znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 16/00-

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2001 prerokoval podnet M. N., bytom K., zastúpeného JUDr. J. V., advokátom, K. vo veci porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného úradu v P., katastrálneho odboru v katastrálnom konaní vedenom pod číslom H-17/98-V, a taktor o z h o d o l :

Základné právo M. N. zakotvené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom   Okresného   úradu   v P.,   katastrálneho   odboru,   v katastrálnom   konaní vedenom pod číslom H-17/98-V porušené bolo.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bolo 29. novembra 1999 doručené podanie M. N., bytom K., (ďalej len „navrhovateľ“), ktoré označil ako „Podnet (čl. 130 ods. 3 Ústavy SR)“ a dožadoval sa prijatia podania na ďalšie konanie a vyslovenia porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (ďalej len „ústava“) postupom Okresného úradu v P., katastrálneho odboru, v katastrálnom konaní H-17/98-V a rozhodnutia o finančnej satisfakcii.

Ústavný   súd   podnet   navrhovateľa   predbežne   prerokoval   na   neverejnom zasadnutí 15. marca 2000 a prijal ho na ďalšie konanie v časti, v ktorej navrhovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v katastrálnom konaní vedenom pod číslom H-17/98-V na katastrálnom odbore Okresného úradu v P. II. ÚS 16/00.

II.

Ústavný   súd   vyzval   Okresný   súd   v P.   (ďalej   len   „okresný   súd“)   ešte   pred prijatím   podnetu,   aby   ho   informoval   o stave   súdneho   konania,   nakoľko   z podania navrhovateľa vyplynulo, že Okresný úrad v P. (ďalej len „okresný úrad) postúpil celú vec okresnému súdu na rozhodnutie, nakoľko zistil, že ide o vlastnícky spor medzi vlastníkmi susediacich pozemkov, o ktorých určenie hranice navrhovateľ okresný úrad požiadal.

Okresný súd nevedel na základe údajov, ktoré mu ústavný súd poskytol (ktoré mal k dispozícii od navrhovateľa), poskytnúť   požadovanú informáciu, rovnako ani navrhovateľ.

V súvislosti   s požiadavkami   na   konanie   pred   ústavným   súdom   navrhovateľ doložil splnomocnenie na svoje zastupovanie advokátom a oznámil ústavnému súdu, že netrvá na ústnom pojednávaní o prijatom podnete.

Ústavný súd doručil na vyjadrenie prijatý podnet aj okresnému úradu. Popri svojom vyjadrení okresný úrad oznámil 1. júna 2000, že netrvá na konaní ústneho pojednávania.

Z vyjadrenia okresného úradu k podnetu navrhovateľa vyplynulo, že podľa jeho názoru   nešlo   o rekonštrukciu   hranice,   ale   „došlo   k porušeniu   vlastníckych   práv zásahom do nich – vystavaním oplotenia“. V súlade s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   z 26.   augusta   1997   sp.   zn.   1   Cdo   11/97   (Zbierka   stanovísk Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   a rozhodnutí   súdov   Slovenskej   republiky č. 1/1999) bol spis navrhovateľa 25. októbra 1999 zaslaný na okresný súd, ktorý však predmetný   spis   vrátil   okresnému   úradu   s tým,   že   podľa   jeho   názoru   zvolený administratívny postup okresného úradu postúpením nemožno akceptovať. Súčasne okresný súd odporučil okresnému úradu predložiť spisy Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky. Podľa informácie okresného úradu tento 18. januára 2000 spis odoslal na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave spolu so žiadosťou o vyriešenie sporu o právomoc   podľa   §   8a Občianskeho   súdneho   poriadku.   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky sa k veci nevyjadril.

Ústavný súd sa v júni 2000 obrátil na predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky s požiadavkou o informáciu o rozhodnutí sporu o právomoc. Túto žiadosť urgoval vzhľadom na absenciu odpovede 9. novembra 2000. Dňa 23. novembra 2000 predseda   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   oznámil,   že   predmetný   spis Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   nebol   doručený.   Vzhľadom   na   túto skutočnosť 29. novembra 2000 ústavný súd zaslal list prednostovi okresného úradu a požiadal   ho   o dokumentovanie   zaslania   predmetného   spisu   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky. Na túto požiadavku ústavného súdu okresný úrad v decembri 2000 oznámil, že išlo z jeho strany o omyl, pretože spis bol zaslaný okresnému súdu. Na základe nového podnetu navrhovateľa doručeného ústavnému súdu 26. februára 2001   (ktorým   sa   navrhovateľ   dožaduje   vyslovenia   zbytočných   prieťahov   v konaní okresného súdu sp. zn. 13 C 235/99 a ústavného súdu v konaní II. ÚS 16/00) ústavný súd zistil, že okresný súd vo veci určenia hranice pozemkov už začal konať;   prvé pojednávanie   nariadil   3.   júla   2000,   t.   j.   už   v čase,   keď   ústavný   súd   na   základe dostupných informácií zisťoval rozhodnutie sporu o právomoc.

III.

Pri   preskúmaní   podnetu   navrhovateľa   ústavný   súd   zistil,   že   navrhovateľ   sa domáhal vyslovenia zbytočných prieťahov v katastrálnom konaní svojím podnetom v čase   (29.   novembra   1999),   keď   už   okresný   úrad   postúpil   vec   na   rozhodnutie okresnému   súdu   (25.   októbra   1999),   nakoľko   nešlo   len   o vytýčenie   hranice   –   jej rekonštrukciu,   ale   aj   o spor   medzi   susediacimi   vlastníkmi   a   keď vrátil   správny poplatok navrhovateľovi, takže   navrhovateľ vedel, že jeho vec bola postúpená na rozhodnutie súdu.

Napriek   tejto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podnetom   navrhovateľa   zaoberal a z neho, aj ďalších informácií zistil: Návrh na určenie hranice doručil navrhovateľ okresnému   úradu   20.   októbra   1998.   Okresný   úrad vo   veci   nekonal,   a preto   podal navrhovateľ 22. februára 1999 sťažnosť na nečinnosť okresného úradu   na krajský úrad, ktorý ju 24. marca 1999 uznal za opodstatnenú. Okresný úrad vyzval 12. marca 1999   navrhovateľa   na   zaplatenie   správneho   poplatku,   ktorý   ho   zaplatil   16.   marca 1999. 8. apríla 1999 okresný úrad rozhodol o prerušení konania na 30 dní. 17. júna 1999 sa konalo pojednávanie (miestna obhliadka), ku ktorému sa vyjadril navrhovateľ 23. júla 1999. Okresný úrad ďalej opäť nekonal, a preto navrhovateľ podal ďalšiu sťažnosť na nečinnosť okresného úradu na krajský úrad (20. septembra 1999) ktorý ju opäť uznal (15. októbra 1999) za opodstatnenú. Medzitým navrhovateľ 8. októbra 1999   urgoval   okresný   úrad,   aby   vo veci   konal.   Tento   25.   októbra   1999   postúpil podanie   navrhovateľa   na   Okresný   súd   v Prešove   z dôvodu   svojej   nepríslušnosti a 27. októbra 1999 rozhodol o vrátení správneho poplatku navrhovateľovi.

IV.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   pre rešpektovanie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval.   Ústavné   právo   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Aj pri rozhodovaní, či vo veci podliehajúcej inej právnej ochrane, akou je súdna ochrana, došlo k prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú: právna a faktická (skutková)   zložitosť   veci,   o ktorej   príslušný   orgán   rozhoduje   (1),   správanie   sa účastníka konania (2) a spôsob, akým napadnutý štátny orgán v konaní postupoval (3).

1. Predmetom katastrálneho konania okresného úradu   bolo vytýčenie hranice – jej rekonštrukcia.   Zákon   č.   162/1995   Z.   z.   o katastri   nehnuteľností   a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov ustanovuje vo svojej štvrtej časti pravidlá katastrálneho konania, vrátane lehoty na rozhodnutie, ktorá je vzhľadom na predpokladanú náročnosť týchto konaní (na rozdiel od lehoty na rozhodnutie ustanovenej v zákone č. 71/1967 Zb. o správnom konaní),   šesť   mesiacov.   Zákonodarca   teda   uznal   zložitosť   a časovú   náročnosť katastrálneho   konania   ustanovením   šesťmesačnej   lehoty   na   rozhodnutie   priamo v zákone.   Okresný   úrad   však   vo   veci   nekonal   päť   mesiacov   a až   potom   vyzval navrhovateľa na zaplatenie správneho poplatku. Rovnakú nečinnosť možno zistiť od konania   pojednávania   (miestnej   obhliadky   -   jún   1999),   do   postúpenia   podania navrhovateľa   okresnému   súdu   z dôvodu   nepríslušnosti,   t.   j.   jeden   rok   od   začatia konania. Nečinnosťou okresného úradu v konaní H-17/98-V sa dva razy zaoberal aj krajský úrad, ktorý obidve sťažnosti navrhovateľa na nečinnosť okresného úradu uznal za opodstatnené.

2. Správanie sa účastníka konania je druhým kritériom pri zisťovaní, či v konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov.   Z predložených   dokladov   možno   konštatovať,   že navrhovateľ reagoval na všetky výzvy rozhodujúceho orgánu a z toho pohľadu bolo jeho konanie súčinnostné.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva navrhovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného úradu.

Návrh Milana Nohaja bol doručený na okresný úrad, katastrálny odbor dňa 20. októbra 1998. Navrhovateľ bol vyzvaný na odstránenie vád a zaplatenie správneho poplatku až listom zo dňa 12. marca 1999, t. j. v podstate päť mesiacov po podaní návrhu   a až   po doručení   sťažnosti   krajskému   úradu   dňa   24.   februára   1999. Z uvedeného vyplýva, že v čase od 20. októbra 1998 do 12. marca 1999 sa vo veci nekonalo. Sťažnosť ako opodstatnenú hodnotil aj Krajský úrad v Prešove v oznámení zo dňa 24. marca 1999.

Pokiaľ   bol   okresný   úrad,   katastrálny   odbor,   toho   názoru,   že   nie   je   v jeho právomoci   meritórne   rozhodovať   o návrhu   Milana   Nohaja   (Zbierka   rozhodnutí a stanovísk súdov SR 1/99), nemal ho ani vyzývať na zaplatenie správneho poplatku a prerušovať konanie rozhodnutím zo dňa 8. apríla 1999. Rovnako tak nemal zvolávať miestnu obhliadku na deň 17. júna 1999. Ak bol okresný úrad názoru, že nie je v jeho právomoci o veci meritórne rozhodnúť, neexistoval už žiaden dôvod na to, aby až dňa 25. októbra 1999, to znamená po uplynutí viac ako 12 mesiacov od podania návrhu, spis postúpil na okresný súd. V dôsledku týchto krokov okresného úradu dobu, ktorá bola   nevyhnutná   na   to,   aby   okresný   úrad   takto   konal,   ústavný   súd   považoval   za zbytočné prieťahy v konaní.

Podľa   §   50   zák.   č.   162/1995   Z.   z..   o vytýčení   hraníc   sa   má   rozhodnúť do šiestich   mesiacov   od   podania   návrhu.   V tejto   lehote   nebolo   ani   procesne,   ani meritórne o veci rozhodnuté. Za zbytočné prieťahy v konaní ústavný súd v súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   považuje   aj   stav,   ak   rozhodujúci   orgán   prekročí zákonom ustanovenú lehotu na rozhodnutie (II. ÚS 813/00).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že k odstúpeniu veci na okresný súd malo dôjsť zo strany okresného úradu bezodkladne po obdržaní návrhu; keďže   sa   tak   nestalo   a k postúpeniu   veci   došlo   až   po   vyše   jedného   roka,   došlo v katastrálnom konaní H-17/98-V k zbytočným prieťahom, a to bez ohľadu na to, či bolo   v právomoci   okresného   úradu   vo   veci   meritórne   rozhodnúť,   čím   došlo k porušeniu základného práva navrhovateľa zakotveného v čl. 48 ods. 2 ústavy.