znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 158/07-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2007 predbežne prerokoval sťažnosť G. Z., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody L., vo veci namietaného porušenia základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 49/95 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť G. Z. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2007 doručená sťažnosť G. Z., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 49/95.

Zo sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že krajským súdom bolo proti jeho osobe vedené trestné stíhanie pod sp. zn. 2 T 49/95, v priebehu ktorého, podľa názoru sťažovateľa, došlo k porušeniu jeho základného práva na obhajobu tým, že vo veci konajúci súd nevyhovel požiadavke sťažovateľovi ustanoveného obhajcu o odročenie pojednávania nariadeného na 3. jún 1996 za účelom preštudovania na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu. Krajský súd zvolený postup odôvodnil tým, že sťažovateľ v tomto konaní mal ustanovených ďalších dvoch obhajcov, ktorých však sťažovateľ, podľa jeho slov, „zrušil“, pretože títo nemali jeho   dôveru,   čo   však   krajský   súd   ignoroval.   Na   pojednávaní   3.   júna   1996   sťažovateľ „namietol predpojatosť súdu“ z dôvodu, že mu vnucoval proti jeho vôli obhajcov, ktorých viackrát odmietol, ako aj z dôvodu, že krajský súd neumožnil jeho obhajcovi preštudovať trestný spis. Rozhodnutie nadriadeného súdu o tejto námietke nebolo sťažovateľovi ani jeho obhajcovi   doručené.   Právo   na obhajobu   mal krajský   súd   porušiť   aj tým,   že neumožnil sťažovateľovi   v procesnom   postavení   obvineného   poradu   s obhajcom   bez   prítomnosti tretích osôb – pracovníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže. V ďalšom sťažovateľ namieta porušenie zásady „verejnosti súdneho pojednávania v tr. veciach“, ku ktorému malo dôjsť rozhodnutím krajského súdu 14. júna 1996, ktorým na návrh prokurátora bola verejnosť vylúčená.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiadal   zrušenie   rozsudku,   ktorým   bol   v danej trestnej veci odsúdený, prepustenie na slobodu a zároveň požiadal ústavný súd, aby mu v konaní o ústavnej sťažnosti ustanovil právneho zástupcu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 49/95.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty   neumožňuje   zákon   o   ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť, pretože to kogentné   ustanovenie   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   nedovoľuje (napr. I. ÚS 235/03, I. ÚS 156/04, II. ÚS 267/04, IV. ÚS 35/04).

Námietky sťažovateľa v súvislosti s porušením ním označeného práva zaručeného ústavou postupom krajského súdu v trestnom konaní v jeho trestnej veci treba považovať za „iný zásah“, o ktorom sťažovateľ vedel už v priebehu trestného konania, a to od momentu, keď   krajský   súd   nevyhovel   žiadostiam   sťažovateľa,   resp.   jeho   obhajcu   (neodročenie pojednávania   za   účelom   preštudovania   trestného   spisu   obhajcom,   neumožnenie   porady sťažovateľa s obhajcom bez prítomnosti ďalších osôb). Najneskôr sa však o tomto zásahu sťažovateľ musel dozvedieť po právoplatnom skončení trestného stíhania proti jeho osobe, t. j. 25. septembra 1996, keď v predmetnej trestnej veci nadobudlo právoplatnosť konečné rozhodnutie (rozsudok sp. zn. 2 T 49/95 z 2. júla 1996) vo vzťahu k osobe sťažovateľa.

V súčasnosti   platná   právna   úprava   ochrany   základných   práv   a slobôd   fyzických a právnických osôb spočívajúca v možnosti podania sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ústavy   je   účinnou   od   1.   januára   2002.   Zákon   o ústavnom   súde   v znení   účinnom   od 20. marca   2002   ustanovuje   dvojmesačnú   lehotu   na   podanie   takejto   sťažnosti   od právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo   upovedomenia   o inom   zásahu, pričom   pri   opatrení   alebo   inom   zásahu   sa   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená 25. mája 2007, je nepochybné, že sa tak stalo po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol ako podanú oneskorene.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení rozhodnutia všeobecného súdu je podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody sťažovateľa, ústavný súd sa touto časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal jeho zrušenia, nezaoberal.

Z rovnakého   dôvodu   (odmietnutie   sťažnosti)   neprichádzalo   do   úvahy   ani rozhodovanie o ustanovení právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2007