znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 159/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. K., P., zastúpeného advokátkou JUDr. O. M., P., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2 Ústavy Slovenskej   republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 201/05 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. D. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. januára 2012 doručená sťažnosť Ing. D. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 201/05 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti   vyplynulo: „V   mojej právnej veci vedenej na Okresnom súde v Prešove pod č.   k.   12C 201/2005   proti žalovanému J.,   s.   r.   o.(...),   o zaplatenie škody na motorovom   vozidle   v čiastke   2 606,69   EUR   a   o   odpustenie   zmeškanej   lehoty,   dňa 21. 11. 2011 som obdržal uznesenie Okresného súdu Prešov č. k. 12C 201/2005 zo dňa 15. 2. 2010, ktorým bolo moje podanie zo dňa 29. 2. 2008 odmietnuté. (...)

Moje uvedené podanie na súd bolo odmietnuté z dôvodu, že som údajne nereagoval na výzvu súdu uznesením č. k. 12C/201/2005-119 a nedoplnil svoje podanie z 29. 2. 2008 v súdom stanovenej lehote.

To sa však nezakladá na pravde, nakoľko uvedená výzva súdu na doplnenie môjho podania mi v skutočnosti doručená nebola. To napokon uvádza aj sám súd v napadnutom uznesení. Pokiaľ však dodáva, že podľa § 47 ods. 2 O. s. p. zásielku možno považovať za doručenú dňom jej vrátenia súdu vzhľadom na oznámenie OO PZ S. zo dňa 10. 12. 2009, s týmto sa nie je možné stotožniť, nakoľko zásielka mi nebola súdom doručovaná postupom stanoveným v § 47 ods. 2 O. s. p. a uvádzané oznámenie OO PZ S. nemohlo byť pre doručovanie zásielky dostačujúce.

Stále sa totiž zdržiavam na adrese svojho trvalého bydliska z dôvodu opatrovania ťažko   zdravotne   postihnutej   manželky,   ktorej   som   bol   ÚPSVaR   v P.   ustanovený   za opatrovníka. Príslušník OO PZ S. sa nemohol v žiadnom prípade uspokojiť s informáciou môjho   suseda   ohľadom   môjho   zdržiavania   sa   doma.   Informácia   suseda   nemôže   byť vieruhodná ani smerodatná a nebola ani pravdivá. Nemám tiež ani vedomosť o tom aby mi zásielka bola doručovaná OO PZ S. alebo iným - zákonom stanoveným spôsobom. Naviac podotýkam, že moje zastúpenie advokátkou JUDr. V. S. bolo z mojej strany ukončené 27. 2. 2009, preto v napadnutom uznesení je nesprávne uvedené toto moje právne zastúpenia, a tým aj napadnuté uznesenie súdu je naviac vadné.

Som   preto   toho   názoru,   že   uvedeným   postupom   súdu   v   mojej   právnej   veci   bol porušený zákon a moje základné právo zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 medzinárodného Dohovoru na spravodlivé konanie. (...)

Keďže nemám inú právnu možnosť brániť sa uvedenému nezákonnému postupu súdu, v zmysle § 127 ods. 1 Ústavy SR podávam túto sťažnosť, pričom žiadam súčasne o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 3 000.- EUR. O cca túto sumu som bol totiž   ukrátený   v   súvislosti   s   daným   súdnym   konaním,   s   ktorým   mi   vznikli   náklady na cestovné,   právne   zastupovanie,   znalecké   dokazovanie   a   naviac   aj   na   automontáž splynofikovania   vozidla,   na   ktorom   mi   vznikla   škoda,   náhradu   ktorej   som   v   uvedenom súdnom konaní uplatnil.

Navrhujem pritom, aby Ústavný súd SR po jej prerokovaní vydal toto uznesenie: Ústavný súd SR začína konanie o porušení základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Medzinárodného Dohovoru na spravodlivé, verejné a v primeranej lehote prejednanie jeho veci nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Po začatí konania navrhujem aby senát Ústavného súdu vydal tento nález:

1.   Ústavný   súd   SR   vyslovuje,   že   konaním   Okresného   súdu   v   Prešove   č.   k. 12C 201/2005 došlo k porušeniu základného ústavného práva sťažovateľa - zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 medzinárodného Dohovoru

2.   Ústavný   súd   SR   priznáva   sťažovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenie vo výške   3   000,00   Eur,   ktoré   je   mu   povinný   vyplatiť   porušovateľ   základného   práva   - Okresný súd v Prešove v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu a nahradiť trovy tohto konania(...)“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 201/05.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

1.   Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   jednou   z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr. I. ÚS 120/02, I. ÚS 124/04). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy začala v okolnostiach danej veci plynúť dňom, keď sa sťažovateľ „dozvedel“ o zbytočných prieťahoch, teda o „inom zásahu“ okresného súdu, ktorého označil za účastníka tohto konania. Keďže v napadnutom konaní –ako to sám sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol – okresný súd rozhodol uznesením č. k. 12 C 201/05-129 dňa 15. februára 2010, pričom toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 16. apríla   2010, sťažovateľ   sa   o namietaných   zbytočných   prieťahoch   mohol   dozvedieť najneskôr v uvedený deň. Pretože predmetná sťažnosť bola podaná osobne na ústavnom súde v čase (12. januára 2012), keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom   súde,   ústavný   súd   sa   už   nemohol   zaoberať   opodstatnenosťou   námietok uvedených v sťažnosti. Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť posúdiť ako návrh podaný oneskorene.

2. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Z vyznačenia právoplatnosti na uznesení č. k. 12 C 201/05-129 z 15. februára 2010 (ktoré bolo k sťažnosti priložené) vyplýva, že napadnuté konanie bolo na okresnom súde právoplatne skončené 16. apríla 2010. Sťažovateľ sa napriek tomu na ústavný súd obrátil so svojou sťažnosťou až podaním z 12. januára 2012, t. j. v čase, keď porušenie označeného základného   práva   na   súde,   ktorý   sťažovateľ   označil   za   účastníka   konania,   už   netrvalo a konanie o jeho sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý   ústavný   súd   poskytuje   vo   vzťahu   k   právu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti,   a pretože   sťažovateľ   sa   v predmetnej   veci domáhal   ochrany   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v čase,   keď v označenom konaní pred okresným súdom namietané porušenie práva už netrvalo, a teda bola odstránená jeho právna neistota, pripadalo do úvahy odmietnutie predmetnej ústavnej sťažnosti aj pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3. Okrem uvedeného podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   a slobôd   účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   v danej   veci   skúmal,   či   sú   splnené   podmienky na konanie   pred   ním.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku, na   uplatnenie   ktorého   má   právo   podľa   §   17   ods.   1   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o štátnej   správe   súdov“)   v spojení   s § 6   zákona č. 335/1991   Zb.   o súdoch   a sudcoch   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o súdoch   a sudcoch“),   t.   j.   podanie   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   predsedovi prvostupňového súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona o štátnej správe súdov v spojení so zákonom o súdoch a sudcoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch zásadne považuje   za   účinný   prostriedok   ochrany   takých   základných   práv,   ktoré   súvisia so základným právom   na súdnu   ochranu, ako aj so   základným právom   na konanie bez zbytočných   prieťahov   (napr.   IV.   ÚS   153/03).   Účinnosť   takého   právneho   prostriedku ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v súdnom   konaní   potvrdzuje   aj   znenie   zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].

Keďže   zo   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ,   ktorý   je kvalifikovane právne zastúpený, sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu nepodal a ani netvrdí, že ju nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto   dôvodov   nemožno   vyvodiť   ani   z obsahu   jeho   sťažnosti   (§   53   ods.   2   zákona o ústavnom súde), ústavný súd opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu niet dôvodu predpokladať, že by využitie sťažnosti podľa § 17 a nasl. zákona o štátnej správe súdov (s účinnosťou   od   1. apríla   2005   podľa   §   62   a nasl.   zákona   č. 757/2004   Z.   z.   o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) neumožnilo účinnú ochranu základného práva sťažovateľa priznaného mu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde bolo potrebné jeho sťažnosť odmietnuť aj z dôvodu neprípustnosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2012