SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 159/2016-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2016v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov LajosaMészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenéhoadvokátomJUDr.DušanomRepákom,Advokátska kancelária, Krížna 47, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jehozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky,práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ÚstavySlovenskej republiky, práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušenia čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ÚstavySlovenskej republiky uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 16 C 133/2015-26z 29. mája 2015 a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 401/2015-45z 8. septembra 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), právana spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 a 4ústavy, práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a porušenia čl. 12ods. 1, 2 a 4 ústavy uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)č. k. 16 C 133/2015-26 z 29. mája 2015 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len„krajský súd“) č. k. 5 Co 401/2015-45 z 8. septembra 2015, ktorou žiada vydať tento nález:„1. Okresný súd Bratislava I svojim uznesením č. k. 16 C 133/2015-25(správne mábyť č. k. 16 C 133/2015-26, pozn.)zo dňa 29.05.2015 porušil právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, zaručené v čl. 46 ods. 2 a 3 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj právo sťažovateľa na rovnosť zbraní v tomto spore a jeho právo na majetok zaručené v čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy SR a čl. 1 dodatkového protokolu k Dohovoru.
2. Krajský súd v Bratislave svojim uznesením č. k. 5Co/401/2015-45 zo dňa 08. 09. 2015 porušil právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, zaručené v čl. 46 ods. 2 a 3 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj právo sťažovateľa na rovnosť zbraní v tomto spore a jeho právo na majetok zaručené v čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy SR a čl. 1 dodatkového protokolu k Dohovoru.
3. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 16 C 133/2015-25(správne má byťč. k. 16 C 133/2015-26, pozn.)zo dňa 29.05.2015 v právnej veci žalobcu
sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
4. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 5Co/401/2015-45 zo dňa 08. 09. 2015 v právnej veci žalobcu ⬛⬛⬛⬛ sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
5. Sťažovateľovi priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50.000,- €, ktorú sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave.
6. Uložil Okresnému súdu Bratislava I a Krajskému súdu v Bratislave nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v sume 355,73 €...“
Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ saako žalobca návrhom doručeným okresnému súdu 5. mája 2015 domáha v konaní vedenompod sp. zn. 16 C 133/2015 proti Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivostiSlovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) zaplatenia majetkovej a nemajetkovej ujmyspôsobenej pri výkone verejnej moci.
Žalobu odôvodnil tým, že je účastníkom viacerých súdnych a exekučných konaní,v ktorých došlo k porušeniu jeho základných práv a slobôd.
V konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III sp. zn. 14 C 121/2011 (pôvodnevedenom pod sp. zn. 13 C 113/2002) sa sťažovateľ spoločne s manželkou domáhal náhradyškody. Okresný súd Bratislava III rozsudkom č. k. 13 C 113/2002-505 z 15. novembra 2005priznal sťažovateľovi a jeho manželke náhradu škody 176 925,74 € s úrokom z omeškaniaa náhradu trov konania. Krajský súd rozsudkom č. k. 4 Co 80/2006-582 z 2. apríla 2008jeho rozsudok vo vyhovujúcej časti zmenil a žalobu zamietol. Najvyšší súd Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“), rozhodujúc o dovolaní sťažovateľa, uznesením sp. zn.4 Cdo 319/2008 rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšiekonanie. Ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 21/2013-34 zo 16. apríla 2013 konštatovalprieťahy v konaní a porušenie základného práva sťažovateľa a jeho manželky podľa čl. 48ústavy. Okresný súd Bratislava III však naďalej koná v rozpore so základnými právamisťažovateľa, ignoruje ním predkladané dôkazy, a tým dlhodobo„zmrazil“podnikaniesťažovateľa, jemu a jeho rodine„odobral obrovskú časť finančných prostriedkov“(sťažovateľ zaplatil súdne poplatky 28 086,17 € a právny zástupca si uplatnil trovyprávneho zastúpenia vo výške viac ako 33 000 €). Sťažovateľ požiadal žalovaného26. augusta 2013 o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa zákonač. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), žalovaný však jeho nárokunevyhovel.
Odporca v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava III (Bratislavskávodárenská spoločnosť, a. s.) využil nečinnosť súdov a na základe„podvodne vydaného platobného rozkazu“sp. zn. 31 Ro 2068/2007 vedie proti manželke sťažovateľa za údajnenezaplatené faktúry„na celý majetok sťažovateľa a jeho manželky“exekúciu. Manželkasťažovateľa podala voči exekúcii námietky, ktoré Okresný súd Bratislava II odmietola odvolanie bolo krajským súdom zamietnuté. Minister spravodlivosti Slovenskej republiky(ďalej len „minister“) začal voči konajúcemu exekútorovidisciplinárne konanie sp. zn. DR 36/2012, v ktorom prvostupňový disciplinárny senátSlovenskej komory súdnych exekútorov (ďalej len „komora“) podnet ministra zamietol,voči čomu sa minister odvolal. Podľa sťažovateľa sú odvolacie senáty komory niekoľkorokov nefunkčné, sťažovateľ nemá nárok na informácie o disciplinárnom konaní, pretoženie je jeho účastníkom. Manželka sťažovateľa aj v tomto prípade požiadala žalovaného12. septembra 2012 podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o predbežné prerokovanie nárokuna náhradu škody, žalovaný jej nevyhovel.
Sťažovateľ (spoločne s manželkou) si uplatnil náhradu škody spôsobenú imBratislavskou vodárenskou spoločnosťou, a. s., presahujúcu 40 000 € v konanípred Okresným súdom Bratislava II sp. zn. 51 C 160/2014, ktorý ich žiadosti o oslobodenieod súdnych poplatkov nevyhovel a nevyhovel ani ich návrhu na nariadenie predbežnéhoopatrenia na zabezpečenie ochrany ich nehnuteľnosti pred konaním Bratislavskejvodárenskej spoločnosti, a. s., keď im bola odpojená dodávka vody do ich rodinného domu.Konanie bude pokračovať až po zaplatení súdnych poplatkov.
V ďalšom konaní sa domáhala sťažovateľova firma ⬛⬛⬛⬛,na okresnom súde zaplatenia sumy 14 559,14 € za stavebné práce, ktoré bolo právoplatneskončené rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Cob 451/2010-306 z 13. septembra 2011potvrdením nároku sťažovateľa. Ústavný súd aj v tomto konaní nálezom č. k.I. ÚS 146/2010-32 konštatoval prieťahy v konaní. Sťažovateľ vedie podľa tohto rozsudkuexekúciu, avšak neúspešne, pretože súdy svojou nečinnosťou poskytli povinnémudostatočný časový priestor na rozpredanie majetku, povinný zomrel a sťažovateľ je nútenýpodať návrh na zastavenie exekúcie, aby sa nezvyšovali jej náklady, ktoré doteraz činia5 288,30 €.
V dôsledku tohto konania štátnych orgánov je rodina sťažovateľa od októbra 2014bez akéhokoľvek príjmu, jeho manželka je od roku 2010 evidovaná na úrade prácebez podpory a od začiatku exekúcie v pravidelnej opatere psychológa. Syn sťažovateľaprerušil štúdium na vysokej škole z finančných dôvodov. Aj ďalšie pokračovanie štúdiadcéry sťažovateľa je po ukončení bakalárskeho stupňa nad jeho finančné možnosti.Sťažovateľa úrad práce opakovane odmietol vziať do evidencie, pretože je konateľomspoločnosti ⬛⬛⬛⬛ V poslednom zamestnaní nebola sťažovateľovi vyplatenámzda a dostal výpoveď z pracovného pomeru, ktorej neplatnosti sa domáha v ďalšomkonaní na Okresnom súde Bratislava III. Je zaradený v zozname neplatičov Sociálnejpoisťovne a zdravotnej poisťovne, má obmedzené poskytovanie zdravotnej starostlivostia hrozí mu pre neplatenie príspevkov exekúcia. Sťažovateľovi„štát zvýšil daňové zaťaženie príjmu z prenájmu o minimálne 67% a viac. Štát tiež od neho požaduje zaplatenie daňovej licencie vo výške 960 €, napriek tomu, že firma je pre porušenie jej základných práv nefunkčná.“. Sťažovateľ„považuje za nezákonné, aby štát zneužíval dočasnú finančnú tieseň navrhovateľa, ktorú mu sám spôsobil porušovaním jeho základných práv, na ekonomickú likvidáciu jeho firmy, jeho a členov jeho rodiny, na likvidáciu ich majetku a drastické zníženie ich životnej úrovne. Takéto konanie je v rozpore so spravodlivosťou, je nemorálne, neetické a rozkladá materiálny demokratický právny štát v jeho základoch, narúša spravodlivú rovnováhu medzi právami navrhovateľa a povinnosťami, ktoré mu ukladá štát.“.
Sťažovateľ preto okresnému súdu navrhol vydať predbežné opatrenie, ktorým budežalovanému uložená povinnosť vyplácať sťažovateľovi 2 000 € mesačne na zabezpečeniejeho živobytia a 500 € mesačne na zabezpečenie činnosti jeho obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, a platenie odvodov do Sociálnej poisťovne a zdravotnej poisťovne,a to až do právoplatného rozhodnutia o žalobe sťažovateľa vo veci samej.
Okresný súd uznesením č. k. 16 C 133/2015-26 z 29. mája 2015 návrh sťažovateľana vydanie predbežného opatrenia zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol:
„Preskúmaním podaného návrhu vo veci samej, návrhu na nariadenie predbežného opatrenia a listinných dôkazov súd zistil, že navrhovateľov nárok na nariadenie predbežného opatrenia uložiť odporcovi povinnosť platiť 2.500 eur mesačne navrhovateľovi nie je preukázaný ani aspoň osvedčený v tom zmysle, že bez tejto dočasnej úpravy by preukázateľne došlo k vzniku, či rozširovaniu škody, či inej ujmy na strane navrhovateľa. Navrhovateľ neosvedčil, že práve týmto dočasným opatrením, bude zabezpečená ochrana jeho práv a ochrana jeho postavenia.
Navrhovateľ v návrhu žiadnym spôsobom neopísal existenciu bezprostredne mu hroziacej ujmy či škody, ktorá by mu v prípade nenariadenia požadovaného predbežného opatrenia v priamej súvislosti s neplatením navrhovanej finančnej čiastky odporcom vznikala. Konštatovania navrhovateľa, že odporca zneužíval dočasnú finančnú tieseň navrhovateľa a odporca ju navrhovateľovi spôsobil tým, že porušoval jeho základné práva na ekonomickú likvidáciu jeho firmy, jeho a členov jeho rodiny, na likvidáciu ich majetku a drastické zníženie ich životnej úrovne... sú v danom štádiu konania navrhovateľom predloženými dôkazmi nepreukázané ani neosvedčené, a uvedeným skutočnostiam nenasvedčuje žiaden súvis s potenciálnou ujmou hroziacou navrhovateľovi bezprostredne a priamo v dôsledku opísaného konania odporcu a tým tieto konštatovania nepostačujú na nariadenie predbežného opatrenia, ktorého sa navrhovateľ domáha s cieľom zabezpečiť si živobytie a udržanie svojej životnej úrovne. Účelom predbežného opatrenia nie je zabezpečiť navrhovateľovi ním požadovanú životnú úroveň a súdom nariadené predbežné opatrenie nemá nahrádzať navrhovateľove živobytie, či náklady na jeho podnikanie. Predbežné opatrenie sa obmedzuje na dosiahnutie predbežných účinkov, jeho zásahy a dôsledky, pokiaľ ide o právne postavenie povinnej osoby, sa musia minimalizovať so zreteľom na jeho dočasný a zabezpečovací charakter.... Uložením povinnosti odporcovi finančne prispievať na zabezpečenie živobytia a aspoň čiastočné udržanie životnej úrovne navrhovateľa a jeho rodiny a na čiastočné základné zabezpečenie činnosti jeho obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ na platenie odvodov za navrhovateľa do Sociálnej poisťovne a zdravotnej poisťovne, by súd prekročil rámec účelu, ktorému procesnoprávny inštitút, akým je predbežné opatrenie, zodpovedá. Podľa názoru súdu požadovaná ochrana navrhovateľa nie je v danom prípade nevyhnutná ani účelná a nariadenie navrhovaného predbežného opatrenia je neopodstatnené a nedôvodné.
V konaní o nariadení predbežného opatrenia nebolo nijakým spôsobom preukázaná opodstatnenosť predbežného opatrenia vo vzťahu k nároku navrhovateľa, ktorého sa navrhovateľ domáha vo veci samej. Navrhovateľ sa voči odporcovi vo veci samej domáha náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. v dôsledku nesprávneho úradného postupu orgánov štátu v zatiaľ nešpecifikovanej výške a predbežné opatrenie, ktorého nariadenia sa domáhal nemá vzťah predbežnej ochrany k ochrane vo veci samej. Preukázanie vzťahu obsahu predbežného opatrenia k predmetu budúceho konania je tiež jednou z podmienok pre nariadenia predbežného opatrenia.“
Proti uzneseniu okresného súdu č. k. 16 C 133/2015-26 z 29. mája 2015 podalsťažovateľ odvolanie.
Krajský súd uznesením č. k. 5 Co 401/2015-45 z 8. septembra 2015 uznesenieokresného súdu č. k. 16 C 133/2015-26 z 29. mája 2015 ako vecne správne potvrdil.
Sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 2 a 3 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, práva na majetok podľačl. 1 dodatkového protokolu a čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy uznesením okresného súduč. k. 16 C 133/2015-26 z 29. mája 2015 a uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 401/2015-45z 8. septembra 2015 sťažovateľ odôvodnil tým, že súdy konajúce vo veciach si vykladajúprávo na spravodlivý súdny proces a z toho plynúcu povinnosť zaplatiť súdny poplatokv rozpore s právami sťažovateľa, bránia sťažovateľovi reálne a slobodne užívať jehomajetok a ich konanie je poznačené zbytočnými prieťahmi. V sťažnosti sťažovateľ poukázali na to, že okrem už uvedených konaní je účastníkom i ďalších neskončených konaní predštátnymi orgánmi, v ktorých dochádza k prieťahom v konaní (konanie sp. zn. 20 C 68/2007pred Okresným súdom Bratislava II, konanie sp. zn. 5 S 93/2014 pred krajským súdom,konanie sp. zn. 1 T 4/2009 pred Okresným súdom Bratislava II, v ktorom si spoločnosť ⬛⬛⬛⬛, ako poškodený uplatnila náhradu škody, konania sp. zn.25 Cb 53/2003 pred Okresným súdom Bratislava II a sp. zn. 8 C 139/2009 pred Okresnýmsúdom Bratislava IV, v ktorých je účastníkom spoločnosť ⬛⬛⬛⬛ ), resp.v nich nebol oslobodený od súdnych poplatkov napriek tomu, že spĺňa podmienkyna priznanie oslobodenia (žalovaný v konaní sp. zn. 7 C 239/2015 pred Okresným súdomBratislava II). Postupom štátnych orgánov je sťažovateľ trestaný za uplatňovanie svojichpráv, hoci naopak, právne predpisy majú smerovať k umožneniu dosiahnutia rýchleja účinnej právnej ochrany. Pokiaľ bol sťažovateľ v trestnom konaní rozsudkom Okresnéhosúdu Bratislava II č. k. 2 T 92/2012-105 z 29. januára 2012 uznaný vinným zo spáchaniaúmyselného prečinu marenia exekučného konania podľa § 243 ods. 1 písm. b) Trestnéhozákona, bolo mu tým znemožnené kandidovať v parlamentných i prezidentských voľbácha výrazne mu tým bolo sťažené uplatnenie na trhu práce. Sťažovateľ v tejto situácii žiadalokresný súd o ochranu vydaním predbežného opatrenia, aby aspoň čiastočne bola v konanípred okresným súdom sp. zn. 16 C 133/2015 nastolená rovnosť zbraní. Pokiaľ súsťažovateľovi vyrubované súdne poplatky hoci formálne správne, avšak bez zohľadneniavšetkých týchto okolností a najmä postupu štátnych orgánov voči sťažovateľovi, kladie sana sťažovateľa neprimerané bremeno a porušuje to spravodlivú rovnováhu. Výklada aplikácia práva musí smerovať k spravodlivému výsledku. Z hľadiska prieťahovv konaniach vedených sťažovateľom, resp. jeho spoločnosťou, ich dĺžku neodôvodňuje anipovaha vecí, ktoré nie sú skutkovo ani právne zložité, ani správanie sťažovateľa, naopak, jepotrebné zohľadniť význam týchto konaní pre sťažovateľa. Keďže všetky tieto skutočnostiokresný súd pri rozhodovaní o sťažovateľovom návrhu na vydanie predbežného opatrenianevzal do úvahy a krajský súd jeho rozhodnutie napriek tomu potvrdil, došlo týmk porušeniu sťažovateľom označených práv.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existenciedôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhotorozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenejnezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebonesprávnym úradným postupom.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskejrepubliky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti aleboetnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodovpoškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, žeuplatňuje svoje základné práva a slobody.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho právaje možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákonaa za primeranú náhradu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právopokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejnéhozáujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujúza nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmoma zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
Ako vyplýva z podanej sťažnosti, sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu týchto jej právmalo dôjsť jednak uznesením okresného súdu č. k. 16 C 133/2015-26 z 29. mája 2015a jednak uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 401/2015-45 z 8. septembra 2015.
Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti uzneseniuokresného súdu č. k. 16 C 133/2015-26 z 29. mája 2015.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcichsa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd tedanezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súdpri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva aleboslobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemudostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takútosťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie(napr. I. ÚS 103/02).
V súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienkykonania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľa, a dospel k záveru, že vzhľadomna princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdumeritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jejzákladných práv týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie jeho postupuzveruje Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“) v tomto prípade odvolaciemu súdu.Krajský súd ako súd odvolací vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol uznesenímč. k. 5 Co 401/2015-45 z 8. septembra 2015. Krajský súd ako súd odvolací bol súdom,ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľa bolo dôvodné, a rozhodnúťo ňom.
Ústavný súd preto podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosťsťažovateľa v jej časti, ktorá smerovala proti uzneseniu okresného súdu č. k.16 C 133/2015-26 z 29. mája 2015, pre nedostatok právomoci.
Odlišná je situácia vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu č. k. 5 Co 401/2015-45z 8. septembra 2015. Na prerokovanie tejto časti sťažnosti sťažovateľa je právomocústavného súdu daná, avšak sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Sťažovateľ sťažnosť na porušenie označených základných práv uznesením krajskéhosúdu č. k. 5 Co 401/2015-45 z 8. septembra 2015 odôvodňuje v podstate tým, že krajský súdpotvrdil ako vecne správne uznesenie súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu sťažovateľana vydanie predbežného opatrenia, hoci okresný súd nevzal do úvahy všetky rozhodujúceokolnosti, neposúdil vec komplexne, a neposkytol preto sťažovateľovi ochranu, ktorá mupatrila a ktorá mala nastoliť rovnosť zbraní v konaní o veci samej.
Krajský súd uznesenie č. k. 5 Co 401/2015-45 z 8. septembra 2015 odôvodnil takto:„Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je opodstatnené.
Podľa § 102 ods. 1 O. s. p. ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery účastníkov konania alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz.
Podľa § 76 ods. 1 písm. f/ O. s. p. predbežným opatrením môže súd nariadiť účastníkovi, aby niečo vykonal, niečoho sa zdržal alebo niečo znášal.
Účelom predbežného opatrenia ako zabezpečovacieho inštitútu v civilnom procese je dočasnou úpravou zabrániť nepriaznivým následkom, ktoré by mohli nastať do právoplatného vyriešenia sporu súdom. Nariadenie predbežného opatrenia prichádza do úvahy, ak existuje dôvodná potreba takejto dočasnej regulácie vzťahov alebo ak by bol ohrozený výkon súdneho rozhodnutia. Podmienka potreby dočasnej úpravy pomerov je splnená predovšetkým v prípade, ak hrozí vznik reálnej ujmy (existencia nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy). S ohľadom na ochranu právneho postavenia oboch strán sporu v záujme zachovania základných zásad spravodlivého procesu (rovnaké postavenie účastníkov, rovnosť zbraní), pri dočasnej úprave pomerov sa ako základný predpoklad pre nariadenie predbežného opatrenia vyžaduje zo strany navrhovateľa osvedčiť skutočnosti, ktoré opodstatňujú jeho hmotnoprávny nárok vo veci samej, ako i pasívnu legitimáciu odporcu.
Odvolací súd sa v plnej miere stotožnil s argumentáciou súdu prvého stupňa; pričom odvolateľ v podanom odvolaní neuvádzal žiadne nové skutočnosti, ktoré by neboli tvrdené už v konaní pred prvostupňovým súdom, a na ktoré by tento súd neprihliadol. Len na podporu argumentácie odvolací súd ďalej poukazuje na nasledovné skutočnosti. Ako bolo uvedené vyššie, predbežné opatrenie možno nariadiť z dvoch dôvodov. 1/ Ide o stav, ak je výkon rozhodnutia ohrozený. S ohľadom na požadované, doposiaľ konkrétnou sumou nešpecifikované peňažné plnenie, i na osobu odporcu, je nepochybné, že pre prípad úspechu navrhovateľa v konaní odporca bude disponovať majetkom, z ktorého navrhovateľ bude môcť byť uspokojený i pre prípad núteného výkonu rozhodnutia.
2/ Potreba dočasnej úpravy pomerov, ako druhý možný dôvod pre nariadenie predbežného opatrenia, nie je daný tiež z dôvodu (okrem argumentácie prvostupňového súdu), že k vzniku ujmy, škody na strane navrhovateľa už došlo, a to tvrdeným nesprávnym postupom odvolacieho a dovolacieho súdu vo veci, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 14 C 121/2011 (žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody z č. l. 4 spisu).
V danej veci preto celkom absentuje preventívny charakter predbežného opatrenia, účelom ktorého je zabrániť reálne hroziacej ujme.
Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p.“
Ako vyplýva z odôvodnenia tohto rozhodnutia, krajský súd sa vo veci sťažovateľastotožnil s právnym i skutkovým posúdením veci okresným súdom. Ten návrh sťažovateľana vydanie predbežného opatrenia, aplikujúc ustanovenia § 102 ods. 1 a § 76 ods. 1 písm. f)OSP, zamietol, pretože sťažovateľ neosvedčil, že bez navrhovanej dočasnej úpravy bypreukázateľne došlo k vzniku či rozširovaniu ujmy; opodstatnenosť navrhovanéhopredbežného opatrenia nebola daná ani vo vzťahu k predmetu konania vo veci samej (jednaz podmienok nariadenia predbežného opatrenia), navyše uložením povinnosti žalovanémufinančne prispievať sťažovateľovi na udržanie jeho životnej úrovne by došlo k prekročeniurámca účelu, ktorému predbežné opatrenie slúži. Tieto dôvody, pre ktoré sťažovateľovinebolo vyhovené, súdy jasne a zrozumiteľne vo svojich rozhodnutiach uviedli.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnostipre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základnýmprávom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahomorgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnejmožnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,III. ÚS 300/06).
Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je v zásade oprávnenýpreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výkladea uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní predvšeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právnezávery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústavemedzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnouinštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebosamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkovéa právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavnéhosúdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a takz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následokporušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Sťažovateľ tvrdí, že pokiaľ krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súduo zamietnutí jeho návrhu na vydanie predbežného opatrenia, došlo jeho rozhodnutímk porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 a 3 ústavy,práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na vlastníctvopodľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 12ods. 1, 2 a 4 ústavy.
Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38až 42 a čl. 44 až 46 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanoveniavykonávajú. V prípade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy je týmtozákonom Občiansky súdny poriadok.
Podľa ustanovenia § 102 ods. 1 OSP ak treba po začatí konania dočasne upraviťpomery účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možnévykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbežnéopatrenie alebo zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jehodôsledky a spôsob zániku upravujú ustanovenia § 74 až § 77 OSP.
Podľa § 76 ods. 1 písm. f) OSP predbežným opatrením môže súd nariadiťúčastníkovi najmä, aby niečo vykonal, niečoho sa zdržal alebo niečo znášal.
Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal určením miestaa postavenia predbežného opatrenia v právnom poriadku. Predbežné opatrenie je jednýmzo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu, ktorého zabezpečovacia funkcia máza cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé následky, ktoré by mohli pred začatímkonania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť tohto opatrenia ako jeho základný znakznamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu vzťahov medzi subjektmi.
Samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy)sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežnýchopatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ideo rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečnýmspôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných opatrenízásadne iba v ojedinelých prípadoch. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutívšeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutímvšeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmispravodlivého procesu.
V konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia musia však byť taktiežrešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp.základnému právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežnéhoopatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byťvydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležiteodôvodnené.
Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že rozhodnutie o návrhu na vydanie predbežnéhoopatrenia nevylučuje, že o právach a povinnostiach účastníkov konania o predbežnomopatrení bude vo veci samej rozhodnuté inak, než v konaní o predbežnom opatrení. Pretožeide o dočasnú úpravu pomerov účastníkov konania, je dôležité, aby bola poskytnutá ochranutomu, kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiežtomu, proti komu návrh smeruje.
Predbežné opatrenia tak s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuťdo základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich nemusiazodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu. Predbežné rozhodnutia predstavujúopatrenia, trvanie ktorých je obmedzené a môže byť kedykoľvek na návrh zrušené.
Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučujeaplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení,pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutieč. 39754/98 z 10. 1. 2000 Apis versus Slovenská republika, v ktorom sa konštatovalaneaplikovateľnosť čl. 6 dohovoruratione materiaev konaní o zrušení predbežnéhoopatrenia).
Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľom namietané rozhodnutie krajského súdunie je svojvoľné, pretože jeho závery vychádzajú z logickej úvahy opierajúcej sao dostatočné a náležité odôvodnenie, v dôsledku čoho ho možno považovať z hľadiskadodržania základných ústavnoprocesných princípov za ústavne udržateľné.
Zákonná úprava postupu pri rozhodovaní o návrhu na vydanie predbežného opatreniavyžaduje, aby navrhovateľ splnil podmienky konania ustanovené Občianskym súdnymporiadkom (§ 74 a nasl.).
Krajský súd v danom prípade v zmysle zásad upravených v § 212 OSP preskúmalnapadnuté uznesenie okresného súdu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, pričom vecprerokoval bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 OSP. Dospel k záveru, žeodvolanie nie je dôvodné, pretože sťažovateľ nesplnil podmienky vyžadované v § 76 ods. 1písm. f) a § 102 ods. 1 OSP, keď neosvedčil, že po začatí konania treba dočasne upraviťpomery účastníkov spôsobom, akým to navrhol. Krajský súd preto rozhodnutie okresnéhosúdu v nadväznosti na tento záver potvrdil.
Skutočnosť, že krajský súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, nesignalizujesama osebe možnosť porušenia čl. 46 ústavy.
Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie je a ani nemôže byť súdomskutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť všeobecných súdov. Navyše, vprípade sťažovateľa nejde ani o prípad, v ktorom by krajský súd formalistickým postupomumožnil presadenie zrejmej nespravodlivosti.
Ústavný súd tak nezistil, že by relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich protinapadnutému uzneseniu krajského súdu v kontexte posúdenia možného porušenia jehozákladného práva podľa čl. 46 ústavy umožnila dospieť k záveru, ktorý by odôvodňovalvyslovenie porušenia uvedených práv.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označenéhozákladného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníkasúdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosťv časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu, odmietol z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti.
K namietanému porušeniu základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 a 4ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkovéhoprotokolu ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že v súlade so svojou stabilizovanoujudikatúrou orgán verejnej moci konajúci vo veci podľa príslušných procesných predpisov(napr. podľa Občianskeho súdneho poriadku, Trestného poriadku a Správneho poriadku)zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotnéhocharakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ústavy a právo podľačl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že tento orgán verejnejmoci súčasne porušil ústavno-procesné princípy, resp. práva vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48ústavy.
Keďže ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základnéhopráva podľa čl. 46 ústavy odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súdpo predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosťaj v časti tvrdeného porušenia čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti.
Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že pokiaľ sťažovateľ tvrdil porušenie čl. 12 ods. 1, 2a 4 ústavy, je potrebné vychádzať z toho, že čl. 12 ústavy neobsahuje garanciu základnýchpráv alebo slobôd, pretože je súčasťou všeobecných ustanovení zakotvených v prvomoddiele druhej hlavy ústavy pojednávajúcej o základných právach a slobodách.S prihliadnutím na uvedené ústavný súd konštatuje, že článok, ktorý nezakotvuje žiadnezákladné právo alebo slobodu, nemožno podaním sťažnosti podľa čl. 127 ústavy namietaťsamostatne. Ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva aleboslobody zakotveného v druhej hlave ústavy, prípadne práva zaručeného medzinárodnýmizmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Iné ustanovenie uvedenýchprávnych aktov síce možno namietať, ale vždy len v spojení s namietaným porušenímzákladného práva alebo slobody (obdobne napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. februára 2016