znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 159/2015-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Matúšom   Hribom,   Advokátska   kancelária,Na hradbách 5, Bardejov, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 19ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 8 ods. 1Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súduv Bratislave sp. zn. 11 CoP 217/2014 zo 17. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. septembra2014 prostredníctvom elektronickej podateľne doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základnýchpráv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) rozsudkom (v petite sťažnosti nesprávne označené rozhodnutie akouznesenie,   pozn.)   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.11 CoP 217/2014 zo 17. júna 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva: „Krajský súd v Bratislave zo dňa 17.06.2014, č. k. 11CoP/217/2014-313 potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ale v odôvodnení svojho rozsudku sa uspokojil len s prevzatím skutkového stavu a právnym posúdením veci tak ako ho zistil prvostupňový súd a opätovne ponechal odvolacie dôvody ako aj navrhované dôkazy bez povšimnutia...

Nezáujem   odvolacieho   súdu   objasniť   skutočný   stav   veci   a   vysporiadať   sa s navrhnutými   dôkazmi   v   odôvodnení   preukazuje   písomne   vyhotovenie   potvrdzujúceho rozsudku   zo   dňa   17.06.2014,   č.   k.   11CoP/217/2014-313,   ktoré   obsahuje   len   faktické prevzatie skutkového stavu zisteného prvostupňovým súdom.

Odvolací   súd   svojim   neefektívnym   a   musím   zdôrazniť   nezodpovedným   prístupom v tak citlivej veci akou je úprava práv a povinností rodičov k maloletému a bez potrebnej náležitej   starostlivosti   nedôvodne   zamietol   odvolanie   a   tým   sa   konanie   neprimerane predĺžilo a vzniknuté prieťahy išli na vrub profesijnému životu sťažovateľky a psychickému stavu maloletého...

Nepresne zistený skutkový stav prvostupňovým rozhodnutím, nedôvodné zamietnutie odvolania a následné potvrdenie prvostupňového rozsudku odvolacím súdom s paušálnym odôvodním ako aj odmietanie pristúpiť k objektívnemu znaleckému dokazovaniu odoprelo sťažovateľke ústavné právo na súdnu ochranu a porušilo aj jej právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka má ďalej za to, že v súvislosti s postupom a rozhodovacou činnosťou súdov bolo porušené aj jej ústavou garantované právo pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy SR a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (zákon č. 209/1992 Zb.)“

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„I.)   Základné   práva   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR a porušenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy SR ako aj právo pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy SR a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   (pozn.   správne   rozsudkom)   Krajského   súdu   Bratislava zo dňa 17.06.2014, č. k. 11CoP/217/2014-313, porušené boli.

II.) Rozsudok Krajského súdu Bratislava zo dňa 17.06.2014, č. k. 11CoP/217/2014- 313 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

III.) Porušovateľ je povinný zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania vo výške 276,40   €   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   na   účet   právneho zástupcu sťažovateľov.

IV.) Porušovateľ je povinný zaplatiť sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo   výške   5.000   €   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   na   účet sťažovateľky.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, aktento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súdskúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu naďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemáústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustnénávrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podanéoneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu by bolo možné hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom   orgánu štátu nemohlo   vôbec   dôjsť k   porušeniu toho   základného práva   aleboslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh pretomožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávnenýmzasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovaťokrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnostiv záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny,predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práva slobôd iných.

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

Z   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také   rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutímdošlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež bymali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré nebolinapravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov,   ústavný   súd   na   účely   posúdeniaopodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.

Po   preskúmaní   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   argumentáciu   sťažovateľkynevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniť   ústavnú   udržateľnosť   záverov   krajského   súduv rozsudku, resp. jeho odôvodnenia. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovanýpostup pri odôvodňovaní rozsudku a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod nazásah   ústavného   súdu   do   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   v   súlade   s   jehoprávomocami   ustanovenými   v   čl.   127   ods.   2   ústavy.   Ústavný   súd   nezistil,   že   byposudzovaný rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore,či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočneodôvodnený.

Podľa ustanovenia § 219 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadokv znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“)   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahustotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len naskonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniťna zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Krajský   súd   postupoval   v   zmysle   citovaného   ustanovenia,   pokiaľ   v odôvodnenív prvom rade poukázal na správnosť dôvodov súdu prvého stupňa, s ktorými sa stotožnil,a následne využil oprávnenie doplniť tieto dôvody na zdôraznenie správnosti napadnutéhorozsudku súdu prvého stupňa.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku konštatoval:„Na   potvrdenie   správnosti   napadnutého   rozhodnutia   odvolací   súd   dopĺňa,   že odvolacia námietka odporkyne týkajúca sa skutočnosti, že súd vychádzal len zo záverov znaleckého posudku nie je dôvodná. Ako sa konštatuje v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa súd vychádzal nie len zo záverov znaleckého posudku, ale aj z ďalších skutočností, ktoré majú zabezpečiť stabilitu výchovného prostredia maloletého. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom odporkyne, že vo veci bol potrebný vypracovať kontrolný znalecký posudok, keď podľa názoru odvolacieho súdu znalec dostatočne odpovedal na otázky potrebné pre rozhodnutie o zverení maloletého. Pre maloletého je predovšetkým potrebná stabilita pomerov a nie prostredie, ktoré je plné napätia a nedorozumení, keď maloletého uvedená situácia zaťažuje. Z obsahu spisu vyplýva, že maloletý má dobrý vzťah k obidvom rodičom a preto bolo vhodné a potrebné, aby rodičia akceptovali uvedenú situáciu a pokúšali sa v záujme maloletého vec riešiť zmierlivo a dohodou. Obaja partneri sa musia naučiť zvládať emócie, nepoužívať nástroje vydierania a pomsty, či iné neférové postupy vo vzájomnej komunikácii. Pre rozhodovanie súdu vo veciach starostlivosti o maloleté deti je prioritou záujem maloletého dieťaťa a snaha utvoriť stav spravodlivej rovnováhy medzi záujmom dieťaťa a jeho rodičov, pričom zvláštny význam sa kladie na záujem dieťaťa, ktorý môže mať prednosť pred záujmom rodiča. Odvolací súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa   namietanou   duševnou   poruchou   odporkyne,   keďže   z   obsahu   spisu   nevyplýva,   že   u odporkyne ide o duševnú poruchu a taktiež nevyplýva, že táto by mala byť prekážkou v starostlivosti o maloletého. Negatívom na strane odporkyne je nestabilita jej povahy a nepredvídané rozhodnutia, ktoré do budúcnosti nemôžu byť v záujme maloletého dieťaťa. Ani   znalec   netvrdil   v   znaleckom   posudku,   že   odporkyňa   trpí   duševnou   poruchou.   Pre posúdenie   zverenia   maloletého   je   rozhodujúci   záujem   maloletého,   ako   aj   osobnostné charakteristiky rodičov, pričom zverenie maloletého do osobnej starostlivosti niektorého z rodičov je komplexnou otázkou, ktorú súd prvého stupňa správne vyhodnotil. Znalec sa taktiež vyporiadal aj s otázkou prípadného užívania psychotropných látok u navrhovateľa, keď uviedol, že táto skutočnosť by vyplynula z vykonaných testov, odvolací súd poukazuje aj na skutočnosť, že samotná odporkyňa priznala, že toto obvinenie uviedla z dôvodu, aby nestratila maloleté dieťa. Správne upravil súd prvého stupňa aj styk odporkyne s maloletým, keď   ani   prvostupňový   súd   ani   odvolací   súd   nespochybňuje   potrebu   starostlivosti o maloletého   zo   strany   obidvoch   rodičov.   Odvolací   súd   zdôrazňuje,   že   pre   posúdenie vhodnosti prostredia je rozhodujúca taktiež otázka miery tolerancie rodiča, ktorému bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti voči druhému rodičovi, či už ide o akceptovanie jeho výchovných   postupov,   kontaktu   tohto   rodiča   s   maloletým   dieťaťom,   nespochybňovanie druhého rodiča a podporovanie rodiča k dobrému vzťahu dieťaťa k druhému rodičovi. Vzhľadom na vzťah maloletého k obidvom rodičom by rodičia a najmä matka mali konečne pochopiť, že pre jeho zdravý a priaznivý vývoj je najoptimálnejšia dohoda medzi rodičmi pri úprave   otázok   súvisiacich   s   maloletým,   aby   dieťa   vyrastalo   v   prostredí   plnom   lásky a harmónie. Uvedená dohoda medzi rodičmi by bola vhodná najmä v budúcnosti, keď dieťa nastúpi na školskú dochádzku, aby dieťa nebolo opätovne vystavené stresu a napätiu z toho, aby svojim prejavom neublížilo niektorému z rodičov. Ak rodičia nie sú v záujme dieťaťa schopní sa dohodnúť, musia akceptovať súdne rozhodnutie, ktoré vychádza predovšetkým zo záujmu dieťaťa.“

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   nezistil   žiadnu   skutočnosť,na základe ktorej by mohol konštatovať, že napadnutým rozsudkom krajského súdu boliporušené základné práva sťažovateľky podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a právopodľa čl. 8 ods. 2 dohovoru.

Keďže podľa názoru ústavného súdu neexistuje medzi rozsudkom krajského súdua označenými základnými právami taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnumožnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie,ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom krajského súdu

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva naprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavnýsúd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súdeuplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01,I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza knamietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavneneopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodovskončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Zo samotného podania sťažovateľky vyplýva, že napadnuté konanie bolo právoplatneskončené pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, t. j. v čase, keď porušenie označenéhozákladného práva na súde, ktorý sťažovateľka označila za účastníka konania, už netrvaloa konanie o jej sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorýústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti,   a   pretože   sťažovateľka   sa   v   predmetnej   vecidomáhala   ochrany   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v   čase,   keďv označenom konaní pred krajským súdom namietané porušenie práva už netrvalo, a tedabola odstránená jej právna neistota, pripadalo do úvahy odmietnutie predmetnej ústavnejsťažnosti aj pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný súd považuje za potrebné na tomto mieste uviesť, že sťažnosť v tejto častimohla byť odmietnutá aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vychádzajúc z obsahu podania, ústavný súd konštatuje, že podaná sťažnosť v častitýkajúcej   sa   tvrdenia   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nespĺňanáležitosti   kvalifikovaného   návrhu   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom,   ktoré   súustanovené v § 20 ods. 1 a 3 a § 50 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnémusúdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadneproti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhua navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)zástupca.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom nazačatie konania, okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkýmvo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľačl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdudomáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania predústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom nauvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojejsťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí topredovšetkým   v   situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.I. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, III. ÚS 380/2011). Ustanovenie § 20 zákona o ústavnom súde sav celom rozsahu vzťahuje na sťažnosť podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.

Podľa § 50 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecnýchnáležitostí   uvedených   v   §   20   musí   obsahovať   označenie   právoplatného   rozhodnutia,opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súdepresne   definované   právomoci,   uplatnenie   ktorých   je   viazané   na   splnenie   viacerýchnáležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnomsúde), a až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd pritom viazanýnávrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Jedným   z   dôvodov   na   odmietnutie   návrhu   (sťažnosti)   je   aj   nesplnenie   zákonompredpísaných náležitostí, pričom k obligatórnym náležitostiam návrhu na začatie konaniapatrí podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde aj návrh na rozhodnutie (petit), ktorý musíbyť vymedzený presne, určito, zrozumiteľne a pritom tak, aby zodpovedal právomoci, ktorúmôže ústavný súd uplatniť v príslušnom type konania, teda takým spôsobom, aby mohol byťprávne nespochybniteľným východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci(m. m. III. ÚS 17/03, III. ÚS 234/04, IV. ÚS 15/08).

V danom prípade sťažovateľkou (ktorá je zastúpená advokátom, tzn. kvalifikovanýmprávnym zástupcom) navrhovaný petit v časti namietaného porušenia čl. 48 ods. 2 ústavyuvedeným požiadavkám zjavne nezodpovedá. Napriek tomu, že z textu sťažnosti podanejsťažovateľkou vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie práva na prejednanie veci bezzbytočných   prieťahov   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.11 CoP 217/2014, petit sťažnosti nekorešponduje s jej argumentáciou uvedenou v tejto častisťažnosti. Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta len rozsudok krajského súdu,postup krajského súdu pri rozhodovaní, teda prerokúvanie veci, však už nenamieta, tedanežiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej práva na prejednanie veci bez zbytočnýchprieťahov postupom krajského súdu. Nevyhnutnou podmienkou postupu ústavného súdupodľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde je, aby ústavný súdnajprv vyhovel sťažnosti podanej podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a svojím rozhodnutím vyslovil,že   právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom   boli   porušené   základnépráva, avšak takáto požiadavka nie je v petite sťažovateľkou podanej sťažnosti obsiahnutá včasti namietaného porušenia práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákonač.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskoršíchpredpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť apresadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súdnahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkonyboli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšiekonanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetkyzákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom(napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).

Na záver ústavný súd uvádza, že z dôvodu nesplnenia náležitosti kvalifikovanéhonávrhu   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom   ustanovenej   v   §   20   ods.   2   zákonao ústavnom súde mohol odmietnuť podanú sťažnosť ako celok.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k návrhu na začatie konania musípripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom,   ak   tento   zákonneustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovaniepred ústavným súdom.

Citované ustanovenie § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde výslovne ustanovuje, žek návrhu na začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľaadvokátom (alebo komerčným právnikom), ak zákon o ústavnom súde neustanovuje inak.V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavnýmsúdom. Návrhom v zmysle uvedeného ustanovenia sa rozumie každé podanie, ktorým sazačína niektorý typ konania pred ústavným súdom, teda aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1ústavy.

K sťažnosti priložené splnomocnenie pre advokáta z 5. januára 2012 je udelené takto:„Splnomocniteľ splnomocňuje týmto plnomocenstvom splnomocnenca, aby ho zastupoval vo všetkých veciach pred súdmi, notármi, štátnymi orgánmi a inými právnymi subjektmi, najmä   splnomocňuje   splnomocnenca   na to,   aby   prijímal doručené   písomnosti, podával návrhy a žiadosti, uzavieral zmiery, uznával uplatnené nároky, vzdával sa nárokov, podával opravné prostriedky, vzdával sa ich, vymáhal nároky, plnil nároky, nahliadal do spisov a pod.   a   to   všetko   i   vtedy,   keď   je   podľa   právnych   predpisov   potrebné   osobitné splnomocnenie.“

Ústavný súd na tomto mieste zdôrazňuje, že v prípadoch obligatórneho zastúpenianavrhovateľa   advokátom   v   konaní   pred   ústavným   súdom   je   základným   procesnýmprameňom práva ustanovenie § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Citované zákonnéustanovenie procesného poriadku (vo vzťahu k iným právnym predpisom ide o predpislex specialis)   vymedzuje   nevyhnutné   náležitosti   právneho   zastupovania   v   konaní   predústavným súdom, ktoré musia byť splnené a ktoré nie je možné zmluvne ani inak obmedziť.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   saďalšími požiadavkami sťažovateľky v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 17. marca 2015