znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 159/03-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. septembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. B. a Ing. L. B., obidvaja bytom P., vo veci porušenia čl. 11 a čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   sp.   zn.   6   Sž   66/96   z   30.   septembra   1996   a postupom   Ministerstva   financií Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Ľ. B. a Ing. L. B. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 19. augusta 2003 doručené podanie Ľ. B. a Ing. L. B., obidvaja bytom P. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci porušenia čl. 11 a čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sž 66/96 z 30. septembra 1996 a postupom Ministerstva financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“).  

Zo sťažnosti vyplýva, že najvyšší súd namietaným rozsudkom zamietol žalobu Ľ. B. o preskúmanie   rozhodnutia   Ústredného   daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky z 30. januára   1996   číslo   IV/2/2571/Gš/95,   ktorým   potvrdil   dodatočný   platobný   výmer Daňového   úradu   v Piešťanoch   z 28.   júla   1995   číslo   1/61/95,   ktorým   bola   žalobkyni vyrubená dodatočná daň z príjmov obyvateľstva za rok 1991 v sume 157 440 Sk.

Ľ. B. následne podaním z 1. októbra 1999 žiadala ministerstvo o odstránenie tvrdosti a nezrovnalosti   zákona,   resp.   o povolenie   úľavy   na   dani.   Ministerstvo   listom číslo 5395/1999-KM   zo   16.   novembra   1999   a opakovane   listom   číslo   627/2000-KM z 15. februára 2000 jej žiadosť zamietlo.

Sťažovatelia   namietajú,   že   sa   najvyšší   súd   v označenom   rozsudku   a ministerstvo v odpovediach   na   podania   Ľ.   B.   opierali   o nesprávny   výklad   §   5   ods.   10   zákona č. 389/1990   Zb.   o dani   z príjmov   obyvateľstva   v znení   neskorších   predpisov.   V tejto súvislosti poukazujú sťažovatelia aj na odlišné stanovisko   Ministerstva financií Českej republiky k výkladu tohto ustanovenia zákona vyjadrené v liste námestníka ministra financií Českej republiky č. j. 153/64.139/99 z 1. septembra 1999.  

Z nesprávneho   výkladu   zákonného   ustanovenia   najvyšším   súdom   a ministerstvom vyvodzujú sťažovatelia porušenie čl. 11 a čl. 13 ods. 1 ústavy.

Sťažovatelia   navrhujú,   aby   ústavný   súd   vo   veci   sťažnosti   prijal   nasledovné rozhodnutie:

„1. V zmysle zákona č. 389/1990 Zb.,§ 5, odst. 10, má pri zániku daňovej povinnosti daňovník   právo   si   v daňovom   priznaní   uplatniť   záväzky   ako   odpočítateľnú   položku daňového základu, pretože citované znenie vyhlášky mu to výslovne nezakazuje.

2. Daňový subjekt má v zmysle vyhlášky č. 389/1990 Zb., § 27 odst. 3, písm. b), právo i po roku 1993, odkedy platí nová   vyhláška č. 286/1992 Zb. o daniach z príjmov, požiadať MF SR, aby urobilo opatrenia na zamedzenie tvrdosti zákona a nezrovnalosti, prípadne   povoliť   úľavu   na   dani   u tých   sporných   prípadoch,   ktoré   sa   týkajú   obdobia účinnosti zákona č. 389/1990 Zb.

3. Najvyššie orgány štátnej správy a štátnej moci SR sú povinné v správnom konaní viažucim sa k prípadom a úkonom do 31. 12. 1992 postupovať v zhode s orgánmi Českej republiky, pokiaľ osobitným predpisom nebolo rozhodnuté inak.

4.   Najvyššie orgány štátnej správy a štátnej moci,   Najvyšší súd SR   nevynímajúc, musia akceptovať v rozhodnutiach medzinárodné účtovné štandardy, ak zabezpečujú väčší rozsah práv a slobôd občanov ako účtovné zákony SR.

5. Ústavný súd SR zamieta Rozsudok Najvyššieho súdu SR značky 6 Sž 66/96, zo dňa 30. septembra 1996 ako nezákonný v rozpore s Ústavou SR čl. 11, 13, odst. 1.

6. Ústavný súd priznáva poškodenej Ľubici Bednárikovej právo vrátenia exekvovanej čiastky 144 940, - Sk, náhradu trov konania 14 494, - Sk a nemajetkovú ujmu 144 940, - Sk do 2 mesiacov po nadobudnutí rozhodnutia z Nálezu ústavného súdu SR“.

Vychádzajúc z obsahu podania ústavný súd posudzoval podanie sťažovateľov ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

II.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.  

Po   preskúmaní   podania   sťažovateľov   ústavný   súd   zistil,   že   namietaný   rozsudok najvyššieho   súdu   nadobudol   právoplatnosť   23.   októbra   1999   a o namietanom   postupe ministerstva bola Ľ. B. upovedomená doručením listov ministerstva zo 16. novembra 1999 a z 15. februára 2000. Na základe tohto zistenia ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť bola podaná po uplynutí lehoty ustanovenej v citovanom ustanovení § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, a preto ju bolo potrebné odmietnuť ako podanú oneskorene.

Po konštatovaní   záveru, že sťažnosť bola podaná oneskorene, bolo bez právneho významu podrobnejšie sa zaoberať skúmaním, či sťažnosť   spĺňa aj   ďalšie podmienky konania pred ústavným súdom ustanovené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Nad rámec tohto odôvodnenia v tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že podanie sťažovateľov nespĺňa náležitosti predpísané zákonom (ustanovené v § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde) a sťažovatelia v ňom namietajú porušenie ustanovenia čl. 11 ústavy, ktoré v súčasnej dobe už nie je platné.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.  

V Košiciach 3. septembra 2003