znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 16/05-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2005 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. A. K., bytom P., sudcu Okresného súdu Kežmarok, zastúpeného advokátom JUDr. D. M., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv na spravodlivý proces a na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 1 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1, 2   a   3   písm.   d)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako disciplinárneho súdu z 22. júna 2004 sp. zn. 7 Ds 1/03 a konaním, ktoré mu predchádzalo, a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako disciplinárneho súdu z 5. novembra 2004 sp. zn. 1 Dso 10/04 a konaním, ktoré mu predchádzalo, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. A. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2005 doručená sťažnosť JUDr. A. K., bytom P., sudcu Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej tvrdí, že rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako disciplinárneho súdu z 22. júna 2004 sp. zn. 7 Ds 1/03 a konaním, ktoré   mu predchádzalo,   a   rozhodnutím   najvyššieho súdu   ako disciplinárneho   súdu   z 5. novembra 2004 sp. zn. 1 Dso 10/04 a konaním, ktoré mu predchádzalo, došlo k porušeniu jeho základných práv na spravodlivý proces a na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 1 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

«... v konaní vedenom proti mojej osobe disciplinárnymi senátmi Najvyššieho súdu bolo porušené moje právo na spravodlivý proces: 1) v zásade zákonného sudcu 2) v zložení senátu 3) v neumožnení vypočuť svedka, ktorého som navrhoval 4) v účelovosti hodnotenia dôkazov 5) v porušení zákazu retroaktivity 6) v primeranosti lehoty na prejednanie

Jednotlivé   body   porušenia   sťažovateľ   podrobne   rozoberal   v odvolaní   zaslanom na Najvyšší súd SR v Bratislave zo dňa 13. 08. 2004, na ktoré odvolanie poukazujeme aj pre účely odôvodnenia tejto mojej sťažnosti a v krátkosti ich zdôrazňujem:

1) Trvám na tom, že v mojom prípade bola zásadným spôsobom porušená zásada zákonného   sudcu.   Poukazujem   v tejto   súvislosti   na   to,   že   na   prejednanie   môjho disciplinárneho previnenia bol príslušný kárny senát Krajského súdu v Prešove. Po zmene zákona počnúc dňom 01. 01. 2001 sa disciplinárnym súdom pre sudcov SR stal najvyšší súd SR. Vec bola pridelená do senátu JUDr. Z., ktorá v konaní 4 Ds 2/01 dňa 06. 12. 2001 aj rozhodla. Po zrušení rozhodnutia odvolacím senátom a po opätovnej zmene predpisov bol založený „nový“ spis a vec bola pridelená do senátu JUDr. M., ktorá rozhodla vo veci opätovne.   Takýmto   postupom   Najvyššieho   súdu   SR   som   bol   odňatý   svojmu   zákonnému sudcovi a bola porušená Ústava SR v článku 48 ods. 1. Poukazujeme v tomto smere aj na Odporúčanie /94/12 prijaté Výborom ministrov rady Európy dňa 13. 10. 1994 na svojom 518   zasadnutí   a ktoré   adresoval   Výboru   ministrov   členských   štátov   o nezávislosti, spôsobilosti   a postavení   sudcov.   V časti   Princíp   I.   -   všeobecné   princípy   týkajúce   sa nezávislosti   sudcov,   sa   pod   bodom   f)   uvádza:   „Konkrétnemu   sudcovi   nemôže   byť   vec odobratá   bez   prijateľného   dôvodu,   ako   je   napríklad   vážne   ochorenie,   alebo   existencia konfliktu záujmov. Každý takýto dôvod, ako aj spôsob odobratia   veci musia byť uvedené v zákone a nemôžu byť ovplyvnené záujmom vlády alebo štátnej správy. Každé rozhodnutie o odobratí   veci   sudcovi   musí   byť   vydané   orgánom,   ktorý   je   rovnako   nezávislý   ako sudcovia.“ (Nezávislosť   a nestrannosť súdnictva v medzinárodných dokumentoch,   Justin 11/2004, str. 34 a nasl.)

2) Zloženie senátu po zmene predpisov nezodpovedá, resp. je v rozpore s Európskou chartou štatútu sudcov a to konkrétne časti 5 o zodpovednosti, kde v bode 5.1 sa hovorí o tom,   že   o disciplinárnych   previneniach   sudcov   rozhodujú   orgány   alebo   súdy,   ktorých aspoň polovicu členov tvoria zvolení sudcovia. Zloženie senátu v akom rozhodoval odvolací disciplinárny   senát   je   v rozpore   s týmito   zásadami,   naviac   aj   preto,   že   k delegovaniu zástupcov   zákonodarnej   moci   a výkonnej   moci   došlo   evidentne   po   tom,   čo   zástupcovia týchto orgánov   verejne prezentovali svoju nespokojnosť s činnosťou dovtedy existujúcich disciplinárnych senátov. Tak je to zakotvené v ustanovení § 119 ods. 3 zák. 385/2000 Zb. v znení   platnom   a účinnom   ku   dňu   posledného   rozhodnutia   NS   SR,   podľa   ktorého ustanovenia,   sudcov   disciplinárneho   súdu   volí   súdna   rada   na   obdobie   troch   rokov z kandidátov navrhnutých aj ministrom spravodlivosti, zo sudcov všeobecných súdov alebo iných   osôb.   Pokiaľ   ide   o zloženie   disciplinárnych   senátov   podľa   §   119   ods.   10   tohto zákona,   je   disciplinárny   senát   prvého   stupňa   trojčlenný,   pričom   jeden   člen   je   zvolený z kandidátov   navrhnutých   sudcovskou   radou,   jeden   člen   z kandidátov   navrhnutých národnou radou a jeden člen z kandidátov navrhnutých ministrom. Odvolací disciplinárny senát je päťčlenný, jeden člen je zvolený z kandidátov navrhnutých sudcovskou radou, dvaja členovia z kandidátov navrhnutých ministrom a dvaja členovia z kandidátov navrhnutých národnou radou. Už z tohto znenia zákona je zrejmé a preukázané, že zloženie senátov tak prvostupňových, ako aj odvolacích v prípade sťažovateľa bolo v rozpore s časťou 5 bod 5.1 Európskej   charty   štatútu   sudcov,   pretože   ani   v   jednom   z prípadov   netvorili   polovicu členovia   senátov   zvolení   sudcovia,   ale   že   tu   mohli   mať   väčšinu   kandidáti   navrhnutí ministrom spravodlivosti, teda tým istým subjektom, ktorý je navrhovateľom v prípade tohto konania, t. j. toho kto dal návrh na disciplinárny senát proti sťažovateľovi. Odhliadnuc od tohto rozporu s Európskou chartou štatútu sudcov, sú tu preto aj dôvodné pochybnosti aj o objektívnosti a nestrannosti takýchto sudcov a teda aj o spravodlivosti takéhoto procesu. Takéto   zloženie   senátov   teda   znamená   porušenie   zásady   spravodlivého   a nezávislého prejednania veci nestranným súdom.

3)   V priebehu   konania   som   navrhoval   vypočuť   svedka   J.   O.,   občana   Českej republiky, ktorý sa v priebehu roka 2004 vrátil z USA a u ktorého som počas celého pobytu v USA býval. Tento svedok mohol zásadným spôsobom ozrejmiť dôvody môjho neskorého návratu, objasniť okolnosti dopravnej nehody, možnosti či nemožnosti zabezpečenia spätnej letenky a ozrejmiť aj ďalšie záležitosti a vyvrátiť tak pochybnosti a podozrenia, na ktorých je   moje   odsúdenie   založené.   Tu   zdôrazňujem,   že   rozhodnutia   nie   sú   založené   na nepochybnom   preukázaní   viny,   ale   na   podozrievaní   a domnienkach.   Rovnako   by   bola zásadným svedkom, ktorá potvrdí kedy som ja, resp. moja manželka oznámila predsedovi OS   Kežmarok   nemožnosť   môjho   včasného   návratu   aj   zapisovateľka   OS,   ktorá   toto oznámenie urobila, pretože predsedu, ani podpredsedníčku OS Kežmarok sme 04. 09. 2000 nemohli zastihnúť ani ja, ani moja manželka. Výsluch tejto svedkyne je o to   naliehavejší a potrebnejší,   že   sám   predseda   OS   Kežmarok   túto   skutočnosť   pripustil.   Neumožnením výsluchu   týchto   svedkov   došlo   k porušeniu   čl.   6   ods.   3   písm.   d)   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v podstate aj k porušeniu prezumpcie neviny uvedenej v odseku 2 tohto istého článku.

4)   V priebehu   konania   disciplinárne   senáty   účelovo   hodnotili   vykonané   dôkazy, zásadne v môj neprospech, nerešpektovali prezumpciu neviny a preto výrok disciplinárneho senátu nezodpovedá vykonanému dokazovaniu, dokonca je v rozpore s týmto dokazovaním. Dokonca aj potvrdenie od ošetrujúceho lekára považoval súd za účelové, pričom v priebehu konania nikto nespochybnil správnosť diagnózy, resp. dôveryhodnosť potvrdenia lekára. Záver súdu o tom, že som neprijal ponuku zastupiteľského úradu tiež nie je objektívny, pretože nikto nezisťoval akú vôbec pomoc bol zastupiteľský úrad schopný mi poskytnúť. Naviac v čase keď sa na mňa kontaktoval zastupiteľský úrad som bol ešte PN. Došlo tým k porušeniu čl. 6 ods. 1 - ohľadne spravodlivosti takéhoto procesu a čl. 6 ods. 2 - o porušení prezumpcie neviny.

5) Tvrdím, že v tomto prípade rozhodli disciplinárne senáty v rozpore so zásadou retroaktivity, t. j. nemožnosti použiť nový predpis na skutok, ktorý bol spáchaný za účinnosti predtým platného predpisu. Toto svoje tvrdenie odôvodňujem tým, že skutok kladený mi za vinu tak, ako ho vyšpecifikoval navrhovateľ a ktorým je súd viazaný, t. j. od 04. 09. 2000 do 14. 12. 2000 nebol nikdy navrhovateľom rozširovaný, hoci sa ho na to súd výslovne pýtal a teda tento skutok má, byť posudzovaný podľa zákona č. 412/90 Zb. a nie podľa zákona č. 285/2000 Zb. Ak súdy konali o skutku aj po 14. 12. 2000, teda nad rámec vymedzený navrhovateľom,   konali   ultrapetit.   V tejto   súvislosti   chcem   poukázať   aj   na   to,   že   na pojednávaní pred senátom JUDr. M. bola zástupkyňa navrhovateľa vyzvaná, aby časovo vymedzila   skutok,   za   ktorý   mám   byť   disciplinárne   riešený.   Zástupkyňa   navrhovateľa uviedla,   že   citujem:   „podľa   návrhu“.   Disciplinárny   súd   pri   takomto   postupe   porušil záväzný   právny   názor   odvolacieho   senátu   a dokonca   aj   zjednocovacieho   rozhodnutia trestného kolégia NS SR k výkladu § 264 ods. 1 Tr. poriadku, na ktoré poukazujem vyššie. Pri rešpektovaní zásady retroaktivity a pri aplikácii zákona č. 412/91 Zb. by bolo konanie voči mne zastavené. Došlo tým k porušeniu čl. 50 ods. 6 Ústavy SR.

6) Právo sťažovateľa na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote, dané čl. 6 ods. 1 Dohovoru bolo porušené dĺžkou trvania disciplinárneho konania. Poukazuje na to, že návrh bol podaný dňa 14. 12. 2000 a disciplinárne konanie bolo ukončené dňa 05. 11. 2004,   rozhodnutie   mi   bolo   doručené   dňa   08.   11.   2004.   Takáto   dĺžka   konania   je neprimeraná a je v rozpore s ustanovením § 129 ods. 1 zákona č. 385/2000 v znení noviel. Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že zákon ráta s tým, že disciplinárny senát je povinný rozhodnúť disciplinárnu vec v lehote 3 mesiacov. V prípade sťažovateľa však k rozhodnutiu došlo až po 4 rokoch. Tento prieťah v konaní sa ma dotkol aj tým, že dňa 08. 01. 2001 mi bolo   doručené   rozhodnutie   Ministra   spravodlivosti   SR   o dočasnom   pozastavení   výkonu funkcie sudcu z dôvodu začatia disciplinárneho konania pre závažné porušenie pracovnej disciplíny. V náväznosti na prebiehajúce disciplinárne konanie toto rozhodnutie Ministra spravodlivosti bolo zrušené až dňom 28. 05. 2002. Prieťah v disciplinárnom konaní sa ma teda   dotýka   dvojnásobne,   pretože   mi   vznikla   aj   ujma   na   mzde,   ujma   na   mojom profesionálnom raste, pretože som nemohol vykonávať rozhodovaciu činnosť, ale zažil som aj   dlhodobú   psychickú   traumu   z neistoty,   zo   stresu   a z pozornosti   kolegov   a laickej verejnosti.   Po   dobu   4   rokov   som   bol   vystavený   pocitu   právnej   neistoty   a podozreniu z porušenia   zákona,   a to   v postavení   sudcu.   Práve   aj   preto   bolo   povinnosťou disciplinárnych   súdov   rozhodnúť   v zákonom   stanovenej   3-mesačnej   lehote.   Neexistovali žiadne objektívne prekážky, ktoré by tomu bránili a z obsahu pripojených spisov ústavný súd   môže   zistiť   z podaní   a sťažností   sťažovateľa,   že   sa   domáhal   intenzívne   toho,   aby disciplinárne súdy konali a rozhodli. Tým, že k prejednaniu a rozhodnutiu mojej záležitosti nedošlo v primeranej lehote, ale až po 4 rokoch, došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru a súčasne aj čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR, súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a slobôd, vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú SR ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   ods.   2,   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom   boli   porušené   práva   alebo slobody podľa ods. 1 a zruší také rozhodnutie, opatrenie, alebo iný zásah. Ak porušenie práva alebo slobôd podľa ods. 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten kto tieto práva alebo slobody porušil vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv   a slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   SR   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa ods. 1 obnovil stav pred porušením.

Podľa   ods.   3   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým   vyhovie   sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa ods. 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Keďže podľa názoru sťažovateľa sú splnené podmienky dané čl. 127 Ústavy SR, navrhuje, aby ústavný súd vydal toto rozhodnutie: Rozhodnutím NS SR, disciplinárneho senátu   zo   dňa   22.   06.   2004,   č.   k.   7   Ds   1/03   a konaním   ktoré   mu   predchádzalo a rozhodnutím NS SR odvolacieho disciplinárneho súdu, č. k. 1 Dso 10/04, zo dňa 06. 12. 2001 a konaním ktoré mu predchádzalo, bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivý proces   a na   prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Ústavný   súd   SR   obidve   vyššie uvedené   rozhodnutia   zrušuje   a vracia   vec   NS   SR   na   ďalšie   konanie   a rozhodnutie a prikazuje mu vo veci konať a rozhodnúť bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 500.000,- Sk, ktoré mu je povinné uhradiť NS SR do 15-tich dní od doručenia tohto rozhodnutia

II.

1. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže sťažnosť odmietnuť pre zjavnú neopodstatnenosť aj vtedy, ak je zrejmé, že medzi namietaným postupom najvyššieho súdu ako disciplinárneho súdu, ktorý rozhodoval   o disciplinárnom   previnení   sťažovateľa   v prvostupňovom   a v odvolacom konaní, a označenými základnými právami podľa ústavy a právami podľa dohovoru nie je žiadna súvislosť, ktorá by reálne vytvárala základ na záver o možnom porušení týchto práv.

Podľa   §   49   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   môže   podať   fyzická   osoba   alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z uvedeného ustanovenia zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak o veci predloženej ústavnému súdu rozhodoval iný súd vrátane najvyššieho súdu ako disciplinárneho súdu a sťažovateľ uplatní v sťažnosti len tie dôvody porušenia jeho základných práv, ktoré už uplatnil   pred   takým   súdom,   nie   je   daná   právomoc   ústavného   súdu   na   prejednanie a rozhodnutie o takto odôvodnenej sťažnosti.

Ústavný súd je ochrancom ústavnosti (čl. 124 a čl. 127 ods. 1 ústavy), a nie ďalšou opravnou   inštanciou   v sústave   všeobecných   alebo   disciplinárnych   súdov.   Ústavný   súd zásadne nie je oprávnený ani povinný sa opätovne venovať námietkam, ktoré sťažovateľ uplatnil v konaní pred iným súdom, ak boli prerokované a iný súd o nich rozhodol.

2. K zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti namietajúcej porušenie čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. d) dohovoru a čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 ústavy

2.1. Sťažovateľ namietal porušenie práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. d) dohovoru v prvostupňovom   aj   odvolacom   konaní   pred   disciplinárnym   súdom   (najvyšším   súdom), ktorý   rozhodoval   o   jeho   disciplinárnom   previnení,   uznal   ho   vinným   a   uložil   mu disciplinárny trest - zníženie funkčného platu o 15% po dobu troch mesiacov.

Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v takom   prípade   nejde „o trestné   obvinenie“ proti   sťažovateľovi   v zmysle   čl.   6   ods.   1 dohovoru, pretože normy upravujúce disciplinárne previnenia sudcov chránia spoločenské vzťahy, ktoré nie sú chránené predpismi trestného práva. Potvrdzuje to aj ich podrobná definícia   podľa   § 116   zákona č.   385/2000 Z.   z. o sudcoch   a prísediacich   a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“).

Okrem toho disciplinárne sankcie podľa zákona o sudcoch sú vo všeobecnosti určené len na zabezpečenie toho, aby sa sudcovia riadili určitými pravidlami, ktoré platia v ich ústavnom a zákonnom postavení. Obsah týchto sankcií nie je taký, aby dovoľoval záver o tom, že ide o tak závažnú sankciu, ktorá by určila trestnú kvalifikáciu disciplinárneho previnenia podľa § 116 zákona o sudcoch. Ústavný súd na tomto mieste pripomína, že za takú sankciu ESĽP uznal len odňatie trestu slobody napríklad pri disciplinárnom postihu vojakov.

Z uvedeného   výkladu,   ktorý   sa   opiera   o stabilizovanú   judikatúru   ESĽP   (najmä Pellegrin v. Francúzsko, Batur v. Turecko, správa Európskej komisie pre ľudské práva vo veci   Konig   v.   Nemecko),   vyplýva,   že   najvyšší   súd   ako   disciplinárny   súd   nemohol v žiadnom prípade porušiť práva sťažovateľa ako sudcu Slovenskej republiky uvedené v čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. d) dohovoru. Preto je sťažnosť namietajúca porušenie týchto práv zjavne neopodstatnená.

2. 2. Sťažovateľ namietal aj zbytočné prieťahy v konaní pred disciplinárnym súdom. Z rozhodnutí   najvyššieho   súdu   ako   disciplinárneho   súdu   vyplynulo,   že   disciplinárne konanie právoplatne skončilo 8. novembra 2004, t. j. pred doručením sťažnosti ústavnému súdu   (7.   januára   2005).   Potvrdil   to   aj   sťažovateľ,   keď   uviedol,   že   druhostupňové rozhodnutie mu bolo doručené 8. novembra 2004.

Účelom konania pred všeobecným súdom (aj najvyšším súdom ako disciplinárnym súdom)   je   odstránenie   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   účastník   konania.   Ak všeobecný súd vo veci právoplatne rozhodol, odstránil vo veci účastníka konania právnu neistotu a po takom rozhodnutí už nemôže dochádzať k zbytočným prieťahom v konaní, a teda takýmto postupom všeobecného súdu bez akýchkoľvek pochýb nemôže byť porušené základné právo na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Z   toho,   že   konanie   pred   najvyšším   súdom   vo   veci   disciplinárneho   previnenia sťažovateľa právoplatne skončilo pred podaním sťažnosti, a výkladu čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

2.3. Podľa čl. 50 ods. 6 ústavy trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. Tento článok ústavy nie je aplikovateľný na disciplinárne konanie, v ktorom sa rozhoduje o disciplinárnom previnení sudcu, a preto sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

3. K nedostatku právomoci ústavného súdu (čl. 48 ods. 1 ústavy)

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Z obsahu   sťažnosti   a   z obsahu   odvolania   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu najvyššieho súdu ako disciplinárneho súdu z 22. júna 2004 sp. zn. 7 Ds 1/03 vyplýva, že sťažovateľ uplatnil v konaní pred ústavným súdom v podstate tie dôvody   o odňatí jeho zákonnému sudcovi, ktoré uplatnil aj v konaní pred odvolacím disciplinárnym súdom.

O   týchto   dôvodoch   najvyšší   súd   ako   odvolací   disciplinárny   súd   rozhodol,   čo potvrdzuje obsah jeho rozhodnutia. Preto z hľadiska subsidiarity právomoci ústavného súdu nie   je   prípustné,   aby   ústavný   súd   opätovne   rozhodoval   o rovnakých   dôvodoch, resp. námietkach spojených s tvrdeným porušením označeného základného práva. Na tomto mieste   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   najvyšší   súd   ako   odvolací   disciplinárny   súd   nielen rozhodol o tejto námietke sťažovateľa, ale ju aj preskúmateľným spôsobom odôvodnil. Sťažnosť   bolo   preto   treba   v   tejto   časti   odmietnuť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy v spojení s § 25 ods. 2 a § 49 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. V konaní o sťažnosti je ústavný súd oprávnený rozhodovať o porušení označených základných práv a slobôd, ale ak dôjde k odmietnutiu sťažnosti z dôvodov, ktoré sú uvedené v tomto rozhodnutí ústavného súdu, znamená to, že o námietke porušenia čl. 1 ods. 1 ústavy vôbec netreba rozhodovať.

Odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu znamenalo, že ústavný súd sa už nezaoberal ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu jeho práv.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2005