znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 16/06-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. mája 2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Jána Lubyho o sťažnosti M. H., bytom S., zastúpenej advokátom JUDr. M. M., so sídlom B., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. V-2-11 C 135/93 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. V-2-11 C 135/93 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava III   p r i k a z u j e, aby opravil zrejmú nesprávnosť uznesenia sp. zn. V-2-11 C 135/93 zo 14. decembra 1993 bez zbytočných prieťahov.

3. M. H. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   M.   H. p r i z n á v a úhradu   trov   konania   5   545   Sk   (slovom päťtisícpäťstoštyridsaťpäť   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   III p o v i n n ý   zaplatiť   na   účet   advokáta   JUDr.   M.   M.,   B.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. II. ÚS 16/06-12 z 9. februára 2006 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. H., bytom S., (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. M., B., v ktorej   namieta porušenie jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. V-2-11 C 135/93.

Zo sťažnosti a jej prílohy vyplýva, že Okresný súd Bratislava – vidiek uznesením sp. zn.   11 C 135/93   zo   14. decembra 1993,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť 23. decembra 1993,   schválil   zmier   medzi   účastníkmi   označeného   konania   týkajúci sa vyrovnania dedičských podielov na základe dedičského rozhodnutia sp. zn. D I 909/49 bývalého   Okresného   súdu   v Malackách.   V uvedenom   uznesení   o schválení   zmieru   však Okresný súd Bratislava – vidiek opomenul uviesť údaj o katastrálnom území, v ktorom sa predmetná   nehnuteľnosť nachádza,   čo   je prekážkou   vykonania katastrálneho zápisu.   Po tomto zistení sťažovateľka podaním z 23. apríla 1999 požiadala okresný súd (ktorý prevzal súdnu   agendu   bývalého   Okresného   súdu   Bratislava – vidiek)   o doplnenie – opravu predmetného uznesenia. Opakovane sa domáhala opravy 10. mája 2000, 31. októbra 2000 a 10. apríla 2002. Z dôvodu pretrvávajúcej nečinnosti okresného súdu podala sťažovateľka 14. októbra 2004 sťažnosť na prieťahy v konaní, na ktorú však okresný súd do času zaslania sťažnosti ústavnému súdu nereagoval.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné   právo   sťažovateľky   M.   H.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   spis.   zn.   V-2- 11 C 135/93 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Bratislava III prikazuje, aby v konaní vedenom pod spis. zn. V-2-11 C 135/93 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľke   M.   H.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   300.000,- Sk   (slovom tristotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Sťažovateľke M. H. priznáva úhradu trov konania, ktoré je Okresný súd Bratislava III   povinný   zaplatiť   na   účet   advokáta   JUDr.   M.   M.   do   15   dní   od právoplatnosti   tohto rozhodnutia.“.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd sťažovateľku a okresný súd, aby oznámili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a okresný súd aj na vyjadrenie k sťažnosti a zaslanie súdneho spisu sp. zn. V-2-11 C 135/93. Sťažovateľka ani okresný súd na ústnom pojednávaní netrvali, a preto ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) od ústneho pojednávania upustil. Okresný súd nevyužil právo vyjadriť sa k podanej sťažnosti.

Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil v zásade rovnaké údaje, aké uviedla sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti,   s tým   že   o opravu   uznesenia   o schválení   zmieru zo 14. decembra 1993 doplnením katastrálneho územia do výroku uznesenia požiadala aj právna nástupkyňa odporcu (manželka) návrhom doručeným okresnému súdu 13. februára 1998. Po doručení žiadosti sťažovateľky o vydanie opravného uznesenia 23. apríla 1999 predseda   okresného   súdu   opatrením   zo   4.   júla   2000   určil   sudcu,   ktorý   vykoná   úkony súvisiace s rozhodnutím o oprave pisárskej chyby v predmetnom uznesení. V ten istý deň príslušný sudca listom reagoval na podanie sťažovateľky z 10. mája 2000 a upovedomil ju o opatrení   predsedu   súdu.   Listami   z 31.   októbra   2000   a 10.   apríla   2002   sťažovateľka urgovala vydanie opravného uznesenia. Sudca 20. mája 2002 predvolal účastníkov konania na informatívny výsluch na 3. jún 2002, pri ktorom sťažovateľke oznámil, že uznesenie o schválení zmieru nie je dosiaľ právoplatné, keďže nebolo doručené vtedajšej zástupkyni odporcu, a súd bude ďalej vo veci postupovať.

II.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľka   zároveň   namieta   porušenie   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   podľa   ktorého „Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   vec   bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 28/01, I. ÚS 65/04).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   V-2-11   C   135/93   o vydanie   opravného   uznesenia k právoplatnému uzneseniu o schválení zmieru zo 14. decembra 1993 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd pri posudzovaní zbytočných prieťahov v súdnom konaní vychádza zo svojej   judikatúry,   podľa   ktorej   „účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdneho orgánu o svojom práve. K naplneniu práva na súdnu ochranu v rozhodovaní o veci samej dochádza však zásadne právoplatným a vykonateľným rozhodnutím vrátane výkonu rozhodnutia“ (I.   ÚS 44/99). Ústavný súd už vo svojom rozhodnutí konštatoval, že „konanie o oprave podľa § 164 OSP je integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu, z čoho vyplýva, že aj v tomto konaní musí súd postupovať bez zbytočných prieťahov“ (I. ÚS 195/05), a teda k odstráneniu stavu   právnej   neistoty   v konaní   o vydanie   opravného   uznesenia   dochádza   zásadne   až právoplatným rozhodnutím.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v súlade so svojou judikatúrou (I. ÚS 54/02, II. ÚS 70/04, IV. ÚS 96/04, II. ÚS 14/06) ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci,   o ktorej   súd   rozhoduje   (1),   správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a postup samotného   súdu   (3).   Ústavný   súd   pritom   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom   konaní   a   jeho   význam   pre   sťažovateľa.   Podľa   uvedených   kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

Preskúmaním doterajšieho konania pred okresným súdom   ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, predmetom konania je vyrovnanie dedičských   podielov,   ktoré   bolo   síce   právoplatne   skončené   uznesením   okresného   súdu o schválení zmieru zo 14. decembra 1993, avšak z dôvodu pisárskej chyby v rozhodnutí a absencii vydania opravného uznesenia, o vydanie ktorého sa sťažovateľka usilovala od roku   1999,   k reálnemu   odstráneniu   jej   právnej   neistoty   nedošlo.   Postup   podľa   §   164 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) pri oprave chýb v písaní a počítaní, ako aj iných zrejmých nesprávností v rozhodnutí predpokladá pritom jednoduché konanie bez vykonávania dokazovania, čo vylučuje možnosť skutkovej a právnej zložitosti tejto veci.

2.   Posúdením   namietaného   konania   podľa   kritéria   správania   sťažovateľky   ako účastníčky konania ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala vplyv na doterajšiu namietanú dĺžku konania.

3. Pri hodnotení postupu okresného súdu ústavný súd vychádzal z toho, že konanie Okresného súdu Bratislava – vidiek vedené pod sp. zn. 11 C 135/93 bolo skončené vydaním uznesenia   o   schválením   zmieru   14.   decembra   1993,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť 23. decembra   1993.   Uvedené   uznesenie   sa   v dôsledku   neúplného   výroku   nestalo vykonateľným, teda právna neistota sťažovateľky nebola odstránená, pretože pre chýbajúci údaj   o   katastrálnom   území   nebolo   vlastnícke   právo   sťažovateľky   zapísané   do   katastra nehnuteľností.

Ústavný súd pri posudzovaní namietaného konania z hľadiska existencie zbytočných prieťahov bral do úvahy obdobie od 18. februára 1998, keď bol okresnému súdu doručený návrh právnej nástupkyne odporcu na opravu predmetného uznesenia v rovnakom rozsahu, v akom ho žiadala opraviť neskôr podanou žiadosťou aj sťažovateľka, pričom ústavný súd vychádzal   z účelu   a   právnej   úpravy   opravy   chýb   a iných   zrejmých   nesprávností v rozhodnutiach, pri ktorých súd postupuje podľa § 164 OSP aj bez návrhu. Okresný súd sa o tom,   že   uznesenie   o schválení   zmieru   zo   14.   decembra   1993   neobsahuje   údaj o katastrálnom území, a teda nie je spôsobilým podkladom na zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, dozvedel už 18. februára 1998 a bol povinný postupovať v ďalšom konaní bez toho, aby čakal na návrhy ďalších účastníkov konania.

Navyše,   ústavný   súd   pri   posudzovaní   namietaného   konania   z hľadiska   existencie zbytočných   prieťahov   v súlade   s obsahom   sťažnosti   bral   do   úvahy   aj   skutočnosť,   že o opravu   predmetného   uznesenia   v rovnakom   rozsahu   žiadala   návrhom   doručeným okresnému súdu už 13. februára 1998 aj právna nástupkyňa odporcu.

Okresný   súd   od   okamihu,   keď   ho   vo   februári   1998   právna   nástupkyňa   odporcu upozornila na neúplnosť výroku uznesenia o schválení zmieru a požiadala o jeho opravu, ako aj po doručení žiadosti sťažovateľky o opravu predmetného uznesenia v apríli 1999 a v máji 2000 pridelil vec príslušnému sudcovi na vykonanie potrebných úkonov súvisiacich s rozhodnutím   o oprave   až   4.   júla   2000.   V ďalšom   období   vykonal   okresný   súd informatívny   výsluch   3.   júna 2002   a doteraz   o návrhu   na   opravu   uznesenia   o schválení zmieru zo 14. decembra 1993 nerozhodol. V dôsledku tohto postupu okresného súdu nie je v katastri nehnuteľností zapísané vlastnícke právo sťažovateľky, o ktorom súd rozhodol už 14. decembra 1993 s účinkami právoplatnosti od 23. decembra 1993.

S ohľadom   na   uvedenú   dlhodobú   nečinnosť   okresného   súdu   bez   relevantných dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že v konaní sp. zn. V-2-C 11 135/93 bolo porušené základné právo sťažovateľky zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Pretože v namietanom konaní opravné uznesenie nebolo do rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti vydané, podľa názoru ústavného súdu právna neistota sťažovateľky nebola napriek   právoplatnému rozhodnutiu   odstránená, a preto   ústavný súd prikázal okresnému súdu,   aby   odstránil   zrejmú   nesprávnosť   v uznesení   o schválení   zmieru   zo   14. decembra 1993 v konaní vedenom pod sp. zn. V-2-11 C 135/93 bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie 300 000 Sk ako protihodnotu utrpenej nemajetkovej ujmy spôsobenej zbytočnými prieťahmi v namietanom konaní   s dôrazom   na   negatívny   dopad   právnej   neistoty   v oblasti   majetkových   práv sťažovateľky, pretože „v dôsledku chyby a následného nekonania súdu pri jej odstránení bol   sťažovateľke   znemožnený   výkon   vlastníckeho   práva   k predmetnej   nehnuteľnosti,   čo sťažovateľke   zjavne   znemožňuje   jej   ďalšie   rozhodovanie   na   poli   jej   majetkových   práv zasahujúcich do osobného života sťažovateľky“.

Vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   a celkom   zjavne   neprimeranú   dĺžku   konania o návrhu na vydanie opravného uznesenia ústavný súd rozhodol o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia   80   000   Sk.   Pri   určení   výšky   finančného   zadosťučinenia vychádzal   ústavný   súd   zo   zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadil   úvahou,   že   cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Ústavný súd rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním advokátom JUDr.   M.   M.   v konaní   pred   ústavným   súdom,   podľa   predloženého   vyčíslenia   v   sume 5 545 Sk   (slovom   päťtisícpäťstoštyridsaťpäť   slovenských   korún)   spolu   za dva   úkony právnej   pomoci   podľa   § 1   ods. 3,   § 11   ods. 2,   § 14   ods. 1   písm. a)   a   c)   a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (za úkon   urobený   v roku   2005   vo   výške   2 501 Sk   a   150 Sk   za miestne   telekomunikačné výdavky a miestne prepravné a za úkon urobený v roku 2006 vo výške 2 730 Sk a 164 Sk za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné).

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) podľa výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. mája 2006