znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 158/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. D., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. P. V., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 2 Tošs 2/2009 z 12. februára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2009 doručená   sťažnosť   J.   D.,   t.   č.   vo   väzbe (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   podľa   čl.   5   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tošs 2/2009 z 12. februára 2009.

Sťažovateľ uviedol:

«Dňa 22. 1. 2009 doručila prokurátorka ÚŠP GP SR na Špeciálny súd v Pezinku, pracovisko   Banská   Bystrica   návrh   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   u sťažovateľa do 14. 8. 2009. Špeciálny súd vo veci rozhodol uznesením zo dňa 5. 2. 2009 v konaní BB-Tp 32/08, a to tak, že predĺžil sťažovateľovi väzbu do 14. 6. 2009. Na prejednaní boli prítomní sudca, prokurátor, asistentka a obvinený. Ja som sa nedostavil a svoju neúčasť som riadne ospravedlnil.

Dňa 5. 2. 2009 mi bolo doručené uznesenie o predĺžení lehoty väzby doručené faxom s tým, že osoba so mnou volajúca ma požiadala o stanovisko, či budeme dávať sťažnosť. Zároveň   ma   požiadala,   aby   som   formálne   sťažnosť   napísal   z   dôvodu,   že   od   pondelka budúceho týždňa je na dovolenke a potrebuje skompletizovať spis.

Dňa 6. 2. 2009 som faxom podal sťažnosť voči rozhodnutiu o predĺžení väzby. Dňa 9.   2.   2009 mi bolo doručené písomné vyhotovenie rozhodnutia Špeciálneho súdu, pracoviska Banská Bystrica, o predĺžení väzby zo dňa 5. 2. 2009.

Dňa 10. 2. 2009 som podal na pošte písomnú sťažnosť voči uzneseniu o predĺžení väzby, ktorá bola Špeciálnemu súdu, pracovisku Banská Bystrica, doručená 12. 2. 2009. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 12. 2. 2009 v konaní číslo 2 Tošs 2/2009 podanú sťažnosť zamietol. Toto rozhodnutie mi bolo doručené 18. 2. 2009.

... je zrejmé, že spis nemohol byť predložený nadriadenému súdu, čiže Najvyššiemu súdu SR, päť pracovných dní pred uplynutím lehoty väzby. Napriek skutočnosti, že sťažnosť bola podaná faxom 6. 2. 2009, písomne doručená prvostupňovému súdu bola až 12. 2. 2009. Podľa   tretej   vety   §-u   62   odseku   1   Trestného   poriadku: „Podanie   urobené telegraficky, telefaxom alebo elektronickými prostriedkami bez zaručeného elektronického podpisu treba potvrdiť písomne alebo ústne do zápisnice do troch pracovných dní, inak sa o podaní nekoná.“

Z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že konať o faxovom podaní možno až po tom, ako je faxové podanie písomne potvrdené. Samotné faxové podanie nespôsobuje žiadne právne účinky dovtedy, kým nie je na súd doručený písomný originál. Nakoľko písomný originál   bol   na   prvostupňový   súd   doručený   až   12.   2.   2009,   ten   mohol   predložiť   vec nadriadenému súdu najskôr v tento deň. Nemohol tak urobiť skôr, lebo ešte nevedel, či bude doručená sťažnosť aj písomne, a teda, či vôbec bude mať povinnosť predložiť predmetný spis.   Pokiaľ   predložil   Špeciálny   súd   spis   Najvyššiemu   súdu   pred   12.   2.   2009,   konal protizákonne, nakoľko v tomto čase nemohol vedieť, či takúto povinnosť má. Súd môže konať len na základe zákona a nie podľa intuície, navyše ak pri predkladaní spisu z neho nie sú zjavné skutočnosti, ktoré má tento súd verifikovať a nadriadený súd posúdiť. V tejto súvislosti sa pýtam, ako mohol Najvyšší súd SR vo veci rozhodnúť dňa 12. 2. 2009, pokiaľ nemal predložený kompletný spis päť pracovných dní pred uplynutím lehoty väzby. Dňa 12. 2. 2009 Najvyšší súd SR dokonca s najväčšou pravdepodobnosťou v spise nemal založené ani písomné vyhotovenie podanej sťažnosti. Nemohol teda verifikovať, či faxové podanie spĺňa požiadavku uvedenú v §-e 62 odseku 1 Trestného poriadku.

Opätovne pripomínam, že sťažnosť bola adresovaná Špeciálnemu súdu, pracovisku Banská Bystrica. To si ju prebralo dňa 12. 2. 2009, avšak mohlo tak urobiť najskôr po 8.00 hodine, kedy sa otvára príslušná pošta. Vzhľadom na procedurálny postup pri odovzdávaní spisu a vzdialenosť medzi Bratislavou s Banskou Bystricou som toho názoru, že písomné vyhotovenie sťažnosti nemohlo byť predpoludním doručené Najvyššiemu súdu SR a veľmi obtiažne mohlo byť doručené popoludní.

V   tejto   súvislosti   uvádzam,   že   nakoľko   mi   bolo   rozhodnutie   Špeciálneho   súdu doručené až 9. 2. 2009, lehota na podanie sťažnosti mi uplynula 12. 2. 2009 o 24.00 hodine. V   podanej   sťažnosti   uvádzam,   že   ju písomne   odôvodním   do   troch   dní. Toto   právo   mi priznáva právny poriadok, pričom práve pre tento prípad stanovuje odvolaciu lehotu. Je nesporné, že obvinenia voči sťažovateľovi sú veľmi vážne, a z tohto dôvodu je povinný každý dodržiavať zákon tak, aby bolo zachované právo na obhajobu a aj na prípravu obhajoby. Je v rozpore so zásadou materiálnej pravdy, aby súd rozhodoval v čase určenom na podanie opravného prostriedku v tak závažných veciach ako je pozbavenie osobnej slobody. Tento rozpor je o to závažnejší, že som ako právny zástupca deklaroval v lehote stanovenej na podanie opravného prostriedku vôľu dodatočne sa vyjadriť.

Skutočnosť, že Špeciálny súd, pracovisko Banská Bystrica, nemal právo predložiť spis pred 12. 2. 2009 dokazuje aj skutočnosť, že lehota na podanie sťažnosti mi začala plynúť až 9. 2. 2009. Bolo to teda v deň, kedy mi bolo doručené rozhodnutie o predĺžení lehoty väzby Špeciálnym súdom...

Pokiaľ by aj prvostupňový súd predložil spis Najvyššiemu súdu SR na rozhodnutie 9. 2.   2009,   sťažovateľ   mal   byť   prepustený,   nakoľko   spis   nebol   podľa   §-u   76   odseku   3 Trestného poriadku predložený päť dní pred uplynutím lehoty väzby. Pripomínam, že 9. 2. 2009 ešte nemohol mať prvostupňový súd vykázané doručenie, nakoľko doručenka sa mu mohla vrátiť najskôr 10. 2. 2009.

Z povahy a účelu zákona vyplýva, že povinnosťou prvostupňového súdu je podľa §-u 76 odseku 3 Trestného poriadku doručiť kompletný spis po tom, čo všetky oprávnené osoby využili   podanie   riadneho   opravného   prostriedku   a   v zákonnej   lehote   ho   odôvodnili. Je protizákonné predložiť nekompletný spis opierajúc sa len o faxové podanie nespôsobujúce samo o sebe žiadne právne účinky. Dátum, kedy bol predložený spis, preto treba posudzovať s ohľadom na to, kedy bol predložený kompletný spis, a nie len neúplný spisový materiál opierajúci sa o faxovú sťažnosť. Spis mohol byť kompletný najskôr 12. 2. 2009, kedy bola prvostupňovému   súdu   doručená   písomná   sťažnosť   podaná   mnou   v   mene   sťažovateľa. Vzhľadom na skutočnosť, že sa tak nestalo, Najvyšší súd SR pochybil a konal protizákonne, keď svojím rozhodnutím zo dňa 12. 2. 2009 v konaní 2 Tošs 2/2009 zamietol sťažnosť sťažovateľa, ktorú som podal v jeho mene. Podľa §-u 76 odseku 3 Trestného poriadku bolo povinnosťou Najvyššieho súdu SR,   aby   príslušný predseda   senátu   prepustil   sťažovateľa písomným príkazom na slobodu...

...   Najvyšší   súd   SR   sa   nezaoberal   tým,   či   procesná   lehota   na   predloženie kompletného spisu prvostupňovým súdom bola zachovaná. Pokiaľ by tak urobil, musel by dospieť k záveru, že je povinný prepustiť sťažovateľa písomným príkazom na slobodu. Táto povinnosť vyjadrená v §-e 76 odseku 3 Trestného zákona je obligatórna a tým, že Najvyšší súd SR si túto povinnosť nesplnil, konal v rozpore so zákonom. Na základe uvedeného sťažovateľ   bol   ponechaný   vo   väzbe   a   tým   boli   porušené   jeho   základné   ľudské   práva vyplývajúce z článku 17 Ústavy a článku 5 Dohovoru...»

Sťažovateľ tvrdil, že najvyšší súd porušil ním označené základné práva, preto žiadal, aby vo veci bol vydaný tento nález:

„-... základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu vyplývajúce z článku 17 odsekov 2   a 5   Ústavy   i článku   5   Dohovoru   postupom   Najvyššieho   súdu   SR   v konaní   číslo 2 Tošs 2/2009 a uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 12. 2. 2009 vydaného v konaní 2 Tošs 2/2009 bolo porušené,

-   zrušil   uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   12.   2.   2009   vydaného   v konaní 2 Tošs 2/2009,

- prikázal Najvyššiemu súdu konať tak, aby rešpektoval § 76 odsek 3 Trestného poriadku, a teda aby prepustil písomným príkazom na slobodu sťažovateľa,

- uložil súdu nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 289,77 Euro.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých ústavný   súd   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta zákonnosť uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tošs 2/2009 z 12. februára 2009 s odôvodnením, že boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 dohovoru.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami ods. 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec dôjsť   k porušeniu   tohto   základného práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).Z ustanovenia čl. 17 ústavy vyplýva, že zahrňuje v sebe v podstate všetky práva, ktoré vyplývajú z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (I. ÚS 2/05).

Ústavný súd sa oboznámil s obsahom namietaného spisu. Zistil z neho, že uznesením sudcu   pre   prípravné   konanie   Špeciálneho   súdu   v Pezinku,   pracovisko   Banská   Bystrica (ďalej len „Špeciálny súd“) sp. zn. BB - Tp 32/2008 z 5. februára 2009, bola u sťažovateľa podľa § 76 ods. 2 Trestného poriadku predĺžená lehota trvania väzby do 14. júna 2009, na základe návrhu príslušného prokurátora.

Pretože sťažovateľ podal sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu faxom 6. februára 2009, spis bol najvyššiemu súdu doručený 9. februára 2009 vrátane 11 vyšetrovacích zväzkov tak, že bol zo Špeciálneho súdu na uvedený súd priamo doručený autom.

Sťažovateľ   doručil   sťažnosť   faxom.   V spise   (č.   l.   125)   sa   nachádza   podanie zo 6. februára 2009, ktoré prevzal Špeciálny súd 12. februára 2009. Obsahovo ide o originál sťažnosti   podanej   obhajcom   sťažovateľa   faxom   už 6. februára   2009.   Osobitné   písomné zdôvodnenie sťažnosti, ktoré malo byť doručené prvostupňovému súdu 12. februára 2009 tak, ako to tvrdil sťažovateľ, sa v spise nenachádza.

Sťažovateľ teda vo svojom podaní odoslanom z pošty 10. februára 2009 a ktoré bolo doručené   prvostupňovému   súdu   12.   februára   2009   neuvádza   nové   skutočnosti,   odlišné od podania faxom. Sťažovateľ teda podanie sťažnosti ani osobitne nezdôvodnil, hoci tak mal urobiť podľa § 189 ods. 3 Trestného poriadku.

Aj keď sťažovateľ raz svoje podanie sťažnosti zo 6. februára 2009 proti uzneseniu súdu prvého stupňa hodnotí ako podanie bez právnych účinkov, na inom mieste to označuje ako podanie sťažnosti, obsahovo však išlo o dve   identické podania, pričom   prvé z nich (podané faxom) sa nachádzalo v trestnom spise v čase rozhodovania najvyššieho súdu.

Podanie   na   súd   aj   v trestných   veciach   je   možné   faxom   (§   62   ods.   1   Trestného poriadku) a je na podávateľovi, aby takto zaslané podanie následne aj zdôvodnil.

Ako vyplýva z obsahu spisu, sťažovateľ bližšie nezdôvodnil sťažnosť podanú faxom, preto najvyšší súd vychádzal z obsahu podaní, ktoré mal k dispozícii, keďže podanie s iným obsahom   v spise   nemal.   To   však   neznamená,   že   tento   súd   neposúdil   vec   komplexne a vo všetkých   súvislostiach,   k čomu   bol   povinný.   Okrem   toho   bol   povinný   rozhodnúť vo veci čo najskôr s ohľadom na ustanovenie § 192 ods. 3 a 4 zákona č. 5/2008, ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 301/2005 Z. z. (Trestný poriadok). Najvyšší súd takto postupoval, pričom vychádzal z celého zaslaného spisového materiálu, a nie iba z jeho časti, ako to tvrdil   sťažovateľ.   Ako   súd   prvého   stupňa,   tak   aj   odvolací   súd   podanie   sťažovateľa považoval za podanie s právnymi účinkami, čo svedčí o tom, že vo veci rozhodol v zmysle svojej kompetencie a nepovažoval ho iba za formálne podanie, čo v konečnom dôsledku bolo na prospech sťažovateľa. Súd sa teda neobmedzil iba na formálne znaky podania, ale zaoberal sa materiálnymi znakmi tohto podania a posúdil ho komplexne.

Ústavný súd je oprávnený a povinný skúmať, či všeobecný súd rešpektoval možnosť uplatniť   právo   prepustenia   z väzby,   či   o každej   žiadosti   rozhodol   a či   jeho   rozhodnutie vychádzalo zo skutkových dôvodov, ktoré viedli k uvaleniu a trvaniu väzby. Ak všeobecný súd tieto princípy dodržal a dodržiava v priebehu trestného stíhania obvineného, nemožno podľa   názoru   ústavného   súdu   vstupovať   do   jeho   právomoci   preskúmaním   jeho   úvah a hodnotení,   existencie   alebo   neexistencie   skutkových   okolností   odôvodňujúcich obmedzenie osobnej slobody uvalením a ďalším trvaním väzby (II. ÚS 61/05).

Ústavný súd nie je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodnutia, proti ktorému bola podaná   ústavná   sťažnosť.   Jeho   úlohou   je   zistenie,   či   napadnutým   rozhodnutím   bolo porušené základné právo, v danom prípade to, ktoré je upravené v čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 5 dohovoru, čo sťažovateľ namietal. Ústavný súd preto považoval za potrebné zaoberať sa iba ústavnoprávnymi   aspektmi   ústavnej   sťažnosti   a nie   zákonnou   právnou   argumentáciou, ktorou bola odôvodňovaná opodstatnenosť ústavnej sťažnosti (I. ÚS 59/97).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   zodpovedá požiadavkám,   ktoré   vyplývajú   z čl.   17   ods.   2   a 5   a čl.   5   dohovoru   pre   rozhodnutie o predĺžení väzby sťažovateľa. Trvanie dôvodov väzby najvyšší súd skúmal v rozsahu ich zákonného vymedzenia, väzobný dôvod odôvodnil konkrétnymi skutkovými okolnosťami a výklad príslušných ustanovení trestného poriadku nevykazuje znaky svojvôle. Ústavný súd zo sťažnosti nezistil také skutočnosti, ktoré by spochybňovali závery najvyššieho súdu o existencii dôvodov predĺženia väzby sťažovateľa ani ich odôvodnenia. Z toho dôvodu posúdil ústavný súd sťažnosť za zjavne neodôvodnenú.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2009