znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 159/09-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti G., s. r. o., P., so sídlom P., právne zastúpenej advokátkou JUDr. E. P., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 1Co/31/08-397, 1Co/113/08 z 8. septembra 2008 v spojení s rozhodnutím Okresného súdu Prešov č. k. 13 C 80/01-365 z 2. júla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti G., s. r. o., P., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra 2008 doručená sťažnosť spoločnosti G., s. r. o., P., so sídlom P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivý proces podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Co/31/08-397, 1 Co/113/08 z 8. septembra 2008, ktorým bolo potvrdené uznesenie Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 13 C 80/01-365 z 2. júla 2008.

Zo sťažnosti a súvisiaceho spisu okresného súdu sp. zn. 13 C 80/01, do ktorého bolo nahliadnuté, vyplynulo, že pred okresným súdom začalo 25. mája 2001 konanie, v ktorom sa S., B., ako žalobca (ďalej aj „žalobca“) domáhalo proti žalovaným 1. Š., spol. s r. o., P. (ďalej   aj   „žalovaný   v   1.   rade“   alebo   len   „žalovaný“),   a 2.   S.,   P.   (ďalej   len   „žalovaný v 2. rade“), určenia, že žalobca je výlučným vlastníkom stavby stolnotenisovej haly súp. č. 6539   postavenej   na   parc.   č. 9204/56,   k.   ú.   P.,   zapísanej   na   LV   č.   671   spolu   s jej príslušenstvom a súčasťami (ďalej len „nehnuteľnosť“). V čase začatia tohto konania bol ako vlastník nehnuteľnosti zapísaný žalovaný v 1. rade, ktorý nehnuteľnosť nadobudol ako kupujúci kúpnou zmluvou z 30. marca 1994 so žalovaným v 2. rade ako predávajúcim. Podľa názoru žalobcu žalovaný v 2. rade nebol nikdy vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, keďže jej vlastníkom bol žalobca, a preto nemohol platne nadobudnúť k nej vlastníctvo ani žalovaný v 1. rade.

Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 13 C 80/01-69 z 9. októbra 2002 tak, že   žalobu   zamietol   a   žalobcu   zaviazal   nahradiť   obom   žalovaným   trovy   konania.   Proti tomuto rozsudku sa odvolal žalobca, krajský súd rozsudkom č. k. 1 Co 45/03-122 z 20. júna 2003 však napadnutý rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby potvrdil.   Proti rozsudku okresného súdu č. k. 13 C 80/01-69 z 9. októbra 2002 a rozsudku krajského súdu č. k. 1 Co 45/03-122   z   20.   júna   2003   podal   mimoriadne   dovolanie   generálny   prokurátor Slovenskej   republiky, o ktorom   rozhodol   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   rozsudkom sp. zn. 2 M Cdo 8/2004 z 21. septembra 2004 tak, že oba tieto rozsudky zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu.

Okresný súd vo veci znovu rozhodol rozsudkom sp. zn. 13 C 80/2001 z 5. apríla 2006 a určil, že výlučným vlastníkom nehnuteľnosti je žalobca, žalobu proti žalovanému v 2.   rade   zamietol,   žalobcu   zaviazal   nahradiť   trovy   konania   žalovanému   v   2.   rade a žalovaného   v 1. rade   nahradiť   trovy   konania   žalobcovi.   Proti   tomuto   rozsudku   podal odvolanie žalovaný v 1. rade, avšak krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 Co 283/06 zo 16. mája 2007 rozsudok okresného súdu sp. zn. 13 C 80/2001 z 5. apríla 2006 potvrdil a žalovaného v 1. rade zaviazal žalobcovi nahradiť trovy odvolacieho konania.

Na   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   13   C   80/2001   z   5.   apríla   2006   v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 Co 283/06 zo 16. mája 2007 bola 12. júna 2007 vyznačená doložka o právoplatnosti, v zmysle ktorej výrok o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nadobudol právoplatnosť 6. júna 2007.

Žalovaný   v   1.   rade   podal   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   1   Co   283/06 zo 16. mája   2007   sťažnosť   ústavnému   súdu,   ktorý   nálezom   č.   k.   III.   ÚS   260/07-29 z 13. decembra   2007   rozhodol,   že   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   1   Co   283/06 zo 16. mája   2007   bolo   porušené   jeho základné   právo   na   ochranu majetku   podľa   čl.   20 ústavy, základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v odôvodnení nálezu uviedol:

«Po preskúmaní rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 Co 283/06 zo 16. mája 2007 ústavný súd konštatoval, že aj keď krajský súd vychádzal z právneho názoru dovolacieho súdu, jeho právne závery sa javia byť neodôvodnené a arbitrárne vyúsťujúce k porušeniu označených práv, a to s prihliadnutím na interpretáciu a aplikáciu uznesenia mimoriadneho zjazdu   ČSZTV   z   25.   marca   1990   a   naň   nadväzujúcich   hmotnoprávnych   aktov pojednávajúcich   o   nástupníctve   a   majetkových   nárokoch   subjektov   po   zániku   ČSZTV. Z uznesenia   o   zániku   spoločnej   t.   o.   krajský   súd   bez   ďalšej   rozumnej   úvahy   spojil   aj hmotnoprávny   rozmer   tejto   lehoty   s   majetkovým   následkom.   Z   namietaného   rozsudku krajského súdu vyplýva jednostrannosť, ktorá zakladá svojvôľu a taký výklad na vec sa vzťahujúcich právnych aktov, ktorá do istej miery znamená popretie ich podstaty a zmyslu. Spomínanú jednostrannosť je potrebné vnímať aj pri odôvodnení tohto rozsudku, keď sa v ňom krajský súd aj napriek závažnosti predmetu súdneho sporu (určenie vlastníckeho práva   k   nehnuteľnosti)   nevysporiadal   so   všetkými   podstatnými   námietkami   sťažovateľa. Neprihliadol   na   jeho   argumentáciu   obsiahnutú   v   odvolaní   a   zreteľne   nevysvetlil,   ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie. Krajský súd pochybil aj pri hodnotení dôkazov, keď sťažovateľa vôbec nepresvedčil o tom, prečo pri rozhodovaní nevzal do úvahy ním   spomínanú   výpoveď   JUDr.   K.   P.,   neozrejmil   jej   charakter   právnej   záväznosti predložených   rozhodnutí   NS   ČR,   ktorý   riešil   totožné   situácie,   na   ktoré   sa   odvolával, nevenoval náležitú pozornosť jeho argumentu spočívajúcemu v registrácii SZTK a jeho dosahu na odvodenú právnu subjektivitu telovýchovných jednôt a napokon nereagoval ani na jeho problém, ktorý nastolil v znení: „Na základe akej skutočnosti, či už vyplývajúcej zo všeobecne záväzného právneho predpisu alebo záveru mimoriadneho zjazdu ČSZTV dospel dovolací súd k záveru, že citovaný majetok patril po 30. 6. 1990 SZTK, zistiť nemožno.“ Vzhľadom na uvedené ústavný súd zastáva názor, že právne závery krajského súdu v predmetnej   veci   je   možné   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   a   arbitrárne,   a   tak nezlučiteľné s obsahom namietaných práv.»

Ústavný súd rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 Co 283/06 zo 16. mája 2007 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajský súd následne vyzval žalobcu a (už jediného) žalovaného – Š., spol. s r. o., aby sa vyjadrili k obsahu nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 260/07-29 z 13. decembra 2007 a navrhli ďalší postup v konaní pred odvolacím súdom. Žalobca na túto výzvu oznámil krajskému súdu podaním z 9. apríla 2008, že po právoplatnosti rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 Co 283/06 zo 16. mája 2007 uzatvoril 27. júla 2007 ako predávajúci vo vzťahu k predmetnej nehnuteľnosti so subjektom S., so sídlom P. (ďalej len „S.“), ako kupujúcim kúpnu   zmluvu,   a   tento   kupujúci   preto   vstúpil   na   miesto   žalobcu   vo všetkých   právnych vzťahoch týkajúcich sa nehnuteľnosti, a mal by teda vstúpiť aj do prebiehajúceho konania namiesto   žalobcu,   teda   namiesto   S.,   ktoré   stratilo   aktívnu   legitimáciu   viesť   ďalej   spor. Žalobca v prílohe tohto podania predložil krajskému súdu označenú kúpnu zmluvu, z ktorej vyplýva, že kúpna cena bola dojednaná na sumu 3 564 300 Sk, kupujúci sa zaviazal túto kúpnu   cenu   zaplatiť   predávajúcemu   v deň   podpisu   zmluvy   bezhotovostným   prevodom s tým, že návrh na povolenie vkladu vlastníckeho práva bude podaný až po úhrade kúpnej ceny.   V čl.   1.3   tejto   zmluvy   bolo   uvedené,   že   predávajúci   nadobudol   nehnuteľnosť právoplatným rozsudkom okresného súdu sp. zn. 13 C 80/2001. Vklad vlastníckeho práva podľa tejto zmluvy v prospech kupujúceho bol povolený Katastrálnym úradom v P., Správa katastra P. 7. augusta 2001 pod č. V 4603/07.  

Ako vyplýva z výpisu z katastra nehnuteľností založeného v spise vytvoreného cez katastrálny portál z 23. apríla 2008, ako výlučný vlastník nehnuteľnosti nie je už vedený S., ale nehnuteľnosť je v podielovom spoluvlastníctve S. v 49/50 k celku a sťažovateľa v 1/50 k celku.   Z tohto   výpisu   ďalej   vyplýva,   že   ako   titul   nadobudnutia   vo   vzťahu k spoluvlastníckemu   podielu   sťažovateľa   je   uvedené   „kúpna   zmluva   V   1239/2008“, nehnuteľnosť   ako   celok   je   zaťažená   záložným   právom   na   základe   zmluvy   o   zriadení záložného práva V 5099/2007 pre Ing. R. S. a spoluvlastnícky podiel S. vo veľkosti 49/50 k celku   je   predmetom   exekúcie   vedenej   súdnym   exekútorom   JUDr. R.   T.   pod   sp.   zn. EX 791/07.

Krajský   súd   výzvou   zo   14.   mája   2008   požiadal   sťažovateľa   o   vyjadrenie,   či v súdnom konaní vedenom pred krajským súdom pod sp. zn. 1 Co 31/08 chce vystupovať ako   žalobca   namiesto   doterajšieho   žalobcu,   keďže   bolo   zistené,   že   je   podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti. Na túto výzvu sťažovateľ, zastúpený konateľom Ing. R. S., oznámil krajskému súdu listom z 22. mája 2008, že s nikým z účastníkov konania nemá nič spoločné, nemá informácie o prebiehajúcom spore, a preto sa nemá záujem k takémuto sporu ani pridať.

Dňa 26. mája 2008 bolo krajskému súdu na jeho výzvu z 23. apríla 2008 doručené podanie S. z 23. mája 2008, ktorým S. oznámil, že už nie je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti,   pretože   jeho   spoluvlastnícky   podiel   bol   predaný   v exekučnom   konaní vedenom pod č. k. 6 Er 2252/2007-46, EX 791/2007, a to sťažovateľovi.

Ako vyplýva z uznesenia okresného súdu č. k. 6 Er 2252/2007-46, EX 791/2007 z 9. apríla 2008, okresný súd týmto uznesením v exekučnej veci oprávneného Ing. R. S., proti   povinnému   S.   o   vymoženie   istiny   3   500   000   Sk   schválil   nadobudnutie spoluvlastníckeho   podielu   vo veľkosti   49/50   k nehnuteľnosti   jej   spoluvlastníkovi   – sťažovateľovi. Toto exekučné konanie sa začalo 19. septembra 2007 doručením návrhu na vykonanie   exekúcie   súdnemu   exekútorovi   ešte   pôvodným   oprávneným   P.   F.,   ktorý v priebehu konania postúpil svoju pohľadávku na zaplatenie istiny 3 500 000 Sk Ing. R. S. Trhová cena nehnuteľnosti bola určená súdnym znalcom sumou 6 800 000 Sk. Keďže ešte pred začatím dražby sa do kancelárie súdneho exekútora dostavil Ing. R. S. ako konateľ sťažovateľa, ktorý bol už v tom čase podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti, a zložil do pokladne exekútorského úradu sumu rovnajúcu sa cene podielu na nehnuteľnosti, ktorá sa mala   dražiť,   zabránil   tým   dražbe   nehnuteľnosti   a   exekučný   súd   schválil   nadobudnutie spoluvlastníckeho   podielu   sťažovateľovi   ako   druhému   podielovému   spoluvlastníkovi nehnuteľnosti. Uznesenie okresného súdu č. k. 6 Er 2252/2007-46, EX 791/2007 z 9. apríla 2008 nadobudlo právoplatnosť 14. apríla 2008.

Žalobca   na   výzvu   krajského   súdu   oznámil   podaním   doručeným   krajskému   súdu 5. júna 2008, že súhlasí s tým, aby v konaní na strane žalobcu vystupovali S. a sťažovateľ.Žalovaný Š., spol. s r. o., doručil krajskému súdu 23. júna 2008 návrh na vydanie predbežného   opatrenia,   ktorým   žiadal   zakázať   sťažovateľovi   akýmkoľvek   spôsobom nakladať   s nehnuteľnosťou,   najmä   previesť   vlastnícke   právo   k nej,   ako   aj   vykonávať opravy, úpravy a iné úkony patriace inak vlastníkovi. Svoj návrh odôvodnil tým, že po náleze ústavného súdu č. k. III. ÚS 260/07-29 z 13. decembra 2007 došlo k navráteniu stavu,   keď   vlastníkom   nehnuteľnosti   je   žalovaný,   sťažovateľ   je   posledným   v rade špekulatívnych vlastníkov podľa zápisu v katastri nehnuteľností, avšak právne vlastníkom nehnuteľnosti nie je a nemá ani právo správať sa ako vlastník.

Okresný súd uznesením č. k. 13 C 80/01-365 z 2. júla 2008 (ďalej len „predbežné opatrenie“) zakázal sťažovateľovi previesť nehnuteľnosť na iný subjekt, ako aj zasahovať úpravami   do   stavu   nehnuteľnosti   a   v prevyšujúcej   časti   návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia   zamietol.   Okresný   súd   vychádzal   z toho,   že   nálezom   ústavného   súdu   č.   k. III. ÚS 260/07-29 z 13. decembra 2007 boli zrušené účinky rozsudku, ktorým bolo určené vlastnícke právo žalobcu, a z uvedeného vyplýva, že vlastníkom nehnuteľnosti v tejto fáze konania je žalovaný, ktorý ním bol predtým, ako rozsudok zrušený nálezom ústavného súdu nadobudol   právoplatnosť.   Keďže   o   samotnom   vlastníctve   nehnuteľnosti   sa   v konaní vedenom   pred   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   13   C   80/01   ešte   len   bude   rozhodovať,   je vhodné, aby nehnuteľnosť nemohla byť prevádzaná na ďalšie subjekty tak, aby bolo možné so správnym okruhom účastníkov rozhodnúť o vlastníckom práve k nehnuteľnosti. Obava z ďalšieho prevodu nehnuteľnosti sťažovateľom je odôvodnená tým, že v relatívne krátkom čase došlo až k dvom následným prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. V situácii, keď ešte nie je rozhodnuté o vlastníckom práve k nehnuteľnosti, je vhodné, aby sťažovateľ nemal právo robiť na nehnuteľnosti úpravy, pretože rozhodovanie o úpravách nehnuteľnosti patrí vykonať subjektu, ktorému vlastnícke právo určí právoplatne súd. Na druhej strane okresný súd zamietol návrh na vydanie predbežného opatrenia, pokiaľ ide o uloženie zákazu vykonávať na nehnuteľnosti opravy, ktorými sa nemení charakter nehnuteľnosti a ktoré môžu byť nevyhnutné, pretože to nebolo potrebné.

Proti uzneseniu okresného súdu č. k. 13 C 80/01-365 z 2. júla 2008 podal odvolanie sťažovateľ a žiadal napadnuté rozhodnutie zmeniť tak, že návrh na vydanie predbežného opatrenia   sa   zamieta.   Okrem   iného   poukázal   na   to,   že   nehnuteľnosť   nadobudol v exekučnom konaní, navrátenie do pôvodného stavu v exekučnom konaní je vylúčené (§ 61 Exekučného   poriadku),   zo   žiadnych   okolností   nemožno   vyvodiť   úmysel   sťažovateľa nehnuteľnosť ďalej previesť a žalovaný, ktorý navrhol predbežné opatrenie vydať, nijako neosvedčil skutočnosť potrebnú pre záver o pravdepodobnosti jeho nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana.

Žalobca   podaním   doručeným   krajskému   súdu   18.   augusta   2008   navrhol,   aby   si vyžiadal súhlas od sťažovateľa s jeho vstupom do konania na strane žalobcu a uznesením [podľa § 92 ods. 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)] pripustil zmenu v osobe žalobcu tak, že namiesto doterajšieho žalobcu vstúpi do konania sťažovateľ.   Krajský súd rozsudkom č. k. 1 Co 31/2008, 1 Co 113/2008-397 z 8. septembra 2008 zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. 13 C 80/2001 z 5. apríla 2006 vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené, a vo výroku o náhrade trov konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade a v rozsahu zrušenia vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (s poukazom na dôvody nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 260/07-29 z 13. decembra 2007). Rozsudkom č. k. 1 Co 31/2008, 1 Co 113/2008-397 z 8. septembra 2008 krajský súd ďalej potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 13 C 80/01-365 z 2. júla 2008 (predbežné opatrenie)   a   uložil   okresnému   súdu   rozhodnúť   o   určení   povinnosti   žalovanému   podať žalobu v zmysle § 76 ods. 3 OSP.

Krajský   súd   výrok   o   potvrdení   uznesenia   okresného   súdu   č.   k.   13   C   80/01-365 z 2. júla 2008 a o uložení okresnému súdu rozhodnúť o určení povinnosti žalovanému podať žalobu   v zmysle §   76   ods.   3   OSP odôvodnil   tým,   že   okresný   súd   správne   konštatoval existenciu   naliehavej   potreby   dočasne   upraviť   pomery   účastníkov   vo   vzťahu k nehnuteľnosti, rozhodnutie okresného súdu zodpovedá potrebe predídenia stavu právnej neistoty   a   zapájaniu   ďalšieho   okruhu   subjektov,   ktoré   by   sa   potenciálne   mohli   stať vlastníkmi   nehnuteľnosti   po   jej   ďalšom   prevode   do   času,   kým   sa   definitívne   nevyrieši otázka   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnosti.   Pokiaľ   odvolateľ   argumentoval   zákazom navrátenia do pôvodného stavu v zmysle § 61 Exekučného poriadku, navrátenie konania do súčasného štádia vyplýva z nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 260/07-29 z 13. decembra 2007,   ktorý   deklaruje   porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok   navrhovateľa predbežného opatrenia. Keďže ale okresný súd nariadil predbežné opatrenie voči subjektu, ktorý nie je účastníkom konania, a súčasne neuložil navrhovateľovi predbežného opatrenia podať proti takémuto subjektu návrh na začatie konania podľa § 76 ods. 3 OSP, krajský súd prikázal okresnému súdu uložiť navrhovateľovi predbežného opatrenia, aby podal žalobu o určenie   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnosti   proti   tomu,   kto   je   zapísaný   ako   vlastník nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností, a na podanie takejto žaloby stanovil navrhovateľovi predbežného opatrenia primeranú lehotu.

Uznesenie okresného súdu č. k. 13 C 80/01-365 z 2. júla 2008 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 1 Co 31/2008, 1 Co 113/2008-397 z 8. septembra 2008 tak nadobudlo právoplatnosť 29. októbra 2008 a vykonateľnosť 11. júla 2007.

V ďalšom priebehu konania okresný súd vyzval žalovaného výzvou z 12. novembra 2008,   aby   pre   účely   rozhodnutia   o   uložení   povinnosti   žalovanému   ako   navrhovateľovi predbežného   opatrenia   podať   žalobu,   uviedol,   čoho   sa   chce   takouto   žalobou   domáhať. Žalovaný   na   výzvu   okresného   súdu   odpovedal   podaním   doručeným   okresnému   súdu 27. novembra 2008, v ktorom uviedol, že žalobu proti sťažovateľovi podá, a poukázal na to, že po náleze ústavného súdu č. k. III. ÚS 260/07-29 z 13. decembra 2007 je nevyhnutné za žalobcu naďalej považovať S., ktoré však vlastníkom nehnuteľnosti nie je, a to nie preto, že ju predalo, ale preto, že ním nikdy nebolo.

Uznesením č. k. 13 C 80/01-413 z 1. decembra 2008 okresný súd zamietol návrh S. na pripustenie zámeny v osobe žalobcu tak, že namiesto S. do postavenia žalobcu vstúpi sťažovateľ, a to z dôvodu, že sťažovateľ s takýmto postupom nevyslovil súhlas. Uznesenie č. k. 13 C 80/01-413 z 1. decembra 2008 nadobudlo právoplatnosť 24. decembra 2008.Žalovaný doručil okresnému súdu žalobu z 1. decembra 2008, ktorou sa domáhal proti sťažovateľovi určenia, že je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti (konanie vedené pred okresným súdom pod sp. zn. 15 C 183/2008).

Žalobca – S. – doručil 26. januára 2009 okresnému súdu vo veci sp. zn. 13 C 80/01 späťvzatie žaloby a navrhol konanie zastaviť. Na výzvu súdu adresovanú žalovanému na zaujatie   stanoviska   k späťvzatiu   návrhu   žalovaný   uviedol,   že   so   späťvzatím   žaloby a zastavením konania nesúhlasí, pretože na poskytnutie úplnej ochrany práv žalovaného je nevyhnutné meritórne rozhodnutie.

O návrhu žalobcu na zastavenie konania okresný súd dosiaľ nerozhodol.Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu označil ako porušovateľov svojich základných práv okresný súd i krajský súd a žiadal ústavný súd, aby zrušil jednak uznesenie krajského súdu č. k. 1 Co 31/2008, 1 Co 113/2008-397 z 8. septembra 2008 a jednak uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   13   C   80/01-365   z   2.   júla   2008.   Vo   svojej   sťažnosti sťažovateľ uviedol, že právne a skutkové závery oboch rozhodnutí všeobecných súdov sú zjavne   neodôvodnené,   a   tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné, a zároveň porušujú základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu, ako aj právo na spravodlivý proces a základné právo sťažovateľa na vlastníctvo.

K porušeniu označených práv sťažovateľa došlo tým, že okresný súd a ani krajský súd   nevzali   do   úvahy,   že   sťažovateľ   nadobudol   spoluvlastnícky   podiel   k nehnuteľnosti vo veľkosti   49/50   k celku   v exekučnom   konaní   sp.   zn.   EX   791/2007   na   základe právoplatného uznesenia okresného súdu sp. zn. 6 Er 2252/2007 z 9. apríla 2008. Vlastnícke právo   sťažovateľa   bolo v evidencii   nehnuteľností   zapísané na tomto   základe.   Právomoc posudzovať zákonnosť priebehu exekúcie zveruje Exekučný poriadok exekučnému súdu a je vylúčené, aby zákonnosť priebehu exekúcie posudzoval ako prejudiciálnu otázku súd v inom   konaní,   čo   je   zároveň   dôsledkom   zákazu   navrátenia   do   predošlého   stavu v exekučnom konaní. Právnu istotu vytvorenú už nezmeniteľnosťou právoplatných súdnych rozhodnutí   treba   považovať   za   súčasť   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a   v širšom kontexte za súčasť právneho štátu podľa čl. 1 ústavy. Preto je absolútne vylúčené, aby do vlastníckeho práva sťažovateľa k takto nadobudnutej nehnuteľnosti okresný i krajský súd v konaní o akejkoľvek žalobe majúcej vzťah k nehnuteľnosti mohli zasiahnuť. Preto došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa už aj tým, že boli oprávnenia sťažovateľa ako vlastníka nehnuteľnosti obmedzené predbežným opatrením. Navyše existencia predbežného opatrenia môže spôsobiť sťažovateľovi značnú majetkovú ujmu.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vo   veci nálezom takto rozhodol:

„Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, vo veci spoločnosti G., s. r. o. P. so sídlom P., postupom   Krajského   súdu   v Prešove   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Co   31/2008, 1 Co 113/2008 a uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 1 Co 31/2008, 1 Co 113/2008 zo dňa 08.09.2008, boli porušené.

Uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 1 Co 31/2008, 1 Co 113/2008 zo dňa 08.08.2008 v spojení s uznesením Okresného súdu v Prešove č. k. 13 C 80/2001 zo dňa 02.07.2008 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Spoločnosti G., s. r. o. P. so sídlom P., priznáva náhradu trov konania podľa počtu právnych úkonov a podľa dodatočného vyčíslenia, ktoré sú porušovatelia povinní uhradiť na účet spoločnosti E. P., P., do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľa s uznesením okresného súdu č. k. 13 C 80/01-365 z 2. júla 2008 a tým výrokom uznesenia krajského súdu č. k. 1 Co/31/08-397,   1   Co/113/08   z   8.   septembra   2008,   ktorým   bolo   potvrdené   uvedené   uznesenie okresného   súdu,   pričom   sťažovateľ   tvrdí,   že   oba   súdy   rozhodli   zjavne   neodôvodnene a arbitrárne, keď nijako nevzali do úvahy skutočnosť, že sťažovateľ nadobudol vlastníctvo k spoluvlastníckemu   podielu   49/50   k celku   na   nehnuteľnosti   v exekučnom   konaní   a   na základe právoplatného a vykonateľného uznesenia okresného súdu č. k. 6 Er 2252/2007-46, EX 791/2007 z 9. apríla 2008.

1. Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie označených základných práv uznesením okresného súdu č. k. 13 C 80/01-365 z 2. júla 2008.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľom   uplatnených   námietkach porušenia jeho základných práv uznesením okresného súdu č. k. 13 C 80/01-365 z 2. júla 2008, pretože ochrany jeho práv, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania proti nemu, o ktorom rozhodoval krajský súd uznesením č. k. 1 Co/31/08-397, 1 Co/113/08 z 8. septembra 2008.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tej časti, ktorá smerovala proti uzneseniu okresného súdu č. k. 13 C 80/01-365 z 2. júla 2008, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. Podľa § 25 zákona o ústavnom súde ústavný súd ďalej odmietol, a to z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, tú časť sťažnosti, ktorá smerovala proti iným výrokom uznesenia krajského súdu č. k. 1 Co/31/08-397, 1 Co/113/08 z 8. septembra 2008, a nie proti výroku, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 13 C 80/01-365 z 2. júla 2008, pretože hoci sťažovateľ predmet svojej sťažnosti v sťažnostnom návrhu (v petite) vymedzil tak,   že   smeruje   proti   uzneseniu   krajského   súdu   č.   k.   1   Co/31/08-397,   1   Co/113/08 z 8. septembra   2008,   bez   toho,   aby   bližšie   konkretizoval   výrok   tohto   uznesenia,   ktoré napáda ústavnou sťažnosťou, svoju sťažnosť vo vzťahu k jednotlivým výrokom uznesenia krajského   súdu   č.   k.   1   Co/31/08-397,   1   Co/113/08   z   8.   septembra   2008   nijak   bližšie neodôvodnil.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   uvedený   postup   krajského   súdu   pri   odôvodňovaní právneho   záveru v napadnutom   výroku   uznesenia   č.   k.   1   Co/31/08-397,   1   Co/113/08 z 8. septembra   2008 vo   veci   sťažovateľa   nemožno   považovať   za   zjavne   neodôvodnený alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   so   skutkovým   hodnotením   a následne s právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov všeobecných súdov.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci   všeobecného   súdu   je opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky   nevykazuje,   a preto   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti   ako   zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

3.   V zostávajúcej   časti   sťažnosť   smerovala   proti   rozhodnutiu   všeobecného   súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu o vydaní predbežného opatrenia.

Ako už bolo uvedené, významnou ústavnou podmienkou limitujúcou rozhodovaciu právomoc ústavného   súdu   v   konaní o   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo právnickej   osoby vyjadrenou   v   čl.   127   ods.   1   ústavy   je,   že   o   ochrane   základných   práv   alebo   slobôd sťažovateľa,   porušenie   ktorých   pred   ústavným   súdom   namieta,   nerozhoduje   iný   súd. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj tejto časti sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, neposkytujú všeobecné súdy na základe sťažovateľovi   dostupných   opravných   prostriedkov   predstavujúcich   účinné   právne prostriedky   nápravy   namietaného   porušenia   jeho   práv.   Uvedené   sa   v   plnom   rozsahu vzťahuje   aj   na   sťažnosti,   v   ktorých   sa   namieta   porušenie   základných   práv   a   slobôd postupom   a   rozhodnutiami   všeobecných   súdov   vrátane   ich   rozhodnutí   o   predbežných opatreniach.

Hoci rozhodnutím o uložení predbežného opatrenia vydaným v občianskoprávnom konaní môže súd porušiť základné právo alebo slobodu účastníka súdneho konania, takéto porušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy len vtedy, ak by mu   nebolo   možné   poskytnúť   ochranu   prostredníctvom   účinného   právneho   prostriedku nápravy dostupného účastníkovi konania pred všeobecnými súdmi (I. ÚS 102/05).

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal predovšetkým právnou povahou inštitútu predbežného opatrenia, ako aj existenciou účinných právnych prostriedkov nápravy v prípade, ak sa ten, na koho sa takéto predbežné opatrenie vzťahuje, domnieva (tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo slobôd.

Podľa právneho názoru ústavného súdu   rozhodovanie a rozhodnutie o návrhu na predbežné opatrenie možno predovšetkým považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 222/04, II. ÚS 37/00, II. ÚS 46/00).

Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. a § 102 OSP), resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku v spojitosti s predbežnými opatreniami. Sťažovateľ (podobne ako hociktorý iný účastník občianskeho súdneho konania) musí byť pripravený na to, že pomery účastníkov konania sa môžu   dočasne   upraviť   predbežným   opatrením.   Tento   účel   predbežného   opatrenia   sa dosahuje   bez   ujmy   na   práve   na   konečnú,   definitívnu   ochranu   poskytovanú   súdom rozsudkom vo veci samej. Nariadenie predbežného opatrenia podľa názoru ústavného súdu nevylučuje, aby všeobecný súd poskytol v konečnom dôsledku ochranu právam, ktorých porušenie   sťažovateľ   namieta.   Sťažovateľ   je   ďalej   oprávnený   navrhnúť   aj   zrušenie predbežného opatrenia, ak sa podľa neho pominuli alebo vôbec neexistovali dôvody jeho nariadenia. Táto možnosť vyplýva priamo zo zákona [§ 77 ods. 2 OSP (I. ÚS 148/03, I. ÚS 102/05)].

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   nepreukázal   a   ani   netvrdil,   že   nemal   možnosť požadovať zrušenie predbežného opatrenia postupom podľa § 77 ods. 2 OSP.

Vychádzajúc z uvedeného dospel ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti k záveru, že sťažovateľ mal s ohľadom na konkrétne okolnosti tohto prípadu v systéme všeobecného   súdnictva   k   dispozícii   účinný   opravný   prostriedok   na   dosiahnutie   nápravy práv, porušenie ktorých v konaní pred ústavným súdom namieta. Týmto účinným právnym prostriedkom   bol   v   danom   prípade   návrh   na   zrušenie   predbežného   opatrenia,   ktorý sťažovateľ nevyužil.

Pretože podanie návrhu na zrušenie predbežného opatrenia podľa § 77 ods. 2 OSP možno považovať za právny prostriedok nápravy namietaného porušenia základného práva na spravodlivý proces, sťažovateľ ho mal využiť.

Vychádzajúc zo subsidiárnej právomoci ústavného súdu upravenej v čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2009