znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 16/09-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. L., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 172/07 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júla 2008 doručená sťažnosť J. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 172/07 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z odôvodnenia   sťažnosti   vyplýva,   že: „... Okresný   súd v Košiciach II vydal   dňa 23. 3. 2007   vo   veci   navrhovateľa   J.   K.,   K.   proti   odporkyni   M.   K.,   K.   o vyporiadanie bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   po   12   rokoch   pojednávania   rozsudok   č.   k. 30 C 624/95-387. Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ dňa 4. 5. 2007 odvolanie. Doposiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté. Navrhovateľ listom zo dňa 12. 03. 2008 podal žiadosť predsedkyni senátu Krajského súdu v Košiciach, ktorým sa domáhal, aby vo veci   bolo   vytýčené   pojednávanie,   pretože   doposiaľ   nebol   daný   termín   pojednávania. Na výzvu súd nereagoval a preto navrhovateľ listom zo dňa 30. 5. 2008 podal sťažnosť predsedovi Krajského súdu v Košiciach proti prieťahom v konaní č. 1 Co/172/07.

Na   túto   sťažnosť   Krajský   súd   reagoval   listom   zo   dňa   2.   7.   2008,   v   ktorom navrhovateľovi oznámil, že rozhodnutie odvolacieho súdu i vo veci č. k. 1 Co 172/07 možno očakávať podľa poradia v septembri 2008....

Navrhovateľ tvrdí, že došlo k porušeniu ústavného práva garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy...

Navrhovateľ sa tiež domáha spravodlivého finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy v sume 50.000,- Sk /slovom päťdesiattisíc korún slovenských/, na ťarchu Krajského súdu v Košiciach. Dôvodom požadovanej satisfakcie je jednak dĺžka prieťahov v konaní   ako   aj   porovnateľnosť   jej   výšky   s   inými   prípadmi   priznaného   odškodnenia s prihliadnutím na okolnosti prípadu.“

Vzhľadom   na   uvedené   relevantné   skutočnosti   sa   sťažovateľ   domáhal   toho,   aby ústavný súd „prijal uznesením jeho sťažnosť na konanie a aby nálezom rozhodol takto: Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 172/07 porušil právo navrhovateľa, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Priznáva   navrhovateľovi   primerané   zadosťučinenie   v   sume   50.000,-   Sk   /slovom päťdesiattisíc korún slovenských/, ktoré je mu Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd povinný vyplatiť na účet advokáta do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05).

Sťažovateľ   namietal   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 172/07.

Vychádzajúc zo sťažnosti a z jej príloh, ako aj z dopytu na krajský súd ústavný súd zistil,   že napadnuté   konanie   sa   začalo   na   odvolacom   súde   po   podaní   odvolania sťažovateľom,   teda   po   4.   máji   2007,   a právoplatne   bolo   ukončené   9.   októbra   2008. Napadnuté   konanie   na   krajskom   súde,   ktorého   sťažovateľ   -   zastúpený   kvalifikovaným právnym zástupcom - označil za výlučného účastníka konania, trvalo poldruha roka.

Ústavný   súd   predovšetkým   poukazuje   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   (napr. I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, I. ÚS 66/02), podľa ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Pojem   „zbytočné   prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01). Postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 172/07 sa v napadnutom konaní zjavne nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako   „zbytočné   prieťahy“   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Obdobie,   ktoré   krajský   súd potreboval   na   rozhodnutie   v pomerne   zložitej   veci   vyporiadania   bezpodielového spoluvlastníctva manželov, hoci nebolo krátke, ešte nemožno považovať za porušenie práva sťažovateľa garantovaného v citovanom článku ústavy.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou   preto   neprichádza   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   mohol   postup   krajského   súdu v napadnutom konaní po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, ústavný súd predmetnú sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2009