SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 157/2016-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2016v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,, zastúpenej advokátom JUDr. Marcelom Habrmanom, Advokátska kancelária,Tajovského 12, Nové Zámky, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 28 Er 85/2012 z 29. mája2013, ako aj uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8 CoE 31/2015 z 30. septembra 2015a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola faxom29. januára 2016 a poštou 2. februára 2016 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresnéhosúdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 28 Er 85/2012 z 29. mája 2013, ako ajuznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 CoE 31/2015z 30. septembra 2015. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 29. januára 2016.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 15 C 15/2009 z 21. júna2011 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 141/2011 z 15. decembra 2011bolo zrušené právo spoločného nájmu bytu bývalých manželov, teda sťažovateľky a jejbývalého manžela (ďalej len „povinný“). Súčasne bolo určené, že byt bude naďalej užívaťako nájomníčka výlučne sťažovateľka. Povinnému bolo uložené byt vypratať v lehote 30dní po zabezpečení mu zodpovedajúcej bytovej náhrady.
Sťažovateľka povinnému riadne zabezpečila bytovú náhradu, a to v zmysle § 5 ods. 4zákona Slovenskej národnej rady č. 189/1992 Zb. o úprave niektorých pomerov súvisiacichs nájmom bytov a s bytovými náhradami v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono bytových náhradách“), podľa ktorého zabezpečením bytovej náhrady je predloženiepísomného vyhlásenia osoby, ktorá poskytne náhradný byt alebo náhradné ubytovanie,o tom, že uzavrie zmluvu o nájme alebo podnájme bytu s osobou, ktorá má vypratať byt.Sťažovateľka bytovú náhradu zabezpečila tak, ako to predpokladá citované ustanoveniezákona o bytových náhradách, a to predložením písomného vyhlásenia manželov ⬛⬛⬛⬛ ako vlastníkov bytu na Holléhovo tom, že uzavrú s povinnýmnájomnú zmluvu k predmetnému bytu.
Písomné vyhlásenie bolo povinnému zaslané listom z 29. februára 2012. Povinný sivšak svoju povinnosť uloženú rozsudkom okresného súdu nesplnil a sporný byt nevypratal.Odôvodnil to tým, že sa nespojil s majiteľmi bytu na Hollého, lebo ich tam nezastihol.Táto argumentácia povinného je podľa sťažovateľky nepochopiteľná, keďže v písomnomvyhlásení o poskytnutí bytovej náhrady je riadne uvedená adresa trvalého pobytu manželov, teda ⬛⬛⬛⬛.
Keďže povinný nesplnil, čo mu ukladali právoplatné rozsudky okresného súdua krajského súdu, sťažovateľka ako oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie súdnymexekútorom. Okresný súd udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie11. júna 2012 a tento vydal pod sp. zn. 28 Er 85/2012 upovedomenie o začatí exekúciezo 4. februára 2013.
Proti upovedomeniu o začatí exekúcie podal povinný námietky a uznesenímokresného súdu č. k. 28 Er 85/2012-38 z 29. mája 2013 bolo jeho námietkam v plnomrozsahu vyhovené. Podľa názoru okresného súdu sťažovateľka nepreukázala zabezpečeniebytovej náhrady, pretože predložené písomné vyhlásenie nepostačovalo na splneniepodmienky zabezpečenia bytovej náhrady. Povinný upozornil sťažovateľku na nemožnosťuzatvorenia zmluvy pre nečinnosť manželov ⬛⬛⬛⬛, pričom sťažovateľkanevyvinula potrebnú súčinnosť, a preto nemožnosť uzavrieť zmluvu nemohla ísť podľanázoru okresného súdu na ťarchu práv povinného.
Sťažovateľka v podanom odvolaní zo 7. júna 2013 zdôraznila, že z vyhláseniajednoznačne vyplývalo, že manželia ⬛⬛⬛⬛ sa nezdržiavajú v byte na Holléhov, pretože bývajú na Cintorínskejv. Povinnému nič nebránilo, abymanželov ⬛⬛⬛⬛ na adrese trvalého pobytu vyhľadal a uzavrel s nimi zmluvu.
Uznesením krajského súdu č. k. 8 CoE 31/2015-163 z 30. septembra 2015 bolouznesenie okresného súdu potvrdené. Podľa konštatovania krajského súdu z vyhláseniamanželov ⬛⬛⬛⬛ vyplýva, že sú ochotní poskytnúť povinnému podnájom bytu, nieteda nájom bytu, ktorý požíva zvýšenú mieru ochrany, a to z viacerých pohľadov. Právapodnájomníka a jeho ochrana naproti tomu nesiahajú tak ďaleko ako práva a ochrananájomcu bytu. Hoci podľa exekučného titulu mal povinný nárok na náhradný byt,z vyhlásenia manželov ⬛⬛⬛⬛ vyplýva iba nárok na podnájom bytu, čo nezodpovedázákonu.
Podľa názoru sťažovateľky došlo k porušeniu jej základného práva na súdnuochranu, resp. jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6ods. 1 dohovoru.
Krajský súd sa síce priklonil k tvrdeniam sťažovateľky o splnení podmienkyzabezpečenia bytovej náhrady, avšak vychádzal z toho, že manželia ⬛⬛⬛⬛ akovlastníci bytu ponúkajú uzavretie zmluvy o podnájme bytu, hoci povinný mal nárok nauzavretie zmluvy o nájme bytu.
Sťažovateľka je presvedčená, že krajský súd absolútne nerešpektoval zásadu, podľaktorej každý právny úkon sa posudzuje nie podľa jeho označenia, ale podľa jeho obsahu,ktorý treba zistiť prípadne aj s použitím stanovených interpretačných pravidiel. Podľasťažovateľky krajský súd svojvoľným vyhodnotením dôkazov nesprávne konštatoval, žemanželia ⬛⬛⬛⬛ ponúkli namiesto nájmu bytu iba podnájom bytu. V skutočnostinemohlo ísť o podnájom bytu, pretože manželia ⬛⬛⬛⬛ ako vlastníci zmluvuo podnájme uzavrieť nemohli. Tú by totiž mohol uzavrieť iba nájomca bytu. Išlo ibao nesprávne označenie vyhlásenia v znení„Písomné vyhlásenie o podnájme bytu“. Preobčanov bez právneho vzdelania je bežné označovať nájom bytu pojmom „podnájom“,k čomu došlo aj v danom prípade. V skutočnosti ak vlastníci prenechávajú byt do užívaniaza odplatu, ide o nájom bytu, a to bez ohľadu na to, ako sa zmluvný vzťah označí.Sťažovateľka je toho názoru, že formálne nesprávne označenie písomného vyhlásenianemohlo mať vplyv na posúdenie podstaty veci.
Podľa presvedčenia sťažovateľky došlo aj k porušeniu jej základného práva na súdnekonanie bez zbytočných prieťahov, resp. jej práva na súdne konanie v primeranej lehotepodľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to neprimeranou dĺžkou konaniavedeného okresným súdom pod sp. zn. 28 Er 85/2012. Okresný súd bol v konaní minimálne20 mesiacov nečinný, a to v dôsledku oneskoreného predloženia odvolania sťažovateľkykrajskému súdu. Sťažovateľka sa 9. februára 2015 prostredníctvom svojho právnehozástupcu aj sťažovala na postup okresného súdu.
Sťažovateľka zdôrazňuje, že vyčerpala všetky opravné prostriedky, pretože podľa§ 237 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiuv exekučnom konaní. Zdôrazňuje tiež, že jej sťažnosť je včas podaná, pretože uzneseniekrajského súdu bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené 7. decembra 2015.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 8CoE/31/2015-163 zo dňa 30. septembra 2015 a uznesením Okresného súdu Nitra č. k. 28Er/5/2012-38 zo dňa 29. mája 2013 porušené bolo.
2. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod spisovou značkou 28Er/85/2012 porušené bolo.
3. Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 8CoE/31/2015-163 zo dňa 30. septembra 2015 a uznesenie Okresného súdu Nitra č. k. 28Er/85/20125-38 zo dňa 29. mája 2013 sa zrušuje a vec sa Okresnému súdu Nitra vracia na ďalšie konanie.
4. Krajský súd v Nitre je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 12 000,- Eur (slovom dvanásťtisíc eur) na účet sťažovateľky.
5. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 303,16 € do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu okresného súdusp. zn. 28 Er 85/2012 z 29. mája 2013 pre porušenie základného práva na súdnu ochranua práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nieje daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súduposkytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti uzneseniu okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravnýprostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky malkrajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená v tomto rozsahuprávomoc ústavného súdu. Treba tiež dodať, že sťažovateľka právo podať odvolanie ajvyužila.
Sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu okresného súdu v konaní vedenom podsp. zn. 28 Er 85/2012 pre porušenie základného práva na súdne konanie bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na súdne konanie v primeranej lehotepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva naprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavnýsúd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súdeuplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01,I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádzak namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavneneopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodovskončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).
Z podania sťažovateľky vyplýva, že napadnuté konanie bolo na okresnom súdeskončené 29. mája 2013 uznesením č. k 28 Er 85/2012-38. Pokiaľ z tvrdení sťažovateľkyvyplýva, že prieťahy v konaní vedenom okresným súdom spočívali v oneskorenompredložení odvolania sťažovateľky krajskému súdu, treba konštatovať, že aj odvolaciekonanie pred krajským súdom bolo skončené 30. septembra 2015 uznesením č. k.8 CoE 31/2015-163, ktoré bolo sťažovateľke (jej právnemu zástupcovi) doručené podľaobsahu sťažnosti 7. decembra 2015. Sťažovateľka sa napriek uvedeným skutočnostiam naústavný súd obrátila so svojou sťažnosťou až podaním z 29. januára 2016, t. j. v čase, keďporušenie označeného základného práva na súde, ktorý sťažovateľka označila za účastníkakonania, už netrvalo a konanie o jej sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilénaplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, a pretože sťažovateľka sa v predmetnej vecidomáhala aj ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v čase, keďv označenom konaní pred okresným súdom namietané porušenie práva už netrvalo, a tedabola odstránená jej právna neistota, jej sťažnosť bolo treba v tejto časti odmietnuť prezjavnú neopodstatnenosť.
Sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 8 CoE 31/2015z 30. septembra 2015 pre porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva naspravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru trebapovažovať za neprípustnú.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienkunesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustnéproti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súduodňala možnosť konať pred súdom.
Jadrom argumentácie sťažovateľky je, že krajský súd nesprávne interpretoval obsahpísomného vyhlásenia manželov ⬛⬛⬛⬛, keď vychádzal z použitého slovnéhooznačenia, a nie zo skutočného obsahu vyhlásenia. Tým došlo k tomu, že exekúcia nazáklade právoplatného rozsudku neprebehne, pretože potom, čo námietkam povinného protiupovedomeniu o začatí exekúcie bolo v celom rozsahu vyhovené, bude nevyhnutnéexekučné konanie zastaviť.
Hoci z ustanovenia § 239 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku možno vyvodiť, žeproti uzneseniu krajského súdu podľa tohto ustanovenia nie je dovolanie prípustné,neznamená to, že by dovolanie v prípadoch takéhoto druhu nebolo vôbec prípustné.Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdnehoporiadku, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade prichádzala do úvahy prípustnosťdovolania na základe uvedeného zákonného ustanovenia.
Sťažovateľka vlastne tvrdí, že nesprávnym právnym posúdením obsahu vyhláseniamanželov ⬛⬛⬛⬛ došlo k tomu, že exekúcia sledujúca realizáciu právoplatnepriznaných práv sťažovateľky neprebehne. Sťažovateľka teda tvrdí, že postupomvšeobecných súdov jej bola odňatá možnosť ako oprávnenej konať v rámci exekučnéhokonania.
Ústavný súd navyše (nad rámec námietok uplatňovaných sťažovateľkou) poukazujena to, že uznesenie krajského súdu bolo možné považovať za tzv. „prekvapivé rozhodnutie“,keďže je založené na takom právnom posúdení, ktorým sa povinný nebránil a ktoré aniokresný súd nepoužil. Prichádza teda do úvahy námietka, podľa ktorej krajský súd mal daťnajprv účastníkom konania možnosť posúdiť vec z hľadiska toho, aký je skutočný obsahvyhlásenia manželov ⬛⬛⬛⬛, a len potom vo veci rozhodnúť. I tento postupkrajského súdu naznačuje eventualitu odňatia možnosti účastníkovi konania konať predsúdom.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. februára 2016