SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 158/2015-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpenej ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, za ktorú konáadvokátka a konateľka ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia jejzákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republikya práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 Co 523/2014-40z 30. apríla 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnuochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva naspravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len„krajský súd“) č. k. 17 Co 523/2014-40 z 30. apríla 2014, ktorou žiada vydať tento nález:„1. Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod spisovou značkou 17Co/523/2014 porušil základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde garantované Ústavou Slovenskej republiky uvedené v čl. 46 Ústavy SR.
2. Rozsudok Krajského súdu Trenčíne pod spisovou značkou 17Co/523/2014 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia... vo výške 321,60 € (vrátane DPH), ktorú je Krajský súd Trenčín povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľky a z k nej pripojených príloh, sťažovateľkabola ako odporkyňa účastníčkou konania vedeného pred Okresným súdom Nové Mesto nadVáhom (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C 242/2013, v ktorom sa proti nej domáhalajej matka ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „navrhovateľka“) zrušenia svojej vyživovacejpovinnosti k plnoletému dieťaťu (t. j. k sťažovateľke), ktorá bola pôvodne určená rozsudkomokresného súdu č. k. 2 C 21/2009-119 z 30. decembra 2009 zmeneným rozsudkomokresného súdu č. k. 5 P 105/2012-52 z 12. júna 2013 potvrdeným rozsudkom krajskéhosúdu č. k. 4 CoP 114/2013-82 z 24. októbra 2013, ktorým bolo výživné na sťažovateľkuzvýšené od 4. apríla 2012 na 175 € mesačne.
Po tom, čo navrhovateľka doručila návrh na zrušenie vyživovacej povinnostiokresnému súdu 28. mája 2013, prevzala právne zastupovanie sťažovateľky spoločnosť, za ktorú koná ⬛⬛⬛⬛, advokátka a konateľka(dcéra navrhovateľky a sestra sťažovateľky), prostredníctvom ktorej sa sťažovateľkak návrhu navrhovateľky okresnému súdu písomne vyjadrila.
Navrhovateľka vzala svoj návrh na začatie konania v celom rozsahu späť 10. januára2014.
Okresný súd uznesením č. k. 7 C 242/2013-30 z 13. januára 2014 konanie zastavila navrhovateľku podľa § 146 ods. 2 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“) zaviazal nahradiť sťažovateľke trovy konania 167,72 €, pretože zavinila, že konaniemuselo byť zastavené. Výška náhrady trov konania 167,72 € bola určená podľa vyhláškyMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradáchadvokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov ako odmenaadvokáta za vykonanie dvoch úkonov právnej služby po 61,85 € (prevzatie a prípravazastúpenia a písomné podanie na súd), k tomu patriaci režijný paušál a daň z pridanejhodnoty (16,08 €).
Proti výroku o náhrade trov konania uznesenia okresného súdu č. k. 7 C 242/2013-30z 13. januára 2014 podala odvolanie navrhovateľka. S poukazom na § 150 OSP navrhlauznesenie okresného súdu v jeho napadnutej časti zmeniť tak, že žiaden z účastníkov nemáprávo na náhradu trov konania. Dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 150 OSPvidela v tom, že advokátka zastupujúca sťažovateľku je jej dcéra rovnako ako sťažovateľka,ako aj v okolnostiach, za ktorých podala návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti – popiatich rokoch vysokoškolského štúdia a promócii bola sťažovateľka podľa jej presvedčeniaschopná sama sa živiť a až po podaní návrhu sa dozvedela, že po piatich rokochvysokoškolského štúdia sťažovateľka ukončila iba I. stupeň vysokoškolského štúdiaa II. stupeň iba študovať začala. Po tomto zistení vzala návrh späť. Poukázala i na to, žeuloženie povinnosti náhrady trov konania je v rozpore s dobrými mravmi a považuje ho i zaneprimeranú tvrdosť.
Krajský súd uznesením č. k. 17 Co 523/2014-40 z 30. apríla 2014 uznesenieokresného súdu v jeho napadnutej časti zmenil tak, že sťažovateľke náhradu trov konanianepriznal.
Uznesenie krajského súdu č. k. 17 Co 523/2014-40 z 30. apríla 2014 nadobudloprávoplatnosť 3. júla 2014.
Sťažovateľka sťažnosť na porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnuochranu podľa čl. 46 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru uznesenímkrajského súdu č. k. 17 Co 523/2014-40 z 30. apríla 2014 odôvodnila tým, že je nesporné,že zastavenie konania zavinila navrhovateľka, sťažovateľka na zastupovanie v konanísplnomocnila advokátsku kanceláriu z dôvodu, že potrebovala právnu pomoc, prípadnézrušenie vyživovacej povinnosti by sťažovateľke výrazne skomplikovalo ekonomickúsituáciu počas jej vysokoškolského štúdia a advokátsku kanceláriu svojej staršej sestry sivybrala aj preto, že pozná skutkové okolnosti veci, a tým je poskytovanie právnych služiebhospodárnejšie. Pokiaľ krajský súd považoval osobu zástupcu za významný dôvodna zmenu rozhodnutia okresného súdu o náhrade trov konania, znamená to, že ak bysťažovateľku zastupoval iný advokát, náhrada trov konania by bola sťažovateľke priznaná.Krajský súd sa týmito okolnosťami dôsledne nezaoberal, iba konštatoval príbuzenský vzťahmedzi sťažovateľkou a jej právnou zástupkyňou. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva,že advokát zastupujúci svojho rodinného príslušníka je povinný tak robiť zadarmo, ajv takýchto prípadoch poskytovanie právnych služieb vyžaduje rovnaké úsilie. Rozhodnutieo náhrade trov konania sťažovateľky sa neodvíjalo od zákona, ale od osoby jej právnehozástupcu, čo je samo osebe v rozpore s princípmi spravodlivého súdneho konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.
Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existenciedôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, aknamietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vysloveniaporušenia uvedených práv uznesením krajského súdu č. k. 17 Co 523/2014-40 z 30. apríla2014 s odôvodnením, že toto je založené na takom výklade ustanovenia § 150 OSP, ktorýpopiera jeho účel a zmysel, keď za dôvod hodný osobitného zreteľa považuje bezpodrobnejšieho odôvodnenia iba zastupovanie sťažovateľky advokátskou kanceláriou svojejstaršej sestry, t. j. osobu právneho zástupcu účastníka.
Krajský súd uznesenie č. k. 17 Co 523/2014-40 z 30. apríla 2014 odôvodnil takto:„Krajský súd preskúmal napadnuté uznesenie v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p. v medziach odvolania a zistil, že v napadnutej časti je potrebné uznesenie okresného súdu zmeniť podľa ust. § 220 O. s. p., pretože nie je vo výroku vecne správne a súčasné nie sú dané podmienky na jeho zrušenie. Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 1 a ods. 2 O. s. p., podľa ktorých možno v tejto veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Krajský súd preskúmaním napadnutého rozhodnutia zistil, že okresný súd vec nesprávne právne posúdil, keď v tomto prípade na rozhodnutie o trovách konania neaplikoval ust. § 150 ods. 1 O. s. p. Podľa uvedeného ustanovenia, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. I keď citované ustanovenie uvádza ako dôvody hodné osobitného zreteľa skutočnosti súvisiace s procesnými úkonmi účastníkov, je možné za ne považovať aj iné dôvody, pretože procesné úkony sú uvedené iba príkladmo.
Z obsahu spisu je zrejmé, že konanie začalo 28. 05. 2013 a na deň 13. 01. 2014 bolo vo veci vytýčené pojednávanie, na ktoré súd žiadal od odporkyne predložiť doklad o ukončení štúdia. Vyjadrenie k návrhu žiadané nebolo. Pred pojednávaním dňa 07. 01. 2014 doručila odporkyňa súdu vyjadrenie so žiadosťou o náhradu trov konania podané prostredníctvom právneho zástupcu, ktorého jediným spoločníkom a konateľom je skutočne dcéra navrhovateľky a sestra odporkyne. Dňa 10. 01. 2014 vzala navrhovateľka návrh späť a v ten istý deň bol súdu doručený súhlas odporkyne so späťvzatím a vyčíslenie náhrady trov konania.
Keďže sa konanie skončilo predtým ako sa súd zaoberal vecou samou, nemožno za dôvody hodné osobitného zreteľa považovať navrhovateľkou tvrdené skutočnosti súvisiace so štúdiom odporkyne, pretože neboli v konaní preukázané a ostali v rovine tvrdení. Významné sú však rodinné väzby, na ktoré poukazuje navrhovateľka. Už zo samotných podaní účastníčok je zrejmé, že ich vzájomné vzťahy sú veľmi narušené a sotva možno hovoriť o akýchkoľvek pozitívnych citových väzbách. Naopak vzťah účastníčok ako dcéry a matky sa javí bez akejkoľvek citovej náklonnosti ak nie dokonca nepriateľský. Bez ohľadu na to aký je podiel účastníčok na zavinení tohto stavu, je jeho existencia poľutovaniahodná a vo všeobecnosti v rodinných vzťahoch nežiaduca, i keď žiaľ, nie úplne ojedinelá. V tejto situácii požadovala dcéra od matky náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré jej de facto poskytla vlastná sestra, a to za úkony, ktoré svojou povahou neboli práve náročnými právnymi službami. Takýto postoj mohol vzájomné rozpory matky a dcéry iba prehĺbiť. Nemožno nevidieť, že právna služba poskytnutá jej sestrou je skôr prostriedkom na spoločný negatívny postoj proti ich matke. Inak by vyúčtovanie poskytnutej právnej služby v plnom rozsahu pre vlastnú sestru znamenalo iba to, že nie sú poľutovaniahodné iba vzťahy medzi navrhovateľkou a odporkyňou, ale aj medzi sestrami navzájom.
Krajský súd v žiadnom prípade neupiera právo každého účastníka na zastúpenie advokátom a ani právo na náhradu trov, ktoré sú s tým spojené. Pokiaľ je však inštitút náhrady trov konania použitý skôr ako prostriedok prejavu vzájomnej nevraživosti než náhrada reálnych nákladov, ktoré účastník v konaní vynaložil, nemôže súd takúto okolnosť nechať nepovšimnutú a svojim rozhodnutím prispieť k tak nežiaducemu účelu. Naopak, práve cez aplikáciu § 150 ods. 1 O. s. p. je povinný inak na prvý pohľad priliehavé rozhodnutie o trovách modifikovať tak, aby primárne neslúžilo niektorému z účastníkov ako prostriedok prejavu svojho negatívneho vzťahu k protistrane. To zvlášť tam, kde sú takéto negatívne vzťahy krajne nežiaduce, teda v rodine.
Vzhľadom na uvedené krajský súd odvolaniu navrhovateľky vyhovel a na rozdiel od okresného súdu aplikoval ustanovenie § 150 ods. 1 O. s. p., v dôsledku čoho zmenil napadnuté rozhodnutie a náhradu trov konania odporkyni nepriznal. V dlhodobo konfliktnom vzťahu účastníčok sa tým nemienil prikloniť ani na jednu stranu, ale poukázal, že v narušenom rodinnom vzťahu je namieste rozpory tlmiť, a nie rozdúchavať. Ako súd bol povinný tak urobiť zvlášť preto, že sa tak stalo konaním vykazujúcim súlad s textom právneho predpisu, avšak rozporným s jeho zmyslom.“
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konaniepodľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdnehorozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovorelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokova obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetkyotázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, abyzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia krajského súdukonštatuje, že krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie dostatočne. Dal jasnúa zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, ktoré boli v konaní nastolené. Takto krajský súd podrobnea jasne vysvetlil, ktoré okolnosti považoval za dôvody hodné osobitného zreteľa,za existencie ktorých je namieste aplikovať § 150 OSP. Odôvodnenie jeho rozhodnutia pretospĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivýproces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.
Pokiaľ sťažovateľka argumentuje ústavne nesúladnou aplikáciou § 150 OSP, ústavnýsúd tomuto jej tvrdeniu nemôže prisvedčiť.
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho predtakými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnemedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
S ohľadom na uvedené zaoberal sa preto ústavný súd otázkou, či krajský súd svojímrozhodnutím nepoprel účel, zmysel a princípy výkladu právnych predpisov (v tomto prípade§ 150 ods. 1 OSP) v súlade s ústavnoprávnymi požiadavkami.
Podľa § 150 ods. 1 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súdvýnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä naokolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnostia dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tietoskutočnosti a dôkazy uplatniť.
Záver súdu o tom, či ide o výnimočný prípad a či sú dané v konkrétnej veci dôvodyhodné osobitného zreteľa, musí vychádzať zo starostlivého posúdenia všetkých okolnostíkonkrétnej veci vrátane posúdenia všetkých pomerov účastníkov.
Právna úprava nevylučuje vidieť dôvody hodné osobitného zreteľa anivo vzájomných vzťahoch medzi účastníkmi, či ich príbuzenskom pomere. Vo vecisťažovateľky jedným z dôvodov hodných osobitného zreteľa bola skutočnosť, žesťažovateľka bola v konaní zastúpená advokátskou kanceláriou svojej sestry, ďalšími bolprocesný postup v konaní. Tak ako to konštatoval krajský súd, významnou okolnosťoubolo, že náhradu trov konania požadovala dcéra od matky, pričom táto spočívala v trováchprávneho zastúpenia dcéry jej vlastnou sestrou.
Krajský súd vo veci sťažovateľky svojím rozhodnutím naplnil princíp, podľa ktoréhobol povinný postupovať pri nachádzaní práva tak, aby rešpektoval skutočný zmysela podstatu základných (a aj jednoduchých) práv zúčastnených osôb, nepostupoval prísneformalisticky a takto neumožnil priechod zjavnej nespravodlivosti.
Kontrolou zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie dotknutých ustanovení právnehoporiadku krajským súdom so sťažovateľkou označenými ustanoveniami ústavy dospelústavný súd k záveru, že je vylúčené, aby uznesením krajského súdu mohlo dôjsťk porušeniu sťažovateľkou označených práv.
Iba to, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutomrozsudku nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jej sťažnosti.S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovejčasti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2015