znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 159/2013-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. októbra 2013 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a Lajosa   Mészárosa prerokoval   prijatú   sťažnosť B.   K.,   Maďarsko,   t. č.   vo   väzbe,   zastúpeného Advokátskou kanceláriou K... – advokáti, s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa   čl.   47   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   3   písm.   a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 30 T 52/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti B. K.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 159/2013-9   z 28.   februára   2013   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť B. K., Maďarsko, t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   47   ods.   4 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   3   písm.   a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 30 T 52/2012.

2. Zo sťažnosti vyplynulo najmä, že 27. augusta 2012 bola prokurátorom Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky,   odboru   osobitného   určenia   podaná   obžaloba na sťažovateľa   pre   obzvlášť   závažný   zločin   nedovolenej   výroby   omamných a psychotropných látok podľa § 172 ods. 1 písm. b) a d), ods. 2 písm. c) a ods. 4 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov. Konanie sa vedie na okresnom   súde   pod sp.   zn. 30 T   52/2012.   Dňa 10.   septembra 2012,   teda   po 14 dňoch od podania   obžaloby,   bolo   okresným   súdom   rozhodnuté,   že   sťažovateľ   sa   ponecháva vo väzbe, pričom v tomto čase okresný súd nevykonal žiadny úkon smerujúci k tomu, aby sťažovateľ porozumel obžalobe a aby zabezpečil tlmočenie v jeho rodnom – maďarskom jazyku. Okresný súd pribral do konania až 15. októbra 2012 prekladateľa z maďarského jazyka a až 27. decembra 2012, teda až 122. deň od podania obžaloby, sa mohol sťažovateľ prvýkrát oboznámiť s obžalobou v celom rozsahu v jazyku, ktorý je jeho rodným jazykom. Týmto postupom boli podľa sťažovateľa porušené ním označené základné práva okresným súdom, a preto žiadal, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„...   moje   základné   právo   na   tlmočníka   podľa   čl.   47   ods.   4   Ústavy   Slovenskej republiky a právo byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumiem, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti mne podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Okresného súdu Trnava v konaní pod spis. zn. 30 T/52/2012 porušené,

prizná mi primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.000 eur, ktoré bude Okresný súd   Trnava   povinný   vyplatiť   mi   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu a napokon

zaviaže Okresný súd Trnava uhradiť mi na účet môjho právneho zástupcu, K... – advokáti,   s.   r.   o.,   trovy   konania   v   sume   331,13   eur   s   DPH,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedníčkou,   listom   sp.   zn.   1 SprV/235/2013 z 15. apríla 2013 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k vyjadreniu okresného súdu z 30. apríla 2013.

2.1 Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedla tieto skutočnosti: «Nesúhlasím s názor obžalovaného, že v sťažnosti popísaným postupom tunajšieho súdu došlo k porušeniu základného práva obžalovaného na tlmočníka a právo byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie podrobne oboznámený s povahou obvinenia proti nemu. Po podaní obžaloby súd postupoval takým spôsobom, aby boli zákonným a ústavne konformným spôsobom zabezpečené jeho základné práva a slobody súvisiace s výkonom väzby, v ktorej sa v čase podania obžaloby na tunajší súd nachádzal. Do 14 dní od podania obžaloby   súd   nariadil   a   vykonal   neverejné   zasadnutie,   na   ktorom   rozhodol   o   väzbe obvineného v zmysle § 238 ods. 3 Trestného poriadku. Na tomto verejnom zasadnutí súd doručil   obvinenému   i   jeho   obhajkyni   rovnopis   obžaloby   v   slovenskom   jazyku. Po vypracovaní písomného vyhotovenia uznesenia o väzbe dňa 10. 9. 2012 a jeho odoslaní procesným   stranám   dňa   10.   9.   2012,   bol   spis   predložený   na   rozhodnutie   o   sťažnosti obvineného proti uzneseniu odvolaciemu súdu dňa 12. 9. 2012, ktorý po rozhodnutí o tejto sťažnosti vrátil spis tunajšiemu súdu 10. 10. 2012. Následne tunajší súd dňa 15. 10. 2012 uznesením pribral do konania prekladateľa z maďarského jazyka, ktorému uložil vykonať preklad obžaloby do maďarského jazyka.

Opísaný   postup   tunajšieho   súdu   považujem   za   vecne   správny,   ktorý   rešpektoval práva obžalovaného garantované mu jednak zákonom, Ústavou Slovenskej republiky, ako i Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nie je možné stotožniť sa s tvrdením obžalovaného, že nebol oboznámený s povahou a dôvodmi obvinenia proti jeho osobe v jazyku, ktorému rozumie. O obvinení bol oboznámený orgánmi činnými v trestnom konaní   v   prípravnom   konaní.   Obžaloba   bola   podaná   pre   skutok,   pre   ktorý   bolo obžalovanému v prípravnom konaní uznesením zo dňa 1. 3. 2011 vznesené obvinenie (č. l. 45 - 50 súdneho spisu). Obžalovaný tak bol už v tomto štádiu oboznámený s podstatou obvinenia,   pre   ktoré   bola   neskôr   na   tunajšom   súde   podaná   obžaloba.   Za   dôležitú   tiež považujem skutočnosť, že obžalovaný mal v čase doručenia obžaloby v slovenskom jazyku obhajcu. Tak ako konštatoval i Najvyšší súd SR vo svojom uznesení z 19. 12. 2006 sp. zn. 2 To 7/2006 „povinnosťou obhajcu je, aby osobe, ktorú obhajuje a ktorá neovláda jazyk, v ktorom   sa   trestné   konanie   vedie,   v   rámci   účinnej   právnej   pomoci,   ktorú   je   povinný poskytovať (§ 41 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 1. januára 2006) v prípade potreby zabezpečil preklad písomnosti do jej materinského jazyka alebo do jazyka, ktorý ovláda.“ V tom istom rozhodnutí Najvyšší súd tiež uviedol, že z Ústavy Slovenskej republiky, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Trestného poriadku nemožno bez ďalšieho vyvodiť povinnosť orgánov činných v trestnom konaní konať v inom než úradnom slovenskom jazyku, ale ani povinnosť uvedených orgánov zabezpečovať pre procesné strany preklad písomností, ktoré sú predmetom alebo výsledkom ich konania, do jazyka strany, ktorá neovláda jazyk, v ktorom sa konania vedie.

Súd nariadil a začal hlavné pojednávanie až po tom, ako bol obžalovanému doručený preklad   obžaloby   do   maďarského   jazyka   a   bola   mu   poskytnutá   dostatočná   lehota   na prípravu obhajoby v rámci hlavného pojednávania.

V neposlednom rade si dovoľujem poukázať, v rámci hodnotenia rýchlosti konania súdu, že spis v čase podania obžaloby obsahoval 7617 strán.»

2.2   Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   podaní   k vyjadreniu   okresného   súdu stručne uviedol:

„...   trvám   na   podanej   ústavnej   sťažnosti   a   nepovažujem   za   potrebné   sa k spomenutému stanovisku predsedu okresného súdu osobitne vyjadrovať.“

2.3   Predsedníčka   okresného   súdu,   ako   aj   právny   zástupca   sťažovateľa   oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa v danej veci konalo ústne pojednávanie.

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva zaručeného v čl. 47 ods. 4 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru.

II.

4. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo iný   zásah.  ... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných   práv   a slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

5. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 30 T 52/2012 došlo k porušeniu   základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 47 ods. 4 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru.

6. Podľa čl. 47 ods. 4 ústavy kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie..., má právo na tlmočníka.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má... právo byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu.

7.   Právo   obvineného   na   tlmočníka/prekladateľa   je   jedným   zo   základných   práv zaručených ústavou (čl. 47 ods. 4 ústavy) a dohovorom [čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru]. Ide totiž   o postup,   ktorý   má   obvinenému   zabezpečiť   uplatnenie   jeho   práv   vyplývajúcich z ústavy   a dohovoru,   ako   aj   Trestného   poriadku   a zabrániť   mu   v porušovaní   jeho   práv v dôsledku   neznalosti   jazyka.   Právo   na   (bezplatnú)   pomoc   tlmočníka/prekladateľa   je komponentom rovnosti zbraní v trestnom konaní, pretože nedokonale rozumejúci či vôbec nerozumejúci   účastník/strana   hlavne   v postavení   obvineného,   nemôže   argumentovať   tak účinne ako prokurátor. V nerešpektovaní tohto práva by dokonca mohla spočívať i nepriama diskriminácia   v prístupe   k právu   na   spravodlivý   proces   na   základe   jazyka   (Luedicke, Belkacem a Koc v. Nemecko, rozsudok z 28. novembra 1978).

8. Zo súdneho spisu sp. zn. 30 T 52/2012, ktorý si ústavný súd zapožičal, vyplýva, že 10.   septembra   2012 sa na   okresnom   súde   konalo   neverejné   zasadnutie.   Na tomto pojednávaní bol sťažovateľ osobne prítomný a bola prítomná aj jeho obhajkyňa JUDr. A. K., ako aj tlmočník z jazyka maďarského Ing. P. R.

V zápisnici o neverejnom zasadnutí č. k. 30 T/52/2012-1637 sa uvádza: „Predstúpil obvinený B. K., t. č. vo väzbe, ktorý po zákonnom poučení uvádza: chcem vypovedať k veci, svoje právo odoprieť k veci nevyužívam.

Ja sa necítim byť vinný lebo ja som bol požiadaný o skladovanie, nevedel som o aké prostriedky ide, ja som len poznal A. a nikoho iného, nevedel som o pozadí, o tom čo sa dialo...“

9. Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa, ktoré sa týkajú porušenia označených práv tým, že „10. 9. 2012, teda 14. deň od podania obžaloby, bolo okresným súdom rozhodnuté o mojom ponechaní vo väzbe, pričom v uvedenom čase som nemal k dispozícii obžalobu v maďarskom   jazyku“,   ústavný   súd   tieto   námietky   na   základe   predmetnej   sťažnosti preskúmavať nemohol, pretože zo súvisiaceho spisu okresného súdu zistil, že sťažovateľ svoju sťažnosť nepodal v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   možno   podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr. I. ÚS 120/02, I. ÚS 124/04). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy začala v okolnostiach danej veci plynúť 10. septembra 2012, pričom sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená v čase (18. februára 2013), keď už dávno uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, preto sa ústavný súd už nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok uplatnených v sťažnosti, teda z dôvodu, že sťažnosť bola podaná oneskorene, nebolo možné sťažnosti v uvedenej časti vyhovieť.

9.1   Okrem   uvedeného   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   to,   že   ako   to   vyplýva z predmetnej zápisnice o neverejnom zasadnutí, hoci sťažovateľ 10. septembra 2012 nemal ešte   k   dispozícii   preklad   na   neho   podanej   obžaloby,   túto   skutočnosť   ani   zásah do základného práva zaručeného v čl. 47 ods. 4 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru na tomto pojednávaní nenamietal, nevyčerpal prostriedky nápravy, preto pripadalo odmietnutie jeho sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj pre neprípustnosť.

9.2 Nad rámec konštatovaného ústavný súd uvádza, že 12. septembra 2012 okresný súd predložil Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) súdny spis na rozhodnutie o   opravnom   prostriedku   sťažovateľa   –   sťažnosti   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu o ponechaní vo väzbe. V tejto sťažnosti   sťažovateľ   namietal neexistenciu   dôvodov   jeho väzby, avšak ani v tomto podaní (sťažnosti) nenamietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 47 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru.

10.   Krajský   súd   17.   septembra   2012   nariadil   neverejné zasadnutie,   aby rozhodol o sťažnosti   sťažovateľa   proti   rozhodnutiu,   ktorým   bol   ponechaný   vo   väzbe, na 25. september   2012,   na ktorom   uznesením   č.   k.   3   Tos   138/2012-7651   sťažnosť sťažovateľa podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol. Dňa 10. októbra 2012 bol spis vrátený okresnému súdu. Dňa 11. októbra 2012 okresný súd doručoval uvedené uznesenie   krajského   súdu   stranám   trestného   konania,   zároveň   upovedomil   Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o vzatí sťažovateľa – cudzinca – do väzby a o podaní obžaloby   na   neho,   ktoré   (upovedomenie)   zaslal   Veľvyslanectvu   Maďarskej   republiky v Bratislave.   Opatrením   okresného   súdu   č.   k.   30   T/52/2012-7671   z   15.   októbra   2012 okresný súd podľa § 28 ods. 3 Trestného poriadku pribral do trestného konania vedeného pod sp. zn. 30 T/52/2012 prekladateľa z jazyka maďarského PhDr. Š. H., ktorý je zapísaný v zozname prekladateľov Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, a uložil mu, aby v lehote 5 dní od doručenia tohto opatrenia vykonal úradný preklad obžaloby z 27. augusta 2012,   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn.   30   T/52/2012   z 10. septembra   2012,   uznesenia krajského   súdu   sp.   zn.   30   T/52/2012   z   25.   septembra   2012,   výzvy   okresného   súdu   na predloženie   dôkazov.   Prekladateľ   11.   decembra   2012   doručil   okresnému   súdu   preklad obžaloby   do   jazyka   maďarského.   Okresný   súd   preklad   obžaloby   doručil   sťažovateľovi 27. decembra 2012 s výzvou na predloženie dôkazov a nariadil hlavné pojednávanie na 31. január 2013.

11. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že „okresný súd pribral do konania až 15. októbra 2012 prekladateľa z maďarského jazyka, a až 27. decembra 2012, teda až 122. deň od podania obžaloby sa mohol sťažovateľ prvýkrát oboznámiť s obžalobou v celom rozsahu v jazyku, ktorý je jeho rodným jazykom“ a týmto došlo tiež k porušeniu jeho označených práv, ústavný súd poukazuje predovšetkým na to, že na túto časť námietky sťažovateľa sa vzťahuje už čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru, toto ustanovenie dohovoru však sťažovateľ nenamietal.

Napriek   uvedenému   ústavný   súd   preskúmal,   či   sťažovateľ   bol   s obžalobou oboznámený   včas,   aby   mal   dostatočný   čas   na   prípravu   svojej   obhajoby   na   hlavnom pojednávaní. Je nesporné, že okresný súd doručeniu už preloženej obžaloby v okolnostiach danej veci nevenoval dostatočnú pozornosť. Nič totiž nebránilo okresnému súdu, aby napr. už   10.   septembra   2012   vydal   aj   opatrenie   na preloženie   predmetnej   obžaloby.   Napriek uvedenému však treba konštatovať, že z ustanovenia čl. 47 ods. 4 ústavy a z čl. 6 ods. 3 písm.   b)   dohovoru   nevyplýva   v prvom   rade   to,   aby   obvinený   bol   „bez   meškania“ oboznámený (v danom prípade navyše vo svojom jazyku) s podanou obžalobou, ale o to, aby   bol   oboznámený   „dostatočne   dlho   pred“   rozhodnutím   o tejto   obžalobe   (napr. rozhodnutie   ESĽP Khatchadourian   v.   Belgicko z 12.   januára   2010, T.   v.   Rakúsko zo 14. novembra 2000).

Sťažovateľ dostal preloženú obžalobu 27. decembra 2012, podľa názoru ústavného súdu   „dostatočne   dlho   pred“   hlavným   pojednávaním,   ktoré   bolo   vo   veci   nariadené na 31. január 2013. Napokon sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti ani nenamietal, že by nemal čas pripraviť sa na svoju obhajobu na uvedenom hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na tieto skutočnosti námietkam sťažovateľa nebolo možné vyhovieť ani v tejto časti, pretože obdobie viac ako jedného mesiaca pred hlavným pojednávaním, keď už sťažovateľ mal k dispozícii preklad obžaloby, mu zabezpečilo možnosť účinným spôsobom sa obhajovať.

12. Keďže ústavný súd nerozhodol o porušení označených práv sťažovateľa, bolo bez ďalšieho   právneho   významu   rozhodovať   o   jeho   ďalších   návrhoch   viažucich   sa na vyslovenie ich porušenia.

13. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2013