znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 159/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. apríla 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   V.,   USA,   zastúpeného   advokátom   JUDr. M.   J.,   Č., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 21 Nc 114/00-160   zo 16. augusta   2002,   rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn.   5   CoP   1/04 z 23. septembra   2004   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 3 Cdo 182/2007 z 26. októbra 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. V.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára 2008   doručená   sťažnosť M.   V.,   USA   (ďalej len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. M. J., Č., v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 21 Nc 114/00-160   zo   16.   augusta   2002,   rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len „krajský súd“) sp. zn. 5 CoP 1/04 z 23. septembra 2004 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 182/2007 z 26. októbra 2007.

Zo sťažnosti vyplýva, že označeným rozsudkom okresného súdu bola maloletá A. V. zverená do výchovy matky A. V. a sťažovateľ bol zaviazaný platiť výživné na maloletú A. V. v sume 2 000 Sk. Zmeškané výživné v sume 37 320 Sk bol zaviazaný zaplatiť matke v lehote   do   3   mesiacov   od   právoplatnosti   rozsudku.   Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku okresného súdu odvolanie. O odvolaní rozhodol krajský súd tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Rozsudok okresného súdu č. k. 21 Nc 114/00-160 zo 16. augusta 2002 v spojení s rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   5   CoP   1/04   z   23. septembra   2004   nadobudol právoplatnosť 12. februára 2004.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 179/2005 z 21. septembra 2005 dovolacie konanie zastavil s odôvodnením, že sťažovateľ napriek výzve okresného súdu v určenej lehote nepoveril svojím zastupovaním v dovolacom konaní žiadneho advokáta, hoci bol poučený, že ide o zákonnú podmienku dovolacieho konania.

Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 179/2005 z 21. septembra 2005 napadol sťažovateľ sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 22. februára 2006. Ústavný súd nálezom č. k. II ÚS 157/06-55 z 29. marca 2007 vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 179/2005 z 21. septembra 2005 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 179/2005 z 21. septembra 2005 zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Ako z odôvodnenia nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 157/06-55 z 29. marca 2007 vyplýva, k porušeniu označených práv sťažovateľa došlo tým, že najvyšší súd zastavil dovolacie konanie pre nepredloženie splnomocnenia sťažovateľa udeleného advokátovi, hoci zo spisu sp. zn. 21 P 281/2004 z listov č. 97 – 99 podľa názoru ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ požadované splnomocnenie na výzvu okresného súdu predložil, a preto splnil podmienku povinného právneho zastúpenia pre dovolacie   konanie sp.   zn.   3 Cdo 179/2005,   v dôsledku   čoho   nebol   dôvod   na zastavenie dovolacieho konania pre nesplnenie tejto podmienky konania. Podľa názoru ústavného súdu bolo   vecou   najvyššieho   súdu,   akým   spôsobom   preverí   splnenie   všetkých   podmienok dovolacieho   konania.   Aj keď   môže   ísť   o   technické,   resp.   administratívne   nedopatrenia konajúceho súdu, toto nemôže ísť na ťarchu sťažovateľa a mať za následok odoprenie mu prístupu k súdu.

Najvyšší   súd   po   doručení   rozhodnutia   ústavného   súdu   č.   k.   II.   ÚS   157/06-55 z 29. marca 2007 a doplnení dovolania sťažovateľom podaním z 25. júna 2007 o podanom dovolaní sťažovateľa znova rozhodol, a to uznesením sp. zn. 3 Cdo 182/2007 z 26. októbra 2007 tak, že dovolanie sťažovateľa odmietol s odôvodnením, že dovolanie je neprípustné.

Porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy,   čl.   36   ods.   1   listiny   a práva   upraveného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   odôvodňuje sťažovateľ tým, že s rozsudkom okresného súdu č. k. 21 Nc 114/00-160 zo 16. augusta 2002, s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 CoP 1/04 z 23. septembra 2004 a s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 182/2007 z 26. októbra 2007 kategoricky nesúhlasí, týmito rozhodnutiami mu bolo odopreté právo domáhať sa svojho práva, pretože súdy všetkých stupňov   sa   nedostatočne   zaoberali   jeho   tvrdeniami,   námietkami   a dôkaznými   návrhmi a dostatočným   spôsobom   sa   s nimi   nevysporiadali.   Okresný   súd   nevykonal   vo   veci sťažovateľom navrhované znalecké dokazovanie, neusiloval sa zistiť skutkový stav veci a aproboval   protiprávne   konanie   matky   dieťaťa.   Žiaden   zo   súdov   nevzal   do   úvahy právoplatné   rozhodnutie   Okresného   súdu   okresu   W.,   USA   z 30. novembra   2001 č. CDDMOO1816, ktorým bola maloletá zverená do výchovy sťažovateľa. Najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa ako neprípustné napriek tomu, že ústavný súd nálezom č. k. II. ÚS 157/06-55 z 29. marca 2007 jeho pôvodné rozhodnutie zrušil. Sťažovateľ je preto toho názoru, že ak by skutočne v tomto prípade dovolanie prípustné nebolo, ani ústavný súd by jeho skoršej sťažnosti nevyhovel.

Sťažovateľ žiadal ústavný súd, aby vydal nález tohto znenia:„1)   Základné   právo   M.   V.   na   súdnu   ochranu   upravené   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a v čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd,   ako   aj   právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo rozsudkom Okresného súdu v Žiline zo dňa 16. 08. 2002, č. k. 21 Nc 114/00-160,   rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   zo   dňa   23.   09.   2004,   č.   k. 5 CoP 1/04, a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. 10. 2007, č. k. 3 Cdo 182/2007, porušené.

2) Rozsudok Okresného súdu v Žiline zo dňa 16. 08. 2002, č. k. 21 Nc 114/00-160, rozsudok Krajského súdu v Žiline   zo   dňa 23.   09.   2004,   č.   k.   5   CoP   1/04,   a uznesenie Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   26.   10.   2007,   č.   k.   3 Cdo 182/2007,   sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3) Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania pre Ústavným súdom Slovenskej republiky vo výške 6.732,- Sk za 1 úkon prevzatie a príprava, 1 úkon podanie sťažnosti a 2 režijné paušály (1 úkon á 3.176,- Sk, režijný paušál á 190,-Sk) v zmysle § 11 ods. 2 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov.“

Uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3 Cdo 182/2007   z   26.   októbra   2007   bolo doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa 22. novembra 2007.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky, o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Vo vzťahu k rozsudku okresného súdu č. k. 21 Nc 114/00-160 zo 16. augusta 2002 a rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 CoP 1/04 z 23. septembra 2004 sťažovateľ tvrdí, že týmito bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a právo upravené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to z toho dôvodu, že súdy sa nedostatočne zaoberali jeho tvrdeniami, námietkami a dôkaznými návrhmi a dostatočným spôsobom sa s nimi nevysporiadali, keďže nevykonali vo veci sťažovateľom navrhované znalecké   dokazovanie,   neusilovali   sa   zistiť   skutkový   stav   veci   a   nevzali   do   úvahy právoplatné   rozhodnutie   Okresného   súdu   okresu   W.,   USA   z 30. novembra   2001 č. CDDMOO1816, ktorým bola maloletá zverená do výchovy sťažovateľa.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02). Vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená   právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho základných práv rozsudkom okresného súdu č. k. 21 Nc 114/00-160 zo 16. augusta 2002, pretože jeho preskúmavanie zveruje Občiansky súdny poriadok odvolaciemu súdu. Časť sťažnosti sťažovateľa smerujúcu proti rozsudku okresného súdu č. k. 21 Nc 114/00-160 zo 16. augusta 2002 ústavný súd preto odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   č.   k. 21 Nc 114/00-160   zo   16.   augusta   2002   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 5 CoP 1/04 z 23. septembra 2004 nadobudol právoplatnosť 12. februára 2004 a sťažovateľ doručil sťažnosť ústavnému súdu 18. januára 2008, t. j. po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd časť sťažnosti sťažovateľa smerujúcej proti rozsudku krajského súdu odmietol z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Ústavný súd posudzoval z hľadiska namietaného porušenia práv sťažovateľa ďalej tú časť sťažnosti, v ktorej namieta porušenie svojich práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 182/2007 z 26. októbra 2007, a to z dôvodu,   že najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa ako neprípustné napriek tomu, že ústavný súd nálezom č. k. II. ÚS 157/06-55 z 29.   marca   2007   jeho   pôvodné   rozhodnutie   zrušil.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   ním   podané dovolanie bolo prípustné a najvyšší súd sa ním mal preto meritórne zaoberať. Keďže sa dovolaním   sťažovateľa   meritórne   najvyšší   súd   nezaoberal,   nevysporiadal   sa so sťažovateľovými   tvrdeniami,   námietkami   a dôkaznými   návrhmi   v priebehu   konania, nevzal   do   úvahy   ani   právoplatné   rozhodnutie   Okresného   súdu   okresu   W.,   USA z 30. novembra   2001   č.   CDDMOO1816,   ktorým   bola   maloletá   zverená   do   výchovy sťažovateľa.

Pravidlá   týkajúce   sa   prípustnosti   dovolania   majú   za   cieľ   zaistiť   riadny   výkon spravodlivosti   a zvlášť   rešpektovať   princíp   právnej   istoty,   ktorá   bola   nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998).

Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru   o porušení   označených   práv   sťažovateľa   (mutatis   mutandis   IV. ÚS   35/02),   ak postup   súdu   bol   v súlade   so   zákonom   a v takom   prípade   nemôže   byť ani dôvodom   na vyslovenie   porušenia   označeného   práva   sťažovateľa.   Najvyšší   súd   v odôvodnení   svojho rozhodnutia k otázke prípustnosti dovolania uviedol:

«Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 OSP.).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 OSP platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 OSP) alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 OSP), ďalej ak je dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd buď v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu [§ 238 ods. 3 písm.   a)   OSP],   alebo   potvrdil   rozsudok,   ktorým   bolo   rozhodnuté   inak,   než   v prvšom rozsudku,   pretože   súd   prvého   stupňa   bol   viazaný   právnym   názorom   súdu,   ktorý   prvšie rozhodnutie zrušil [§ 238 ods. 3 písm. b) OSP]. Osobitne však treba zdôrazniť, že v zmysle § 238 ods. 4 OSP dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených Zákonom o rodine, ibaže   ide   o rozsudok   o obmedzení   alebo   pozbavení   rodičovských   práv,   určení   (popretí) otcovstva alebo o nezrušiteľné osvojenie.

V danom   prípade   dovolanie   smeruje   proti   potvrdzujúcemu   rozsudku   odvolacieho súdu vydanému vo veci upravenej Zákonom o rodine. Keďže napadnutým rozsudkom bolo rozhodnuté   o úprave   práv   a povinností   k maloletému   dieťaťu   (pre   čas   do   rozvodu manželstva), teda nie o niektorej z vecí, v ktorých Občiansky súdny poriadok, napriek tomu, že ide o vec upravenú Zákonom o rodine, výnimočne pripúšťa dovolanie, nejde o rozsudok, proti ktorému je dovolanie prípustné (viď § 238 ods. 4 OSP).

Vzhľadom   na   zákonnú   povinnosť   skúmať,   či   napadnutý   rozsudok   nebol   vydaný v konaní, postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 OSP (§ 242 ods. 1 OSP), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 OSP,   ale   sa   ďalej   zaoberal   aj   otázkou,   či   konanie   nie   je   postihnuté   niektorou   z vád vymenovaných v § 237 písm. a) až g) OSP (...). Treba dodať, že § 237 OSP nemá žiadne obmedzenia   vo   výpočte   rozhodnutí   odvolacieho   súdu,   ktoré   sú   spôsobilým   predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania   významný,   a ak   je   konanie   postihnuté   niektorou   z vád   vymenovaných   v tomto ustanovení,   možno ním   napadnúť   aj také rozhodnutia   vo veciach upravených Zákonom o rodine, proti ktorým je dovolanie inak neprípustné.

S prihliadnutím   na   obsah   dovolania,   v ňom   zvolenú   argumentáciu   a vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali dopustiť súdy oboch nižších stupňov, sa dovolací súd osobitne zameral na otázku, či v tej istej veci nebolo právoplatne rozhodnuté [§ 237 písm. d) OSP]) a či postupom odvolacieho súdu nebola otcovi maloletej odňatá možnosť pred súdom konať, ak súdy nevykonali ním navrhnuté znalecké dokazovanie [§ 237 písm. f) OSP].

V doplnení dovolania otec maloletej namietal okrem iného, že konanie je postihnutou vadou podľa § 237 písm. d) OSP, keďže súdy pri rozhodovaní nezohľadnili právoplatné rozhodnutie   Okresného   súdu   okresu   W.,   USA   z 30.   novembra   2001   č. CDDMOO1816, ktorým bola maloletá zverená do jeho výchovy. (...)

Vzhľadom k tomu, že medzi Slovenskou republikou a Spojenými štátmi americkými, z ktorých   pochádza   rozhodnutie,   na   ktoré   sa   odvoláva   otec   maloletej,   nie   je   uzavretá dvojstranná   medzinárodná   zmluva,   ktorá   by   upravovala   uznanie   rozhodnutia   o rozvode manželstva a zverení dieťaťa do výchovy a tieto štáty nie sú spoločnými zmluvnými stranami ani   mnohostrannej   medzinárodnej   zmluvy   upravujúcej   uznanie   právoplatných   cudzích rozhodnutí vo veciach manželských, potom rozhodnutia justičných orgánov cudzieho štátu vo   veciach   uvedených   v   §   1   zák.   č.   97/1933   Zb.   o medzinárodnom   práve   súkromnom a procesnom   v znení   neskorších   predpisov   (ZMPS),   rovnako   ako   cudzie   súdne   zmiery a cudzie   notárske   listiny   v týchto   veciach   (ďalej   len   „cudzie   rozhodnutia“)   majú v Slovenskej republike účinnosť, ak nadobudli právoplatnosť podľa potvrdenia príslušného cudzieho orgánu, a ak boli uznané slovenskými orgánmi (§ 63 ZMPS).

Z obsahu spisu vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky, iba ktorému (v čase rozhodovania   o uznaní   cudzieho   rozhodnutia)   patrilo   vysloviť,   že   sa   uznáva   cudzie rozhodnutie vo veciach manželských (§ 67 ods. 2 prvá veta ZMPS), návrh otca maloletej na uznanie   rozhodnutia   Okresného   súdu   okresu   W.,   USA   z 30.   novembra   2001, č. CDDMOO1816, ktorým bolo manželstvo M. V. a A. V., rozvedené a maloletá zverená do výchovy otca, rozsudkom z 28. apríla 2004 sp. zn. 4 Ur 1/2004 zamietol.

Keďže rozhodnutie cudzieho štátu, na ktoré poukazoval otec maloletej nebolo uznané postupom podľa § 67 ods. 1, 2 ZMPS, potom toto rozhodnutie nevytvára prekážku veci právoplatne rozhodnutej (rei iudicatae) pre konanie o úprave práv a povinností rodičov k maloletému   dieťaťu   pre   čas   do   rozvodu   manželstva   (ku   ktorému   došlo   rozsudkom Okresného   súdu   Žilina   28.   februára   2003,   č.   k.   8   C   190/00-152,   ktorý   nadobudol právoplatnosť 15. októbra 2003). Konanie teda nie je postihnuté namietanou vadou podľa § 237 písm. d) OSP.

Z obsahu   opravného   prostriedku   otca   maloletej   ďalej   vyplýva,   že   v ňom   okrem procesnej   vady   v zmysle   §   237   písm.   d)   OSP   súdom   nižších   stupňov   vytýka,   že   pri rozhodovaní vo veci samej nezohľadnili to, k čomu podľa neho bolo potrebné prihliadnuť a nevykonali ním navrhnuté znalecké dokazovanie na preukázanie sporných skutočností, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie a vykonané dôkazy nesprávne hodnotili. Dovolací súd sa preto v ďalšom zameral na otázku,   či dovolateľovi postupom odvolacieho súdu nebola odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].

Podľa § 237 písm. f) OSP dôvodom, zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme   možnosť   pred   ním   konať   a uplatňovať   procesné   práva   priznané   mu   za   účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

Pokiaľ ide o námietku dovolateľa týkajúcu sa nevykonania navrhnutého znaleckého dokazovania,   rozhodovanie   o tom,   ktoré   z navrhnutých   dôkazov   budú   vykonané,   patrí výlučne súdu a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 OSP, § 211 ods. 3 OSP). Ak súd niektorý   dôkaz   nevykoná,   môže   to   viesť   prípadne   k nesprávnym   skutkovým   zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu možnosti konať   pred   súdom   (viď   aj   R   37/1993,   R   125/1999).   V prejednávanej   veci   teda   súdy nevykonaním dokazovania navrhnutým otcom, neodňali mu možnosť konať pred súdom. Odňatie možnosti konať pred súdom nemožno vidieť ani v právnych záveroch, ku ktorým súdy dospeli pri posudzovaní návrhu na úpravu práv a povinností k maloletej, na ktorých súdy založili svoje rozhodnutia. Ustanovenia § 237 písm. f) OSP dáva odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti s faktickou procesnou činnosťou súdu, nie však s jeho   právnym   hodnotením   veci   zaujatým   v napadnutom   rozhodnutí.   Samotné   právne posúdenie veci je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nezakladá dôvod prípustnosti dovolania   podľa   §   237   písm.   f)   OSP,   pretože   ním   súd   neporušuje   žiadnu   procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka. (...)

Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že konanie odvolacieho súdu nie je postihnuté vadou podľa § 237 písm. d), f) OSP a nezistil ani to, že by konanie bolo postihnuté inou vadou uvedenou v § 237 OSP.

Keďže dovolanie otca maloletej smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný, dovolací súd ho odmietol podľa § 243b ods. 4 OSP a § 218 ods. 1 písm. c) OSP. Vecnú správnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia dovolací súd vzhľadom na neprípustnosť dovolania neskúmal.»

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľa   s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci. Čo sa týka tejto otázky, ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Pokiaľ sťažovateľ argumentoval v sťažnosti tým, že najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa ako neprípustné napriek tomu, že ústavný súd nálezom č. k. II. ÚS 157/06-55 z 29. marca 2007 jeho pôvodné rozhodnutie zrušil, a preto zastával názor, že ak by skutočne v tomto   prípade   dovolanie   prípustné   nebolo,   ani   ústavný   súd   by   jeho   skoršej   sťažnosti nevyhovel, treba k tomu uviesť, že ústavný súd vo veci sp. zn. II. ÚS 157/06 skúmal postup najvyššieho   súdu   vo   vzťahu   k   zastaveniu   dovolacieho   konania   uznesením   sp.   zn. 3 Cdo 179/2005   z 21.   septembra   2005   a nezaoberal   sa,   a ani   mu   nepatrilo   zaoberať   sa, samotnou prípustnosťou dovolania a jej posudzovaním, pretože rozhodnutie o tejto otázke zveruje Občiansky súdny poriadok najvyššiemu súdu.

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práv sťažovateľa a postupom najvyššieho súdu pri posudzovaní prípustnosti dovolania, sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 182/2007 z 26. októbra 2007 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 10. apríla 2008