znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 16/08-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť L. B., H., zastúpeného advokátom JUDr. A. H., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivý   proces   zaručeného   v čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 8 Co 253/2006-349 z 28. júna 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra 2007 doručená sťažnosť L. B., H. 126 (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. A. H., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 253/2006-349 z 28. júna 2007, ktorou sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal takýto nález:„I. Krajský súd v Nitre rozsudkom zo dňa 28. 06. 2007 sp. zn. 8 Co 253/2006-349, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Nitra zo dňa 13. 04. 2006 sp. zn. 9 C 224/2002- 289, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

II. Rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 28. 06. 2007 sp. zn. 8 Co 253/2006-349 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

III.   Krajský súd v Nitre   je povinný zaplatiť   advokátovi sťažovateľa   náhradu trov konania do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom konania vedeného Okresným súdom Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 C 224/2002, predmetom ktorého bolo zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky ministerstiev zdravotníctva a spravodlivosti, Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia a Ústrednej rady odborov č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 32/1965 Zb.) v dôsledku choroby z povolania – silikózy pľúc – vo výške 1 080 000 Sk. Rozsudkom okresného   súdu   z 13.   apríla   2006   č.   k.   9   C   224/2002-289   bola   žaloba   sťažovateľa zamietnutá.   Sťažovateľ   podal   proti   tomuto   rozhodnutiu   odvolanie,   ktorým   sa   domáhal zmeny rozsudku okresného súdu a vyhovenia žalobe v celom rozsahu. Krajský súd však rozsudkom č. k. 8 Co 253/2006-349 z 28. júna 2007 rozsudok okresného súdu potvrdil a jeho rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 2. augusta 2007.

Sťažovateľ tvrdí, že rozsudkom krajského súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   jednak   z dôvodov,   že   krajský   súd   dospel   z vykonaného dokazovania   k nesprávnym   skutkovým   zisteniam,   a jednak   preto,   že   jeho   rozhodnutie zasahuje do ústavných práv sťažovateľa a popiera princípy právneho štátu.

Nesprávne skutkové zistenia krajského súdu sťažovateľ vidí v tom, že jeho žaloba bola zamietnutá napriek tomu, že v konaní preukázal, že trpí chorobou z povolania, za ktorú zodpovedá   žalovaný,   a že   sťaženie   jeho   spoločenského   uplatnenia   bolo   ohodnotené 600 bodmi, ktoré bolo v roku 2001 zvýšené na 800 bodov podľa vyhlášky č. 32/1965 Zb., za čo   mu   bolo   poskytnuté   odškodnenie   sťaženia   spoločenského   uplatnenia   v sume 12 000 Sk.   Zo   znaleckého   posudku   MUDr.   J.   K.   č.   7/2005   vyplýva,   že   ide   o chorobu z povolania, ktorá je chronická, nevyliečiteľná a progredujúca a svojimi dôsledkami vedie k úmrtiu postihnutého, čo je u sťažovateľa spojené s výraznou stratou životných perspektív a neustále pretrvávajúcim a stupňujúcim sa pocitom zo svojho zdravotného stavu, ktorý si sám neprivodil. Sťažovateľ denne berie 20 liekov a bez zadýchania je schopný prejsť iba 20 metrov, resp. 5 – 6 schodov. Krajský súd napriek všetkému uvedenému dospel k záveru, že   u sťažovateľa   nejde   o prípad   hodný   osobitného   zreteľa   podľa   §   7   ods.   3   vyhlášky č. 32/1965 Zb. a považoval za dostatočné jeho odškodnenie sumou 12 000 Sk, hoci toto je dané   archaickým   právnym   predpisom   pochádzajúcim   zo 60. rokov   minulého   storočia a vymyká sa európskym štandardom.

Krajský súd navyše svojím rozhodnutím, podľa názoru sťažovateľa, hlboko zasiahol do   jeho   práv   a poprel   samotné   princípy   právneho   štátu   preto,   že   ignoroval   obsah vykonaných dôkazov, svoje rozhodnutie oprel o alibistické závery, keď nesprávne vykladal pojem „okolností hodných osobného zreteľa“ podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb., a to spôsobom nezlučiteľným s ústavou, keď nevychádzal z objektívnych a rozumných dôvodov pri zachovaní proporcionality medzi priznanou výškou a spôsobenou škodou, čím porušil i zásadu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a právnej istoty, keď súdy v iných veciach poskytli   v obdobnej   situácii   žalobcom   mnohomiliónové   odškodnenie.   Preto   považuje sťažovateľ rozhodnutie krajského súdu za arbitrárne a neodôvodnené.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva na súdnu i inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny   proces   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 8 Co 253/2006-349 z 28. júna 2007.

Ústavný   súd   pripomína,   že   podľa   svojej   ustálenej   judikatúry   nemá   zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípade ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s posúdením   výsledkov   vykonaného   dokazovania   a   právnym   názorom   krajského   súdu vysloveným v rozsudku č. k. 8 Co 253/2006-349 z 28. júna 2007, z odôvodnenia ktorého vyplýva:

„Odvolací súd sa v zásade stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa,   tieto   preto   opakovať   nebude   a na   tieto   aj   ako   na   svoje   len   poukazuje.   Každá choroba   z povolania   predstavuje   pre   poškodenú   osobu   obmedzenie   v jej   uplatnení   sa v spoločnosti   a ustanovenie   §   7   ods.   3   vyhl.   č.   32/1965   Zb.   má   slúžiť   len   na   riešenie prípadov hodných osobitného zreteľa a nemôže preto paušálne naprávať nedostatky právnej úpravy – predmetnej vyhlášky, keďže táto vyhláška predstavuje vyjadrenie sociálnej politiky štátu. V prípade navrhovateľa samotný lekár určujúci základne bodové ohodnotenie SSU u navrhovateľa   nevzhliadol   dôvod   jeho   zvýšenia   na   dvojnásobok,   pričom   ani   bodové ohodnotenie za silikózu pľúc nepredstavuje maximálne bodové ohodnotenie za daný typ choroby z povolania.

Odvolací   súd   má   tiež   za   to,   že   časť   nároku   navrhovateľa   týkajúca   sa   zvýšenia odškodnenia SSU za 600 bodov podľa pôvodného obodovania z roku 1991 je aj premlčaná (§ 100 ods. 1 a 106 ods. 2, 3 OZ) a teda, že v tejto časti námietka premlčania vznesená odporcom bola dôvodná, keď navrhovateľovi nič nebránilo už po prvom tomto bodovom ohodnotení sa domáhať toho nároku, uplatneného však až žalobou zo dňa 5. 12. 2002.“

Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu č. k. 9 C 224/2002-289 z 23. apríla 2006, na ktoré poukazuje krajský súd vyplýva, že okresný súd pri rozhodovaní vo veci vychádzal z nasledovného:

„Vo   výnimočných   prípadoch   hodných   mimoriadneho   zreteľa   (ust.   §   7   ods.   3 citovanej   vyhlášky)   môže   súd   tieto   sumy   primerane   zvýšiť   nad   stanovené   sadzby odškodnenia   bez   akéhokoľvek   obmedzenia,   hlavne   zásady   plnej   a tým   i spravodlivej nápravy. Pritom súd prihliada k mimoriadnej povahe a okolnostiam konkrétneho prípadu. Aplikácia ust. § 7 ods. 3 cit. vyhlášky závisí do stupňa a rozsahu obmedzenia alebo straty predpokladov pre uplatnenie poškodeného v živote a v spoločnosti, pričom stupeň, rozsah   a intenzita   obmedzených   alebo   stratených   predpokladov   v celkom   výnimočných prípadoch   hodných   mimoriadneho   zreteľa   sa   prejavuje   v podstatnom   sťažení   alebo znemožnení   uplatnenia   v živote   a v spoločnosti   v porovnaní   so   stavom   pred   poškodením zdravia. Žalobca je už vo veku 73 rokov (v čase zistenia tejto choroby z povolania mal 58 rokov,   bol   už   vyradený   z pracovného   procesu   -   ID   pre   iné   ochorenie)   a tým   jeho uplatnenie v živote a v spoločnosti nie už tak výrazne obmedzené ochorením na chorobu z povolania – silikóza simplex. U žalobcu v tomto veku sa dá predpokladať, že aj keby neochorel chorobou z povolania – silikózu simplex, ani tak by nedosiahol vyššiu pracovnú kvalifikáciu ani lepšie spoločenské uplatnenie v iných smeroch. Žalobca nebol vylúčený z výkonu povolania v dôsledku choroby z povolania, ktorej sa zvýšenie odškodnenia týka, pretože bol invalidizovaný pre inú chorobu z povolania, teda obmedzenie jeho ďalšieho pracovného   uplatnenia   súviselo   s iným   poškodením   zdravia.   V prípade   žalobcu   nešlo o spoločensky,   politicky,   ani   kultúrne   angažovanú   osobu,   teda   súd   nezistil   dôvody   pre zvýšenie   odškodnenia.   Navyše   sa   nepotvrdili   ani   tvrdenia   o obmedzení   žalobcu   v jeho súkromnom, občianskom a pracovnom uplatnení v spoločnosti, pretože napriek poškodeniu jeho zdravia touto chorobou, ale aj inými chorobami (...), ktoré viedli k jeho invalidite a nepochybne sa podieľali na jeho zdravotnom stave,   viedol žalobca normálny rodinný život,   navyše   bol   oporou   svojej   chorej   manželke,   ktorej   pomáhal,   spolupodieľal   sa   na zabezpečovaní potrieb domácnosti (nákupmi), a taktiež sa naďalej v rámci poľovníckeho združenia (ďalej len PZ) podieľal na spoločenskom živote, ktorá skutočnosť bola potvrdená výpoveďou zástupcu PZ“.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého postupu a rozhodnutia   krajského   súdu.   Preto   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad krajského súdu nemožno považovať za zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny. Z   rozhodnutia   krajského   súdu   vyplýva,   že do odôvodnenia   svojho   rozsudku   uviedol   postup,   akým   dospel   k záveru   o potrebe potvrdenia   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   9   C   224/2002-289   z 23.   apríla   2006,   jeho rozsudok   obsahuje   výklad   dotknutých   právnych   noriem   –   hoci   s odkazom   i na   obsah odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu   –   ktorý   nemožno   považovať   za   zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd vykonal ústavne súladný výklad právnych predpisov   na   vec   sa   vzťahujúcich,   ktorý   nie   je   svojvoľný   a nepopiera   zmysel interpretovaných a použitých právnych noriem.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2008