znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 158/2010-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2010 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja Horvátha a zo sudcov   Sergeja Kohuta a   Lajosa Mészárosa prerokoval   prijatú   sťažnosť O.   K.,   M.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   I.   S.,   M.,   vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 95/91 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 95/91 p o r u š i l základné právo O. K., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. O. K. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Martin   p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. O. K. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri   eur   a   osemdesiatosem   centov),   ktoré j e   Okresný   súd Martin p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jej   advokáta JUDr.   I.   S.,   M.,   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 30. marca 2010 č. k. II. ÚS 158/2010-9 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie sťažnosť   O.   K.   (ďalej   aj   „sťažovateľka“),   ktorou namietala   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 95/91 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka spolu so svojimi deťmi 20. mája   1991   podala   návrh   na   zrušenie   a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam v obci B.

Napriek tomu, že v danom prípade podľa názoru sťažovateľky nejde o vec právne ani skutkovo zložitú, konanie trvá už 18 rokov a 8 mesiacov. Z tohto dôvodu podala 5. mája 2009 predsedníčke okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, pričom sťažnosť bola uznaná ako dôvodná.  

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo O. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Martine v konaní vedenom pod sp. zn. 9C 95/1991 porušené bolo.

Okresnému súdu v Martine prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 9C 95/1991 konal bez zbytočných prieťahov.

O. K. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 7 000 eur, ktoré je Okresný súd v Martine povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

O. K. priznáva náhradu trov konania vo výške 254,88 eura, ktoré je Okresný súd v Martine   povinný   zaplatiť   na   účet   JUDr.   I.   S.,   advokáta   do   15   dní   od   právoplatnosti rozhodnutia.“

Sťažovateľka   listom   z 21.   apríla   2010   doplnila   svoju   sťažnosť   s   poukázaním   na skutočnosť, že okresný súd vo veci už právoplatne rozhodol rozsudkom č. k. 9 C 95/91-574 zo 17. marca 2010. „Z tohto dôvodu už nie je aktuálne, aby sťažovateľka trvala na tom, aby Ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu   konať   vo   veci   zn.   9   C   95/1991   bez   zbytočných prieťahov. V tejto časti sťažovateľka berie petit sťažnosti späť. Sťažovateľka naďalej žiada, aby   Ústavný   súd   rozhodol   o porušení   jej   ústavného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov a o priznaní finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedníčkou,   listom   zo 7. mája   2010   sp.   zn. Spr. 399/10   a   právny   zástupca   sťažovateľky   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu okresného súdu z 18. mája 2010.

2.1 Predsedníčka okresného súdu poukázala na skutočnosť, že v predmetnej veci bol 17. marca 2010 vyhlásený rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť 10. apríla 2010. Okrem podrobnej   chronológie   úkonov   vykonaných   okresným   súdom   v danej   veci   poskytla   aj vyjadrenie   zákonnej   sudkyne,   ktorá   uviedla,   že: „Na   základe   takéhoto   podrobného chronologického   postupu,   ktorý   súd   pre   zabezpečovanie   podkladov   pre   meritórne rozhodnutie pri akceptovaní návrhov a námietok zo strany účastníkov sporu a neustále obštrukcie - najmä zo strany odporcu zabezpečoval, čo nakoniec vyplýva aj z jeho podaní na pojednávaniach, alebo písomných podaní, veľakrát nerešpektoval sudcovskú lehotu, hoci zo   strany   súdu   bolo   vyvíjané   maximálne   úsilie   na   zabezpečenie   všetkých   relevantných podkladov pre meritórne rozhodnutie, je súd toho názoru, že konal štandardne. K takémuto konečnému   rozhodnutiu   došlo   až   dňa   17.   03.   2010,   kedy   účastníci   predmetného   sporu nepodali odvolanie voči prvostupňovému rozhodnutiu.

Podľa   môjho   názoru   k   trvaniu   tohto   sporu   došlo   z   objektívnych   dôvodov,   aj s prihliadnutím na skutočnosť, že po celé časové obdobie som ako sudkyňa bola nadmerne zaťažená pri vybavovaní aj inej agendy, čo vyplýva nakoniec z množstva vybavovaných vecí. Tak ako to vyplýva z prehľadu, aj samotní účastníci predmetného sporu svojimi návrhmi a hlavne námietkami sa podieľali na častej odročovanosti. Prípadne aj keď mali právnych zástupcov,   neboli   vždy   dokladané   listinné   dôkazy   a   súd   potom   musel   buď   z   vlastnej iniciatívy, alebo opakovane ich o doloženie takýchto dôkazov požiadať...“

Na   záver   vyjadrenia   predsedníčka   okresného   súdu   dodala,   že: „Prešetrením potrebných skutočností v zmysle zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých   zákonov,   v   časti   prieťahy   musím   konštatovať,   že   dĺžka   konania   z   pohľadu celkovej doby konania je skutočne neprimerane dlhá a preto sťažnosť na prieťahy v konaní považujem za dôvodnú. Konečné zodpovedanie otázky, či došlo k zbytočným prieťahom, a tým   k   porušeniu   práv   navrhovateľky   na   spravodlivý   a   rýchly   proces,   ponechávam   na rozhodnutie Ústavného súdu...

Výslovne   súhlasíme   s   upustením   pojednávania   vo   veci,   nakoľko   od   ústneho pojednávania neočakávame ďalšie objasnenie veci.“

2.3   Právny   zástupca   sťažovateľky   v reakcii   na   uvedené   vyjadrenie   predsedníčky okresného súdu súhlasil s tým, aby ústavný súd nenariadil ústne pojednávanie.

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 9 C 95/91 najmä po 15. februári 1993,   pretože   ústavný   súd   chráni   ústavnosť   spôsobom,   ktorý   upravuje   ústava   a zákon o ústavnom súde, pričom zákon o ústavnom súde nadobudol účinnosť 15. februára 1993 a neobsahuje   ustanovenie   o spätnej   účinnosti,   preto   ústavný   súd   nemá   oprávnenie   konať a rozhodovať o porušení práv fyzickej alebo právnickej osoby, ku ktorému došlo pred 15. februárom 1993 (napr. I. ÚS 81/03):

Dňa   20.   mája   1991   sťažovateľka   v pozícii   jedného   z navrhovateľov   (ako navrhovateľka   v 1.   rade)   podala   návrh   na   začatie   konania o   vyporiadanie   podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam v obci B.

Dňa   15.   augusta   1991   bol   Okresný   súd   Uherské   Hradište   v Českej   republike požiadaný   o výsluch   odporcu   pred   dožiadaným   súdom.   Dožiadanie   bolo   vybavené 13. septembra 1991.

Dňa 16. septembra 1991 súd nariadil pojednávanie na 11. október 1991.Dňa 7. októbra 1991 bol zrušený termín pojednávania z 11. októbra 1991 a nariadený nový termín na 8. november 1991.

Dňa 8. novembra 1991 bolo vykonané pojednávanie, ktoré bolo odročené z dôvodu nariadenia ohliadky na mieste samom.

Dňa   23.   januára   1992   boli   písomne   vyzvaní   navrhovatelia   a   odporca,   aby   súdu oznámili   stanovisko,   či   sú   ochotní   v   prípade   reálneho   rozdelenia   nehnuteľností   hradiť náklady na rozdelenie veci. Stanovisko k tejto požiadavke bolo súdu od navrhovateľov doručené 5. februára 1992.

Dňa   30.   marca   1992   bolo   uznesením   okresného   súdu   nariadené   znalecké dokazovanie znalcom Ing. Ľ. H., ktorý na 2. júl 1992 zvolal ohliadku nehnuteľností na mieste samom a zároveň požiadal užívateľov o sprístupnenie objektov. Písomne sa odporca ospravedlnil znalcovi z neúčasti na ohliadke.

Dňa 31. mája 1994 znalec súdu doručil znalecký posudok.

Dňa 8. júna 1994 bol účastníkom na vyjadrenie doručovaný opis znaleckého posudku a súčasne bol vypočutý odporca prostredníctvom dožiadaného súdu k obsahu znaleckého posudku, ktorý mu bol krátkou cestou doručený. Výsluch sa uskutočnil na dožiadanom súde 27. júna 1994.

Dňa 24.   júna 1994   sťažovateľka   podala písomné vyjadrenie   a vzniesla námietky k znaleckému posudku.

Dňa 18. augusta 1994 súd nariadil termín pojednávania na 20. september 1994, na ktorý okrem účastníkov konania bol prizvaný aj znalec, ktorý bol na pojednávaní vypočutý, a na základe stanovísk účastníkov konania bolo pojednávanie odročené na neurčito s tým, že sťažovateľka predloží snímku z mapy a odporca vzhľadom na prezentovaný postoj písomne vykoná špecifikáciu rozporov k znaleckému posudku.

Dňa   17.   novembra   1994   boli   účastníci   konania   vyzvaní,   aby   si   povinnosti vyplývajúce z posledného pojednávania voči súdu splnili, a zároveň súd požiadal znalca Ing. H. o doplnenie znaleckého posudku v termíne do 31. mája 1995. Túto povinnosť si znalec splnil až 25. septembra 1995.

Dňa 8. decembra 1994 odporca špecifikoval námietky k znaleckému posudku.Dňa 14. novembra 1995 okresný súd výzvou žiadal o doplnenie znaleckého posudku v termíne do 31. decembra 1995.

Dňa   2.   septembra   1996   bol   znalec   požiadaný   o   doplnenie   znaleckého   posudku o ustálenie hodnoty nehnuteľností ku dňu ohliadky nehnuteľnosti.

Dňa 1. októbra 1996 znalec zaujal stanovisko.Dňa   7.   októbra   1996   bol   súdom   požiadaný   katastrálny   úrad   o   zaslanie   ďalších listinných dôkazov súvisiacich s meritom veci a doručené oznámenie O. B. z 20. novembra 1996.Dňa   22.   januára   1997   bol   doručený   list   znalca   Ing.   H.,   ktorý   vykonal   ohliadku nehnuteľnosti,   ktorá   bola   poškodená   požiarom,   a   zároveň   súdu   oznámil,   že   dochádza k zmene   pôvodných   nehnuteľností,   a   z   toho   dôvodu   požiadal   aj   o   upresnenie   úloh v doplňujúcom znaleckom posudku v súvislosti s ustálením ich hodnoty.

Dňa 17. septembra 1997 bol zo strany súdu požiadaný znalec o doplnenie znaleckého posudku, ktorý 5. decembra 1997 bol doručený súdu.

Dňa 15. januára 1998 bol znalecký posudok zaslaný na vyjadrenie, prípadne podanie námietok   účastníkom   konania,   voči   ktorému   odporca   podal   námietky,   ktoré   boli   súdu doručené 6. februára 1998.

Dňa 28. apríla 1998 súd nariadil termín pojednávania na 5. jún 1998, predvolaný znalec účasť na pojednávaní ospravedlnil.

Pojednávanie konané 5. júna 1998 bolo odročené na 8. jún 1998 pre účely vyhlásenia rozsudku.

Dňa 8. júna 1998 bol vyhlásený rozsudok v neprítomnosti účastníkov.Dňa 18. septembra 1998 podal odporca proti rozsudku odvolanie.Dňa 28.   septembra   1998   bolo   odvolanie   doručené   navrhovateľom   na vyjadrenie. Zároveň   bola   28.   septembra   1998   odporcovi   adresovaná   výzva   na   zaplatenie   súdneho poplatku za podané odvolanie.

Dňa 16. októbra 1998 právny zástupca navrhovateľov požiadal o predĺženie lehoty na písomné vyjadrenie k odvolaniu.

Dňa   12.   novembra   1998   bolo   do   spisu   založené   vyjadrenie   navrhovateľov k odvolaniu.

Dňa   7.   decembra   1998   bol   spis   predložený   Krajskému   súdu   v   Žiline   (ďalej   aj „krajský súd“)

Dňa 30. decembra 1999 uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Co 2420/98 bol rozsudok okresného súdu zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie.

Dňa 9. februára 2000 súd doručil zrušujúce rozhodnutie právnym zástupcom, zároveň s   písomnou   požiadavkou   o   predloženie   návrhov   v   intenciách   zrušujúceho   rozhodnutia krajského súdu.

Dňa 2. marca 2000 právna zástupkyňa odporcu navrhla doplniť dokazovanie.Dňa 21. marca 2000 bol okresný súd požiadaný krajským súdom o predloženie spisu z dôvodu opravy odôvodnenia rozhodnutia, spis bol okresnému súdu vrátený 17. apríla 2000.Dňa 3. septembra 2001 bol znalec Ing. Ľ. H. požiadaný o doplnenie znaleckého posudku v intenciách rozhodnutia Krajského súdu v Žiline s tým, že znalec spis spolu so znaleckým posudkom súdu predložil 12. februára 2003 ako dodatok k znaleckému posudku.Dňa   18.   februára   2003   okresný   súd   vyzval   účastníkov   konania   k vyjadreniu k znaleckému posudku, čo uskutočnili 18. marca 2003.

Dňa 10. júna 2003 bol nariadený termín pojednávania na 14. august 2003, na ktorý okrem účastníkov bol prizvaný aj znalec. Pojednávanie bolo odročené na návrh účastníkov, ako   aj   zo   strany   súdu   v   súvislosti   so   zabezpečovaním   ďalších   listinných   dôkazov   pre meritórne rozhodnutie.

Dňa   20.   januára   2004   boli   doplnené   stanoviská   realitných   kancelárií,   ktoré   boli okresnému súdu doručované v období od 20. februára 2007 do 24. februára 2004.

Dňa   3.   mája   2004   bol   znalec   Ing.   Ľ.   H.   požiadaný   o   dopracovanie   znaleckého posudku.

Dňa 14. júna 2004 bol znalecký posudok po doplnení vo forme dodatku č. 84/2004 súdu doručený a následne účastníci boli požiadaní zo strany súdu prípisom z 24. júna 2004 na podanie prípadných námietok a vyjadrenia k doplnku.

Dňa 2. augusta 2004 právna zástupkyňa odporcu súdu zaslala vyjadrenie obsahujúce námietky k znaleckému posudku.

Dňa   30.   augusta   2004   bolo   vyjadrenie   odporcu   zaslané   znalcovi   na   zaujatie písomného stanoviska.

Dňa   13.   septembra   2004   znalec   podal   podrobné   vyjadrenie,   ktoré   bolo   zaslané účastníkom konania.

Dňa   18.   januára   2005   okresný   súd   priznal   znalcovi   odmenu   za   vypracovanie znaleckého posudku. Proti uzneseniu bolo zo strany sťažovateľky ako i odporcu podané odvolanie a spis bol 25. apríla 2005 predložený krajskému súdu, ktorý potvrdil uznesenie okresného súdu. Spis bol vrátený 28. júla 2005.

Dňa 18. októbra 2005 bol nariadený termín pojednávania na 23. november 2005. Pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že na požiadanie účastníkov konania vo veci bolo   nariadené   kontrolné   znalecké   dokazovanie   znalcom,   ktorý   bol   ustanovený samostatným uznesením 20. januára 2006 a spis bol znalcovi predložený 1. marca 2006.Dňa 28. apríla 2006 bol okresnému súdu doručený kontrolný znalecký posudok.Dňa 2. júna 2006 boli proti kontrolnému znaleckému posudku vznesené námietky zo strany odporcu.

Dňa 12. septembra 2006 bol nariadený termín pojednávania na 15. november 2006 a zároveň   zabezpečenie   písomného   vyjadrenie   k   námietkam   odporcu   k   vypracovanému znaleckému posudku.

Pojednávanie konané 15. novembra 2006 bolo odročené na 20. november 2006 pre účely vyhlásenia rozsudku.

Dňa 11. januára 2007 podali navrhovatelia odvolanie.Dňa 18. januára 2007 podal odporca odvolanie.Dňa 23. januára 2007 bol spis predložený krajskému súdu, ktorý na pojednávaní 28. novembra 2007 zrušil prvostupňové rozhodnutie a 21. februára 2008 bol spis vrátený okresnému súdu.

Dňa   15.   apríla   2008   boli   v   intenciách   zrušujúceho   rozhodnutia   krajského   súdu účastníci konania vyzvaní na oznámenie skutočností potrebných pre znalecké dokazovanie. Dňa   22.   októbra   2008   bol   spis   zaslaný   znalcovi   s lehotou   na   vypracovanie znaleckého posudku 90 dní od doručenia spisu.

V dňoch   1.   júna   2009   a   13.   augusta   2009   boli   uskutočnené   písomné   urgencie okresného súdu adresované znalcovi.

Dňa 24. septembra 2009 pracovník súdu osobne prevzal súdny spis bez znaleckého posudku s tým, že podľa vyjadrenia znalca ho tento súdu do 30. septembra 2009 v písomnej forme do spisu dodá.

Dňa 16. októbra 2009 bol okresnému súdu doručený znalecký posudok.Dňa 19. novembra 2009 bol nariadený termín pojednávania na 20. január 2010.Dňa 20. januára 2010 bolo vykonané ústne pojednávanie za prítomnosti účastníkov konania s tým, že vzhľadom na námietky právnej zástupkyne odporcu, ktoré boli doručené súdu krátkou cestou na pojednávaní, pojednávanie bolo odročené na 24. február 2010.Dňa 25. januára 2010 boli doručené ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania zo strany právnej zástupkyne odporcu.

Dňa 24.   februára   2010   sa   uskutočnilo   pojednávanie   za   prítomnosti   účastníkov konania,   ako   aj   ich   právnych   zástupcov.   Pojednávanie   v   merite   veci   bolo   ukončené   a odročené pre účely vyhlásenia rozsudku na 17. marec 2010.

Dňa 17. marca 2010 bol vyhlásený rozsudok v prítomnosti sťažovateľky a právneho zástupcu navrhovateľov s tým, že písomný rozsudok im bol doručený, a v ten istý deň bol rozsudok   zaslaný   ostatným   účastníkom,   ktorí   sa   vyhlásenia   rozsudku   nezúčastnili. Rozsudok   nadobudol   právoplatnosť   v   merite   veci   10.   apríla   2010,   keď   sa   stal   aj vykonateľným. O trovách konania súd rozhoduje samostatným uznesením.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   9   C   95/91   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie   účastníka   konania   a postup   súdu   (napr.   I. ÚS   41/02).   V súlade   s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam môže predstavovať určitý stupeň   zložitosti   súvisiaci   s určovaním   jej   hodnoty   znaleckým   dokazovaním.   Doterajší zdĺhavý   priebeh   napadnutého   konania   však   ústavný   súd   nemôže   pripísať   iba   na   vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci.  

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky, v preskúmavanom konaní ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v predmetnom konaní k zbytočným prieťahom. Sťažovateľka neprispela svojím správaním k prieťahom v konaní, aktívne sa dožadovala pokračovania v konaní, žiadala o nariadenie termínu pojednávania a taktiež podala sťažnosť na prieťahy v konaní.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu v predmetnej veci a predovšetkým   poukazuje   na   to,   že   celkové   trvanie   napadnutého   konania   viac   ako devätnásť rokov bolo samo osebe celkom jednoznačne neprimerané.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že okresný súd bol v danej veci aj dlhodobo nečinný, a to konkrétne od 15. februára 1993 (v skutočnosti už od 3. marca 1992) do 31. mája 1994 (15 mesiacov), od 8. decembra 1994 do 14. novembra 1995 (11 mesiacov), od 31. decembra 1995   do   2.   septembra 1996   (9 mesiacov),   od   22.   januára 1997   do   17.   septembra   1997 (8 mesiacov), od 17. apríla 2000 do 3. septembra 2001 (16 mesiacov), od 3. septembra 2001 do   12.   februára   2003   (17 mesiacov)   a   od   22.   januára   2009   do   24.   septembra   2009 (9 mesiacov).

Okresný súd teda súhrnne počas viac ako 7 rokov vo veci nevykonal žiadny úkon smerujúci   k odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľka   počas   napadnutého súdneho   konania   nachádzala,   čo   je   základným   účelom   práva   zaručeného   v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). K uvedenej nečinnosti pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu okresného súdu.

Okrem uvedeného ústavný súd konštatuje, že na skutočnosť, na ktorú poukázala vo svojom vyjadrení konajúca sudkyňa, že „po celé časové obdobie som ako sudkyňa bola nadmerne   zaťažená   pri   vybavovaní   aj   inej   agendy,   čo   vyplýva   nakoniec   z množstva vybavovaných vecí“, nebolo možné prihliadnuť. Ústavný súd už v podobných súvislostiach viackrát   vyslovil   (pozri   napr.   I. ÚS 23/03   a   v   ňom   citovanú   predchádzajúcu   judikatúru ústavného súdu), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl.   48   ods.   2   zaväzuje   predovšetkým   súdy   ako   garantov   spravodlivosti,   aby   prijali príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   veci–a   teda   vykonanie   spravodlivosti–bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej   sfére   vedenia   súdu   či   konajúceho   sudcu,   nemožno systémové nedostatky   v   oblasti   výkonu   spravodlivosti   pripisovať   na   ťarchu   účastníkov   súdneho konania a mieru ochrany ich základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním   na   nadmerný   počet   vecí   a   na   dlhodobo   obmedzené   personálne   kapacity príslušných súdov (mutatis mutandis I. ÚS 119/03).

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľky   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. Vzhľadom na to, že 17. marca 2010 bol v predmetnej veci na okresnom súde vyhlásený rozsudok, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka požadovala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 7 000 €.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľke   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa citovaného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľky,   najmä vzhľadom   na   povahu   veci   a vzhľadom   aj   na   celkové–viac   ako   devätnásťročné–trvanie napadnutej veci považuje za primerané priznať v sume 5 000 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľke   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka si uplatnila trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti z 18. januára 2010).   Za dva   úkony vykonané v roku   2010 patrí odmena v sume dvakrát po 120,23 € a režijný paušál dvakrát po 7,21 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov),   preto   trovy   právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkom sumu 254,88 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2010