znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 159/2011-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžo 101/2010 z 26. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára 2011 doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžo 101/2010 z 26. októbra 2010.

Zo sťažnosti vyplýva:„Riaditeľ Daňového úradu K. vydal dňa 11.04.2005 poverenie na výkon opakovanej daňovej kontroly č. 709/320/11004/2005, poveril Ing. V. F. - kontrolórku DÚ P., Ing. Ľ. M.

- kontrolórku DÚ P., Ing. J. K. - kontrolórku DÚ P., A. R. - kontrolórku DÚ P. vykonaním opakovanej daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2000 u daňového subjektu, sťažovateľa.

Daňový   úrad   K.   oznámením   zo   dňa   13.04.2005   sp.zn.   709/320/11453/05/KLE oznámil   sťažovateľovi   výkon   daňovej   kontroly   dane   z   pridanej   hodnoty   za   zdaňovacie obdobie   január 2002 s tým,   že daňová   kontrola sa   začne   dňa   16.05.2005   o   9.30 hod. a výkonom daňovej kontroly sú poverení: Ing. V. F., Ing. Ľ. M., Ing. J. K. a A. R.

Daňový   úrad   K.   oznámením   zo   dňa   13.04.2005   sp.zn.   709/320/11451/05/KLE oznámil   sťažovateľovi   výkon   daňovej   kontroly   dane   z   pridanej   hodnoty   za   zdaňovacie obdobie február 2001 až december 2001 stým, že daňová kontrola sa začne dňa 16.05.2005 o 9.30 hod. a výkonom daňovej kontroly sú poverení: Ing. V. F., Ing. Ľ. M., Ing. J. K. a A. R. Oznámenie o výkone daňovej kontroly podpísal riaditeľ Daňového úradu K. a vyhotovila zrejme   zamestnankyňa   daňového   riaditeľstva,   ktorej   miestom   výkonu   štátnej   služby   je Daňový úrad K., Bc. K.

Dňa   25.05.2005   bol   spísaný   na   Exekútorskom   úrade   K.   záznam   obsahujúci vyjadrenie sťažovateľa a zamestnancov DÚ P.

Dňa   30.05.2005   sťažovateľ   podal   na   Daňovom   riaditeľstve   SR   námietku   proti postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní ( predstavenému ) - prekročenie právomoci v riadiacej činnosti.

Daňové   riaditeľstvo   Slovenskej   republiky   rozhodnutím   č.   I/223/6132- 40962/2005/991545-r zo dňa 27.06.2005 podľa § 50 ods. 3 Zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov námietke daňového subjektu, sťažovateľa zo dňa 30.05.2005 proti postupu   zamestnanca   správcu   dane   -   riaditeľa   Daňového   úradu   K.   v   daňovom   konaní nevyhovel.

Proti   rozhodnutiu   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   č.   I/223/6132- 40962/2005/991545-r   zo   dňa   27.06.2005   podal   sťažovateľ   žalobu   na   Krajský   súd v Košiciach   a   navrhol,   aby   krajský   súd   napadnuté   rozhodnutie   zrušil   a   vec   vrátil žalovanému na nové konanie....

Dňa 22.02.2006 Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp.zn. 5 S 54/2005 rozhodol tak, že žalobu zamietol a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ dňa 29.03.2006 odvolanie.... Sťažovateľ je toho názoru, že rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Sžo 101/2010 zo dňa 26.10.2010 bolo porušené jeho právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom podľa článku 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky....

Najvyšší súd Slovenskej republiky v ďalšej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia rozvádza svoj právny názor majúci svoj pôvod vo vyššie citovanej časti odôvodnenia. Tvrdí, že v doterajšom konaní nebol vykonaný dôkaz, o priamej námietke zaujatosti zamestnancov správcu dane - Daňového úrade K., podanej žalobcom, ako to vyžaduje ustanovenie § 24 Zákona o správe daní a poplatkov. Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalej rozvíja úvahy, či sťažovateľ podal v daňovom konaní námietky zaujatosti podľa Zákona o správe daní a poplatkov   a   zaväzuje   žalovaného,   daňové   riaditeľstvo,   aby   sa   vysporiadal   dôsledne s jednotlivými   podmienkami,   ktoré   Zákon   o   správe   daní   a   poplatkov   stanovuje   pre jednotlivé druhy námietok. Vyslovuje právny názor, že žalovaný má povinnosť skúmať, či išlo o námietky zaujatosti, námietky proti postupu správcu dane podľa ustanovenia § 15 ods.   8   alebo   o   všeobecnú   námietku   podľa   ustanovenia   §   50   Zákona   o   správe   daní   a poplatkov....

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   však   vo   svojom   rozhodnutí   tvrdí,   že   aj   keby sťažovateľ nepodal námietku zaujatosti, mohol dať správca dane návrh na delegáciu podľa ustanovenia § 4 Zákona o správe daní a poplatkov, nebola to však jeho povinnosť a mohol využiť aj iný postup, ktorý bol nakoniec aj realizovaný a teda taký, keď Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky využilo na výkon kontroly u sťažovateľa pracovníkov iného správcu dane, pretože v skutočnosti sú všetci zamestnancami daňového riaditeľstva (Najvyšší súd Slovenskej republiky nerešpektujúc právoplatný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky opätovne vo svojom rozsudku vyslovuje právny názor, o ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že viedol k porušeniu práv sťažovateľa).

Ako vyplýva z ustanovenia § 250j ods. 6 O.s.p., správne orgány sú v prípade, že dôjde k zrušeniu ich rozhodnutia v konaní podľa piatej hlavy druhej časti viazané právnym názorom súdu. Právny názor súdu je vyslovený v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Právny   názor   súdu   vyslovený   v   odôvodnení   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky,   napadnutého   touto   sťažnosťou,   je   v   priamom   rozpore   správnym   názorom Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   neuposlúchol príkaz vyplývajúci mu z ustanovenia § 56 ods. 6 Zákona č. 38/1993 Z.z. a v rozhodnutí napadnutom touto sťažnosťou obišiel svoju povinnosť v ďalšom konaní sa ním riadiť. Ako vyplýva   z   odôvodnenia   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   napadnutého   touto   sťažnosťou, opätovne vyslovuje názor nezlučiteľný so základným právom sťažovateľa. Právo na súdnu ochranu zahŕňa sťažovateľovo právo, aby všeobecné súdy všetkých stupňov sa pri výkone súdnej moci riadili ústavou a zákonmi Slovenskej republiky. Sťažovateľ ma legitímne právo očakávať, že pokiaľ Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze poskytol ochranu jeho   právam   tým,   že   vyslovil   ich   porušenie   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky, tento vo svojom ďalšom rozsudku bude právny záver o tom, že jeho prvšie právne a   skutkové   závery   viedli   k   porušeniu   základných   práv   sťažovateľa   vyslovený   Ústavným súdom Slovenskej republiky, rešpektovať.

Je však nepochybné, že v predmetnej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky takto nepostupoval,   nález   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp.zn.   II.   ÚS   118/08 nerešpektoval   a   opätovne   sa   pri   poskytovaní   súdnej   ochrany   sťažovateľovi   dopustil porušenia jeho práv zakotvených v článku 46 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   porušuje   namietané   práva sťažovateľa   aj   z   iného   dôvodu.   Podľa   ustanovenia   §   250j   ods.   4   vety   prvej   O.s.p., ustanovenie, podľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené, súd uvedenie vo výroku rozsudku.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   však vo   výroku   svojho rozhodnutia neuviedol ustanovenie, podľa ktorého toto rozhodnutie zrušil.

Len   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky uvádza, že rozhodnutie správneho orgánu zrušil z dôvodov uvedených v ustanovení § 250j ods. 2 písm. c) a d) O.s.p.

Najvyšší súd Slovenskej republiky teda v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že rozhodnutie žalovaného zrušil z dôvodu, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci a že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov.

Tieto dôvody sú však v priamom rozpore so závermi Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý jednoznačne a výslovne, vychádzajúc z obsahu súdneho a správneho spisu konštatoval,   že   postup,   keď   daňovú   kontrolu   u   sťažovateľa   vykonávali   zamestnanci Daňového úradu P., bol obídením ustanovení o miestnej príslušnosti zakotvených v Zákone o správe daní a poplatkov. Dôvody pre zrušenie rozhodnutia žalovaného, ktoré Najvyšší súd Slovenskej   republiky   uvádza   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   však   vychádzajú   z   jeho právneho   názoru   vysloveného   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia,   ktorým   sa nezákonne odchýlil od záväzného právneho záveru Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:„Právo sťažovateľ JUDr. Ing. K. M.

-   domáhať   sa   zákonom   stanoveným   postupom   svojho   práva   na   súde   zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

- a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom zakotvené v článku 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,

bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžo 101/2010 zo dňa 26.10.2010 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   sp.   zn.   5   Sžo   101/2010   zo   dňa   26.10.2010   a   vracia   vec   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžo 101/2010 z 26. októbra 2010 došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takého práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva:«V   doterajšom   konaní   nebol   vykonaný   dôkaz   o   priamej   námietke   zaujatosti zamestnancov správcu dane - Daňového úradu K., podanej žalobcom, ako to vyžaduje § 24 zákona o správe daní a poplatkov. Preto v ďalšom konaní treba dôkladne objasniť,   či sťažovateľ   podal   v   daňovom   konaní   týkajúcom   sa   daní   a   zdaňovacích   období,   ktoré daňovou kontrolou mali byť kontrolované, námietky zaujatosti podľa zákona o správe daní a poplatkov, a to v čase predchádzajúcom povereniu zamestnancov Daňového úradu P. výkonom kontroly.

Ďalej   sa   však   žalovaný   musí   dôsledne   vyporiadať   s   podmienkami,   ktoré   zákon o správe daní a poplatkov stanovuje pre uplatnenie jednotlivých druhov námietok. (§ 50 ods. 1, § 15 ods. 8, § 24 ods. 1 zákona v znení platnom v rozhodnom čase)....

Teda,   ak   aj   sťažovateľ   podal námietky podľa   zákona   o   správe daní a poplatkov v predpísanej forme (§ 50 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov), treba zistiť o aké námietky sa jednalo. Či išlo o námietky zaujatosti podľa § 24, námietky proti postupu zamestnanca správcu dane podľa § 15 ods. 8, alebo o „všeobecnú“ námietku podľa § 50 zákona o správe daní a poplatkov....

Ak   sa   preukáže,   že   námietka   podľa   §   24   zákona   o   správe   daní   a   poplatkov sťažovateľom proti všetkým zamestnancom Daňového úradu K. (vrátane riaditeľa) nebola podaná,   potom   v   predmetnom   prípade   nebol   daný   formálny   dôvod   na   zmenu   miestnej príslušnosti tak, ako to predpokladá právny názor ústavného súdu.

Aj v prípade, že sťažovateľ nepodal námietku zaujatosti proti všetkým zamestnancom Daňového úradu K., nepochybne správca dane mohol podať návrh na delegáciu podľa § 4 zákona o správe daní a poplatkov. Nebola to však jeho povinnosť. Namiesto delegácie mohol   využiť   aj   postup,   ktorý   nakoniec   bol   realizovaný,   a   ktorý   spočíval   v   menej formálnych úkonoch, ktorých opodstatnenie, a tým aj ich právny základ plynie práve zo vzájomných vzťahov daňových orgánov. Ak totiž podľa zákona č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch v znení neskorších predpisov Daňové riaditeľstvo SR je právnickou osobou, teda subjektom s plnou právnou subjektivitou, a zároveň daňové úrady takouto plnou právnou subjektivitou nedisponujú, potom je logické, že v oblasti štátnozamestnaneckých vzťahov i vzťahov   pracovnoprávnych   je   oprávnené   konať   len   Daňové   riaditeľstvo   SR.   Platí   to napriek   tomu,   že   jednotliví   štátni   zamestnanci   vykonávajú   svoju   prácu   na   daňových úradoch. Ak potom Daňové riaditeľstvo SR reagovalo na podnet riaditeľa Daňového úradu K.   využitím   oprávnení,   ktoré   mu   plynú   zo   zákona   o   štátnej   službe   a   z   Organizačného poriadku daňových orgánov, nemožno postupu riaditeľa Daňového úradu K. nič vyčítať, a to   predovšetkým   v situácii,   keď   miestna   príslušnosť   nebola   delegovaná   na   iného   vecne príslušného správcu dane.

V ďalšom konaní bude teda úlohou žalovaného vysporiadať sa s námietkami žalobcu proti postupu zamestnanca správcu dane - riaditeľa Daňového úradu K. v rozhodnom čase na   základe   posúdenia   všetkých   skutkových   okolností,   ktoré   boli   dôvodom   pre   námietky žalobcu, najmä so zreteľom na to, v akom štádiu konania resp. voči akým úkonom správcu dane boli námietky žalobcu podané. Úlohou žalovaného je tiež vysporiadanie sa s otázkou, v akých súvislostiach požiadal správca dane o súhlas s vykonaním kontroly zamestnancami iného správcu dane, najmä ak ústavný súd vychádzal z takého skutkového východiska, že „postupom riaditeľa daňového úradu došlo k obídeniu § 3 a § 24 zákona o správe daní týkajúcich sa miestnej príslušnosti správcu dane a vylúčenia zamestnancov správcu dane z daňového konania. Formálne síce naďalej konal miestne príslušný daňový úrad, avšak v skutočnosti daňovú kontrolu vykonávali zamestnanci iného, daňového úradu, hoci miestne príslušní   zamestnanci   neboli   z daňového   konania   vylúčení“.   Odvolací   súd   považuje   za dôvodné   poukázať   na   to,   že   v   rozhodnutí   z 27.09.2006   vychádzal   o.   i.   zo   zistenia,   že k povereniu   výkonu   daňovej   kontroly   (zamestnancov   DÚ   P.)   došlo   pred   začatím vyrubovacieho (daňového) konania, len na úkony daňovej kontroly, ktorá nie je daňovým konaním. Vychádzal tak zo skutkového záveru, že k určeniu osôb na vykonanie daňovej kontroly nedošlo z dôvodu námietok zaujatosti v daňovom konaní (v ktorom sa rozhoduje o právach a   povinnostiach daňového subjektu   -   § 1a   písm.   d)   zákona   č.   511/1992   Zb. v znení platnom v rozhodnom období). Bude teda úlohou žalovaného opätovne, na základe spisového materiálu, zistiť a posúdiť obsah úkonov riaditeľa daňového úradu a príslušného orgánu žalovaného o vydaní súhlasu na výkon kontroly zamestnancami DÚ P. a ich súlad so zákonom (§ 245 ods. 1 OSP), ako aj opätovne posúdiť obsah námietok žalobcu proti postupu riaditeľa DÚ K. o poverení zamestnancov výkonom daňovej kontroly.»

Ako   vyplýva   z   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   ten   rozsudok   Krajského   súdu v Košiciach   č.   k.   5   S   54/2005-37   zmenil   tak,   že   rozhodnutie   Daňového   riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/223/132-40962/2005/991545-r z 26. júna 2005 zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie. To znamená, že sťažovateľ má opätovne možnosť uplatňovať   všetky   v   sťažnosti   uvedené   námietky   pred   uvedeným   orgánom,   ako   aj v prípadnom ďalšom konaní pred súdmi. Už aj z toho dôvodu, podľa názoru ústavného súdu uvedený postup a rozhodnutie najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho názoru vo   veci   sťažovateľa   nemožno   považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým hodnotením a následne s právnym názorom najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie   je   opravným   súdom   skutkových   omylov   a   právnych   názorov   najvyššieho   súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou a kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú   „pánmi zákonov“,   v   zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor najvyššieho   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny názor najvyššieho súdu takého nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

K   záväznému stanovisku,   ktoré   by mohlo   smerovať proti   rozhodnutiu   ústavného súdu,   citovanému   sťažovateľom,   ústavný   súd   dodáva,   že   aplikácia   tohto   stanoviska   je závislá od ďalších skutkových zistení, a preto v tomto štádiu konania by bolo predčasné zaujať k tomu jednoznačný právny záver.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožnom podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011