znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 158/2015-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, zastúpenej ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, za ktorú konáadvokátka   a konateľka ⬛⬛⬛⬛,   vo   veci   namietaného   porušenia   jejzákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republikya práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 Co 523/2014-40z 30. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnuochranu   podľa   čl.   46   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   naspravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   prvej   vety   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len„krajský súd“) č. k. 17 Co 523/2014-40 z 30. apríla 2014, ktorou žiada vydať tento nález:„1. Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod spisovou značkou 17Co/523/2014 porušil základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo domáhať sa zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   garantované Ústavou Slovenskej republiky uvedené v čl. 46 Ústavy SR.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   Trenčíne   pod   spisovou   značkou   17Co/523/2014   sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia... vo výške 321,60 € (vrátane   DPH),   ktorú   je   Krajský   súd   Trenčín   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľky a z k nej pripojených príloh, sťažovateľkabola ako odporkyňa účastníčkou konania vedeného pred Okresným súdom Nové Mesto nadVáhom (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C 242/2013, v ktorom sa proti nej domáhalajej matka ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „navrhovateľka“) zrušenia svojej vyživovacejpovinnosti k plnoletému dieťaťu (t. j. k sťažovateľke), ktorá bola pôvodne určená rozsudkomokresného   súdu   č.   k.   2   C   21/2009-119   z   30.   decembra   2009   zmeneným   rozsudkomokresného súdu č. k. 5 P 105/2012-52 z 12. júna 2013 potvrdeným rozsudkom krajskéhosúdu č. k. 4 CoP 114/2013-82 z 24. októbra 2013, ktorým bolo výživné na sťažovateľkuzvýšené od 4. apríla 2012 na 175 € mesačne.

Po   tom,   čo   navrhovateľka   doručila   návrh   na   zrušenie   vyživovacej   povinnostiokresnému   súdu   28.   mája   2013,   prevzala   právne   zastupovanie   sťažovateľky   spoločnosť, za ktorú koná ⬛⬛⬛⬛, advokátka a konateľka(dcéra   navrhovateľky   a   sestra   sťažovateľky),   prostredníctvom   ktorej   sa   sťažovateľkak návrhu navrhovateľky okresnému súdu písomne vyjadrila.

Navrhovateľka vzala svoj návrh na začatie konania v celom rozsahu späť 10. januára2014.

Okresný súd uznesením č. k. 7 C 242/2013-30 z 13. januára 2014 konanie zastavila navrhovateľku podľa § 146 ods. 2 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“) zaviazal nahradiť sťažovateľke trovy konania 167,72 €, pretože zavinila, že konaniemuselo byť zastavené. Výška náhrady trov konania 167,72 € bola určená podľa vyhláškyMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradáchadvokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov ako odmenaadvokáta   za   vykonanie   dvoch   úkonov   právnej   služby   po   61,85   €   (prevzatie   a prípravazastúpenia a písomné podanie na súd), k tomu patriaci režijný paušál a daň z pridanejhodnoty (16,08 €).

Proti výroku o náhrade trov konania uznesenia okresného súdu č. k. 7 C 242/2013-30z 13. januára 2014 podala odvolanie navrhovateľka. S poukazom na § 150 OSP navrhlauznesenie okresného súdu v jeho napadnutej časti zmeniť tak, že žiaden z účastníkov nemáprávo na náhradu trov konania. Dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 150 OSPvidela v tom, že advokátka zastupujúca sťažovateľku je jej dcéra rovnako ako sťažovateľka,ako aj v okolnostiach, za ktorých podala návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti – popiatich rokoch vysokoškolského štúdia a promócii bola sťažovateľka podľa jej presvedčeniaschopná   sama   sa   živiť   a   až   po   podaní   návrhu   sa   dozvedela,   že   po   piatich   rokochvysokoškolského   štúdia   sťažovateľka   ukončila   iba   I.   stupeň   vysokoškolského   štúdiaa II. stupeň iba študovať začala. Po tomto zistení vzala návrh späť. Poukázala i na to, žeuloženie povinnosti náhrady trov konania je v rozpore s dobrými mravmi a považuje ho i zaneprimeranú tvrdosť.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   17   Co   523/2014-40   z   30.   apríla   2014   uznesenieokresného súdu v jeho napadnutej časti zmenil tak, že sťažovateľke náhradu trov konanianepriznal.

Uznesenie krajského súdu č. k. 17 Co 523/2014-40 z 30. apríla 2014 nadobudloprávoplatnosť 3. júla 2014.

Sťažovateľka   sťažnosť na   porušenie   jej základného   práva na súdnu a   inú právnuochranu podľa čl. 46 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru uznesenímkrajského súdu č. k. 17 Co 523/2014-40 z 30. apríla 2014 odôvodnila tým, že je nesporné,že   zastavenie   konania   zavinila   navrhovateľka,   sťažovateľka   na   zastupovanie   v   konanísplnomocnila advokátsku kanceláriu z dôvodu,   že potrebovala právnu pomoc, prípadnézrušenie   vyživovacej   povinnosti   by   sťažovateľke   výrazne   skomplikovalo   ekonomickúsituáciu počas jej vysokoškolského štúdia a advokátsku kanceláriu svojej staršej sestry sivybrala aj preto, že pozná skutkové okolnosti veci, a tým je poskytovanie právnych služiebhospodárnejšie.   Pokiaľ   krajský   súd   považoval   osobu   zástupcu   za   významný   dôvodna zmenu   rozhodnutia   okresného   súdu   o   náhrade   trov   konania,   znamená   to,   že   ak   bysťažovateľku zastupoval iný advokát, náhrada trov konania by bola sťažovateľke priznaná.Krajský súd sa týmito okolnosťami dôsledne nezaoberal, iba konštatoval príbuzenský vzťahmedzi sťažovateľkou a jej právnou zástupkyňou. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva,že   advokát   zastupujúci   svojho   rodinného   príslušníka   je   povinný   tak   robiť   zadarmo,   ajv takýchto prípadoch poskytovanie právnych služieb vyžaduje rovnaké úsilie. Rozhodnutieo náhrade trov konania sťažovateľky sa neodvíjalo od zákona, ale od osoby jej právnehozástupcu, čo je samo osebe v rozpore s princípmi spravodlivého súdneho konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existenciedôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   aknamietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzioznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vysloveniaporušenia uvedených práv uznesením krajského súdu č. k. 17 Co 523/2014-40 z 30. apríla2014 s odôvodnením, že toto je založené na takom výklade ustanovenia § 150 OSP, ktorýpopiera   jeho   účel   a   zmysel,   keď   za   dôvod   hodný   osobitného   zreteľa   považuje   bezpodrobnejšieho odôvodnenia iba zastupovanie sťažovateľky advokátskou kanceláriou svojejstaršej sestry, t. j. osobu právneho zástupcu účastníka.

Krajský súd uznesenie č. k. 17 Co 523/2014-40 z 30. apríla 2014 odôvodnil takto:„Krajský súd preskúmal napadnuté uznesenie v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p. v medziach odvolania a zistil, že v napadnutej časti je potrebné uznesenie okresného súdu zmeniť podľa ust. § 220 O. s. p., pretože nie je vo výroku vecne správne a súčasné nie sú dané podmienky na jeho zrušenie. Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 1 a ods. 2 O. s. p., podľa ktorých možno v tejto veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

Krajský   súd   preskúmaním   napadnutého   rozhodnutia   zistil,   že   okresný   súd   vec nesprávne   právne   posúdil,   keď   v   tomto   prípade   na   rozhodnutie   o   trovách   konania neaplikoval ust. § 150 ods. 1 O. s. p. Podľa uvedeného ustanovenia, ak sú tu dôvody hodné osobitného   zreteľa,   nemusí   súd   výnimočne   náhradu   trov   konania   celkom   alebo   sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. I keď citované ustanovenie uvádza ako dôvody hodné osobitného zreteľa skutočnosti súvisiace s procesnými úkonmi účastníkov, je možné za ne považovať aj iné dôvody, pretože procesné úkony sú uvedené iba príkladmo.

Z obsahu spisu je zrejmé, že konanie začalo 28. 05. 2013 a na deň 13. 01. 2014 bolo vo   veci   vytýčené   pojednávanie,   na   ktoré   súd   žiadal   od   odporkyne   predložiť   doklad o ukončení   štúdia.   Vyjadrenie   k   návrhu   žiadané   nebolo.   Pred   pojednávaním   dňa 07. 01. 2014 doručila odporkyňa súdu vyjadrenie so žiadosťou o náhradu trov konania podané prostredníctvom právneho zástupcu, ktorého jediným spoločníkom a konateľom je skutočne dcéra navrhovateľky a sestra odporkyne. Dňa 10. 01. 2014 vzala navrhovateľka návrh späť a v ten istý deň bol súdu doručený súhlas odporkyne so späťvzatím a vyčíslenie náhrady trov konania.

Keďže sa konanie skončilo predtým ako sa súd zaoberal vecou samou, nemožno za dôvody hodné osobitného zreteľa považovať navrhovateľkou tvrdené skutočnosti súvisiace so   štúdiom   odporkyne,   pretože   neboli   v   konaní   preukázané   a   ostali   v   rovine   tvrdení. Významné sú však rodinné väzby, na ktoré poukazuje navrhovateľka. Už zo samotných podaní účastníčok je zrejmé, že ich vzájomné vzťahy sú veľmi narušené a sotva možno hovoriť o akýchkoľvek pozitívnych citových väzbách. Naopak vzťah účastníčok ako dcéry a matky sa javí bez akejkoľvek citovej náklonnosti ak nie dokonca nepriateľský. Bez ohľadu na to aký je podiel účastníčok na zavinení tohto stavu, je jeho existencia poľutovaniahodná a vo všeobecnosti v rodinných vzťahoch nežiaduca, i keď žiaľ, nie úplne ojedinelá. V tejto situácii požadovala dcéra od matky náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré jej de facto poskytla   vlastná   sestra,   a   to   za   úkony,   ktoré   svojou   povahou   neboli   práve   náročnými právnymi službami. Takýto postoj mohol vzájomné rozpory matky a dcéry iba prehĺbiť. Nemožno nevidieť, že právna služba poskytnutá jej sestrou je skôr prostriedkom na spoločný negatívny postoj proti ich matke. Inak by vyúčtovanie poskytnutej právnej služby v plnom rozsahu pre vlastnú sestru znamenalo iba to, že nie sú poľutovaniahodné iba vzťahy medzi navrhovateľkou a odporkyňou, ale aj medzi sestrami navzájom.

Krajský súd v žiadnom prípade neupiera právo každého účastníka na zastúpenie advokátom a ani právo na náhradu trov, ktoré sú s tým spojené. Pokiaľ je však inštitút náhrady trov konania použitý skôr ako prostriedok prejavu vzájomnej nevraživosti než náhrada reálnych nákladov, ktoré účastník v konaní vynaložil, nemôže súd takúto okolnosť nechať nepovšimnutú a svojim rozhodnutím prispieť k tak nežiaducemu účelu. Naopak, práve   cez aplikáciu   § 150   ods.   1 O. s. p. je   povinný inak na   prvý   pohľad priliehavé rozhodnutie o trovách modifikovať tak, aby primárne neslúžilo niektorému z účastníkov ako prostriedok prejavu svojho negatívneho vzťahu k protistrane. To zvlášť tam, kde sú takéto negatívne vzťahy krajne nežiaduce, teda v rodine.

Vzhľadom na uvedené krajský súd odvolaniu navrhovateľky vyhovel a na rozdiel od okresného   súdu   aplikoval   ustanovenie   §   150   ods.   1   O.   s.   p.,   v   dôsledku   čoho   zmenil napadnuté   rozhodnutie   a   náhradu   trov   konania   odporkyni   nepriznal.   V   dlhodobo konfliktnom vzťahu účastníčok sa tým nemienil prikloniť ani na jednu stranu, ale poukázal, že v narušenom rodinnom vzťahu je namieste rozpory tlmiť, a nie rozdúchavať. Ako súd bol povinný   tak   urobiť   zvlášť   preto,   že   sa   tak   stalo   konaním   vykazujúcim   súlad   s   textom právneho predpisu, avšak rozporným s jeho zmyslom.“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konaniepodľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdnehorozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovorelevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokova obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetkyotázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   abyzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia krajského súdukonštatuje,   že   krajský   súd   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   dostatočne.   Dal   jasnúa zrozumiteľnú   odpoveď   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiaces predmetom súdnej ochrany, ktoré boli v konaní nastolené. Takto krajský súd podrobnea jasne   vysvetlil,   ktoré   okolnosti   považoval   za   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa,za existencie ktorých je namieste aplikovať § 150 OSP. Odôvodnenie jeho rozhodnutia pretospĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivýproces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Pokiaľ sťažovateľka argumentuje ústavne nesúladnou aplikáciou § 150 OSP, ústavnýsúd tomuto jej tvrdeniu nemôže prisvedčiť.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho predtakými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne záveryzo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnemedzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

S ohľadom na uvedené zaoberal sa preto ústavný súd otázkou, či krajský súd svojímrozhodnutím nepoprel účel, zmysel a princípy výkladu právnych predpisov (v tomto prípade§ 150 ods. 1 OSP) v súlade s ústavnoprávnymi požiadavkami.

Podľa § 150 ods. 1 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súdvýnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä naokolnosti,   či   účastník,   ktorému   sa   priznáva   náhrada   trov   konania,   uviedol   skutočnostia dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tietoskutočnosti a dôkazy uplatniť.

Záver súdu o tom, či ide o výnimočný prípad a či sú dané v konkrétnej veci dôvodyhodné osobitného zreteľa, musí vychádzať zo starostlivého posúdenia všetkých okolnostíkonkrétnej veci vrátane posúdenia všetkých pomerov účastníkov.

Právna   úprava   nevylučuje   vidieť   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   anivo vzájomných   vzťahoch   medzi   účastníkmi,   či   ich   príbuzenskom   pomere.   Vo   vecisťažovateľky   jedným   z   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa   bola   skutočnosť,   žesťažovateľka bola v konaní zastúpená advokátskou kanceláriou svojej sestry, ďalšími bolprocesný postup v konaní. Tak ako to konštatoval krajský súd, významnou okolnosťoubolo, že náhradu trov konania požadovala dcéra od matky, pričom táto spočívala v trováchprávneho zastúpenia dcéry jej vlastnou sestrou.

Krajský súd vo veci sťažovateľky svojím rozhodnutím naplnil princíp, podľa ktoréhobol   povinný   postupovať   pri   nachádzaní   práva   tak,   aby   rešpektoval   skutočný   zmysela podstatu základných (a aj jednoduchých) práv zúčastnených osôb, nepostupoval prísneformalisticky a takto neumožnil priechod zjavnej nespravodlivosti.

Kontrolou   zlučiteľnosti   interpretácie   a   aplikácie   dotknutých   ustanovení   právnehoporiadku   krajským   súdom   so   sťažovateľkou   označenými   ustanoveniami   ústavy   dospelústavný   súd   k   záveru,   že   je   vylúčené,   aby   uznesením   krajského   súdu   mohlo   dôjsťk porušeniu sťažovateľkou označených práv.  

Iba to, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutomrozsudku nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jej sťažnosti.S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   podľa   §   25zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovejčasti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2015