znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 16/03-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   mája   2003 v senáte   zloženom   z predsedu   senátu   Jána   Klučku   a   zo   sudcu   Alexandra   Bröstla a sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej o sťažnosti A. F., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. R. H., B., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Žilina vo veciach vedených pod spisovými značkami 10 Cb 713/99, 10 Cb 714/99 a 10 Cb 715/99 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Žilina v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   10   Cb   713/99,   10   Cb   714/99   a 10   Cb   715/99 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Žilina   p r i k a z u j e   vo   veciach   vedených   pod sp. zn. 10 Cb 713/99, 10 Cb 714/99 a 10 Cb 715/99 konať bez zbytočných prieťahov.

3. A. F.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25 000 Sk   (slovom   dvadsaťpäťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Žilina povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   nahradiť A. F. trovy konania vo výške 10 560 Sk (slovom desaťtisíc päťstošesťdesiat slovenských korún) do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet advokáta JUDr. R. H., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bolo 16. januára 2003 doručené podanie A. F. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom B., označené ako   „Sťažnosť“.   Z jeho   obsahu   vyplynulo,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaniach Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) vedených pod sp. zn. 10 Cb 713/99, 10 Cb 714/99 a 10 Cb 715/99 vo veciach jeho návrhov z 26. marca 1999 na vydanie platobných rozkazov, ktoré by zaviazali odporcu PRIMA – ZDROJ, a. s., Žilina na zaplatenie dlžných súm 35 816,11 Sk, 102 302,60 Sk a 185 267 Sk. Okresný súd v týchto veciach vydal 14. a 18. mája 1999 tri platobné rozkazy č. 1 Rob 600/99, 1 Rob 601/99 a 1 Rob 602/99.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej uviedol:„Odporca Prima – Zdroj, a. s. Žilina podala proti každému z týchto platobných rozkazov 9. 6. 1999 odpory. K odporom som sa v každej veci vyjadril 24. 8. 1999. Následne uvedené sporové veci boli zapísané do registra Okresného súdu v Žiline pod sp. zn. 10 Cb 713/99, 10 Cb 714/99 a 10 Cb 715/99 a boli pridelené sudkyni JUDr. L. M., Ph.D. Od zapísania veci do registra 10 Cb vo veci sa prakticky nekoná.

Podľa mojich informácií jediným úkonom vybavujúcej sudkyne bolo zaslanie výzvy z 2. 3. 2001 môjmu právnemu zástupcovi, aby z dôvodov skúmania prekážky litispendencie   predložil   žaloby   v obdobných   veciach   vedených   mnou   na   Okresnom súde v Žiline proti tomu istému žalovanému. Odhliadnuc od toho, že uvedené podklady si mohol okresný súd zistiť z evidencie a spisov vlastného súdu, môj právny zástupca listom   z 12.   3.   2001   predložil   súdu   kópie   ďalších   štyroch   rozsudkov   v obdobných veciach   v ktorých   súd   právoplatne   zaviazal   odporcu   zaplatiť   istinu   z rovnakého právneho dôvodu.

Okrem toho môj právny zástupca listom z 4. 6. 2002 oznámil súdu zmenu, ktorá nastala na strane odporcu.

...Z   uvedeného   vyplýva,   že   v označených   veciach   existujú   neprimerané a neúmerné prieťahy v konaní na súde. Za viac ako tri roky Okresný súd v Žiline meritórne   o mojich   žalobách   nielen   nerozhodol   ale   neuskutočnil   ani   jedno pojednávanie.

Uvedené   neodôvodnené   prieťahy   v konaní   trvajú   napriek   tomu,   že   som   sa sťažnosťou podľa zákona č. 80/1992 Zb. domáhal, aby tento protiprávny stav odstránil orgán štátnej správy súdov.

Listom   z 12.   9.   2002   som   sa   sťažoval   na   prieťahy   prostredníctvom   môjho právneho zástupcu u predsedu Okresného súdu v Žiline.

Podpredseda Okresného súdu v Žiline listom z 12. 11. 2002 môjmu zástupcovi oznámil, že moja sťažnosť je dôvodná. Nevykonal však žiadne opatrenia na urýchlené vybavenie veci, iba so sťažnosťou a jej vybavením oboznámil predsedníčku senátu, ktorá má moje veci pridelené na vybavenie.

Za toho stavu možno dôvodne predpokladať, že prieťahy budú pokračovať.... Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, treba vziať do úvahy, že všetky tri moje žaloby sa týkajú identického predmetu konania. Nimi sa od odporcu domáham zaplatenia úrokov   z omeškania   za   oneskorené   uhradenie   faktúrovaných   finančných   súm   na základe kúpnej zmluvy. Jednotlivé žaloby sa len odlišujú výškou týchto sankcií podľa jednotlivých období omeškania v závislosti od organizačnej jednotky (predajne), ktorej sa týka oneskorené plnenie. Okrem toho – ako je to súdu známe – na Okresnom súde v Žiline sa viedlo konanie v ďalších piatich veciach s totožným základom. V týchto veciach okrem okresného súdu rozhodoval aj Krajský súd v Žiline, ktorý v štyroch veciach potvrdil rozsudok okresného súdu o priznaní uplatnených nárokov, a Najvyšší súd   v Bratislave,   ktorý   v dvoch   veciach   zamietol   dovolanie   žalovaného.   Súdy   mi právoplatne   priznali   obdobné   finančné   nároky   na   základe   rozsudkov   vynesených v rokoch 1998 – 2001.

Z uvedeného vyplýva, že horeuvedené sporové veci nie sú právne zložité a to aj preto,   že problematika sporov je upravená   Obchodným zákonníkom.   Pritom   treba vziať   do   úvahy,   že   riešenie   veci   súd   môže   obmedziť   iba   na   skúmanie   do   úvahy prichádzajúcich   písomných   dôkazov   (zmluvy,   objednávky,   dodacie   listy,   faktúry, doklady o úhrade a pod.).

Posudzujúc vec z hľadiska správania sa účastníkov treba uviesť, že ja som na jedinú výzvu súdu reagoval v ním určenej lehote – za štyri dni od obdržania výzvy, nenamietal som zaujatosť konajúcich sudcov ani nerobil som žiadne také kroky, ktoré by predlžovali konanie. Obdobne sa správa žalovaný.

V tejto veci neexistujú také skutočnosti, ktoré by mali byť zohľadnené na ťarchu účastníkov konania pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

Takými   dôvodmi   nie   sú   ani   „vysoké   zostatky   v senátoch,   ktoré   vybavujú obchodnú agendu“ – ako to uvádza podpredseda okresného súdu v liste z 12.   11. 2002. Ako to vyplýva z horeuvedeného,   žalovaný v dôsledku nečinnosti súdu nemá právnu   povinnosť   zaplatiť   mi   požadovanú   istinu   vo   výške   323.385,71   Sk,   hoci   do omeškania sa dostal ešte v roku 1996. Pritom vzhľadom na dôvod uplatnenia môjho nároku (úroky z omeškania) nemôžem sa domáhať „odškodnenia“ toho, že uvedenú dlžnú sumu nemám k dispozícii.

Okrem toho som ešte v marci 1999 zaplatil na súdnych poplatkoch v uvedených veciach 12.932,- Sk, ktoré taktiež nemám k dispozícii už temer 4 roky.

Uvedené   skutočnosti   vedú   k záveru,   že   sa   dôvodne   môžem   domáhať primeraného finančného zadosťučinenia, najmä s ohľadom na to, že nemám možnosť právnymi prostriedkami získať v primeranej lehote finančné plnenie, ktoré mi náleží a ktoré   reprezentuje   finančnú   ujmu   za   porušovanie   právnych   povinností   zo   strany žalovaného.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch.   Podľa   ods.   5   citovaného ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu. Vzhľadom na to domáham sa titulom primeraného finančného zadosťučinenia sumy 35.000,- Sk.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, že:

„a)   Okresný   súd   v Žiline   vo   veciach   vedených   pod   sp.   zn.   10   Cb   713/99, 10 Cb 714/99 a 10 Cb 715/99 porušil právo A. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,

b) Okresnému súdu v Žiline v konaniach vedených pod sp. zn. 10 Cb 713/99, 10 Cb 714/99   a 10   Cb   715/99   prikázal   konať   tak,   aby   veci   boli   čo   najrýchlejšie prejednané a rozhodnuté,

c) A. F. priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 35.000,- Sk, ktoré je Okresný   súd   v Žiline   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu,

d) Okresnému súdu v Žiline uložil, aby sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu JUDr. R. H. uhradil do troch dní trovy konania pred ústavným súdom.“

Ústavný súd 29. januára 2003 predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu podľa   § 25 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   a keďže nezistil   dôvody   na jej odmietnutie podľa   § 25 ods. 2 citovaného zákona, rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie.

K prijatej sťažnosti sa podľa § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde 28. apríla 2003   vyjadril   aj   predseda   okresného   súdu   (Spr.   3012/03),   ktorý   sa   pripojil k stanovisku príslušnej sudkyne, ktorá uviedla:

„V právnych veciach navrhovateľa A. F., B., právne zastúpený JUDr. R. H., advokátom, proti odporcovi PRIMA ZDROJ Považská Bystrica, spol. s r. o., so sídlom Považská Bystrica, Tatranská 295, vedenými na OS Žilina pod sp. zn. 10 Cb 713/99, 714/99, 715/99 podávam k sťažnosti navrhovateľa podanej na Ústavnom súde SR 16. 1. 2003 nasledovné vyjadrenie.

Upresňujem skutočnosti uvádzané sťažovateľom v sťažnosti adresovanej ÚS SR zo dňa 13. 1. 2003 v tom smere, že predmetné právne veci boli po vydaní platobných rozkazov   a podaných   odporoch   zapísané   do   senátu   10   Cb   Mgr.   M.   G.,   ktorá skutočnosť   musela   byť   zrejmá   sťažovateľovi   z doručovaných   súdnych   písomností (doručenie podaného odporu na vyjadrenie zo dňa 20. 7. 1999). Konajúcej sudkyni JUDr. M. boli predmetné právne veci pridelené po preložení Mgr. G. na iný Okresný súd, na základe zmeny rozvrhu práce dňa 7. 9. 1999.

V čase   prevzatia   kompletného   senátu   po   sudcovi   Mgr.   G.   senát 10 Cb pozostával zo 7 + 1 vecí z roku 1994, 11 + 4 vecí z roku 1995, 24 + 12 vecí z roku 1996, 39 + 19 z roku 1997, 51 + 21 vecí z roku 1998, 87 + 64 z roku 1999 (prvý číselný údaj uvádza počet prevzatých vecí, druhý číselný údaj neprávoplatne rozhodnutých vecí). Spolu s 367 právnymi vecami agendy E, Er, Nr, z obdobia rokov 1994 – 1999 obsahoval senát 10 Cb celkom 706 právnych vecí. Poznamenávam, že k okamihu prevzatia senátu obchodného oddelenia 10 Cb som súčasne prejednávala právne veci občiansko právneho úseku v senáte 6 C, na ktorom úseku som pôsobila po vymenovaní do funkcie sudcu od júna 1999.

V čase prevzatia obchodného senátu som na civilnom úseku prejednávala 417 vecí   (štatisticky   531   vecí).   Za   vyššie   uvedeného   stavu   nebolo   fakticky   možné prejednávať všetky pridelené právne veci bez prieťahov. Napriek tomu, že postupom času   došlo   k presunom   niektorej   časti   prejednávanej   agendy   do   iných   senátov (občiansko právne veci, veci oddelenia Er, Nr), množstvo prevzatých vecí z obdobia rokov   1994   –   1999   súd   prejednáva   ešte   v súčasnosti.   Podľa   štatistických   údajov z mesiaca   február   roku   2003   pozostáva   senát   10   Cb   z 513   vecí   v ktorých   nie   sú zahrnuté veci oddelenia E.

K námietke   sťažovateľa   k spôsobu   zisťovania   podmienok   konania   (prekážky litispendencie) uvádzam, že zisťované skutočnosti nebolo možné posúdiť z evidencie spisov OS Žilina, nakoľko žiadané spisy sa v tom čase nachádzali na Najvyššom súde SR v rámci prebiehajúceho dovolacieho konania.

Hoci vyššie uvádzané skutočnosti nie sú právne relevantné vo vzťahu k právam účastníkov konania garantovaným čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, považujem za potrebné poukázať na okolnosti a skutočnosti, ktoré ovplyvnili postup súdu pri prejednávaní konkrétnej veci. Navyše poznamenávam, že v predmetných veciach bol dňa 4. 2. 2003 (t. j. pred doručením sťažnosti OS Žilina) vytýčený termín pojednávania na deň 25. 4. 2003, o ktorom boli navrhovateľ – sťažovateľ a jeho právny zástupca dňa 10. 2. 2003 vyrozumení.“

Sťažovateľ vo svojom vyjadrení z 28. februára 2003 (doručenom ústavnému súdu 6. marca 2003) uviedol:

„V horeuvedenej veci: 1. na Vašu výzvu z 10. 2. 2003 oznamujem, že súhlasím, aby v mojej horeuvedenej veci Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov upustil od ústneho pojednávania a 2. pre   prípad   úspechu   v mojej   veci   vyčísľujeme   trovy   tohto   konania,   ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia advokátom podľa vyhlášky č. 163/2002 Z. z. takto:

2.1. tarifná odmena podľa § 13 ods. 8 za nárok na vyslovenie

porušenia ústavného práva = 4.270.- Sk (100 % podľa § 17 ods. 4) + tarifná odmena podľa § 13 ods. 1 z požadovaného finančného zadosťučinenia 35.000.- Sk = 1.700.- Sk, z toho 50 % (§ 17 ods. 4) = 850 Sk, spolu 5.120.- Sk za jeden úkon právnej služby, za 2 úkony (prevzatie veci a sťažnosť z 13. 1.

2003..........................................................................................

10 240.- Sk

2.2. paušálna   náhrada   hotových   výdavkov   podľa   §   19   ods.   3

á 128.– Sk za jeden úkon právnej služby, za 2 úkony............... 256.- Sk

2.3. DPH   20   %   podľa   §   22   ods.   3   z odmeny   ad

2.1......................... 2 048.- Sk Spolu  ................................................................................................

12 544.- Sk.“

Keďže obaja účastníci konania súhlasili s upustením od ústneho pojednávania, ústavný súd konal a rozhodol bez jeho nariadenia.

II.

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   domáhal   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným... rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná“ (II. ÚS 26/95). „K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd   v súlade so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (II.   ÚS   74/97,   I.   ÚS   70/98,   II.   ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej   súd   rozhoduje   (1),   správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním doterajšieho konania pred okresným súdom vo veciach sp. zn. 10 Cb 713/99, 10 Cb 714/99 a 10 Cb 715/99 ústavný súd zistil nasledovné skutočnosti a dospel k nasledovným záverom:

1.   Pokiaľ   ide   o právnu   a faktickú   zložitosť   veci,   ústavný   súd   ako   z obsahu sťažnosti,   tak   aj   z vyžiadaného   spisu   zistil,   že   predmetom   konaní   pred   okresným súdom   vo   veciach   sp. zn.   10   Cb   713/99,   10   Cb   714/99   a 10   Cb   715/99   je   spor o zaplatenie úrokov z omeškania za oneskorené platby podľa kúpnej zmluvy po podaní odporov proti platobným rozkazom vydaným na návrh sťažovateľa zo strany odporcu PRIMA – ZDROJ, a. s., Žilina. So zreteľom na to, že aplikácia príslušnej právnej úpravy   obsiahnutej   v Občianskom   súdnom   poriadku   (§ 174)   a v   Obchodnom zákonníku (§ 409 a nasl.) je stabilizovaná a vychádza zo štandardnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v takýchto veciach, možno vysloviť predpoklad, že ide o vec,   ktorá   nie   je   právne   a skutkovo   zložitá.   Tento   predpoklad   však   nevyplynul z doterajšieho priebehu konania, keďže k samotnému rozvinutiu súdneho konania ešte nedošlo.

2.   Druhým   kritériom,   ktorého   uplatnením   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k zbytočným   prieťahom   v konaní,   bol   postup   sťažovateľa   ako   účastníka   konania. Vychádzajúc z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že správanie sťažovateľa bolo   v doterajšom   priebehu   konania   aktívne   a súčinnostné   a nijako   neprispelo k celkovej dĺžke konania. Právny zástupca sťažovateľa včas reagoval na výzvu zo strany okresného súdu z 2. marca 2001 (odpoveď doručená 14. marca 2001) a 4. júna 2002 oznámil okresnému súdu zmenu, ktorá nastala na strane odporcu.

3.   Tretím   kritériom,   ktorého   uplatnením   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k zbytočným prieťahom v konaní, bol postup okresného súdu.

Všetky   tri   označené   veci   pôvodne napadli na okresný   súd 31.   marca   1999. Okresný   súd   vydal   14.   mája   1999   a 18.   mája   1999   v týchto   veciach   tri   platobné rozkazy č. 1 Rob 600/99, 1 Rob 601/99 a 1 Rob 602/99, ktorými zaviazal odporcu zaplatiť   sťažovateľovi   uvedené   sumy.   Odporca   podal   proti   každému   z uvedených platobných rozkazov odpor doručený okresnému súdu 9. júna 1999. K odporu v každej veci sa sťažovateľ vyjadril 24. augusta 1999. Po zapísaní do registra Cb boli spisy okresného súdu pod sp. zn. 10 Cb 713/99, 10 Cb 714/99 a 10 Cb 715/99 na základe zmeny rozvrhu práce s účinnosťou od 15. augusta 1999 pridelené 7. septembra 1999 do senátu JUDr. Lenky Müllerovej, PhD.

Od   15.   augusta   1999   do   obdobia   rozhodovania   o sťažnosti   sťažovateľa   na ústavnom súde okresný súd urobil vo veci iba jeden úkon, keď 2. marca 2001 vyzval navrhovateľa (sťažovateľa), aby predložil okresnému súdu kópie žalôb v obdobných veciach,   ktoré   sú   vedené   proti   tomu   istému   žalovanému,   z dôvodu   preskúmania prekážky litispendencie a rei judicatae.

Vo   všetkých   troch   veciach   bolo   nariadené   pojednávanie   na   25.   apríl   2003, pričom zo súdnych spisov vyplýva, že sa toto pojednávanie neuskutočnilo (chýbajúca zápisnica o pojednávaní).

Prieťahy v označených konaniach uznal vo svojom vyjadrení z 12. novembra 2002   aj   podpredseda   okresného   súdu.   Vo   vzťahu   k uvádzanému   pretrvávajúcemu vysokému   nápadu   na   občianskoprávnom   úseku   okresného   súdu   ústavný   súd konštatoval, že tento nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť   súdu   za   rozhodnutie   vo   veci   občana,   ani   povahu   okolnosti,   ktorú ústavný súd zohľadňuje v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť základné právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   vyhodnotil   vyššie   uvedený   postup   okresného   súdu   a dospel k záveru, že v konaniach sp. zn. 10 Cb 713/99, 10 Cb 714/99 a 10 Cb 715/99 došlo k zbytočným prieťahom v konaní v období od 15. augusta 1999 do apríla 2003 (t. j. v celkovej   dĺžke   viac ako dva   a pol   roka),   a tým aj k porušeniu   základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Na základe týchto skutočností ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom,   prípadne   nečinnosťou,   zruší   takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby,   ktorej   práva   boli   porušené,   rozhodnúť   o priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia.

1. Ústavný súd v súlade so svojím rozhodnutím o porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veciach   sp.   zn.   10   Cb   713/99,   10   Cb   714/99 a 10 Cb 715/99 konal bez zbytočných prieťahov.

2. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa   §   50   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   „Ak   sa   sťažovateľ   domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva,   že   primerané   finančné   zadosťučinenie   má   povahu   náhrady   nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ   požadoval   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo výške 35 000 Sk pričom svoju žiadosť odôvodnil tým, že „odškodnenie“ žiada preto, lebo   nemá „možnosť   právnymi   prostriedkami   získať   v primeranej   lehote   finančné plnenie, ktoré mi náleží a ktoré reprezentuje finančnú ujmu za porušovanie právnych povinností zo strany žalovaného“.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie majetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Hoci   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu,   aby   v označených   súdnych konaniach   konal   bez   zbytočných   prieťahov,   vychádzal   z názoru,   že   porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci. V dôsledku toho (a aj vzhľadom na celkovú dobu nečinnosti) považoval preto za potrebné rozhodnúť aj o náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá sťažovateľovi v dôsledku toho vznikla, a to priznaním primeraného finančného zadosťučinenia. Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu v konaniach vo veciach sp. zn. 10 Cb 713/99, 10 Cb 714/99 a 10 Cb 715/99, berúc do úvahy, že sťažovateľ   sa   o predĺženie   tejto   doby   zásadne   nepričinil   a zohľadňujúc   konkrétne okolnosti prípadu vrátane pozície sťažovateľa sprevádzanej pocitom neistoty, ako aj naplnenie princípu spravodlivosti ústavný súd považoval priznanie sumy 25 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

3. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. Romanom Hošovským, ktoré vyčíslil sumou (§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16, § 22 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), pričom vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za 1. polrok roku 2002, ktorá bola 12 811 Sk (pre účely odmeny za úkony po 1. januári 2003). Náhrada bola priznaná za dva úkony po 4 270 Sk a po 130 Sk režijný paušál. Vzhľadom na to, že advokát je platiteľom dane z pridanej hodnoty, rozhodol ústavný súd o zvýšení odmeny o daň z pridanej hodnoty vo výške 20 % z tejto odmeny podľa § 22 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb o 1 760 Sk.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. mája 2003