znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 158/2011-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. I. a M. I., obidvaja bytom M., zastúpených advokátom JUDr. M. P., T., vo veci porušenia ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl. 46 ods.   1 Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Okresného súdu Trnava č. k. 13 C   107/2006-89   z   27.   mája   2008   a č.   k.   13 C 107/2006-157   zo   7.   septembra   2009, rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trnave   sp.   zn.   23 Co 361/2009   z   27.   januára   2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 105/2010 z 21. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. I. a M. I.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára 2011 doručená sťažnosť Ľ. I. a M. I., obidvaja bytom M. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“) a práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkami Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) č. k. 13 C 107/2006-89 z 27. mája 2008 a č. k. 13 C 107/2006-157 zo 7. septembra 2009, rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 Co 361/2009 z 27. januára 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 105/2010 z 21. októbra 2010.

Zo sťažnosti vyplýva: «... - súd prvého stupňa ako aj súd druhého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

-   súd   prvého   stupňa   ako   aj   súd   druhého   stupňa   dospel   na   základe   vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam....

S týmito dôkazmi sa tak prvostupňový súd ako aj druhostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nevysporiadal, nie je vôbec možné z odôvodnení rozsudkov zistiť ako pri ich voľnom hodnotení súd postupoval a ako sa s nimi vysporiadal. Súdy postupovali   arbitrárne,   t.j.   nevysporiadali   sa   hodnoverným   spôsobom   s   dôkaznou   silou iných   dôkazov,   ktoré   ani   nijako   nezhodnotili   vo   svojom   odôvodnení   rozhodnutia, prvostupňový súd ako aj druhostupňový súd iba odcitoval závery znaleckého posudku....... sťažovatelia na pojednávaní dňa 17. 4. 2008 navrhli vykonanie nového dôkazu - vykonanie   kontrolného   znaleckého   posudku.   Rovnako   na   pojednávaní   dňa   22.   5.   2008 sťažovatelia   opätovne   žiadali   o   vypracovanie   kontrolného   posudku   (zápisnica   -   str.   85 spisového materiálu) a tiež navrhli vypočutie MUDr. P., ošetrujúcej lekárky žalobkyne v... nemocnici, a MUDr. K. Č., psychiatričky, ktorej bola J. Š. pacientkou a tiež výpovede zodpovedných pracovníkov Domova dôchodcov T....

Napriek vyššie uvedeným skutočnostiam ani Okresný súd Trnava ani Krajský súd v Trnave   nedoplnil   dokazovanie   vykonaním   ďalších   dôkazov   navrhnutých   sťažovateľmi v zmysle   §   213   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku,   resp.   opakovaním   dokazovania v potrebnom rozsahu v zmysle § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Tento postup súdov v základnom ako aj odvolacom konaní považujeme za porušujúci základné práva sťažovateľov garantovaných ústavou ako aj Dohovorom. V súdnom konaní došlo aj k porušeniu základných ustanovení vyjadrených najmä v ustanovení § 1 až § 6 OSP, ktoré predpokladajú, že postupom súdu, bude zabezpečená spravodlivá ochrana práv a   oprávnených   záujmov   účastníkov   konania   a   aby   tento   postup   slúžil   na   upevňovanie a rozvíjanie zákonnosti. Správne vymedzenie rozsahu povinnosti súdu vykonať dokazovanie je   významné   nielen   na   naplnenie   ducha   vyššie   uvedených   ustanovení   zákona,   ale nevykonanie dôkazov, ktoré sú nevyhnutné, môže mať za následok porušenie základných práv   garantovaných   ústavou,   ako   aj   porušením   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie garantované v čl. 6 Dohovoru....

Skutočnosť, že sa súd prvého stupňa ani druhého stupňa nevyporiadal vo svojom rozhodnutí   (v   časti   odôvodnenia)   s   vyhodnotením   dôkaznej   sily   ostatných   vykonaných dôkazov,   ani   ako   odstránil   a   vnímal   rozpory   medzi   jednotlivými   dôkazmi...   ako   aj s odôvodnením prečo nie je potrebné vykonať ďalšie dôkazy navrhované sťažovateľmi, mala za následok porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čoho nevyhnutným dôsledkom bolo, že sa tohto porušenia základných práv dopustil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky. Bolo nepochybné, že k porušeniu týchto práv a slobôd v súdnom konaní došlo, avšak Najvyšší súd Slovenskej republiky sa tým nezaoberal, a preto ich aj on vo svojom uznesení porušil....

V   predmetnom   konaní,   po   vydaní   prvostupňového   rozsudku,   bolo   jednoznačne nevyhnutné   doplniť   dokazovanie.   Napriek   tomu,   že   odvolací   súd   bol   na   nedostatočné zistenie skutkového stavu a na potrebu vykonať nové dôkazy, resp. starostlivo zohľadniť už vykonané   dôkazy,   v   tak   závažnej   veci   opakovane   upozornený,   odvolací   súd   rozhodol o odvolaní bez nariadenia ústneho pojednávania a vo svojom odôvodnení sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.

Sťažovateľom   preto   odvolací   súd   svojim   postupom,   ktorý   odporuje   Občianskemu súdnemu poriadku (vyššie citované ustanovenie § 214 písm. a) O.s.p.), a to rozhodnutím bez nariadenia   ústneho   pojednávania   napriek   tomu,   že   bolo   potrebné   doplniť   dokazovanie, znemožnil uplatniť ich procesné práva a odňal im tak možnosť konať pred súdom, čo je zákonným dôvodom na dovolanie v zmysle § 237 písm. f) O.s.p....

Dovolací súd však nesprávne posúdil dovolanie sťažovateľov, čím opätovne odoprel sťažovateľom   prístup   k   súdu   a   tým   nemohla   byť   vykonaná   náprava   porušenia   ich procesných práv (pričom odmietol nariadiť aj pojednávanie pre potrebu zopakovania alebo doplnenia dokazovania). Sťažovatelia preto nemôžu súhlasiť so závermi dovolacieho súdu a poukazujú na nasledovné dôvody:

Dovolací súd vo svojom uznesení zo dňa 21.10.2010 uvádza, že „ak by v konaní k procesnej vade podľa § 237 písm. c/ OSP došlo, nemožno bez ďalšieho z toho vyvodiť, že by tým bola spôsobená určitá ujma na právach všetkým účastníkom konania. V sporovom konaní, kde stoja proti sebe procesné strany s opačnými záujmami na výsledku konania, účastník konania, ktorý je s výsledkom sporu (s rozhodnutím súdu) spokojný, nepociťuje ako ujmu na svojich právach okolnosť, že prípadne mohlo dôjsť v jeho neprospech k porušeniu procesných predpisov. Na druhej strane bolo by však v rozpore s princípom sporového konania, ak by účastník, v neprospech ktorého k žiadnemu porušeniu procesného predpisu nedošlo, mohol takéto porušenie, ktorého sa dopustil súd len vo vzťahu k inému účastníkovi konania,   namietať   v   záujme   dosiahnutia   priaznivejšieho   výsledku   vo   svoj   prospech. V danom prípade to znamená, že dovolatelia, ktorí boli v konaní neúspešní, nemôžu voči úspešnej žalobkyni namietať vadu konania podľa § 237 písm. c/ OSP, ktorá má spočívať v nedostatku jej procesnej spôsobilosti a riadnom zastúpení žalobkyne v súdnom konaní. Preto k vade spôsobujúcej zmätočnosť rozhodnutia podľa § 237 písm. c/ OSP by dovolací súd mohol prihliadať len vtedy, ak procesnú spôsobilosť nemali dovolatelia bez toho, aby boli riadne zastúpení. Opačný záver nemožno vyvodiť ani z § 242 ods. 1 OSP, ktoré ukladá dovolaciemu   súdu   z   úradnej   povinnosti   vyvodiť   dôsledky   z   existencie   zmätočných   vád. Keďže   v   prejednávanej   veci   dovolávatelia   namietajú   nedostatok   procesnej   spôsobilosti žalobkyne a jej riadneho zastúpenia v konaní, ktorá bola v spore úspešná, nemožno na jej základe,   aj   keby   skutočne   konanie   namietanou   vadou   trpelo,   ich   dovolanie   z   nimi namietaného tohto dovolacieho dôvodu považovať za prípustné a dôvodné.“

Sťažovatelia nesúhlasia s takýmto účelovým výkladom § 237 písm. c/ OSP zo strany dovolacieho súdu. OSP pri výpočte dovolacích dôvodov v ustanovení § 237 nevypočítava, ktoré   dovolacie   dôvody   smie,   resp.   nesmie   tá   ktorá   sporová   strana   (alebo   úspešná a neúspešná   sporová   strana)   použiť   v   dovolaní,   pretože   preto   neexistuje   ani   nijaký racionálny základ. Pokiaľ súd prijímal stanovisko znalca o nesvojprávnosti J. Š., mal tento poznatok vidieť aj ako jej nedostatok procesnej spôsobilosti. Tým, že neodstránil túto vadu a ani   sa   s   ňou   nezaoberal   porušil   procesné   postupy,   ktorými   je   súd   v takom   prípade viazaný. Súd má takýto nedostatok v konaní odstrániť aj bez návrhu.»

Sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   čl.   6   ods.   1   Európskeho   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu v Trnave č. 13 C/107/2006-89 zo dňa 27.05.2008, rozsudkom Okresného súdu Trnava č. 13 C/107/2006-157 zo dňa 07.09.2009, rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. 23 Co/361/2009 zo dňa 27.01.2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Cdo/105/2010 zo dňa 21.10.2010 porušené bolo.

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ruší   rozsudok   Okresného   súdu   Trnava č. 13 C/107/2006-89   zo   dňa   27.05.2008,   rozsudok   Okresného   súdu   Trnava č. 13 C/107/2006-157   zo   dňa   07.09.2009,   rozsudok   Krajského   súdu   v   Trnave č. 23 Co/361/2009 zo dňa 27.01.2010 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Cdo/105/2010 zo dňa 21.10.2010 a zároveň vec vracia Okresnému súdu na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľom Ľ. I. a M. I. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.351,7 EUR vyjadrené v peniazoch za porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Túto sumu sú všeobecné súdy povinné zaplatiť sťažovateľom na ich účet do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu.

4. Právnemu zástupcovi sťažovateľov sa priznávajú trovy právneho zastúpenia za poskytnuté právne služby vo výške 123,50 EUR. Túto sumu sú vyššie menované všeobecné súdy povinné spoločne a nerozdielne poukázať na účet právneho zástupcu sťažovateľov do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľov,   že   nimi   označenými   rozsudkami všeobecných súdov došlo k porušeniu ich práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

A. Sťažovatelia namietali porušenie svojich práv a slobôd rozsudkami okresného súdu z 27. mája 2008 a 7. septembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 107/2006.

Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   („ak  ...   nerozhoduje   iný   súd“),   ktorý   vyplýva z citovaného   ustanovenia   čl.   127   ods.   1   ústavy,   môže   ústavný   súd   poskytnúť   ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany   fyzická   alebo   právnická   osoba   nemôže   domôcť   v   žiadnom   inom   konaní   pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľmi označených základných práv alebo slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd ich sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Sťažovatelia proti uvedenému rozhodnutiu okresného súdu podali riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodoval krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 361/2009. Sťažovatelia teda využili zákonom daný opravný prostriedok, preto na základe nimi podaného odvolania už došlo k naplneniu účelu sledovaného sťažovateľmi v konaní o sťažnosti, pričom krajský súd v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia sa musel v podstate vyrovnať so všetkými namietanými skutočnosťami.

Pretože   o   namietaných   rozsudkoch   okresného   súdu   rozhodoval   v   rámci   svojej právomoci príslušný krajský súd, ústavný súd vyslovil nedostatok právomoci konať o nich, a preto odmietol sťažnosť proti označeným rozhodnutiam okresného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

B. Sťažovatelia namietali porušenie svojich práv a slobôd aj rozsudkom krajského súdu sp. zn. 23 Co 361/2009 z 27. januára 2010.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva:

„Odvolací   súd   konštatuje,   že   dôvody   napadnutého   rozhodnutia   sú   správne, stotožňuje sa s dôvodmi napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti dodáva. Znalcovi   v   znaleckom   posudku   bolo   uložené,   aby   sa   vyjadril   k   otázkam,   či   pri uzatváraní a podpísaní zmluvy z 05.06.2006 trpela žalobkyňa duševnou poruchou, či aj dočasnou,   ktorá   by   ju   rodila   k   tomuto   úkonu   neschopnou,   či   bola   schopná   rozpoznať a pochopiť účel, význam a obsah kúpnej zmluvy a jej právne následky, či konala v duševnej poruche,   o   aký   stav   išlo,   či   o   trvalý,   prechodný   a   od   kedy   trpela   žalobkyňa   takýmto ochorením, o aké ochorenie išlo a či užívala lieky, ktoré malí zásadný vplyv na jej konanie, že by nebola schopná rozpoznať a pochopiť účel a význam darovacej zmluvy. Tieto otázky boli   položené   znalcovi   v   znaleckom   posudku   správne,   bez   toho,   aby   sa   vyjadroval k právnym skutočnostiam. Znalec je osobou, ktorá sa vyjadruje k posúdeniu skutočností, na ktoré treba odborné znalosti a preto v zmysle ust. § 127 ods. 1 O.s.p. bol znalec na to ustanovený.   Aj   odvolací   súd   konštatuje,   že   znalecký   dôkaz   je   len   jeden   z   dôkazných prostriedkov, ktoré hodnotí súd podľa ust. § 132 O.s.p. a pri porovnaní s inými dôkaznými prostriedkami   súd   pri   jeho   hodnotení   berie   do   úvahy   jeho   logickú   stavbu.   Závery znaleckého posudku   sú   však jednoznačné,   vyplýva to   aj z   jeho   výpovede   k znaleckému posudku, pretože znalec konštatoval, že trpela organickým psychosyndrómom a poruchami správania žalobkyňa, ale aj demenciou zmiešanej etiológie. predovšetkým Parkinsonoidnej, a tieto duševné poruchy pri podpísaní zmluvy 05.06.2006 ju zneschopňovali k vykonaniu týchto úkonov, ktoré robila k podpísaniu predmetnej zmluvy. Nebola schopná pochopiť účel a obsah kúpnej zmluvy a jej právne následky. U žalobkyne ide o stav trvalý, vyvíjajúci sa niekoľko   rokov,   ide   o   polyetiologickú   zmiešanú   demenciu   pri   liečbe   s   tendonciou spomalenia vývinu na osobnostne primitívnom až mentálne retardovanom teréne. Lieky, ktoré   v   tej   dobe   užívala   nemali   na   ňu   podstatný   vplyv,   podstatný   vplyv   mali   duševné poruchy, ktorými trpela v čase vykonávania úkonu. V znaleckom posudku a aj vo výpovedi konštatoval   znalec,   že   u   žalobkyne   bola   už   diagnostikovaná   diagnóza   demencie   pri Parkinsonovej   chorobe,   ďalej   trpela   cievnou   demenciou,   tzn.   vaskulárnou   demenciou vzhľadom k veku a je možné aj diagnostikovať polyetiologickú demenciu ako diagnózu spôsobenú   viacerými   zdrojmi.   Vychádzal   zo   záznamov   MUDr.   Č,   psychiatricky z 08.03.2006,   keď   uvádzala   diagnózu   demenciu   a   diagnózu   morgus   Parkinson.   Osobne žalobkyňu vyšetroval a vychádzal aj z prepúšťacej správy z... nemocnice, pričom MUDr. S. ešte pred hospitalizáciou v... nemocnice konštatoval demenciu spojenú s Parkinsonovou chorobou, trval na tom, že žalobkyňa trpela organickým psychosyndrómom s poruchami správania,   demenciou   zmiešanej   etiológie,   ktoré   duševné   poruchy   ju   zneschopňovali k pochopeniu významu a účelu úkonu, ktorý 05.06.2006 vykonala. Zdravotný stav žalobkyne je trvalého charakteru s tendenciou relatívne zhoršovanou.

Aj odvolací súd považoval závery znaleckého posudku ako jedného z dôkazov, pri vyhodnotení dôkazov v zmysle ust. § 132 O.s.p. za jednoznačný, určujúci spolu s ostatnými dôkazmi,   tak   ako   súd   prvého   stupňa   vykonal   závery   znaleckého   posudku,   ktoré   sú jednoznačné.   Preto   prvostupňový   súd   vyhodnotil   správne,   keď   rozhodol   tak,   že   žalobe vyhovel aj po úprave žalobného petitu, tak ako to bolo aj uvedené v predtým zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu č.k. 23Co/180/2008-125 zo dňa 22.08.2008. úprava žalobného petitu pripustená zmenou petitu uznesením prvostupňového súdu z 20.05.2009.“

Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľov nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovatelia   sa   so   skutkovým   hodnotením   a   následne s právnym názorom   najvyššieho súdu   nestotožňujú, nemôže sama   osebe viesť k   záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov najvyššieho súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci   najvyššieho   súdu   je opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny záver najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takého nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť proti najvyššiemu súdu odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 105/2010 z 21. októbra 2010 vyplýva, že aj tento súd sa zaoberal všetkými námietkami sťažovateľov v dovolacom konaní. Toto rozhodnutie   je   odôvodnené   náležite,   nie   je   arbitrárne   a ani   svojvoľné   a je   v súlade so zákonom. Aj v tomto prípade platí, že nesúhlas sťažovateľov s rozhodnutím najvyššieho súdu a jeho dôvodmi neznamená jeho nezákonnosť. Ústavný súd napokon nie je oprávnený posudzovať   zákonnosť   rozhodnutia,   proti   ktorému   bola   ústavná   sťažnosť   podaná.   Jeho úlohou   je   zistenie,   či   napadnutým   rozhodnutím   bolo   porušené   základné   právo   alebo sloboda, v danom prípade to, ktoré je uvedené v sťažnosti. Ústavný súd preto považoval za potrebné zaoberať sa   nie   zákonnou   právnou   argumentáciou,   ktorou   bola odôvodňovaná opodstatnenosť ústavnej sťažnosti,   ale iba jej ústavnoprávnymi aspektmi (I. ÚS 59/97). Porušenie týchto princípov ústavný súd v danom prípade nezistil.

Vzhľadom na všetky uvedené okolnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011