znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 158/03-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   5.   novembra   2003 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Klučku   a zo   sudcov   Alexandra   Bröstla   a Ľudmily Gajdošíkovej v konaní o sťažnosti P. G., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. R. B., so sídlom   K.,   vo   veci   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. Er 85/99 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. Er 85/99 p o r u š e n é   b o l o.

2.   P.   G. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   25 000   Sk   (slovom dvadsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice II povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3.   P.   G.   p   r   i z   n   á   v   a   náhradu   trov   konania   vo   výške   8 800   Sk   (slovom osemtisícosemsto slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II p o v i n n ý   zaplatiť na účet advokáta JUDr. R. B., K., do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2003 doručená   sťažnosť   P.   G.,   bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. R. B., so sídlom K., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. Er 85/99.

Sťažnosť   smeruje   proti   postupu   okresného   súdu   pri   rozhodovaní   o námietkach povinného proti začatiu exekučného konania. Exekučnému konaniu predchádzal rozsudok okresného súdu zo 6. augusta 1998 č. k. 29 C 5/98-18, ktorým súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi (sťažovateľovi) sumu vo výške 122 500 Sk s príslušenstvom. Sťažovateľ podal návrh na začatie exekúcie u súdneho exekútora JUDr. A. D., so sídlom K.. Exekútor vydal   3.   februára   1999   upovedomenie   o začatí   exekúcie.   Žalovaný   (povinný)   vzniesol námietky proti začatiu tejto exekúcie. Za účelom rozhodnutia o týchto námietkach okresný súd   požiadal   exekútora   o zapožičanie   kompletného   spisu.   Spis   bol   okresnému   súdu doručený 2. decembra 1999.

Od toho času okresný súd nekonal a do času predloženia sťažnosti ústavnému súdu nerozhodol o námietkach povinného. Z tohto dôvodu nebolo možné pokračovať v začatom exekučnom konaní v prospech sťažovateľa. Vzhľadom na nečinnosť okresného súdu podal sťažovateľ   27.   marca   2003   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   podľa   §   17   a nasl.   zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon o štátnej   správe súdov)   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon   o štátnej   správe súdov“). V stanovisku predsedu okresného súdu k sťažnosti z 30. apríla 2003 sa konštatuje, že sťažnosť je dôvodná.

Na   základe   uvedeného   skutkového   stavu   sťažovateľ   v sťažnosti   konštatuje,   že nečinnosťou okresného súdu je porušované jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a žiada, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti prijal nasledovné rozhodnutie:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa,   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov, zaručené ustanovením článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. Er 85/99, porušené bolo. 2. Okresnému súdu Košice II prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. Er 85/99 konal bez zbytočných prieťahov. 3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk. 4. Okresný súd Košice II je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 8 796, - Sk   (slovom   osemtisíc   sedemsto   deväťdesiat   šesť   slovenských   korún)   do   15   dní   od právoplatnosti nálezu na účet advokáta JUDr. R. B., so sídlom K., účet vedený v Unibanke a. s.“.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a uznesením   z 3.   septembra   2003   ju prijal na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   vyzval   ústavný   súd   právneho   zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili k tomu, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie.

Právny zástupca sťažovateľa a predseda okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Predseda okresného súdu predložil ústavnému súdu vyjadrenie k sťažnosti, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Zo spisu Okresného súdu Košice II sp. zn. Er 85/99 vyplýva, že dňa 18. 1. 1999 požiadal   súdny   exekútor   JUDr.   A.   D.   Okresný   súd   Košice   II   o udelenie   poverenia   na vykonanie   exekúcie v exekučnom konaní oprávneného P.   G.   proti   povinnému   J.   Š.,   pre pohľadávku v sume 122.500,-Sk s príslušenstvom. Okresný súd Košice II vydal poverenie na vykonanie exekúcie dňa 22. 1. 1999.

Dňa 12. 3. 1999 predložil súdny exekútor JUDr. A. D. Okresnému súdu Košice II námietky povinného s návrhom na ich zamietnutie.

Dňa   17.   3.   1999   súd   vrátil   exekútorovi   spis   ako   predčasne   predložený,   pretože exekútor   nepredložil   súdu   vyčíslenie   trov   exekúcie   a zároveň   povinný   oznámil,   že   podá námietky aj proti samotnej exekúcii, pričom lehota na ich vznesenie ešte neuplynula. Dňa 24. 3. 1999 predložil súdny exekútor JUDr. A. D. Okresnému súdu Košice II námietky   povinného   proti   exekúcii.   Dňa   25.   11.   1999   súd   požiadal   súdneho   exekútora o zapožičanie kompletného spisu sp. zn. Ex 4/1999, ktorý bol súdu zaslaný dňa 2. 12. 1999. Dňa   24.   4.   2001   sudca   vyžiadal   z archívu   na   pripojenie   spis   tunajšieho   súdu   sp.   zn. 29 C 5/1998.

Uznesením zo dňa 16. 9. 2003 č. k. Er 85/99-22 súd zamietol námietky povinného proti exekúcii aj proti trovám konania.

Dňa 27. 3. 2003 podal sťažovateľ predsedovi Okresného súdu Košice II sťažnosť na prieťahy   v konaní   vo   veci   Er   85/99,   pretože   súd   v čase   podania   sťažnosti   nerozhodol o námietkach povinného.

Predseda   okresného   súdu   v odpovedi   zo   dňa   30.   4.   2003   značka   Spr.   2362/03 oznámil   sťažovateľovi,   že   jeho   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   je   dôvodná,   pretože   súd nerozhodol   o námietkach   povinného,   čím   vznikli   vo   veci   prieťahy,   ktoré   sú   zavinené čiastočne objektívnymi okolnosťami a to vysokým počtom nevybavených vecí vo všetkých súdnych agendách vrátane agendy exekučného konania.

Sťažovateľ tvrdí, že nečinnosťou Okresného súdu Košice II sú porušované základné práva sťažovateľa a to právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ako vyplýva z uvedenej chronológie úkonov súdu, ako aj odpovede predsedu súdu na sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní podľa § 17 a nasl. zákona č. 80/1992 Zb. v znení neskorších   predpisov   došlo   k prieťahom,   spočívajúcim   v nerozhodnutí   o námietkach povinného v exekučnom konaní, toto porušovanie práv však už bolo odstránené tým, že uznesením súdu zo dňa 16. 9. 2003 došlo k rozhodnutiu o námietkach povinného. Po tomto rozhodnutí v súlade s ustanoveniami Exekučného poriadku pokračuje v exekúcii poverený súdny exekútor.

Na   základe   uvedených   skutočností   navrhujem,   aby   Ústavný   súd   SR   sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.“.

Zo súdneho spisu sp. zn. Er 85/99 zistil ústavný súd tie isté skutočnosti, ktoré sú uvedené v stanovisku predsedu okresného súdu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd zohľadňuje svoju   stabilnú judikatúru, v súlade   s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (III. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza „až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98). Podľa názoru ústavného   súdu   možno   preto   za   konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu účastníka konania považovať také, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: 1) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2) správanie   účastníka   konania   a 3)   postup   samotného   súdu.   Za   súčasť   prvého   kritéria   sa považuje aj povaha prejednávanej veci.

S použitím uvedených kritérií ústavný súd preskúmal priebeh konania pred okresným súdom a dospel k týmto záverom:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd po posúdení predmetu konania a súvisiacich okolností dospel k záveru, že namietané konanie sp. zn. Er 85/99 nemožno považovať ani z právnej, ani z faktickej stránky za zložité. Išlo o rozhodovanie o námietkach   povinného   vznesených   proti   exekúcii   a proti   trovám   exekúcie,   t.   j. o rozhodovanie procesnej povahy. Vo veci bolo o námietkach rozhodnuté 16. septembra 2003 tak, že námietky povinného okresný súd v obidvoch otázkach zamietol.

2. Pokiaľ ide o správanie účastníka konania, ústavný súd po zhodnotení doterajšieho priebehu konania uzavrel, že sťažovateľ ako účastník konania neprispel k doterajšej dĺžke konania. Jeho úloha sa vyčerpala návrhom na vykonanie exekúcie. Naopak, sťažovateľ sa podaním sťažnosti podľa § 17 a nasl. zákona o štátnej správe súdov usiloval o to, aby bolo konanie čo najskôr ukončené.

3.   V rámci   tretieho   kritéria   ústavný   súd   posudzoval   postup   okresného   súdu v namietanom konaní sp. zn. Er 85/99. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd neurobil vo veci žiadny úkon od 2. decembra 1999 do 24. apríla 2001, keď si sudca vyžiadal z archívu na pripojenie spis vedený pod sp. zn. 29 C 5/1998. Po tomto úkone bol okresný súd opätovne nečinný až do 16. septembra 2003, keď uznesením č. k. Er 85/99-22 zamietol námietky povinného proti exekúcii aj proti trovám konania.

Ústavný súd nezistil   žiadne objektívne dôvody,   ktoré by bránili okresnému súdu konať,   a preto   uzavrel,   že   vo   vyššie   uvedenom   období   došlo   k zbytočným   prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

V súvislosti   s návrhom   predsedu   okresného   súdu,   aby   ústavný   súd   sťažnosti nevyhovel, keďže porušovanie základného práva sťažovateľa už bolo uznesením okresného súdu   zo 16.   septembra   2003   odstránené,   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   konštantnú judikatúru,   podľa   ktorej   je   pre   posúdenie   opodstatnenosti   sťažnosti   rozhodujúce   to,   či v čase,   keď   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   doručená,   ešte   dochádza   k namietanému porušovaniu označeného základného práva (mutatis mutandis I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS   55/02).   Keďže   v čase,   keď   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   doručená,   porušovanie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ešte trvalo, vyhodnotil ústavný súd námietku predsedu okresného súdu ako neopodstatnenú.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Keďže v čase, keď ústavný súd o tejto sťažnosti rozhodoval, okresný súd už vo veci rozhodol, nebolo aktuálne rozhodnúť o návrhu sťažovateľa, aby prikázal okresnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Er 85/99 konať bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ navrhol, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk.

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   považoval   za   potrebné   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu, rozhodnúť aj o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia,   ktorým   je podľa   §   56 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)náhrada   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej v peniazoch.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne   sa   riadil   úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Vzhľadom   na to, že v konaní vedenom   pod sp.   zn. Er   85/99 došlo   k zbytočným prieťahom,   a berúc   do   úvahy   celkovú   dobu,   počas   ktorej   okresný   súd   bez ospravedlniteľných   dôvodov   nekonal,   ako   aj   ďalšie   okolnosti   prípadu,   ústavný   súd považoval   sumu   25   000   Sk   (slovom   dvadsaťpäťtisíc   slovenských   korún)   za   primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o náhrade   trov   konania,   ktoré   sťažovateľovi   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním advokátom JUDr. R. B. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd ich vyčíslil sumou 8 800 Sk (slovom osemtisícosemsto slovenských korún) spolu za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (vypočítanou zo základu nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2002 vo výške 12 811 Sk, t. j. 4270 Sk za jeden úkon a 130 Sk režijný paušál, pretože išlo o úkony urobené v roku 2003)

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2003