znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 157/2014-38

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   septembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca spravodajca)   a Lajosa   Mészárosa   v   konaní   o   sťažnosti   V. K.,   zastúpeného   advokátom JUDr. Ivanom Kotrbancom, Advokátska kancelária, Františkánske námestie 3, Bratislava, ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 15/2012 (pôvodne pod sp. zn. 7 C 19/1996), takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Galanta   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15 C 15/2012   v   období   po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 126/08 z 12. júna 2008 p o r u š e n é   b o l i.

2. V. K. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Galanta p o v i n n ý   zaplatiť   mu do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   V. K. p r i z n á v a   úhradu   trov   konania   v   sume   417,98   €   (slovom štyristosedemnásť   eur   a   deväťdesiatosem   centov),   ktorú j e   Okresný   súd   Galanta p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ivana Kotrbanca, Advokátska kancelária, Františkánske námestie 3, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. II. ÚS 157/2014 z 24. apríla 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   V. K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 15/2012 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 7 C 19/1996, ďalej aj „namietané konanie“) v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 126/08 z 12. júna 2008.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že   ústavný   súd   nálezom   č.   k.   I.   ÚS   69/2003-31 z 11. júna 2003 rozhodol, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 19/1996 porušil jeho právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.   Ústavný   súd   v   označenom   náleze   okresnému   súdu   prikázal,   aby   konal bez zbytočných prieťahov, sťažovateľovi priznal primerané zadosťučinenie a náhradu trov právneho zastúpenia.

Nálezom č. k. I. ÚS 126/2008-26 z 12. júna 2008 ústavný súd rozhodol, že okresný súd   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   19/1996   v   období   po   vydaní   nálezu   č.   k. I. ÚS 69/2003-31 z 11. júna 2003 porušil základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd   v   označenom   náleze sťažovateľovi   priznal   primerané   zadosťučinenie   a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia. V tomto náleze ústavný súd neprikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 19/1996 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov, s odôvodnením, že mu to už prikázal v náleze č. k. I. ÚS 69/2003-31 z 11. júna 2003 a tento príkaz je naďalej aktuálny.

V   ďalšom   sťažovateľ   uviedol,   že   v   čase   po   nadobudnutí   právoplatnosti   nálezu č. k. I. ÚS   126/2008-26   z   12.   júna   2008   v   občianskoprávnom   konaní   vedenom   sp.   zn. 7 C 19/1996 došlo k týmto skutočnostiam:

«Uznesením   č.   k.   23   Co   110/2008-343   z   31.   júla   2008   odvolací   Krajský   súd v Trnave...   zrušil   rozsudok   súdu   1.   stupňa   z   20.   apríla   2006   a   doplňujúci   rozsudok z 9. októbra 2007 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie....

Po   vrátení   veci   okresný   súd   dal   pôvodnému   konaniu   vedenému   pod   sp.   zn. 7C 19/1996 novú spisovú značku a zaregistroval ho pod sp. zn. 15C 15/2012. Toto konanie nie je do dnešného dňa ukončené ani na prvom stupni. Posledné pojednávanie uskutočnené dňa 22. novembra 2013 bolo odročené na neurčito....

Ústavný súd už v náleze č. k. I. ÚS 69/2003-31 z 11. júna 2003 konštatoval, že: „nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver takej zložitosti posudzovanej veci, ktorá   by   mohla   negatívne   ovplyvniť   jej   doterajší   priebeh   konania“.   Ide   teda   o   vec štandardnú, ktorá je bežnou súčasťou agendy všeobecných súdov v Slovenskej republike. Pokiaľ   ide   o   „správanie“   sťažovateľa...   sťažovateľ   ani   v   čase   po   právoplatnosti nálezu č. k. I. ÚS 126/2008-26 z 12. júna 2008 nezmenil svoj aktívny prístup a ako účastník sa   osobne   zúčastnil   všetkých   pojednávaní,   pričom   prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu promptne reaguje na všetky pokyny konajúcich súdov.

...   V   predchádzajúcich   nálezoch...   ústavný   súd   poukázal   na   viacero   období neefektívneho   konania   okresného   súdu   na   základe   čoho   napokon   zhrnul,   že   došlo k porušeniu   označených   základných   ľudských   práv   sťažovateľa   garantovaných   ústavou i Dohovorom.   Pokiaľ   ide   o   hodnotenie   úseku   konania   po   nadobudnutí   právoplatnosti v poradí posledného nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 126/2008-26 z 12. júna 2008, teda po 15. júli 2008, treba uviesť, že zbytočné prieťahy spôsobuje naďalej neefektívna procesná činnosť, ako aj nekvalifikované meritórne rozhodovanie okresného súdu. Svedčí o tom fakt, že boli zrušené všetky tri jeho doteraz vydané meritórne rozsudky, vrátane toho, ktorý bol vydaný až po nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu z 12. júna 2008...»

Sťažovateľ požiadal, aby ústavný súd „v súlade so svojou aktuálnou judikatúrou posudzoval   porušenie   namietaných   základných   práv   sťažovateľa   v   konaní   sp.   zn. 15C 15/2012 (pôvodne sp. zn. 7C 19/1996) ako celok, to znamená, aby hodnotil aj obdobia, počas   ktorých   vo   veci   rozhodovali   vyššie   súdy,   konkrétne   krajský   súd   a   najvyšší   súd (k tomu pozri rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci A. R., spol. s r. o. proti Slovenskej republike č. 13960/2006)...“.

Sťažovateľ   žiadal   priznať   aj   finančné   zadosťučinenie,   čo   odôvodnil   tým,   že   sú „... neustále generované zbytočné prieťahy už vyše sedemnásť rokov intenzívne prežívať značnú právnu neistotu spojenú s pocitmi krivdy a úzkosti, frustrácie a nespravodlivosti. Strácajú   už   aj   posledné   zvyšky   dôvery   v   právny   štát,   pretože   takto   vykonávaná spravodlivosť sa javí iba ako karikatúra spravodlivosti“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1) Základné právo V. K. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Galante v konaní vedenom pod sp. zn. 15C 15/2012 (pôvodne pod sp. zn. 7C 19/1996) porušené bolo.

2) Okresnému súdu v Galante v konaní vedenom pod sp. zn. 15C 15/2012 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3)   V. K.   priznáva primerané finančné zadosťučinenie   v sume 20.000,-   €   (slovom dvadsaťtisíc eur), ktoré je Okresný súd v Galante povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4) V. K. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Okresný súd v Galante povinný vyplatiť mu na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ivanovi Kotrbancovi č..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Okresný   súd   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   zaujal   k   sťažnosti   stanovisko vo vyjadrení sp. zn. Spr 527/2014 doručenom ústavnému súdu 16. júna 2014, v ktorom podrobne uviedol chronológiu vykonaných úkonov a následne uviedol:

„Z uvedeného rozpisu úkonov súdu je zrejmé, že súd v danom prípade po náleze Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 126/08 z 12.6.2008 koná stále, bez prieťahov, vykonáva úkony,   ktoré   sú   nutné.   Na   prejednanie   veci   a   vykonávanie   dokazovania   súd   určuje   aj mimoriadne   termíny   pojednávania,   ktoré   sú   vykonávané   mimo   rámca   bežných pojednávacích dní a to tak,   aby sa tieto uskutočnili v čo najkratšom možnom termíne. Účastníci konania sústavne navrhujú nové dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú účelné   a   vedú   k   objasneniu   skutočností   nimi   tvrdených   a   potrebných   pre   rozhodnutie vo veci.“

K   vyjadreniu   okresného   súdu   sťažovateľ   zaujal   stanovisko   podaním   doručeným ústavnému súdu 2. júla 2014, v ktorom okrem iného uviedol:

«... Dovoľujem si upozorniť na skutočnosť, že v tomto „nekonečnom“ súpise úkonov nie je ani jediný bod, ktorý by poukazoval na akékoľvek komplikácie v konaní, ktoré svojim počínaním zapríčinil sťažovateľ. Sťažovateľ sa v tomto (z časového hľadiska už bezútešnom) súdnom konaní osobne zúčastnil všetkých pojednávaní. Prostredníctvom svojho právneho zástupcu promptne reaguje na akékoľvek požiadavky okresného súdu.

V predloženom zozname úkonov okresného súdu však možno identifikovať viacero období zbytočných prieťahov (v skutočnosti je celé konanie jeden zbytočný prieťah - o tom podrobnejšie nižšie), ktoré možno pripísať na vrub okresného súdu. Z najnovších za všetky uvádzam aspoň jeden príklad.

Na pojednávaní dňa 18. apríla 2006 okresný súd vypočul ako svedka P. V. Spolu s výpoveďou do zápisnice zaprotokoloval i presnú adresu tohto svedka. O vyše sedem rokov neskôr, dňa 10. októbra 2013 sa okresnému súdu vrátila nedoručená zásielka s predvolaním na   pojednávanie pre P. V.   Dôvod:   okresný   súd   neuviedol   správnu   adresu,   hoci   ju   mal k dispozícii v zápisnici z 18. apríla 2006. Zo zoznamu úkonov okresného súdu vyplýva i to, že   dňa   4.   novembra   2013   prevzal   správu   od   Registra   obyvateľov   SR   Banská   Bystrica s adresou P. V.. Okresný súd si teda komplikovane zadovažoval správnu adresu svedka, hoci ju mal roky k dispozícii priamo v spise, kam si ju sám zaprotokoloval.

2. Následkom toho, že P. V. z viny okresného súdu nebol prítomný na pojednávaní dňa 11. októbra 2013, na ktorom boli vypočutí svedkovia protistrany, okresný súd musel vytýčiť ďalšie pojednávanie a znovu zabezpečovať technicky i časovo náročnú projekciu filmového diela, ku ktorému sa všetci svedkovia vyjadrovali V tomto stanovisku nemôžem nespomenúť, že konanie sp. zn. 15 C 15/2012 (pôvodne sp. zn. 7 C 19/1996) bolo možné definitívne rozhodnúť na prvom pojednávaní ešte v roku 1996 (§ 114 ods. 1 OSP). Pretože súd pozná zákon, stačilo už len krátke no sústredené Štúdium spisu zákonným sudcom. Toto by bolo ešte i dnes žiadúce! Pre pochopenie stručne načrtnem zákonný i skutkový rámec podstaty veci...

Z opísaných príčin sa vidí celé konanie sp. zn. 15 C 15/2012 ako jeden zbytočný prieťah. S poukazom na to, čo bolo uvedené vyššie, s prekvapením konštatujem, že okresný súd stále   nemieri   k urýchlenému   ukončeniu   konania   (§   6,   § 100,   §   114   OSP).   Z jeho vyjadrenia   z   10.   júna   2014   totiž   expressis   verbis   vyplýva,   že   v   súčasnosti   pracuje na ustanovení ďalšieho znalca k otázkam, ktoré sú pre podstatu veci irelevantné. K doteraz premárneným 18-tim rokom zrejme pribudnú ďalšie! To množstvo peňazí účastníkov i štátu, čo si toto konanie doteraz vyžiadalo mohlo byť pri čo i len trochu sústredenejšom prístupe všeobecných   súdov   využitých   omnoho   účelnejšie   inde.   O   nenávratne   stratenom   čase, prežitom   v   strese   a   utrpení   v   právnej   neistote   s   pocitmi   krivdy,   úzkosti   a   frustrácie dotknutých osôb a ich sklamaní z tohto zlyhania Štátnej moci ani nehovoriac. Nádejam sa, že   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   som   v   skratke   objasnil,   prečo   sa   mi   takto vykonávaná   spravodlivosť   po   viac   ako   18-tich   rokoch   nutne   javí   iba   ako   karikatúra spravodlivosti.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z   obsahu   sťažnosti   a   zo   súvisiaceho   súdneho   spisu   okresného   súdu   sp.   zn. 15 C 15/2012 (pôvodne sp. zn. 7 C 19/1996) ústavný súd zistil v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 126/08 z 12. júna 2008 nasledujúci priebeh a stav konania ku dňu vydania tohto nálezu:

Dňa 5. mája 2008 okresný súd doručil spis Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský   súd“)   na   účely   rozhodnutia   o odvolaní;   vec   bola   krajským   súdom   vedená pod sp. zn. 23 Co 110/08.

Dňa 14. mája 2008 krajský súd spis zapožičal okresnému súdu, ktorý ho zapožičal ústavnému súdu; krajskému súdu bol vrátený 20. júna 2008.

Krajský súd uznesením sp. zn. 23 Co 110/08 z 31. júla 2008 rozsudok súdu prvého stupňa a doplňujúci rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; spis bol okresnému súdu vrátený 12. augusta 2008.

Dňa 30. septembra 2008 sa na okresnom súde uskutočnilo pojednávanie, na ktorom boli sťažovateľ aj jeho právny zástupca (JUDr. Kotrbanec) prítomní; pojednávanie bolo odročené s tým, že bude predvolaný svedok V. a ďalší svedkovia, ktorých mal právny zástupca žalobcov oznámiť do 20 dní; po predchádzajúcich urgenciách bolo okresnému súdu vyjadrenie právnych zástupcov žalobcov doručené 9. decembra 2008.

Dňa   29.   januára   2009   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   bol   sťažovateľ prítomný;   pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   s   tým,   že   právny   zástupca žalobcov do 10   dní   spresní   petit   (právny   zástupca   žalobkyne   v   1.   rade   spresnil   petit 13. februára 2009).

Dňa   24.   marca   2009   okresný   súd   uznesením   pripustil   zmenu   návrhu   (označené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 2. apríla 2009).

Dňa   24.   apríla   2009   okresný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľa (JUDr. Kotrbanca),   aby   v   lehote   10   dní   písomne   oznámil,   aké   dokazovanie   vzhľadom na zmenu petitu navrhuje; vyjadrenie právneho zástupcu bolo okresnému súdu doručené 7. mája 2009.

Dňa 26. júna 2009 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom účastníci konania boli prítomní; pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Dňa 13. júla 2009 právny zástupca žalobcov (Š.) doručil okresnému súdu podanie označené ako „dokazovanie v konaní - vypočutie svedkov“.

Dňa 16. júla 2009 právny zástupca sťažovateľa doručil okresnému súdu vyjadrenie k návrhom na dokazovanie.

Dňa   24.   júla   2009   okresný   súd   doručoval   účastníkom   konania   podanie právneho zástupcu   sťažovateľa zo   16. júla 2009   a podanie právneho   zástupcu   žalobcov z 13. júla 2009.

Dňa   10.   septembra   2009   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   boli   účastníci prítomní; okresný súd pojednávanie odročil na 22. október 2009.

Dňa   22.   októbra   2009   sa   uskutočnilo   ďalšie   pojednávanie   za   účasti   účastníkov konania, na ktorom bol vyhlásený rozsudok (okresný súd žalobu zamietol).

Dňa 10. decembra 2009 žalobkyňa v 1. rade doručila okresnému súdu odvolanie proti rozsudku, ktoré okresný súd v ten istý deň zaslal na vyjadrenie ostatným účastníkom konania.

Dňa 23. decembra 2009 aj žalobca v 2. rade doručil okresnému súdu odvolanie, ktorého okresný súd 8. januára 2010 vyzval na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie (v sume 597 €); žalobca v 2. rade ho zaplatil 22. januára 2010.

Dňa   1.   februára   2010   okresný   súd   doručil   spis   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o odvolaniach; odvolacie konanie bolo vedené pod sp. zn. 23 Co 29/2010.

Dňa   13.   septembra   2010   sa   uskutočnilo   pojednávanie   pred   odvolacím   súdom. Účastníci neboli prítomní. Krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdil. Právoplatnosť nadobudol 25. októbra 2010.

O odvolaniach   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   23 Co 29/2010-684 z 13. septembra 2010, ktorým potvrdil odvolaniam napadnutý rozsudok okresného súdu; spis bol okresnému súdu vrátený 15. októbra 2010.

Dňa   18.   októbra   2010   okresný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľa na vyčíslenie trov konania a následne 15. novembra 2010 uznesením č. k. 7 C 19/1996-695 uložil žalobcom zaplatiť 4 429,13 € sťažovateľovi z titulu náhrady trov konania.

Dňa 22. novembra 2010 právna zástupkyňa žalobkyne v 1. rade podala dovolanie a dňa 26. novembra 2010 podal dovolanie aj žalobca v 2. rade.

Dňa 27. decembra 2010 okresný súd predložil spis Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), kde bol zaevidovaný pod sp. zn. 3 Cdo 236/2010 a 3 Cdo 237/2010.

Najvyšší súd o dovolaniach žalobcov rozhodol uznesením sp. zn 3 Cdo 236/2010 zo 14.   apríla   2011,   ktorým   rozhodnutie   krajského   súdu   sp.   zn.   23   Co   29/2010 z 13. septembra   2010   zrušil   a   vec   vrátil   krajskému   súdu   na ďalšie   konanie;   spis   bol okresnému súdu doručený 2. mája 2011.

Dňa 3. mája 2011 bol spísaný úradný záznam: „Dňa 3. mája 2011 bolo uznesenie NS SR sp. zn. 3 Cdo 236/2010 zo 14. apríla 2011 zapísané ako nový návrh a spis dostal novú sp. zn. 8 C 145/2011, s ktorým bol spojený pôvodný spis tunajšieho súdu sp. zn. 7 C 19/96. Po preštudovaní uznesenia NS SR si súdna tajomníčka uvedomila, že uznesením NS SR bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Trnave 23 Co 29/2010 zo dňa 13. 9. 2010 pre procesné pochybenia, ale rozsudok Okresného súdu v Galante zatiaľ zrušený nebol. Z toho dôvodu bol   spis   8   C   145/2011   ako   chybný   zápis   a   spis   7   C   19/96   bol   odpojený   zo   spisu 8 C 145/2011“; na tomto základe okresný súd 27. mája 2011 doručil spis krajskému súdu na „ďalšie konanie v zmysle uznesenia NS SR č. k. 3 Cdo 236/2010 zo dňa 14. 4. 2011.“Krajský súd uznesením sp. zn. Co 150/2011 zo 14. decembra 2011 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie; spis bol okresnému súdu doručený 18. januára 2012; vec je okresným súdom vedená pod sp. zn. 15 C 15/2012.

Dňa   31.   júla   2012   sa   uskutočnilo   pojednávanie   za   účasti   účastníkov   konania; pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že žalobcovia do 20 dní okresnému súdu oznámia, ktorý z navrhnutých dôkazov žiadajú vykonať ako prvý a aké technické pomôcky sú na to potrebné.

Dňa 1. októbra 2012 okresný súd uznesením sp. zn. 15 C 15/2012 nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru elektrotechniky; dňa 16. novembra 2012 okresný súd zaslal spis znalcovi.

Dňa 9. januára 2013 znalec požiadal o predĺženie lehoty na vypracovanie znaleckého posudku a následne ho 25. januára 2013 doručil okresnému súdu.

Dňa 12. apríla 2013 sa uskutočnilo pojednávanie za účasti účastníkov konania, bol na ňom vypočutý znalec a následne bolo odročené na neurčito (účastníkom bolo uložené, aby v lehote 10 dní oznámili, aké dôkazy navrhujú vykonať).

Dňa   11.   októbra   2013   sa   uskutočnilo   ďalšie   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na 22. november 2013.

Dňa   15.   novembra   2013   žalobca   v   2.   rade   doručil   okresnému   súdu „návrh na uzavretie súdneho zmieru“.

Dňa 22. novembra 2013 sa uskutočnilo za účasti účastníkov konania pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito.

Dňa   5.   decembra   2013   žalobkyňa   v   1.   rade   doručila   okresnému   súdu   návrh na doplnenie dokazovania, ktorý okresný súd 7. januára 2014 zaslal na vyjadrenie právnemu zástupcovi sťažovateľa.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   ako   aj   porušenia   čl.   6   ods.   1   dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP v znení účinnom v relevantnom čase, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o ochrane autorských práv a zaplatenie 250 000 Sk s príslušenstvom. Ústavný súd v náleze sp. zn. I. ÚS 126/08 z 12. júna 2008 síce konštatoval, že vec sťažovateľa nie je skutkovo ani právne zložitá, ale po vrátení veci okresnému súdu (po úspešnom dovolaní žalobcov) a zmene petitu konania je (bolo)   potrebné,   aby okresný   súd doplnil   dokazovanie výsluchom   svedkov   a nariadil znalecké dokazovanie, čo sťažuje objektívne postup po faktickej stránke (vec je fakticky zložitejšia).

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o   tom,   či   v   namietanom   konaní   pred   okresným   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd konštatuje, že v období po právoplatnosti nálezu sp. zn. I. ÚS 126/08 z 12. júna 2008 (15. júla 2008) nezistil také skutočnosti   na   strane   sťažovateľa,   ktoré   by   významným   spôsobom   ovplyvnili   dĺžku namietaného konania.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu označených práv sťažovateľa, bol postup okresného súdu v namietanom konaní. Ústavný   súd   konštatuje,   že   v období   po   právoplatnosti   nálezu   sp.   zn.   I. ÚS 126/2008 z 12. júna 2008 bol postup okresného súdu v zásade plynulý, ale námietky sťažovateľa musí hodnotiť   v kontexte   doterajšej   zjavne   neprimeranej   dĺžky   konania.   Ústavný   súd   v tejto súvislosti poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého je z ústavného hľadiska neakceptovateľné,   aby   namietané   konanie   nebolo   ani   po   18   rokov   od jeho   začatia právoplatne skončené, a to aj napriek tomu, že v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 126/08 z 12. júna 2008 bol postup okresného súdu pomerne plynulý. Vzhľadom na doterajšiu dĺžku namietaného konania a už ústavným súdom uložený príkaz konať bez zbytočných prieťahov ho však nemožno považovať za dostatočne efektívny.

Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol, že okresný súd svojím neefektívnym postupom v namietanom konaní spôsobil zbytočné prieťahy, a tým porušil základné právo sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto rozhodnutia).

Ústavný súd aj napriek záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   neprikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal bez zbytočných prieťahov, vzhľadom na to, že táto povinnosť mu už bola uložená nálezom sp. zn. I. ÚS 126/08 z 12. júna 2008 (m. m. IV. ÚS 45/07, IV. ÚS 99/07).

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   navrhol,   aby   mu   bolo   priznané   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 20 000 €, pretože: „Sťažovateľ a jeho najbližší musia pre okresným súdom neustále generované zbytočné prieťahy už vyše sedemnásť rokov intenzívne prežívať značnú právnu neistotu spojenú s pocitmi krivdy a úzkosti, frustrácie a nespravodlivosti. Strácajú už aj posledné zvyšky dôvery v právny štát, pretože takto vykonávaná spravodlivosť sa javí iba ako karikatúra spravodlivosti.“

Vzhľadom na všetky okolnosti danej veci (okrem iného aj skutočnosť, že nálezom sp. zn. I. ÚS 126/08 z 12. júna 2008 bolo sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie 60 000 Sk, ale tiež, že v období po nadobudnutí právoplatnosti označeného nálezu z 12. júna 2008 okresný súd v zásade konal plynulo, aj keď neefektívne) ústavný uznal za odôvodnené priznať   sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia   zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti a s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa považuje za primerané v sume 2 000 €.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu (bod 3 tohto nálezu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   v   súvislosti   s   jeho   právnym   zastupovaním advokátom JUDr. Ivanom Kotrbancom. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2012, ktorá bola 781 €, keď išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2013, a za prvý polrok 2013, ktorá bola 804 €, keď išlo o úkony vykonané v roku 2014. Úhradu   priznal   za   tri   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia,   podanie sťažnosti, písomné podanie na súd) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“).   Za   dva   úkony   vykonané   v   roku   2013   tak   priznal po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, za jeden úkon vykonaný v roku 2014 úhradu 134 €, režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony vykonané v roku 2013 po 7,81 € a za úkon vykonaný v roku 2014 v sume 8,04 €, čo spolu predstavuje sumu 417,98 €.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) (bod 4 tohto nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2014