znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 16/04-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. januára 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   E.   K.,   B.   B.,   zastúpenej   JUDr.   D.   Š.,   B.   B.,   vo   veci porušenia jej základných práv upravených v čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky a vo veci porušenia jej základného práva upraveného v čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky nesprávnym úradným postupom Stavebného bytového družstva v Banskej Bystrici, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. K. o d m i e t a   pre nedostatok svojej právomoci.

O d ô v o d n e n i e:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2004 doručená sťažnosť E. K., B. B., Tatranská 101 (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej JUDr. D. Š., B. B., vo veci porušenia jej základného práva upraveného v čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a vo veci porušenia jej základného práva upraveného v čl. 46 ods. 3 ústavy zo strany Stavebného bytového družstva Banská Bystrica, Zelená 1 (ďalej len „SBD“), v súvislosti s určením jej práva nájmu k družstevnému bytu tohto SBD. V súdnych konaniach vedených na Okresnom súde v Banskej Bystrici, a to v konaní o určenie práva nájmu k družstevnému bytu vedenom pod sp. zn. 18 C 269/99 a v konaní o vypratanie bytu vedenom pod sp. zn. 10 C 419/98, nebola úspešná, a to ani v odvolacom konaní a ani v dovolacom konaní (v prvom z nich bolo dovolanie odmietnuté z dôvodu neprípustnosti dovolania a v druhom z nich vo vzťahu k sťažovateľke Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie zamietol).

Podstata bytového sporu sťažovateľky spočíva v tom, že 14 rokov ako družka žila v spoločnej domácnosti so svojím druhom, z toho 12 rokov v družstevnom byte. Predmetom sporu   je   družstevný   byt   jej   bývalého   druha,   o ktorom   sa   domnievala,   že   vo   vzťahu   k jeho užívaniu má rovnaké práva a povinnosti ako jej druh, ktorému na základe členstva v SBD od roku 1985 bol v roku 1986 pridelený byt; v roku 1989 obaja spoločne - druh a sťažovateľka - uzavreli dohodu o výmene bytu, ktorú SBD schválilo a na základe ktorej sa nasťahovali   do   bytu,   ktorý   je   predmetom   sporu   a v ktorom   žila   sťažovateľka   spolu   so svojím druhom a svojimi deťmi. Sťažovateľka bola v obidvoch súdnych sporoch týkajúcich sa uvedeného bytu neúspešná a nazdáva sa, že:

„Stavebné bytové družstvo svojim konaním zapríčinilo, že sa po 14 rokoch dostala do nedôstojného   postavenia   predovšetkým   vzhľadom   na   svoj   vek   a do   oveľa   horšieho postavenia, ako pred vznikom druhovského vzťahu, keď mala bytovú potrebu uspokojenú a dokonca aj sama mala možnosť získať byt. Svoje oprávnené záujmy preto opiera o právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 Ústavy SR.

Stavebné bytové družstvo tiež svojim postupom spôsobilo, že sťažovateľka sa cítila užívateľkou predmetného bytu so všetkými   právami a povinnosťami,   preto vzhľadom   na vyššie uvedené jej vznikla postupom družstva škoda jednak finančná z dôvodu, že prišla o bývanie   a morálna,   pretože   so   stratou   bývania   jej   bola   spôsobená   značná   duševná trauma, ktorú je možné len veľmi ťažko opísať, preto opiera svoje nároky o čl. 46 bod 3 Ústavy   SR.   V súčasnosti   pri   snahe   získať   byt   na   území   Banskej   Bystrice   by   musela sťažovateľka disponovať sumou aspoň 750.000,-Sk.“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   navrhuje,   aby   Ústavný   súd Slovenskej   republiky   podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky   vyslovil   nález: „nesprávnym   radným   postupom   Stavebného   bytového   družstva   v Banskej   Bystrici   boli porušené   ústavné   práva   sťažovateľky   zakotvené   v čl.   19   a čl.   46   bod.   3   Ústavy   SR a priznáva sa jej finančné zadosťučinenie vo výške 1.000.000,-Sk, ktoré bude vyplatené Stavebným   bytovým   družstvom   v Banskej   bystrici   do   jedného   mesiaca   odo   dňa právoplatnosti nálezu.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie ústavný   súd   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhu   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   odmietnuť uznesením   bez ústneho   pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v časti,   v ktorej   sa   sťažovateľka   domáha   vyslovenia porušenia označených základných ústavných práv nesprávnym úradným postupom SBD, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   základných   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd. Právomoc ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna.

V konaní pred ústavným súdom môže sťažovateľ uplatniť ochranu len takého porušenia základných   práv   a slobôd,   ktoré   nechráni   iný   súd   v rozsahu   svojej   ústavnej   právomoci (II. ÚS 153/03). Vo vzťahu k označenému postupu SBD sťažovateľka mala možnosť obrátiť sa   žalobou   na   príslušný   všeobecný   súd,   čo   aj   urobila.   To,   že   nebola   v konaní   pred všeobecným súdom úspešná, nezakladá bez ďalšieho právomoc ústavného súdu. Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že predmetom konania pred ústavným súdom nie je porušovanie základných práv právnickými osobami alebo fyzickými osobami (....). Z tohto dôvodu aj s poukázaním na uvedenú zásadu subsidiarty nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať nesprávny úradný postup SBD.

Vzhľadom na uvedenú skutočnosť ústavný súd odmietol sťažnosť pre nedostatok svojej právomoci.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 3 ústavy ústavný súd uvádza, že na konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu alebo   orgánu   verejnej   správy   alebo   nesprávnym   úradným   postupom   je   daná   právomoc všeobecných súdov v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom a s účinnosťou od 1. júla 2004 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti   za škodu spôsobenú pri výkone verejnej   moci   a o zmene   niektorých   zákonov.   Takýto   prístup   zodpovedá   doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (I. ÚS 6/94).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2004