudca je (tvrdeným) oprávneným z rovnakého práva (práva založeného na tom istom skutku a právnom titule) ako žalobca v konaní, v ktorom rozhoduje.

19.   Z pohľadu   ľudskoprávneho,   z pohľadu   práva   na   nestranného   sudcu   ako komponentu   práva   na   spravodlivý   proces   vyvinul   ESĽP   dve   previazané   stránky nestrannosti. Táto judikatúra sa vyvíja už viac ako 30 rokov (Piersack v. Belgicko, sťažnosť č. 8692/79,   rozsudok   z   1.   októbra   1982;   Toziczka   v.   Poľsko,   sťažnosť   č.   29995/08, rozsudok   z   24.   júla   2012).   Nestrannosť   má   stránku   subjektívnu   a stránku   objektívnu. Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje význam nestrannosti sudcu pre dôveru verejnosti v súdnictvo,   a to   jednak   vo   všeobecnosti   (Olujić v.   Chorvátsko,   sťažnosť   č.   22330/05, rozsudok z 5. februára 2005, bod 57), ale osobitne pri objektívnom teste (Kinský v. Česká republika, sťažnosť č. 42856/06, rozsudok z 9. februára 2012, bod 87). Nestrannosť je vo vnímaní ESĽP absencia zaujatosti či predsudku vo veci, pričom nestrannosť môže byť overovaná subjektívnym a objektívnym testom. Východiskom je subjektívny test, v ktorom sa   zisťuje   osobné   presvedčenie,   postoj   sudcu,   resp.   jeho   záujem   v prerokúvanej   veci. Osobná nestrannosť sudcu sa predpokladá, kým sa nepreukáže opak. Takýmto „opakom“ môže byť sudcom prejavené nepriateľstvo, neznášanlivosť alebo to, ak si napríklad sudca z osobných dôvodov vyhradí prerokovanie veci pre seba. Požiadavka nestrannosti nemôže byť   dostatočne   naplnená   len   subjektívnym   testom,   ktorý   je   náročný   z hľadiska preukazovania. Na subjektívny test teda plynule nadväzuje test objektívny, ktorý si všíma, či   sudca   vykazuje   legitímne   pochybnosti   z hľadiska   jeho   nestrannosti.   Tu   je   dôležitá perspektíva   nestranného   pozorovateľa   a relevantné   je   aj   samotné   zdanie   (ne)strannosti. „Justice must not only be done, it must also be seen to be done.“ Podľa ESĽP musí byť ustálené,   či   existujú   zistiteľné   skutočnosti,   ktoré   môžu   vzbudzovať   pochybnosti o nestrannosti   sudcov,   a v tomto   zmysle   môže   mať   aj   zdanie   určitú   dôležitosť,   pretože „v stávke“   je   dôvera,   ktorú   musia   súdy   v spoločnosti   vzbudzovať,   nehovoriac   o dôvere samotných   účastníkov   konania   (Daktaras   v.   Litva,   sťažnosť   č.   42095/98,   rozsudok z 10. októbra   2000,   bod   32).   Pozícia   namietajúceho   má   v objektívnom   teste   dôležitý význam, avšak rozhodujúce je, či je jeho obava aj objektívne akceptovateľná.

Vývoj na ústavnom súde

20. Nestrannosť sudcov je aktuálnou a delikátnou otázkou slovenskej justície. Značné množstvo   námietok   z posledných   rokov   však   nepochádza   od   tradičných   sťažovateľov, striktne   súkromných   osôb.   Naopak,   množstvo námietok   reflektuje   nedôveru   medzi mocenskými autoritami, čo sa prenesene týka aj dôvery verejnosti v riadny výkon súdnictva. Ešte donedávna boli námietky proti sudcom ústavného súdu sporadické napriek tomu, že aj v 90.   rokoch   rozhodoval   ústavný súd   prípady,   ktoré mali štrukturálny význam.   Prvým náznakom   zmeny   trendu   bola   vec   vedená   pod   sp.   zn.   PL.   ÚS   12/01   (porov.   aj II. ÚS 589/2012). V súčasnosti podáva nemalý počet námietok najvyšší súd. Aj keď ústavný súd uviedol, že námietky orgánu verejnej moci je potrebné vykladať veľmi reštriktívne (II. ÚS 36/2012, II. ÚS 39/2012), viedlo to až k situácii, že sami sudcovia ústavného súdu nedôverovali, že iní sudcovia ústavného súdu rozhodnú o námietkach zaujatosti nestranne (uznesenie   II.   ÚS   122/2010,   II.   ÚS   30/2010,   II.   ÚS   31/2010).   Ústavný   súd   konania o takýchto procesných námietkach zastavil okrem iného s poukazom na to, že (i) inštitút vyhlásenia o odmietnutí sudcu neslúži na riešenie nedôvery medzi rozhodovacími zložkami systému,   (ii)   konanie   o zaujatosti   je   špecifickým,   v zásade   „jednoinštančným“   konaním a (iii)   každý   procesný   systém   je   len   aproximatívny,   a preto   nemôže   byť   neprimerane rozširovaný počet aktívne legitimovaných subjektov a počet opravných „inštancií“. Ústavný súd v tejto judikatúre akcentuje aj potrebu funkčnosti systému.

Nadmerné   množstvo   námietok   v napätí   s požiadavkou   funkčnosti   ústavného   súdu napríklad zapríčinilo, že ESĽP vyhovel časti sťažnosti proti Slovenskej republike (Harabin v. Slovenská republika) a podávanie „nad/nad“ námietok viedlo až k prijatiu novely zákona o ústavnom   súde   č.   114/2013   Z.   z.   a taktiež   dodatku   k   rozvrhu   práce   ústavného   súdu. Napokon aj bezprostredne v prerokúvanej veci sa dvakrát rozhodovalo o vylúčení sudcu (III. ÚS 257/2011, III. ÚS 72/2012), čo určite neprispelo k plynulému priechodu ústavnej spravodlivosti.

Vývoj na najvyššom súde

21. Najvyšší súd tiež čelí neobvyklému nápadu námietok súvisiacich so žalobami sudcov proti štátu. Neobvyklosť nápadu je daná nielen počtom, ale hlavne typom námietok, ktoré spočívajú v rozhodovaní, či sudcovia rozhodujúci o námietkach nie sú zaujatí. Ďalej je neobvyklosť daná aj tým, že niekedy sa rozhoduje o všetkých sudcoch krajských súdov, ktorí   by   prichádzali   do   úvahy   v   rozhodovaní   o námietkach,   nielen   o sudcoch,   členoch senátu, ktorým už napadla konkrétna vec, v ktorej má rozhodovať o námietkach. Najvyšší súd vo veci sp. zn. 6 Nc 7/2010 zo 6. apríla 2010 rozhodol, že predseda senátu Krajského súdu   v   Banskej   Bystrici   je   vylúčený   z   prerokúvania   a   rozhodovania   veci   vedenej   na uvedenom súde pod sp. zn. 16 NcC 43/2009. Najvyšší súd následne prijal 6. decembra 2010 stanovisko č. Cpj 32/2010 (nepublikované ani na www.nsud.sk), podľa ktorého, ako je už uvedené v tomto rozhodnutí, „Sama skutočnosť, že sudca v určitej občianskoprávnej veci dopadajúcej   na   jeho   osobu   a   jeho   osobné   pomery   uplatnil   podaním   žaloby   na   súde konkrétny   nárok,   nevylučuje   bez   ďalšieho   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci   sudcu určeného rozvrhom práce súdu, ktorý sám (rovnako ako súkromná osoba) podal (alebo nepodal ) obdobnú žalobu.“. Na základe tohto právneho názoru najvyšší súd nevylučoval z rozhodovania   (7   Nc   8/2012)   sudcov   krajských   súdov,   ktorí   mali   sami   podanú antidiskriminačnú žalobu, ale len tých, u ktorých sa preukázal bližší než kolegiálny vzťah k predsedovi súdu ako zástupcovi štátu (1 Nc 8/2010, 1 Nc 68/2011, 7 Nc 17/2011). Teda sudca,   ktorý   má   podanú   antidiskriminačnú   žalobu,   nechce   rozhodovať   o takejto   žalobe iného sudcu,   pretože Slovenskú   republiku, ak je žalovaný napr. okresný   súd,   zastupuje predseda   súdu,   s ktorým   má bližší   než kolegiálny   vzťah.   Najvyšší   súd   uvedené   právne názory   vyjadril   aj   v konaní   o dovolaní   a v   dovolacích   rozhodnutiach   (1   Nc   19/2012 sudcovia   najvyššieho súdu   rozhodovali,   či   iní   sudcovia   najvyššieho súdu   sú   zaujatí pri žalobách   sudcov   najvyššieho   súdu   proti   najvyššiemu   súdu,   rovnako   2   Cdo   231/2011; citované rozhodnutia sú dostupné na www.nsud.sk)

Predmetná vec

22.   Ústavný   súd,   vnímajúc   vo   všeobecnosti   platnú   veľmi   silnú   skutkovú podmienenosť námietkových konaní, dôležitosť konkrétnych okolností,   sa   v rámci tohto konania musí zamyslieť nad otázkou, či sudca môže byť natoľko profesionálny a či sa môže javiť   natoľko   profesionálne,   aby   prípadne   (a to   prakticky,   nielen   teoreticky)   odlišne rozhodol vec, ktorá je totožná so žalobou, ktorú sám podal, o to viac v situácii, keď žaloba súvisí s jeho statusom sudcu. Inými slovami, musí posúdiť, či v prerokúvanej veci ide o takú zhodnosť situácií sudcu, ktorý rozhoduje, a sudcu, o ktorom sa rozhoduje, že by ich bolo možné považovať za spoločne oprávnených z toho istého skutku a titulu, zvlášť z hľadiska objektívneho pozorovateľa. Nemožno opomenúť tú skutočnosť, že okrem toho, že žaloby sú založené na statuse sudcu/sudkyne (kto nimi nebol, nepodal ich), pri otázke diskriminácie ide vždy o citlivú vec, keďže takou diskriminácia či už reálna, alebo domnelá vždy je. Pri reálnej diskriminácii je v hre dôstojnosť človeka. V predmetnej veci teda nejde o situáciu, keď napríklad sudca má skúsenosť so svojím drogovo závislým synom a sám má potom súdiť   drogovú   trestnú   činnosť   mladistvých   (pozri   problematiku   skúsenostného   pozadia výkonu   sudcovskej   funkcie   a interpretačného   spoločenstva   v Procházka,   R.   Dobrá   vôľa, spravodlivý rozum. Bratislava : Kalligram, 2005, s. 178 a nasl.; Kysela, J., Ondřejková, J. Jak se píše o soudech a soudcích, soudní moc v mezioborové perpektivě? Praha : Leges, 2013, najmä text V. Lajseka na s. 27 – 29 a nasl). Ide tu o vec, kde v rozhodovaní nie je len poznávacie a skúsenostné pozadie sudcu. Totiž z povahy tohto typu žaloby, z toho, že v predmetnej veci je viazaná na identitu a dôstojnosť sudcov (ako je napokon v žalobách tvrdené   v   prípade   požadovania   náhrady   nemajetkovej   ujmy),   výrazným   spôsobom   ide o samotnú činnosť súdenia a o sebapercepciu sudcu. Nadnesene tak potom ide o isté súdenie súdenia.   V   tomto   zmysle   potom   sudca   podávajúci   takúto   žalobu   nie   je   „obyčajným“ súkromnoprávnym žalobcom a pri rozhodovaní o takejto žalobe nejde o „bežné“ zapojenie skúsenostného pozadia.

S predmetnou vecou totiž súvisí aj to, že svet faktov a svet noriem a práva sú a budú vždy v delikátnom napätí (porov. Sobek, T. Právní myšlení – kritika moralismu. Praha – Plzeň : Ústav státu a práva a Aleš Čeněk, 2011, s. 190 a nasl.). Márne jednotlivec mohol vedieť,   že   iná   osoba   pácha   na   jeho   majetku   delikt,   ak   nemá   dostatočné   dôkazy,   ktoré preukazujú zodpovednosť škodcu, nemožno ju súdne vymôcť, teda v záujme ochrany pred vymyslenými nárokmi a z ďalších dôvodov svet práva niekedy nemôže dať za pravdu ani tým,   ktorí   ju,   takpovediac,   objektívne   majú.   Avšak   na   druhej   strane   právo   musí   aj reflektovať skutočnosť, musí byť v istom zmysle pravdivé, aby bolo uveriteľné, realistické, a tak   hodné   dodržiavania.   Právo   nie   je   a nemôže   byť   od   faktov   úplne   izolovaným, autoreferenčným   systémom,   účelom   pre   seba.   Pre   justíciu   z uvedeného   vyplýva,   že podmienkou   zmysluplnosti   jej   fungovania   je   istá   miera   autentickej   uveriteľnosti,   že rozhoduje spravodlivo. Tak aj v oblasti rozhodovacej činnosti právne poriadky kombinujú realistické   a idealistické   (čo   neznamená   hneď   naivné   či   nesprávne)   vnímanie   sudcov. Zjednodušene, kontinentálne právo napríklad verí, že sudca je natoľko profesionálny, že dokáže nevnímať nezákonný dôkaz, zatiaľ čo americký trestný proces v zásade nedovoľuje, aby sa o takomto dôkaze porota, teda skutkový sudca, vôbec dozvedela.

V tomto   smere   zohráva   v západnom   právnom   myslení   inšpiratívnu   rolu   právno-filozofický   smer   právneho   realizmu,   ktorý   obracia   svoju   pozornosť   na   skutočné,   priam vnútorné uvažovanie sudcu. Populárna fráza, že dnes sme všetci právni realisti, je odrazom vplyvu daného smeru (Bix, B. Jurisprudence, Theory and Context. 2nd edition. London : Sweet and Maxwell, 1999, s. 165 a nasl.). Otázka sudcovskej zaujatosti stojí v samom jadre právneho   realizmu   [Geyh,   Charles   G.   The   Dimensions   of   Judicial   Impartiality   (2013). Florida   Law   Review,   Vol.   65,   2013;   Indiana   Legal   Studies   Research   Paper   No.   201. Dostupné na internete: http://ssrn.com/abstract=2016522, http://dx.doi.org/10.2139/ssrn.2016522]. Stále však ostávame v prostredí práva, a preto aj pochybnosti o nezaujatosti musia byť formalizované, musia mať faktický základ a musia byť zargumentované (porov. Kühn, Z. Jakou hodnotu má právní argumentace? In: Přibáň, J.,   Holländer,   P.   et   al. Právo a dobro   v ústavní   demokracii.   Praha :   Slon,   2011,   s.   204 a nasl.). Špecificky pre predmetnú vec to znamená zodpovedanie otázky, či možno oddeliť úprimnosť, vieru vo svoj právny názor u sudcu, s ktorou podal žalobu (opak totiž nemožno rozumne   predpokladať),   od   vnútorného   presvedčenia,   právneho   názoru,   s ktorým   bude rozhodovať   obdobné   žaloby   kolegov,   a to   všetko   zvlášť   z hľadiska   objektívneho pozorovateľa.   Je pravdou,   že tradiční   žalobcovia   sú   si   často   realisticky   vedomí   svojich nízkych šancí na úspech v konaní a napriek tomu podajú žalobu, ale ak by na súde uspeli, zaiste by sa snažili vymôcť svoje exekvovateľné právo, svoje dobrá. Ústavný súd vychádza z predpokladu, že sudcovia ako profesionáli, ktorí si vážia justíciu, nepodávajú žaloby len tak,   aby   skúsili   prípadný   úspech,   ale   sú   presvedčení   aj   o objektívnej   správnosti   ich interpretácie.

23. Zo spisov vyplýva, že žalobca JUDr. G. podal voči štátu žalobu, pričom sudkyňa JUDr. T. R., ktorá mala o veci rozhodovať, mala podanú takmer rovnakú žalobu (pozri bod 9). Štát popri odvolaní podal proti konajúcej sudkyni námietku zaujatosti, ktorú mal rozhodovať krajský súd. Všetci traja konajúci sudcovia krajského súdu vyhlásili, že sa môžu javiť zaujatými. Sudkyňa krajského súdu JUDr. L. P. spolu so sudkyňou Okresného súdu Bratislava II JUDr. T. R. boli jedny zo spoločných žalobkýň v žalobe 17 sudkýň Okresného súdu Bratislava I s tým, že JUDr. L. P. sa neskôr stala sudkyňou krajského súdu.

Najvyšší súd odôvodnil nevylúčenie sudcov, ktorí mali rozhodovať o odvolaní, resp. vylúčení prvostupňovej sudkyne, tým, že aj sudca je v pozícii, že môže ako súkromná osoba viesť spor so štátom. Zároveň môže a sudca už máva vytvorený právny názor na určitú právnu otázku. Ani ak by žalobu podali všetci sudcovia, ani vtedy by nebolo nutné ich vylučovať.

Podstata argumentácie

25.   Ako   už   bolo   naznačené   a ešte   bude   ďalej   v odôvodnení   rozvíjané,   sudcovia v zásade nemôžu posudzovať žaloby kolegov, ak sú   sami žalobcami vo veci, ktorá má s posudzovanou vecou totožný skutkový a právny základ. Argumenty, ktoré v napadnutom rozhodnutí uviedol najvyšší súd, by mohli obstáť napríklad pri žalobe sudcu proti štátu o preplatenie   nevyčerpanej   dovolenky.   Išlo   by   o žalobu   sudcu   v pozícii   v podstate zamestnaneckej,   kde   je   pochopiteľné,   že   konajúci   sudca   zaoberajúci   sa   dlhodobo pracovným   právom   má   na   otázku   preplácania   nevyčerpaných   dovoleniek   dlhodobo formovaný právny názor. Súčasťou právnického myslenia a argumentácie je odlišovanie (porov.   Bobek,   M.,   Kühn,   Z.   Judikatura   a právní   argumentace.   2.   vydanie,   Praha   : Auditorium, 2013, s. 359). Odlišné je, ak by išlo o rozhodovanie sudcu o skutkovo a právne totožnej   žalobe   o preplatenie   nevyčerpanej   dovolenky,   akú   sám   podal.   V tom   prípade, rovnako ako v predmetnej veci,   je zaujatosť veľmi ťažké vyvrátiť. Uvedené sa mutatis mutandis vzťahuje aj na sudcov rozhodujúcich o námietkach.

26. Navyše, v žalobách sudcov ide o aplikáciu antidiskriminačného zákona, ktorého hlavným   účelom   je   hlavne   odstraňovanie   nerovností   zvlášť   v horizontálnych   právnych vzťahoch   vo   vzťahu   k zraniteľným   skupinám   (ide   v istom   zmysle   o protidiskriminačnú ochranu osobnosti). Ide o aplikáciu zákona, ktorý nemožno porovnať s čímkoľvek, čo bolo predtým   právnemu   poriadku   známe   (porov. Bobek,   M.,   Boučková,   P.,   Kühn,   Z.   eds. Rovnost a diskriminace. Praha : C. H. Beck, 2007, s. 152 a 153). Ide o aplikáciu zákona, transpozíciu   smerníc   Európskej   únie,   ktorá   nie   je   doktrinálne   ani   aplikačne   ukotvená v našom právnom prostredí. Predmetnú žalobu podalo niekoľko sto sudcov z množiny cca 1 350 sudcov všeobecných súdov, čo je situácia neobvyklá v domácom, ale aj zahraničnom kontexte.   [I   v zahraničí   podávajú   sudcovia   žalobu   proti   štátu,   ale   deje   sa   tak   buď v individuálnych záležitostiach, alebo v tradičnej oblasti zmrazovania platov. V tejto oblasti vznikajú tiež veľké diskusie k zaujatosti sudcov. Pre Českú republiku porovnaj Kosař, D. Platy soudců II: „Nestranný třetí“, In: Jiné právo 27. februára 2011, dostupné na internete http://jinepravo.blogspot.sk/2011/02/platy-soudcu-ii-nestranny-treti.html; Vrcha, P. Civilní sporný proces. Vyloučení soudců. In: pôvodné alebo upravené text pre ASPI, kód ASPI ČR, LIT27323CZ: „V poslední době byla předmětem úvah o podjatosti soudce či dokonce jeho kárného provinění situace, kdy soudce rozhodoval ve věci týkající se platu jiného soudce a sám (údajně) se stejným skutkovým základem se téhož nároku domáhal proti státu. Pokud bych měl daný problém zobecnit tak, zda soudce je vyloučen v okamžiku, kdy rozhoduje ve věci ohledně uplatněného nároku, jenž sám chce soudní cestou či již na základě obdobného skutkového základu podanou žalobou uplatnil, pak musím jednoznačně dospět k závěru, že takový   soudce   je   (pro   poměr   k   věci)   vyloučen,   resp.   že   jsou   zde   pochybnosti   o   jeho nepodjatosti.“; pre Poľsko porovnaj: Łukaszewicz, A. Kto rozpatrzy sędziowskie pozwy o zamrożone   płace.   In:   Rzecpospolita   9.   marca   2012,   dostupné   na   internete http://www.rp.pl/artykul/835382.html. Napokon,   žalobcovia   žiadajú   o sumu,   ktorá   je násobkom celoročných platov žalobcov a v celkovom súčte má makroekonomický rozmer. V súvislosti   s podanými   žalobami   sa   vedie   veľmi   čulá   a polarizovaná   spoločenská   aj expertná polemika.   Z uvedeného   vyplýva, že v predmetnej   veci   nejde   o nič menšie ako o otázku samotnej identity, o otázku stavovskej   identity   sudcov   (pozri aj ďalšiu stránku tohto argumentu v bode 21). V stávke je okrem iného i expertná česť sudcov či výklad zákona, ktorého účel prijatia bol odlišný a má rovnakú právnu silu ako zákon o sudcoch, resp.   či   vnímanie   ustanovenia   zákona   o sudcoch   ako   faktu,   nie   ako   normy,   čo   sa   vo výrokoch deje, a tiež fakt, či výklad nálezu ústavného súdu, ktorý vychádzal z ochrany inštitucionálnych záruk, a nie subjektívnych práv, obstojí v konfrontácii s oponentmi.

27. Skutočnosť, že žaloby sudcov sa veľmi podobajú (sú z väčšej časti totožné alebo obdobné, ako ústavný súd zistil; bod 8), znamená, že sudcovia vlastne materiálne rozhodujú vo vlastnej veci. Ak sudca verí svojej žalobe, opak totiž nemožno rozumne predpokladať, tak je ťažko uveriteľné, prakticky „tu a teraz“ neuveriteľné, že by rozhodoval ináč o navlas rovnakej žalobe kolegu. Vzniká tu istá podoba spoluoprávnenia. Všetci sudcovia odvodzujú svoj nárok od jedného a toho istého aktu žalovaného štátu – § 66 ods. 1, § 67 ods. 1, 2 a § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z., čím vlastne čiastočne splýva spoločný skutkový a právny   základ všetkých   týchto   žalôb   (stiera   sa   rozdiel   medzi   „abstraktným“ právnym názorom na určitú vec a konkrétnym právnym názorom na konkrétny skutkový stav, ktorý má   sudca   posúdiť).   A   práve   tento   rozdiel   najvyšší   súd   nevníma   ani   vo   vyjadrení,   ani v stanovisku sp. zn. Cpj 32/2010, ani v napadnutom uznesení. Ústavný súd tu hovorí hlavne o pohľade zvonku, teda o objektívnej či javovej stránke nestrannosti, aj keď sa táto môže prekrývať aj so subjektívnou stránkou. Netreba tiež zabudnúť na skutočnosť, že namietaní sudcovia sami cítili pochybnosti o svojej nestrannosti z objektívneho hľadiska.

28.   Ústavný   súd   súhlasí,   že   (abstraktný)   právny   názor   nemôže   byť   dôvodom zaujatosti (§ 14 ods. 3 OSP; porov. tiež Walden v. Lichtenštajnsku, rozhodnutie ESĽP a prijateľnosť zo 16. marca 2000, sťažnosť č. 33916/96). V antidiskriminačných žalobách sa dá povedať, že sudcovia si odvodzovali svoje nároky z rovnakého skutkového základu, čiže boli, takpovediac, osobne zainteresovaní na určitej právnej kvalifikácii určitého skutkového stavu, pretože (by) to bolo aj pre nich výhodné. Inak povedané, je tu, takpovediac, obrátená kauzalita.   Zjednodušene,   v bežných   situáciách   profesionálnej   rutiny   má   sudca   najskôr (abstraktný) právny názor, ktorý si sformoval bez ohľadu na konkrétnu vec, a následne ho má v konkrétnej veci aplikovať. Subjektívnym právom účastníka však nie je, aby sudca reflektoval   jeho   právny   názor,   ale   aby   reflektoval   jeho   argumenty.   Naopak, v antidiskriminačných   žalobách   sudcov   jestvuje   riziko,   že   sudca   bude   pri   rozhodovaní prerokúvanej veci motivovaný vyjadriť taký právny názor, ako to bolo v jeho osobnej veci a aj aby to bolo v jeho veci (založenej na rovnakých skutkových okolnostiach) výhodné.

Európsky súd pre ľudské práva sa pri posudzovaní zaujatosti snaží rekonštruovať stav mysle sudcu [„state of mind“; van Dijk, P. Article 6 § 1 of the Convention and the concept of „objective impartiality“. In: Mahoney, P., Matscher, F., Petzold, H., Wildhaber, L. (eds.) Protecting Human Rights: The European Perspective. Studies in memory of Rolv Ryssdal.   2. Edition,   Köln   : Carl   Heymanns Verlag,   2000, s.   1503], a to tak z hľadiska subjektívneho, ako aj z hľadiska objektívneho, pričom sa zvlášť zamýšľa nad situáciou, keď posudzovaný sudca bol viackrát angažovaný v posudzovaní určitej veci (the same person has been involved in a certain case in two different capacties; double involvement, van Dijk, cit   dielo,   s.   1503; Z   doterajšej   judikatúry   možno   vyvodiť,   že   do   rámca   skutočností spochybňujúcich   nestrannosť   súdu   z   objektívneho   hľadiska   patria   predovšetkým   rôzne prípady inkompatibility, teda situácie, keď sudca rozhodujúci o veci mal s ňou do činenia predtým, resp. v jej skoršej fáze v inom postavení, napríklad ako vyšetrovateľ či prokurátor. I. ÚS 46/05). Z pohľadu ESĽP z pochopiteľných dôvodov nemožno nájsť rozhodnutie, ktoré by sa bezprostredne podobalo prerokúvanej veci. Istú podobnosť má rozhodnutie Werner v. Poľsko (sťažnosť č. 26760/95, rozsudok z 15. novembra 2001), kde sudkyňa, ktorá navrhla odvolanie likvidátora, následne sama rozhodovala o jeho odvolaní aj o jeho odvolaní proti odvolaniu. Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že nemožno povedať, že by táto sudkyňa nemala predbežné uvažovanie (orig. preconceived idea) o danej veci. Podľa ESĽP sa tu subjektívny a objektívny test prekrýva. Samotný fakt, že už vec vnímala, by nebol dôvodom vylúčenia. Dôležitý je rozsah a povaha opatrení, ktoré sudca robil pri prvom vnímaní. Avšak v danej veci totožná vec, teda či má byť sťažovateľ likvidátorom, bola predmetom návrhu aj rozhodovania sudkyne, čo vzbudzuje pochybnosti z objektívneho hľadiska (body 41 – 47). Pre   ESĽP   je teda   dôležitá   totožnosť   veci,   totožnosť   rozhodnutia   (Kleyn   and Others   v. Holandsko [GC], sťažnosti č. 39343/98, č. 39651/98, č. 43147/98 a č. 46664/99, body 191, 194 a 200). Vo veci Khoniakina v. Gruzínsko (sťažnosť č. 17767/08, rozsudok z 19. júna 2012) namietala sťažovateľka, bývalá sudkyňa najvyššieho súdu, že sudca najvyššieho súdu rozhodujúci o jej žalobe proti zníženiu jej starobného dôchodku nebol nestranný, pretože v disente   vyjadril   svoj   právny   názor   a potom   o jej   druhej   žalobe   taktiež   rozhodoval. Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že negatívny právny názor vyjadrený v disente nemôže byť sám osebe dôvodom vylúčenia a zároveň druhá vec, aj keď podobná, nebola totožná s prvou vecou (body 53 a 54). Aplikujúc právne názory ústavného súdu a ESĽP o vnímaní vecí, o povahe a rozsahu úkonov pri prvom vnímaní veci a o totožnosti vecí na predmetnú vec, je ústavný súd presvedčený, že hoci sudcovia   ako žalobcovia formálne nevystupujú z pozície autority, v ich prípade ide o rozhodovanie totožnej veci, a preto tu vzniká spolu s ďalšími skutočnosťami záťaž z hľadiska objektívnej nezaujatosti.

Trochu z iného uhla pohľadu môže ústavný súd formulovať obdobnú argumentáciu takto: Totiž, ešte raz sa obracajúc na všeobecné východiská, keď hovoríme o nezaujatosti a nestrannosti sudcov, vždy sa pohybujeme v priestore konfrontácie noriem a faktov, teda aj v priestore   právnych   domnienok   a skutkových   domnienok   na   jednej   strane   a faktov   na strane druhej. Platí všeobecná právna prezumpcia, že sudcovia sú nezaujatí a nestranní, teda platí   akási   domnienka   nezaujatosti   a nestrannosti   sudcov,   ktorá   je   však   vyvrátiteľná (k domnienkam v práve a bližšie k ich „mechanike“ pozri Káčer, M. Domnienky v práve. Právny obzor, 92, 2009, č. 6, s. 502 – 515). Táto právna domnienka nezaujatosti sa vyvracia skutkovými tvrdeniami. Skutkové tvrdenia, ktoré majú dostatočnú relevanciu, a to takú, že legitímne   zakladajú   oprávnenú   pochybnosť   o nezaujatosti   sudcu,   zakladajú   domnienku zaujatosti sudcu. Táto domnienka je však opäť vyvrátiteľná, a to tak, že sa preukáže, že sudca   poskytol   dostatočné   záruky,   ktoré   vyvracajú   oprávnenú   pochybnosť   o jeho nezaujatosti. Aj teória zdania máva základ v skutkových okolnostiach.

V predmetnej   veci   možno   konštatovať,   že   prezumpcia   nezaujatosti   sudcu,   resp. sudkyne je vyvrátená poukazom na podanie obdobnej žaloby, teda poukazom na faktické vyjadrenie právneho názoru, a to istej intenzity. Nie je výnimkou, že sudcovia a sudkyne vyjadrujú svoj právny názor v odbornej či vedeckej spisbe, taktiež vyjadrujú svoje právne názory   v   nominačných   konaniach   [v   USA   napríklad   kandidáti   na   sudcov   a   sudkyne Najvyššieho   súdu   USA   aj   vo   verejných   nominačných   výsluchoch   (hearingoch)]. I v právnom odbornom diskurze či pri nominačných konania je však pravidlom, že kandidáti na   sudcov   alebo   už   ustanovení   sudcovia   si   nechávajú   istý   priestor   na   zmenu   svojho právneho názoru, a to preto, aby sa nejavili zaujatými vo veciach, kde im vec, právna otázka, o ktorej sa vyjadrili, bude pridelená na rozhodovanie. Ako už ústavný súd uviedol, prejavenie abstraktného právneho názoru nespôsobuje bez ďalšieho zaujatosť sudcu vo veci. Taktiež,   samozrejme,   právnemu   diskurzu   len   prospieva,   ak   sa   doň   zapájajú   odborníci a odborníčky   aplikujúce   právo.   Nemožno   však   prehliadnuť   rozdiel   medzi   právnym diskurzom – vyjadrovaním abstraktného právneho názoru – a medzi situáciou, ak sudca zo svojho právneho názoru vyvodzuje vo svojej vlastnej veci právne konsekvencie tak, že sám na základe daného právneho názoru podá žalobu. O to viac v situácii, ak ide o vec, ktorá je obdobná nielen právne, ale aj skutkovo, pričom je totožný aj účastník konania – odporca   a   žalobca   je   tiež   typovo   rovnaký   –   sudca.   Práve   kvôli   už   popísanej   intenzite vyjadrenia právneho názoru sudcami a sudkyňami, ktoré podali antidiskriminačnú žalobu obdobnú tej, o ktorej majú rozhodovať, je veľmi zložité predstaviť si spôsob, akým by mohli takto založenú prezumpciu   zaujatosti vyvrátiť – i.   e.   je teda   ťažké   predstaviť   si spôsob,   akým   môžu   poskytnúť   dostatočné   záruky,   ktoré   túto   oprávnenú   pochybnosť (z hľadiska   zdania   nezaujatosti)   vyvracajú.   Ústavný   súd   v   predmetnej   veci   ani   nemusí posudzovať, či k poskytnutiu dostatočných záruk z hľadiska teórie zdania došlo, keďže ústavnému súdu nie je známe vôbec žiadne konanie predmetného sudcu a sudkyne, ktoré by k   poskytnutiu   záruk   smerovalo.   Ich   vyhlásenie,   že   sa   necítia   vo   veci   zaujatí,   ním   byť nemôže, keďže ide iba o vyhlásenie o ich vnútornom stave, teda o stave subjektívnej stránky zaujatosti.   Z   hľadiska   teórie   zdania   teda   ostala   založená   prezumpcia   zaujatosti   úplne nevyvrátená.

29.   Právne   úvahy   vyslovené   v náleze   by   mohli   zvádzať   k zjednodušeniu,   že nepodanie   žaloby   automaticky   sudcu   nediskvalifikuje.   Ako   už   bolo   povedané,   veľmi dôležitá v uvažovaní o zaujatosti je skutočnosť, že ide o statusové veci sudcov, o vec ich identity, dôstojnosti, o vec iura novit curia. Z toho však na druhej strane nevyplýva, že každý   sudca,   ktorý   nepodal   žalobu,   je   tiež   vylúčený,   pretože   z   nečinnosti   sa   nedá odvodzovať ani súhlas, ani nesúhlas (tuto neplatí porekadlo, že kto mlčí, svedčí). Ak mlčí, nevieme bez ďalšieho odvodiť, či súhlasí, alebo nesúhlasí. Z činnosti sa však dá rozumne odvodzovať súhlas, ak prijmeme racionálny predpoklad, že ak niečo robím, súhlasím s tým.

30. Na veci nič nemení to, ak napokon skutočne nebude JUDr. L. P. a JUDr. J. M. rozhodovať   o veci.   Najvyšší   súd   vo   vyjadrení,   ako   aj   na   verejnom   pojednávaní argumentoval, jednak že sťažnosť je predčasná, a taktiež, že sa   medzičasom   vyprázdnil zmenou   sudcov   predmet   konania.   Diskusia   na   verejnom   pojednávaní   o preventívnom charaktere   sťažnosti   akoby   spochybňovala   zrelosť   (ripeness)   veci.   Ústavný   súd   ustálil otázku vyčerpania opravných prostriedkov v konaní o prijatí sťažnosti, pričom vtedy bral do úvahy aj skutočnosť, že išlo tiež o, takpovediac, neobvyklé rozhodovanie o námietke proti námietkovému senátu, kde rozhodoval najvyšší súd, teda rovnaký súd, ktorý tiež rozhoduje aj   o dovolaní   pre   zmätočnosť.   Ústavný   súd   k vyprázdeniu   predmetu   uvádza,   že   jeho rozhodnutia   sú   v zásade   retrospektívne,   čo   je   reflektované   aj   štýlom   výrokov,   kde   sa konštatuje, že základné právo porušené bolo. K predčasnosti aj vyprázdenosti možno dodať, že predmetná vec je navyše špecifická tým, že má súvis so stovkami obdobných prípadov, v ktorých   všeobecné   súdy   očakávali   odpoveď   ústavného   súdu.   Tu   možno   pripomenúť objektívnu funkciu ústavnej sťažnosti, vychádzajúc z nemeckej konštitucionalistiky (porov. Zuck, R. Das Recht der Verfassungbeschwerde. 3. Auflage, München : C. H. Beck, 2006, s. 29 a nasl.).

Podľa   ústavného súdu   nevylúčenie sudcov,   ktorí   mali rozhodovať o veci   sudcov, ktorí mali podanú skutkovo a právne obdobnú, ba totožnú žalobu, a teda skutková a právna totožnosť   vecí   vytvárajúca   istý   druh   spoluoprávnenia,   vystupovanie   v dvoch   pozíciách vo vzťahu ku skutkovo a právne totožným veciam a ústavný súd v presvedčení, že sudcovia sú presvedčení o oprávnenosti ich žalôb, spolu so skutočnosťou, že ide o veľký počet žalôb priamo súvisiacich s ich statusom, identitou, dôstojnosťou a expertnosťou, znamená pomer sudcov   k veci   s prvkami   pomeru   k účastníkom,   a tak   v súhrne   ide   o   porušenie   práva sťažovateľky na nestranný súd.

K námietkam najvyššieho súdu vo vyjadrení (bod 4.1) možno ešte uviesť, že jeho rozhodnutie síce bolo odôvodnené, ale z hľadiska ústavnosti neudržateľné (porov. bod 44 nálezu sp. zn. II. ÚS 152/08).

Možno uzavrieť, že rozhodovať o zaujatosti vo veciach antidiskriminačných žalôb sudcov by mali sudcovia, ktorí sami nepodali totožné a obdobné žaloby.

III.2

K časti sťažnosti týkajúcej sa otázky zákonného sudcu

31. Sťažovateľka tvrdí, že senát najvyššieho súdu, ktorý rozhodoval v predmetnej veci,   je nezákonný, pretože podľa   zákona musí   byť vec,   okrem   explicitne   stanovených výnimiek, distribuovaná aspoň medzi dvoma senátmi. V predmetnej veci však po úprave rozvrhu práce rozhodoval jediný senát.

32.   V pôvodnej   verzii   rozvrhu   práce   na   rok   2010   rozhodoval   senát   1C   o dvoch tretinách nápadu Nc a ostatné senáty 2C až 5C rozhodovali o zbytku nápadu Nc. Opatrením Spr 101/2010-10 z 30. júna 2010 bol rozvrh práce zmenený tým spôsobom, že senát 1C rozhoduje   vo   všetkých   veciach   vylúčení   sudcov   krajských   súdov.   Znamená   to,   že   od 30. júna 2010 mohla vec vylúčenia krajských sudcov napadnúť už len senátu 1C. Opatrením Spr 101/2010-17 sa s účinnosťou od 1. októbra 2010 pravidlá opäť vrátili k stavu pred opatrením Spr 101/2010-10 (porov. III. ÚS 46/2012, bod III.4). Senát 1C teda exkluzívne rozhodoval   o vylúčení   sudcov   len 3   mesiace.   Podľa   rozvrhu   práce   z roku   2011 a 2012 rozhodoval   senát   1C   o vylúčení   sudcov   krajských   súdov   v polovici   nápadu   a senát   7C v polovici nápadu. Rovnaký spôsob ostal zachovaný aj v rozvrhu práce na rok 2013. Podľa rozvrhu   práce   najvyššieho   súdu   na   rok   2010   obdobné   opatrenie   ako   Spr   101/2010-10 z 30. júna 2010 nebolo nutné v ostatných kolégiách najvyššieho súdu.

Ustanovenie § 51 zákona o sudcoch znie:„(1)   Ak   tento   zákon   neustanovuje inak,   veci   určené   podľa   predmetu   konania   sa v súlade   s   rozvrhom   práce   prideľujú   jednotlivým   senátom,   samosudcom   a   súdnym úradníkom   náhodným   výberom   pomocou   technických   prostriedkov   a   programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.

(2) Podmienka náhodného výberu podľa odseku 1 je splnená vtedy, ak sa má vec prideliť jednému z aspoň dvoch senátov, samosudcov alebo súdnych úradníkov.

(3) Ak nie je možné prideliť vec náhodným výberom a ide o potrebu pridelenia veci na rozhodnutie bez zbytočného odkladu v prípadoch rozhodovania o ustanovení obhajcu, o príkaze na zatknutie, o väzbe, o príkaze na domovú prehliadku, o príkaze na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností, o príkaze na vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo iných záznamov, o príkaze na vyšetrenie duševného stavu, o súhlase na použitie informačno-technických   prostriedkov   o   predbežnom   opatrení   podľa   osobitného   zákona a v ďalších   prípadoch   ustanovených   osobitným   zákonom,   veci   sa   prideľujú   v   súlade s rozvrhom   práce   spôsobom   určeným v rozvrhu   práce tak,   aby bola vylúčená   možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.“

Obdobne   podľa   čl.   3   rokovacieho   poriadku   najvyššieho   súdu   (uverejneného   pod č. 291/2006 Z. z.):

«1. Ak nie je ustanovené inak, veci určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým senátom, súdnym úradníkom náhodným výberom pomocou   technických   prostriedkov   a   programových   prostriedkov   schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.

2. Podmienka náhodného výberu podľa odseku 1 je splnená vtedy, ak sa má vec prideliť jednému aspoň z dvoch senátov.»

Z čl. 48 ods. 1 ústavy vyplýva požiadavka pevných pravidiel pre pridelenie agendy na dopredu stanovenú dobu, takže pridelenie určitého prípadu určitému sudcovi nie je vecou kabinetnej či sekretariátnej úvahy, ale predmetom len úzkej súdnej úvahy pri odňatí veci a jej pridelení inému sudcovi či súdu. Požiadavka zákonného sudcu viaže všetky tri moci vrátane legislatívy. Tá musí stanoviť, ako budú napadnuté veci prideľované, pričom sa tak musí   stať vopred,   nie ex   post,   a   musí sa   tak   stať všeobecne   (porov.   Filip,   J. Vybrané kapitoly ke studiu ústavního práva. Brno : Masarykova univerzita 2004, s. 174).

Ústavný   súd   a rovnako   ESĽP   vychádzajú   z princípu   vlády   práva   a chránia   ho. Verejná moc musí byť viazaná svojím vlastným právom (test legality). Ústavné (čl. 143 ústavy)   a medzinárodné   (čl.   6   ods.   1   dohovoru)   požiadavky,   aby   boli   súdy   zriadené zákonom, vychádzajú tiež z myšlienky, že súdnictvo môže slúžiť právnemu štátu len vtedy, ak je samo ukotvené v práve (porov. Trechsel, S. The Right to an Independent and Impartial Tribunal. In Trechsel, S., Summers, S. Human Rights in Criminal Proceedings. Oxford University Press, 2006). Aj keď z perspektívy ESĽP nie je konanie o námietkach v rozsahu čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako už ústavný súd uviedol (III. ÚS 46/2012, bod 4.1), nie je dôvod vyčleňovať z rozsahu nášho čl. 48 ods.   1 ústavy rozhodovanie o námietkach. Na druhej strane spôsob nazerania ESĽP na zákonnosť súdu je pre naše rozhodovanie aplikovateľné. Európsky súd pre ľudské práva rozhoduje tak, že v rozpore s požiadavkou na súd zriadený zákonom   nie   je   len   situácia,   keď   samotné   zriadenie   či   niektorý   dôležitý   aspekt   jeho organizácie a fungovania nie je upravený zákonom, prípadne v podzákonných predpisoch vydaných na základe zákona, ale tiež (a to je v judikatúre častejší prípad) ak v niektorom z týchto aspektov bolo vnútroštátne právo porušené (Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek,   M. Evropská   úmluva o   lidských   právech.   Komentář. Praha   : C. H. Beck,   2012, s. 686). Judikatúra ESĽP sa pohybuje v priestore, ktorý vymedzila tým, že síce nepovažuje striktne za komponent čl. 6 ods. 1 dohovoru stredoeurópsky koncept práva na zákonného sudcu   (Gesetzliche   Richter,   porov.   Kuijer,   M.   Tribunal   established   by   Law.   In:   The Blindfold   of   Lady   Justice   –   Judicial   Independence   and   Impartiality   in   Light   of   the Requirements   of   Article   6   ECHR,   Wolf   Legal   Publishers,   2004),   ale   na   druhej   strane judikatúra   považujúca zloženie, kompozíciu   súdu   za súčasť pojmu tribunálu zriadeného zákonom sa konceptu zákonného sudcu značne približuje (Lavents v. Lotyšsko, sťažnosť č. 58442/00; Posokhov v. Rusko, sťažnosť 63486/00). Berúc do úvahy túto perspektívu, posúdil ústavný súd predmetnú vec.

33. V zásade platí, že nie každé porušenie zákona je porušením ústavy. Veď aj preto ústavný súd neustále zdôrazňuje, že nie je štvrtou súdnou inštanciou. Niektoré základné práva však musia byť konkretizované zákonom, pričom vzhľadom na citlivosť týchto práv je aj porušenie ich zákonnej, ba možno aj podzákonnej konkretizácie porušením samotného základného   práva.   Inými   slovami,   aj   keď   ide   o priamo   z ústavy   aplikovateľné a nárokovateľné   verejné   subjektívne   práva,   ich   obsah   je   daný,   dotváraný (ausgestaltungsbedürftig)   podústavnými   predpismi.   V uznesení   sp.   zn.   II.   ÚS   153/2013 ústavný   súd   priamo   ako   príklad   takéhoto   práva   čl.   48   ods.   1   ústavy   uviedol:   [Ústavu nevykladáme, bez ďalšieho, podústavnými normami (porov. napríklad čl. 48 ods. 1 ústavy), ale nie je úplne bez významu (vychádzajúc z prezumpcie ústavnosti zákona), že nateraz volebnú sťažnosť môže v Slovenskej republike podať 10 % oprávnených voličov volebného obvodu (porov. § 59 zákona o ústavnom súde)]. Článok 48 ods. 1 prvá veta ústavy v sebe obsahuje imanentnú zákonnú výhradu v slovách „zákonný“ sudca. Ústava je tak v tejto časti pojmovo   „závislá“   od   zákonnej   úpravy.   Obsah   pojmu   „zákonný   sudca“   je   vymedzený v zákone.   Ešte   inak   povedané,   musí   ísť   o   sudcu   určeného   v   súlade   so   zákonom ustanoveným postupom. Čiže tu nejde o autonómny ústavný obsah, ale o to, že obsahom ústavnej   normy   v   čl.   48   ods.   1   je   vlastne   zákonná   úprava.   Ústavný   súd   preto   pri posudzovaní tohto práva vlastne preskúmava súlad so zákonom, resp. rozvrhom práce, alebo dokonca súlad rozvrhu práce so zákonom.

Ústavný súd opakovane judikuje, že za zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy je zásadne   potrebné   považovať   toho,   kto   bol   určený   na   prerokovávanie   veci   v   súlade s rozvrhom práce súdu (II. ÚS 47/99, II. ÚS 118/02, III. ÚS 46/2012). Ak súd rozhoduje v senáte,   zákonnými   sudcami   sú   všetci   sudcovia   určení   rozvrhom   práce   na   konanie a rozhodovanie v senáte (III. ÚS 46/04). Účel základného práva priznaného podľa čl. 48 ods. 1 ústavy sa splní, keď o práve občana rozhoduje sudca pridelený na výkon funkcie na súd toho stupňa súdnej moci, ktorý je vecne a miestne príslušný rozhodnúť, za predpokladu, že podľa rozvrhu práce ide o sudcu, ktorý je oprávnený konať a rozhodovať určitý druh súdnej agendy (II. ÚS 15/96). Na tomto mieste je nutné dodať, že tu nejde o rozvrh práce bez ďalšieho, ale rozvrh práce súladný so zákonom a nadzákonnými normami. Ústavný súd tak pri posudzovaní, či bolo porušené právo na zákonného sudcu, skúma, či bol vydaný rozvrh práce, či zodpovedá zákonu a či vybraný sudca bol určený v súlade s rozvrhom práce v tom rozsahu, v akom je tento v súlade so zákonom. K porušeniu dôjde, ak bude určený buď v rozpore s rozvrhom práce alebo síce v súlade s ním, ale na základe takého jeho ustanovenia (pravidla), ktoré odporuje zákonu.

34. Ústavný súd už v odôvodnení uviedol, že náhodnosť, objektivita výberu sudcov je   jedným   z komponentov,   ktoré   vytvárajú   v modernom   štáte   dôveru   v inak   anonymné, byrokratické súdnictvo (bod 14). Nie je to jediný spôsob zabezpečenia objektivity. Opakom je, takpovediac, pevný rozvrh ako napríklad v Nemecku alebo v Rakúsku, kde je sudca presne   určený   podľa   začiatočného   písmena   žalovaného   alebo   sídla   a   pod.,   prípadne napríklad prideľovanie v poradí. Obidva systémy však zabezpečujú istú objektívnosť ako garanciu pred manipulovaním s vecami. Zákon o sudcoch vymenúva v § 51 ods. 3 výnimky z pridelenia veci aspoň medzi dva senáty. Ustanovenia § 51 ods. 2 a 3 zákona o sudcoch môžu byť vnímané rôzne, a to ako riešenie situácie nefungujúcej elektronickej podateľne alebo   systematizácia   vecí,   kde   nie   je   nutné   rozdeľovanie   vecí   medzi   dve   telesá (II. ÚS 372/08,   III.   ÚS   46/2012).   Bez   nutnosti   riešenia   tejto   otázky   je   z dikcie   a účelu (prevencia ad hoc súdnych telies) tohto ustanovenia zrejmé (argumentačne sa tu ústavný súd stotožňuje so sťažovateľkou), že rozhodovanie o vylúčení sudcov medzi uvedené výnimky nepatrí.

V náleze sp. zn. III. ÚS 46/2012 rozhodoval ústavný súd takmer totožnú otázku, pričom   uviedol, «že   sa   stotožňuje   s rozdelením   okruhu   vecí   podľa   §   51   ods.   3   zákona o súdoch predsedom najvyššieho súdu do troch skupín na báze ich obsahovej príbuznosti (zabezpečovacie   prostriedky   v trestnom   konaní,   dočasná   úprava   právnych   pomerov v občianskom súdnom konaní a ďalšie bližšie nešpecifikované prípady podľa osobitných predpisov).   Rovnako   treba   súhlasiť   s tým,   že   posudzovaný   prípad   nespadá   do   žiadnej z prvých dvoch skupín. Chápanie tretej skupiny výnimiek tak, ako ho prezentoval predseda najvyššieho súdu („zákonodarca... výslovne ponechal... predsedovi súdu, aby operatívne v prípade potreby, pridelil určité veci odchylným spôsobom, ako náhodným výberom“), je však prinajmenšom svojrázne. Zákon o súdoch totiž výslovne hovorí o „ďalších prípadoch ustanovených osobitným zákonom“, teda nie predsedom súdu, a okrem toho, aj v takýchto prípadoch sa veci prideľujú spôsobom určeným v rozvrhu práce tak, aby bola vylúčená možnosť   ovplyvňovania pridelenia vecí.   Predseda   najvyššieho súdu   ako   orgán   riadenia najvyššieho   súdu   však   zmenou   rozvrhu   práce   najvyššieho   súdu   na rok   2010 č. Spr 101/2010-10, Spr 1321/2009 z 30. júna 2010 priamo určil sudcov (členov uvedeného senátu), ktorí budú v ďalšom období rozhodovať celú agendu registra „Nc“. O vylúčení ovplyvňovania pridelenia vecí registra „Nc“ tak, ako to aj v prípade zákonných výnimiek požaduje § 51 ods. 3 zákona o súdoch, možno v danom prípade len ťažko hovoriť. (...) Napriek   pochybnostiam   o legalite   zmeny   rozvrhu   práce   najvyššieho   súdu   na rok   2010 z 30. júna   2010   vykonanej   s účinnosťou   od   1.   júla   2010   intenzita   dopadu   tejto   zmeny na základné právo sťažovateliek na nestranný súd zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy i čl. 36 ods. 1 listiny nedosiahla mieru odôvodňujúcu konštatovať porušenie týchto ich základných práv.». Ústavný   súd   dodáva,   že   v náleze   sp.   zn.   III.   ÚS   46/2011   síce   nevyhovel sťažovateľkám, ale z technických dôvodov, pretože v širšom zmysle nepovažoval napadnuté rozhodnutie o prikázaní veci inému súdu za akt, ktorým by mohlo byť zasiahnuté do ich namietaných práv.

Ďalej možno k predmetnej veci uviesť, že argument najvyššieho súdu, ktorý je typu eiusdem   generis (z   toho   istého   druhu),   tu   nemožno   akceptovať   (bod   4.2).   Tento   typ argumentu   sa   totiž   vzťahuje   na   interpretácie   tzv.   demonštratívnych   výpočtov   alebo otvorených výpočtov s určením „a ďalšie“ „v obdobný prípadoch“, „iné postavenie“ atď. Na daný prípad nemožno túto interpretačnú techniku použiť, keďže výpočet v § 51 ods. 3 zákona o sudcoch je z tohto hľadiska uzavretým výpočtom. Enumerácia v závere § 51 ods. 3 „a v ďalších prípadoch ustanovených osobitným zákonom“ je „iba“ odkazom, ktorý do výnimiek z elektronického náhodného výberu medzi najmenej dvoch sudcov či dva senáty „vťahuje“ aj prípady, ktoré ustanovia iné osobitné zákony. Musia to byť však osobitné zákony, nie interpretátor prostredníctvom výkladu cez druhovú podobnosť situácie. Ak by zákonodarca chcel vymedziť výpočet ako demonštratívny, mohol tak urobiť a nechať potom určenie povahy situácie ako druhovo obdobnej na interpretátora. Opätovne, zákonodarca tak neurobil a výnimky viazal len na explicitné ustanovenia zákona, ktoré ešte, ako už ústavný súd   uviedol,   treba   interpretovať   zužujúco.   Z právneho   hľadiska   nemožno   akceptovať argumentáciu   najvyššieho   súdu   dovolenkovým   obdobím,   pretože   podľa   §   46   zákona č. 385/2000 Z. z. určuje čerpanie dovolenky predseda súdu.

35. Z uvedeného vyplýva, že ak rozhodovanie o zaujatosti sudcov krajských súdov nie je zákonnou výnimkou pre rozdelenie veci aspoň medzi dva senáty, tak skutočnosť, že vec mohla podľa rozvrhu práce napadnúť len jednému senátu, znamená nedodržanie zákona o súdoch, čo znamená zároveň aj porušenie čl. 48 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením, ktoré bolo prijaté uvedeným senátom.

Ústavný   súd   tiež   zvažoval,   či   pojem   „vec“   vykladať   užšie,   teda   ako   striktne meritórnu vec, ale zo širšieho kontextu ustanovenia, zvlášť z tam stanovených výnimiek v odseku   3   vyplýva,   že   zákonodarca   mal   na   mysli   širšie   koncipované   poňatie   „veci“. Z pohľadu procesného ide pre najvyšší súd o novú „vec“, pretože ide o vylúčenie sudcov krajského súdu, a nie o vylúčenie sudcov najvyššieho súdu, ktorí rozhodujú o hlavnej – meritórnej veci. Účelom požiadavky dvoch senátov práve na najvyššom súde tiež môže byť aj vhodnosť názorovej plurality a následného zjednocovania, čo tiež svedčí v prospech už uvedeného záveru.

36. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že základné právo Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, na súdnu ochranu zaručené   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a základné   právo   nebyť   odňatý zákonnému   sudcovi   zaručené   v čl. 48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Nc 35/2010 z 31. augusta 2010 porušené boli.

37. Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V   zmysle   citovaných   ustanovení   ústavný   súd   zrušil   uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Nc 35/2010 z 31. augusta 2010 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

38.   V   ďalšom   konaní   bude   najvyšší   súd   viazaný   uvedenými   právnymi   názormi ústavného súdu.

39. Podľa ustanovenia § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde účastníci znášajú trovy konania pred ústavným súdom v zásade zo svojho. Len v odôvodnených prípadoch možno podľa § 36 ods. 2 citovaného zákona uložiť úhradu trov konania niektorému z účastníkov. Prax ústavného súdu sa postupne ustálila na tom, že už sám úspech sťažovateľa vo veci predstavuje dostatočný dôvod na to, aby došlo k priznaniu trov. V prerokúvanej veci však ústavný súd takýto dôležitý dôvod nezistil, pretože tak sťažovateľka, ako aj najvyšší súd sú štátnymi orgánmi financovanými z toho istého štátneho rozpočtu, čím – z majetkového hľadiska – v podstate splýva subjekt, ktorý by trovy uhradiť mal, so subjektom, ktorému by mali byť uhradené. Takýto presun by bol v podstate len presunom prostriedkov z jednej rozpočtovej   kapitoly   štátneho   rozpočtu   do   inej.   Ústavný   súd   nevidí   dôvod,   aby v prerokúvanej veci vydal rozhodnutie, ktorého jediným účinkom by bolo takéto rozpočtové opatrenie, pretože obaja účastníci o prebiehajúcom konaní vedeli a prostriedky naň si mohli rozpočtovať. Tým sa zároveň tento prípad odlišuje od prípadov, keď ústavný súd ukladá orgánom verejnej moci, aby Kancelárii ústavného súdu nahradili ňou zaplatené náklady na ustanoveného advokáta, keďže v týchto prípadoch nejde o výdavky, na ktoré by ústavný súd v rámci svojej rozpočtovej kapitoly mal byť pripravený.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné stanovisko sudcu Milana Ľalíka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013