znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 159/07-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   decembra   2007 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Juraja Horvátha prerokoval sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., V., zastúpeného advokátkou JUDr. B. K., V., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Obdo 5/2005 z 28. júna 2006 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo spoločnosti   T.,   s.   r.   o.,   na súdnu   ochranu podľa   čl. 46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Obdo 5/2005 z 28. júna 2006   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Z r u š u j e   rozsudok Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 1 M Obdo 5/2005 z 28. júna 2006 a vec   v r a c i a   v rozsahu zrušenia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti T., s. r. o., p r i z n á v a   úhradu trov konania v sume 6 825,40 Sk (slovom   šesťtisícosemstodvadsaťpäť   slovenských   korún   a štyridsať   halierov),   ktoré   je Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý   zaplatiť na účet právnej zástupkyne JUDr. B. K., V., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra 2006 doručená   sťažnosť   spoločnosti   T.,   s.   r.   o.,   V.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátkou JUDr. B. K., V., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 M Obdo 5/2005 z 28. júna 2006 a ktorou žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v konaní   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 1 M Obdo 5/2005 porušil základné právo obchodnej spoločnosti T. spoločnosť s ručením obmedzeným V., domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Obdo 5/2005 zo dňa 28. 6. 2006 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania pozostávajúce z odmeny za právne služby vo výške 6.888,- Sk vrátane DPH na účet právnej zástupkyne sťažovateľa vedený v S. a. s. V. do 15. dní od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

Zo sťažnosti sťažovateľa a z pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava I (ďalej len   „okresný   súd“)   vyplýva,   že   sťažovateľ   po   tom,   ako   požiadal   11.   júna   2002 predstavenstvo spoločnosti T., a. s., B. (ďalej len „spoločnosť“) o zvolanie mimoriadneho valného zhromaždenia a predstavenstvo na jeho žiadosť nereagovalo, doručil 4. novembra 2002 okresnému súdu návrh na začatie konania o vydanie poverenia zvolať mimoriadne valné zhromaždenie spoločnosti smerujúci proti tejto spoločnosti ako odporcovi, ktorým žiadal okresný súd, aby poveril sťažovateľa zvolaním valného zhromaždenia spoločnosti, a to v lehote 40 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia s navrhovaným programom a s tým, že predsedom valného zhromaždenia bude sťažovateľom označená osoba až do zvolenia predsedu valného zhromaždenia. Okresný súd o návrhu rozhodol uznesením sp. zn. 34 Exre 89/04   z 18.   novembra   2004   tak,   že   mu   vyhovel   a   predmetné   rozhodnutie   nadobudlo právoplatnosť 24. novembra 2004. Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že zistil, že   sťažovateľ   nadobudol   v exekučnom   konaní   110   ks   akcií   spoločnosti   s menovitou hodnotou   1 000 000   Sk   na   akciu,   a tým   bola   splnená   5   %   zákonom   stanovená   hranica oprávňujúca   domáhať   sa   navrhovateľovi   vydania   poverenia   zvolať   mimoriadne   valné zhromaždenie spoločnosti.

Uznesenie   okresného   súdu sp.   zn.   34   Exre   89/04   z 18.   novembra   2004 napadol generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“) mimoriadnym dovolaním z 25. júla 2005 a navrhol ho zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie okresnému súdu vychádzajúc z názoru, že sťažovateľ v čase rozhodovania okresného súdu nebol majiteľom 110 ks akcií spoločnosti. Najvyšší súd o tomto mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora rozhodol rozsudkom sp. zn. 1 M Obdo 5/2005 z 28. júna 2006 tak, že uznesenie okresného súdu č. k. 34 Exre 89/04-73 z 18. novembra 2004 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

„Aby akcionár mohol svoje právo v zmysle ust. § 181 ods. 2 cit. zák. uplatniť, musí byť nepochybne akcionárom spoločnosti a musí byť takým akcionárom, ktorý má akcie, ktorých menovitá hodnota dosahuje najmenej 5 % základného imania. Tohto práva sa teda nemôže domáhať osoba, ktorá nie je akcionárom spoločnosti. Súd môže na základe návrhu poveriť zvolaním valného zhromaždenia iba akcionára, ktorý preukáže, že v čase podania návrhu   bol   nepochybne   akcionárom   odporcu   a menovitá   hodnota   akcií,   ktorých   bol majiteľom, dosahovala najmenej 5 % základného imania odporcu. Skúmanie tejto základnej podmienky je povinnosťou súdu na začiatku konania, ale aj kedykoľvek v jeho priebehu. Z uvedeného je teda zrejmé, že otázka či je navrhovateľ akcionárom spoločnosti T., a. s. je otázkou prejudiciálnou, ktorú okresný súd riadne nezisťoval. Ak by Okresný súd Bratislava I v predmetnom konaní takto postupoval, musel by zistiť, či navrhovateľ – T., spol. s r. o. mohol podľa právnych predpisov platných v čase tvrdeného nadobudnutia vlastníctva akcií odporcu a či mohol tieto platne nadobudnúť. Bolo povinnosťou skúmať aký charakter má odporca, či nejde o obchodnú spoločnosť, ktorá má podľa osobitných právnych predpisov odlišné postavenie ako iné obchodné spoločnosti, to znamená, či podľa platných právnych predpisov môže nadobudnúť jeho akcie iný subjekt.

V predmetnom konaní nebolo tvrdené ani dokazované, že by navrhovateľ nadobudol akcie   odporcu   uvedeným   spôsobom.   Naopak,   navrhovateľ   odvodzoval   nadobudnutie vlastníctva   akcií   odporcu   v rámci   exekučného   konania.   V tejto   súvislosti   Najvyšší   súd Slovenskej republiky poukazuje na jednoznačné znenie ust. § 114 zák. č. 233/1995 Z. z. (Exekučný poriadok), podľa ktorého exekúciou nemožno postihnúť veci, ktorých predaj je podľa   osobitných predpisov zakázaný,   alebo ktoré podľa osobitných predpisov exekúcii nepodliehajú. Ak v zmysle cit. ustanovení zák. č. 92/1991 Zb. [§ 1, § 10 ods. 1, § 10 ods. 2 písm. i); pozn.], resp. zákona č. 192/1995 Z. z. (§ 2 ods. 3; pozn.) nemôže byť majiteľom akcií iný subjekt ako štát, potom nemohol navrhovateľ v rámci exekučného konania platne nadobudnúť vlastnícke právo k akciám odporcu, nemohol byť teda ich majiteľom a nebol teda   aktívne   legitimovaný   na   podanie   návrhu,   aby   ho   súd   poveril   zvolaním   valného zhromaždenia odporcu.“

Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo 5/2005 z 28. júna 2006 nadobudol právoplatnosť 8. augusta 2006.

II.

Vo   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   uviedol,   že   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn. 1 M Obdo 5/2005 z 28. júna 2006 porušil zákon a toto svoje tvrdenie odôvodňoval tým, že svojim   rozhodnutím   sa   odchýlil   od   doterajšej   rozhodovacej   praxe   reprezentovanej rozsudkom sp. zn. 7 Obo 230/99 zo 14. októbra 1999 uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky, ročník 2000, zošit 4, str. 35 – 36, podľa právnej vety   ktorého   právoplatným   rozhodnutím   súdu   o zvolaní   mimoriadneho   valného zhromaždenia   je súd   v inom   konaní viazaný, a nie   je oprávnený   ako   predbežnú   otázku skúmať správnosť tohto rozhodnutia, a to ani v prípade, že by rozhodnutie o zvolaní bolo v rozpore so zákonom. Porušenie zákona videl sťažovateľ i v tom, že mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora bolo neprípustné, pretože jeho podanie nevyžadovala ochrana práv a zákonom   chránených   záujmov   fyzických   osôb,   právnických   osôb   alebo   štátu   a túto ochranu nemožno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, a to preto, že na samotnom základe rozsudku okresného súdu ohľadom zvolania valného zhromaždenia nebolo prijaté žiadne   rozhodnutie,   ktoré   by   do   práv   alebo   právom   chránených   záujmov   akéhokoľvek subjektu   mohlo   zasiahnuť,   a aj   keby   bolo,   zákon   umožňuje   takto   prijaté   uznesenie napadnúť,   čo   sa   nikdy   nestalo.   Navyše   ani   z rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 M Obdo 5/2005   z 28.   júna   2006   nemožno   zistiť,   z akého   dôvodu   považoval   uvedenú podmienku   prípustnosti   mimoriadneho   dovolania   za   splnenú.   Sťažovateľ   na   podporu svojich tvrdení o nezákonnosti rozsudku sp. zn. 1 M Obdo 5/2005 z 28. júna 2006 poukázal aj na rozhodnutie najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora v inej veci sťažovateľa, v ktorej najvyšší súd rozsudkom sp. zn. M Cdo 2/99 z 28. februára 2001 mimoriadne   dovolanie   zamietol   a z ktorého   podľa   názoru   sťažovateľa   má   vyplývať,   že najvyšší   súd   tým   potvrdil   zákonnosť   exekúcie,   v ktorej   nadobudol   sťažovateľ   akcie spoločnosti, a zároveň sťažovateľ argumentoval tým, že exekúcia bola skončená a návrat do predošlého stavu v exekučnom konaní nie je možný.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   tvrdil,   že   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn. 1 M Obdo 5/2005 z 28. júna 2006 porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že narušil   zásadu   právnej   istoty   v neprospech   sťažovateľa,   keď   rozhodol   odlišne   od rozhodnutia   sp.   zn.   M Cdo   2/99   z 28.   februára   2001,   pričom   takýto   zásah   je neospravedlniteľný a neudržateľný.

III.

Ústavný   súd   prijal   uznesením   sp.   zn.   II.   ÚS   159/07   z 28.   júna   2007   sťažnosť na ďalšie konanie.

K sťažnosti   sa   vyjadril   najvyšší   súd   prípisom   č.   k.   KP   8/07-18   zo 7.   júna 2007, v ktorom uviedol, že zo sťažnosti nevyplývajú žiadne skutočnosti, z ktorých by sa dalo usúdiť,   že najvyšší   súd pri   prerokúvaní mimoriadneho dovolania postupoval spôsobom, ktorým   by   porušil   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   a jeho   právo   na spravodlivý   proces.   Napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   vzhľadom   na   špecifický charakter konania o udelenie poverenia na zvolanie mimoriadneho valného zhromaždenia akciovej   spoločnosti   nebolo   spôsobilé   označené   práva   sťažovateľa   porušiť.   Na   základe právoplatného uznesenia okresného súdu sťažovateľ valné zhromaždenie spoločnosti zvolal, toto prebehlo, čím bol dosiahnutý účel konania, a preto na tom nemohlo nič zmeniť ani mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora. Navyše zo sťažnosti ani nevyplýva, že by niektorý   z akcionárov   využil   právo   dovolávať sa   neplatnosti   uznesenia,   ktoré   z valného zhromaždenia vzišlo. Keďže postupom a rozhodnutím dovolacieho súdu práva sťažovateľa nemohli byť porušené, považuje najvyšší súd sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

Prípisom z 30. augusta 2007 najvyšší súd uviedol, že sťažnosť navrhuje zamietnuť z dôvodov   uvedených   v podaní   zo   7.   júna   2007,   poukázal   na   to,   že   zvolaním   valného zhromaždenia nastal stav, ktorý už nemožno zvrátiť, ani zrušenie uznesenia okresného súdu dovolacím   súdom   nič   nezmenilo   na   tom,   že   valné zhromaždenie   sa   uskutočnilo   a jeho závery   sú   platné,   ďalšie   rozhodovanie   o zvolaní   valného   zhromaždenia   je   neaktuálne a samotné zrušujúce rozhodnutie dovolacieho súdu je rovnako zbytočné ako mimoriadne dovolanie, čo však zároveň znamená, že takýmto rozhodnutím nemohli byť porušené práva sťažovateľa. Zároveň v tomto podaní najvyšší súd uviedol, že netrvá na ústnom konaní pred ústavným súdom.

Sťažovateľ   na   výzvu   ústavného   súdu   podaním   z   20.   augusta   2007   oznámil,   že na konaní ústneho pojednávania pred ústavným súdom netrvá.

IV.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   z ústavného   hľadiska   sú   neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).

Ústavný súd je v súlade so všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutie všeobecných súdov, avšak iba   z hľadiska,   či   je   alebo   nie   je   v súlade   s ústavno–procesnými   zásadami   upravenými v ústave. Inými slovami povedané, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05).O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 48/02).

Ústavný súd posudzoval preto rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo 5/2005 z 28. júna 2006 z hľadiska, či sa najvyšší súd pri výklade zákonných ustanovení, na ktorých svoje rozhodnutie založil, neodchýlil natoľko od znenia príslušných zákonných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Najvyšší   súd   svoj   rozsudok   sp.   zn.   1   M   Obdo   5/2005   z 28.   júna   2006   založil na názore, že okresný súd sa nezaoberal otázkou, či je sťažovateľ akcionárom spoločnosti, teda či 110 ks akcií nadobudol v súlade so zákonom, pretože ak by tak urobil, musel by posudzovať,   či   sťažovateľ   mohol   podľa   právnych   predpisov   platných   v čase   tvrdeného nadobudnutia   vlastníctva   akcií   spoločnosti   tieto   platne   nadobudnúť.   Podľa   názoru najvyššieho   súdu   sťažovateľ   nemohol   v rámci   exekučného   konania   platne   nadobudnúť vlastnícke právo k akciám spoločnosti, nemohol byť teda ich majiteľom, a nebol teda ani aktívne legitimovaný na podanie návrhu, aby ho okresný súd poveril zvolaním valného zhromaždenia spoločnosti.

Z obsahu   pripojených   spisov   vyplýva,   že   Okresný   súd   Vranov   nad   Topľou na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku z 13. januára 1997 sp. zn. 3 C 565/96 poveril súdnu exekútorku uskutočniť exekúciu podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“). V konaní sp. zn. Er 3143/97, Ex 4575/97 bola   poverená   vykonať   všetko,   čo   je   potrebné   na   zachovanie   a výkon   práv   z cenných papierov.

Nebolo   takisto   sporným,   že   Ministerstvo   financií   Slovenskej   republiky,   ako   aj Generálna prokuratúra   Slovenskej   republiky   sa   pokúšali o zrušenie exekučného konania v širšom slova zmysle, neboli však úspešní, o čom svedčia rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.   4   Sž   143/01,   7   Obo   28/04,   M   Cdo   2/99   a Krajského   súdu   v Bratislave sp. zn. 12 Cob 180/04. Na tom základe stav pred 9. decembrom 1998 bol taký, že majiteľom akcií spoločnosti bol sťažovateľ a exekúcia sa stala právoplatnou a vykonateľnou.

Z uvedeného   teda   vyplýva,   že   sťažovateľ   predmetné   akcie   nadobudol   a   že   ich nadobudol v exekúcii.

Právomoc   posudzovať   zákonnosť   priebehu   exekúcie   zveruje   Exekučný   poriadok exekučnému súdu, ktorému zároveň poskytuje dostatočný priestor na zásah do jej priebehu rozhodovaním   o námietkach   proti   nej   alebo   o   jej   prípadnom   zastavení,   či   odklade, kedykoľvek počas vykonávania exekúcie, ak sú splnené zákonné predpoklady na takýto postup,   a to   aj   z úradnej   moci,   teda   bez   návrhu   účastníka   exekučného   konania.   Iný všeobecný súd do priebehu exekúcie môže zasiahnuť iba na základe podaného odvolania, dovolania či mimoriadneho dovolania, a to ako súd vyššej inštancie. V tomto prípade sa tak stalo na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, o ktorom rozhodoval najvyšší súd v konaní sp. zn. M Cdo 2/99. Je vylúčené, aby zákonnosť priebehu exekúcie posudzoval   ako   prejudiciálnu   otázku   súd   v inom   konaní,   a to   i v prípade,   že   ide   o súd konajúci o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora smerujúcom proti rozhodnutiu vydanom   v inom   než   preskúmavanom   exekučnom   konaní.   Uvedené   je   mimo   iného dôsledkom zásady zákazu navrátenia do predošlého stavu v exekučnom konaní.

Právnu   istotu   vytvorenú   už   nezmeniteľnosťou   právoplatných   súdnych   rozhodnutí treba považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a v širšom kontexte za súčasť právneho štátu podľa čl. 1 ústavy (PL. ÚS 38/99).

K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej   istoty   (čl.   1   ods.   1   ústavy,   napr.   PL.   ÚS   36/95),   ktorého   neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva.

Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (mutatis mutandis I. ÚS   87/93,   PL.   ÚS   16/95   a II.   ÚS   80/99),   teda   to,   že   obdobné   situácie   musia   byť rovnakým spôsobom právne posudzované.

Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (mutatis mutandis PL. ÚS 21/00 a PL. ÚS 6/04).

So   zreteľom   na   označené   rozsudky   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že v danom prípade došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým i k porušeniu zásady právnej istoty. Sťažovateľ totiž dôvodne a zákonne vychádzal z toho, že   sa   stal   platne   vlastníkom   akcií,   čo   mu   založilo   aktívnu   legitimáciu   na   zvolanie mimoriadneho zhromaždenia, čo okresný súd správne akceptoval.

Preto už samotná okolnosť, teda to že najvyšší súd ako súd konajúci o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora smerujúcom proti rozhodnutiu okresného súdu sp. zn. 34 Exre 89/04   z 18.   novembra   2004   posudzoval   otázku   zákonnosti   nadobudnutia   akcií sťažovateľom   v právoplatne   skončenom   exekučnom   konaní   ako   otázku   prejudicálnu znamená, že najvyšší súd týmto svojím postupom porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd sa už vzhľadom na uvedené závery bližšie nezaoberal argumentáciou sťažovateľa, podľa ktorej je rozhodnutie najvyššieho súdu svojvoľné, keď nie je náležite odôvodnené,   pokiaľ   ide   o naplnenie   podmienok   na   podanie   mimoriadneho   dovolania, resp. vysporiadaní sa s podmienkou, či podanie mimoriadneho dovolania vôbec vyžadovala ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.

V.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V záujme ochrany ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   1   dohovoru,   ktoré   boli   u   sťažovateľa   porušené   rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo 5/2005 z 28. júna 2006, bolo potrebné tento rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie krajskému súdu.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   aj o náhrade trov   konania sťažovateľa, ktoré   mu vznikli   v súvislosti s jeho   právnym   zastupovaním   advokátom   v konaní   pred   ústavným   súdom.   Sťažovateľ uplatnil nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 6 825,40 Sk vrátane DPH, ktorú mu ústavný súd s poukazom na vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal.

Trovy konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku) podľa výroku rozhodnutia.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2007