znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N   Á   L   E   Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 159/04-40

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   4.   novembra   2004 v senáte   zloženom   z predsedu   Alexandra   Bröstla,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej a sudcu   Jána   Mazáka   vo   veci   sťažnosti   Márie   Gazdagovej,   bytom   K.,   zastúpenej advokátkou JUDr. D. T., K., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 1217/99 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   Márie   Gazdagovej   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 1217/99 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice I   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 1217/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Márii Gazdagovej n e p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie.

4. Okresný súd Košice I   j e   p o v i n n ý   uhradiť Márii Gazdagovej trovy právneho zastúpenia   9   340   Sk   (slovom   deväťtisíctristoštyridsať   slovenských   korún)   na   účet   jej advokátky JUDr. D. T., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 29. apríla 2004 doručené podanie Márie Gazdagovej, bytom K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou   JUDr.   D.   T.,   K.,   označené   ako „Sťažnosť“.   Z jeho   obsahu   vyplynulo,   že sťažovateľka   podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 19 C 1217/99, ktorá sa pôvodne týkala žaloby sťažovateľky o vyporiadanie zastavaného pozemku.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala   6.   decembra   1999   žalobu o vyporiadanie zastavaného pozemku na okresnom súde (spolu s Ing. E. O.). Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:

„Návrh bol... doplnený 8. 3. 2000 a je vedený pod sp. zn. 19 C 1217/99... Keďže súd bol v predmetnej veci nečinný, sťažovateľka listom zo dňa 6. 6. 2003 požiadala o vytýčenie pojednávania... Okresný súd Košice I listom zo dňa 20. 6. 2003 sťažovateľke oznámil, aby upresnila okruh žalovaných v konaní...

Prvé   úkony   smerujúce   k rozhodnutiu   vo   veci   vykonal   Okresný   súd   Košice   I až nariadením pojednávania na deň 16. 9. 2003. Na základe jeho priebehu sťažovateľka spolu s ďalšou navrhovateľkou predložili súdu dňa 27. 10. 2003 návrh zmeny žaloby...

Z dôvodu pretrvávajúcej nečinnosti a prieťahov v konaní podala sťažovateľka podľa § 17 zákona č. 80/1992 Zb. o štátnej správe súdov dňa 24. 11. 2003 predsedovi Okresného súdu   Košice   I   sťažnosť...   Ten   v odpovedi   sp.   zn.   Spr   2447/03   zo   dňa   16.   12.   2003 konštatoval, že sťažnosť považuje za čiastočne opodstatnenú, s odovolaním sa na neúplnosť a nepresnosť samotného návrhu na začatie konania...“

Na základe uvedených skutočností   sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a po jej prerokovaní vydal tento nález:

„1. Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 1217/1999 porušil základné právo Márie Gazdagovej na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej právo na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Košice   I prikazuje,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 19 C 1217/1999 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Márii Gazdagovej priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000,- Sk, ktoré jej je Okresný súd Košice I povinný vyplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice I je povinný zaplatiť náhradu trov konania na účet advokátky JUDr. D. T., Advokátska kancelária, K. do pätnástich dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a uznesením č. k. II. ÚS 159/04-17 z 30. júna 2004 ju prijal na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   21.   júla   2004   právnu zástupkyňu sťažovateľky a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili k otázke vhodnosti ústneho   pojednávania,   a predsedu   okresného   súdu   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadril   aj k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   v odpovedi   na   výzvu   oznámila ústavnému   súdu listom z 29. júla 2004 (doručeným ústavnému súdu 30. júla 2004), že súhlasí s tým, aby sťažnosť bola prerokovaná bez ústneho pojednávania.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   z 20.   augusta   2004 (Spr 2447/03, doručenom ústavnému súdu 25. augusta 2004) uviedol, že netrvá na verejnom pojednávaní vo veci. Priložené stanovisko okresného súdu sa však vzťahovalo na iný prípad sťažovateľky na tomto súde (sp. zn. 19 C 1215/99). Okresný súd po urgencii stanoviska zo strany ústavného súdu 2. septembra 2004 vo svojom vyjadrení z 8. septembra 2004 (sp. zn. Spr   2447/03,   doručenom   ústavnému   súdu   14.   septembra   2004)   uviedol,   že   nemôže poskytnúť stanovisko k veci sp. zn. 19 C 1217/99, „nakoľko spis sa nachádza na Krajskom súde v Košiciach za účelom rozhodnutia o odvolaní“.

Ústavný súd zistil 20. septembra 2004, že v súvislosti s tým, že sťažovateľka podala odvolanie   proti   uzneseniu   o   ustanovení   znalca,   predmetný   spis   bol   31.   augusta   2004 postúpený Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní v tejto veci.

Okresný súd v stanovisku   k sťažnosti z 25. októbra 2004 (doručenom   ústavnému súdu 29. októbra 2004) okrem iného uviedol:

«...   sťažovateľka,   ktorá   v konaní   19   C   1217/99   vystupuje   na   procesnej   strane žalobkyne   v 2.   rade,   podala   6.   12.   1999   žalobu,   ktorou   sa   domáhala   od   žalovaných zaplatenia 800,- Sk za 1 m2 pozemku, ktorý je zapísaný na Správe katastra v Košiciach na LV č. 1088, ako parcela č. 705 a 706 o celkovej rozlohe 313 m2.

Podanie žalobkýň (návrh na začatie konania) neobsahovalo náležitosti uvedené v ust. § 79 O. s. p., preto ich súd 23. 2. 2000 písomne vyzval na odstránenie vád.

8.   3.   2000   žalobkyne   doručili   súdu   „upresnený“   žalobný   návrh,   ktorý   nebol   po právnej stránke perfektný.

Žalobkyňa   v 2.   rade   požiadala   súd   o priznanie   oslobodenia   od   platenia   súdnych poplatkov.

31. 7. 2000 súd vyzval žalobkyňu v 1. rade na zaplatenie súdneho poplatku v sume 3.128,- Sk a zároveň doručil návrh na vyjadrenie žalovaným v 1. a 2. rade.

Až 11. 12. 2000 žalobkyňa v 1. rade zaplatila súdny poplatok. V priebehu konania žalovaná v 2. rade M. T. zomrela. Dedičské konanie po neb. žalovanej bolo právoplatne skončené 2. 6. 2003. Do konania po neb. žalovanej v 2. rade vstúpili M. K., Š. T. a V. Sz. Prvé   pojednávanie   vo   veci   sa   uskutočnilo   16.   9.   2003.   Boli   na   ňom   vypočuté žalobkyne.

Ďalší termín pojednávania bol určený na 28. 10. 2003. Toto pojednávanie sa na žiadosť žalobkýň nekonalo a bolo odročené na 15. 1. 2004.

5. 11. 2003 právny zástupca JUDr. P. doručil súdu zmenu žalobného návrhu, ktorým si   žalobkyne   uplatnili   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   v sume   4.382,-   Sk   s prísl. a v prevyšujúcej časti zobrali žalobu späť.

Pojednávanie určené na 15. 1. 2004 sa pre ospravedlnenú neprítomnosť žalobkýň a ich právneho zástupcu nekonalo a bolo odročené na 4. 3. 2004.

Na tomto pojednávaní boli vypočutí žalovaní v 1. až 3. rade. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom nariadenia znaleckého dokazovania.

9. 3. 2004 bolo vyhotovené uznesenie č. k. 19 C 1217/99-61 a bol ustanovený na podanie znaleckého posudku Ing. M. H.

Ing. H. vrátil spis a uznesením č. k. 19 C 1217/99-70 bol na vypracovanie posudku ustanovený Ing. J. P.

Proti výroku o povinnosti zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania podala odvolanie žalobkyňa v 1. rade.

Spis bol 24. 8. 2004 postúpený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach. Krajským súdom bol spis dňa 22. 10. 2004 vrátený, nakoľko uznesenie 19 C 1217/99- 70 bolo doručené JUDr. K., ktorá mala iba substitučné plnomocenstvo, pričom žalobkyne splnomocnili zastupovaním v spore JUDr. P. Uznesenie nebolo účinne doručené.

Z môjho pohľadu nejedná sa o vec právne ani skutkovo zložitú, preto toto kritérium nemôže mať vplyv na dĺžku konania.

K predĺženiu konania prispeli do značnej miery samotné žalobkyne, ktoré doručili súdu návrh, ktorý nebol v súlade s ust. § 79 ods. 1 O. s. p. Ani následné „upresnenie“ návrhu nebolo po právnej stránke perfektné.

Až podanie zo dňa 5.   11.   2003 možno kvalifikovať ako riadny návrh na začatie konania, ktorý je určitý, zrozumiteľný a opiera sa o právny titul. O tomto zmenenom návrhu však   súd   doposiaľ   podľa   §   95   O.   s.   p.   nerozhodol.   Taktiež   súd   nerozhodol   o žiadosti žalovanej o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.

Na   dĺžku   konania   mala   vplyv   aj   smrť   žalovanej   v 2.   rade   M.   T.   (21.   11.   2002) a prebiehajúce dedičské konanie po nej, ktoré bolo právoplatne skončené 2. 6. 2003. Aj   samotné   žalobkyne   prispeli   k predĺženiu   konania,   keď   sa   neustanovili   na pojednávanie dňa 28. 10. 2003 a 15. 1. 2004.

Na základe vyššie uvedeného som dospel k záveru, že k porušeniu základného práva sťažovateľky, na prerokovanie veci v primeranej lehote, zo strany súdu nedošlo.»

II.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...“,   a porušenia   práva   upraveného   v čl.   6   ods.   1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“, v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 19 C 1217/99.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej   judikatúry,   v súlade   s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom   „tento   účel   možno   zásadne   dosiahnuť právoplatným...   rozhodnutím.   Nestačí,   ak štátny orgán vo veci koná“ (II. ÚS 26/95). K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza až „právoplatným rozhodnutím súdu...“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho spisu zistil, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 19 C 1217/99 ide pôvodne o „žalobu o vyporiadanie zastavaného pozemku“ proti Š. T. a jeho manželke M. T. Po jej zmene a čiastočnom späťvzatí sa žaloba týka vydania bezdôvodného obohatenia v súvislosti s neoprávneným   užívaním   nehnuteľnosti.   Žaloby   tohto   typu   (podľa   §   135c   zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov) tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov,   aj   keď   sa   konania   o nich   v závislosti   od konkrétnych   okolností   môžu   stať   časovo   náročné   v súvislosti   s potrebou   vykonať dokazovanie, od výsledku ktorého závisí rozhodnutie vo veci samej. Ústavný súd vo vzťahu k predmetnej veci konštatoval, že ju nemožno posúdiť ako právne a skutkovo zložitú a pri správnej právnej kvalifikácii a pri sústredenom postupe okresného súdu ju možno uzavrieť bez   zbytočných   prieťahov   v   konaní.   Na   to,   že   nejde   o vec   právne   a skutkovo   zložitú, poukázal aj predseda okresného súdu.

2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 19 C 1217/99, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto súdneho   konania.   Sťažovateľka   sa   nezúčastnila   na   pojednávaniach   28.   októbra   2003 a 15. januára   2004,   pričom   svoju   neúčasť   ospravedlnila.   Po   takmer   štyroch   rokoch   od podania žaloby, ktorá bola po právnej stránke nejasná, a po zvolení si právneho zástupcu sťažovateľka zmenila pôvodný žalobný návrh a v časti ho vzala späť. Zmena vyplynula aj z toho, že v priebehu konania zomrela žalovaná M. T. a do konania vstúpili jej dedičia. Ústavný   súd   hodnotil   správanie   sťažovateľky   ako   také,   ktoré   v   značnej   miere   prispelo k zbytočným prieťahom v konaní: jej pôvodný návrh bol nepresný a neúplný a spomalil postup okresného súdu na začiatku konania (čo však neospravedlňuje takmer dva a polročné obdobie, v ktorom okresný súd neurobil vo veci žiadny úkon).

3. Tretím kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup samotného okresného súdu. Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu vo veci sp. zn. 19 C 1217/99 zistil nasledovné skutočnosti:

Žaloba   o vyporiadanie   zastavaného   pozemku   pôvodne   napadla   na   okresný   súd 6. decembra   1999.   Okresný   súd   vyzval   21.   februára   2000   sťažovateľku   na   upresnenie žalobného petitu do 15 dní. Sťažovateľka upresnila petit 8. marca 2000. Okresný súd ďalej vyzval 25. júla 2000 sťažovateľku na dokladovanie príjmov pre oslobodenie od súdnych poplatkov a zaslal kópiu žaloby a jej doplnenie odporcom na vyjadrenie.

Sťažovateľka zaslala 7. augusta 2000 okresnému súdu svoje doklady o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch.

Odporcovia zaslali 12. septembra 2000 okresnému súdu svoje vyjadrenie k žalobe.

Druhá žalobkyňa (podala návrh spolu so sťažovateľkou) oznámila 17. februára 2003 okresnému súdu, že v uvedenej veci bol zaplatený súdny poplatok v kolkoch 18. decembra 2000, a žiadala o nariadenie pojednávania.

Okresný súd dal 19. júna 2003 pokyn oznámiť sťažovateľke, že pojednávanie nariadi po upresnení okruhu žalovaných a právnych nástupcov po poručiteľke M. T., ktorá zomrela 21. novembra 2002.

Sťažovateľka   oznámila   7.   júla   2003   okresnému   súdu,   že   požadované   upresnenie žalobného návrhu osobne doručila okresnému súdu a opakovane predkladá pôvodný návrh žaloby a jeho upresnenie.

Okresný súd nariadil pojednávanie vo veci   na 16. september 2003 (pokynom zo 6. augusta 2003, pokynmi z toho istého dňa bolo uložené vyzvať odporcov na vyjadrenie, ako aj požiadať o pripojenie súvisiacich spisov sp. zn. Čd 508/55 a D 1466/78 a o overenie spisov vedených v týchto kauzách od decembra 1999).

Odporkyňa (dedička po M. T.) sa k žalobe vyjadrila 28. augusta 2003.

Prvé   pojednávanie   vo   veci   konané   16.   septembra   2003   za   účasti   sťažovateľky a právneho zástupcu všetkých odporcov bolo odročené na 28. október 2003. Sťažovateľka požiadala 22. októbra 2003 o odročenie nariadeného pojednávania za účelom ustanovenia si právneho   zástupcu.   Okresný   súd   odročil   28.   októbra   2003   pojednávanie   vo   veci sťažovateľky na 15. január 2004.

Sťažovateľka ďalej doručila 5. novembra 2003 okresnému súdu návrh na zmenu žaloby. Okresný súd dal 10. decembra 2003 pokyn na doručenie uvedeného podania právnej zástupkyni odporcov.

Sťažovateľka   ospravedlnila   14.   januára   2004   svoju   neúčasť   na   nariadenom pojednávaní a okresný súd odročil 15. januára 2004 toto pojednávanie na 4. marec 2004.

Druhé pojednávanie vo veci sa konalo 4. marca 2004 za účasti všetkých účastníkov a ich   právnych   zástupcov.   Právny   zástupca   sťažovateľky   zotrval   na   návrhu   žaloby z 5. novembra   2003,   ktorý   sa   zásadne   líši   od   pôvodného   návrhu.   Okresný   súd   odročil pojednávanie   na   neurčito   za   účelom   nariadenia   znaleckého   dokazovania   (vyhotovenie geometrického plánu v zmysle návrhu sťažovateľky z 5. novembra 2003).

Okresný súd prijal 9. marca 2004 uznesenie č. k. 19 C 1217/99-61, ktorým nariadil vykonať znalecké dokazovanie znalcom z odboru geodézie a kartografie. Toto uznesenie nebolo do 14. júna 2004 doručené právnemu zástupcovi odporkyne, ktorá mala zložiť aj zálohu na znalecké dokazovanie, zásielka sa vrátila a bolo vykonané opakované doručenie.

Po doručení zásielky sťažovateľka podala odvolanie proti uzneseniu o ustanovení znalca (v časti o výške preddavku, ktorý je potrebné zložiť na podanie znaleckého posudku) a okresný súd postúpil 31. augusta 2004 spis sp. zn. 19 C 1217/99 krajskému súdu. Krajský súd vrátil 22. októbra 2004 spis okresnému súdu, pretože jeho uznesenie nebolo účinne doručené.

Okresný súd uznal v odpovedi na sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v konaní zo 16. decembra 2003 (sp. zn. Spr 2447/03) čiastočnú opodstatnenosť tejto sťažnosti.

Z uvedených   skutočností   vyplýva,   že   doterajšie   konanie   okresného   súdu   vo   veci sp. zn. 19 C 1217/99 možno rozdeliť na tri obdobia.

V prvom období, t. j. od podania návrhu 6. decembra 1999 do 31. júla 2000, okresný súd robil základné procesné úkony a vyzýval sťažovateľku, resp. žalobkyňu v prvom rade na upresnenie žaloby a na zaplatenie súdneho poplatku. Žalobkyňa v prvom rade zaplatila súdny poplatok 11. decembra 2000.

V druhom období, t. j. od 11. decembra 2000 do 16. septembra 2003 (v rámci ktorého prebehlo aj dedičské konanie po žalovanej v druhom rade zomrelej 21. novembra 2002, právoplatne skončené 2. júna 2003), okresný súd nevykonal vo veci žiadny úkon, ktorý by účinne   smeroval   k rozhodnutiu   vo   veci   samej.   Prvé   pojednávanie   vo   veci,   ktoré   malo meritórny   význam,   sa   uskutočnilo   až   viac   ako   tri   a   pol   roka   po   podaní   návrhu (16. septembra 2003) okresnému súdu.

V treťom období, t. j. od pojednávania uskutočneného 16. septembra 2003, a po druhom pojednávaní vo veci 4. marca 2004 (už v súvislosťou so zmeneným návrhom žaloby zo strany sťažovateľky predloženým okresnému súdu 5. novembra 2003) sa okresný súd zaoberal nariaďovaním znaleckého dokazovania, ktoré má tvoriť súčasť rozhodovania vo veci samej, a v zásade konal plynulo.

Ústavný súd so   zreteľom   na všetky   uvedené skutočnosti   konštatoval, že   konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 19 C 1217/99 nie je v čase konania ústavného súdu o sťažnosti   sťažovateľky   ani   takmer   po   piatich   rokoch   od   podania   pôvodného   návrhu právoplatne skončené a že okresný súd predovšetkým v rámci druhej fázy konania o jej návrhu bol nečinný viac dva a pol roka. Po zmene návrhu sťažovateľky 5. novembra 2003 okresný súd začal vo veci priebežne konať a robiť úkony, ktoré smerujú k rozhodnutiu vo veci samej. So zreteľom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol, že v doterajšom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 19 C 1217/99 bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

1.   Ústavný   súd   v   súlade   so   svojím   rozhodnutím   o   porušení   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v zmysle § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 9 C 1217/99 konal bez zbytočných prieťahov.

2. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Sťažovateľka   požadovala   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo výške 100 000 Sk, pričom svoju žiadosť odôvodnila postupom okresného súdu.

Ústavný súd však dospel k záveru, že vzhľadom na konkrétne okolnosti a povahu veci a na záver o porušení základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru je samotné rozhodnutie o porušení týchto základných práv sťažovateľky   a o uložení   povinnosti   okresnému   súdu   konať   vo   veci   bez   zbytočných prieťahov dostatočné. Z týchto dôvodov   rozhodol   tak, ako to je uvedené pod bodom   3 výroku tohto rozhodnutia.

3.   Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania,   ktoré   sťažovateľke vznikli   v   súvislosti   s jej   zastupovaním   v konaní   pred   ústavným   súdom   advokátkou JUDr. D. T., ktoré vyčíslil sumou 9 340 Sk (§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb),   pričom   vychádzal   z výšky   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za 1. polrok 2003, ktorá bola 13 602 Sk (pre účely odmeny za úkony po 1. januári 2004). Náhrada bola priznaná za dva úkony po 4 530 Sk a po 140 Sk režijný paušál.

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2004