znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 157/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. A. Š., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 41/01 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. A. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. decembra 2009 doručená sťažnosť Mgr. A. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 41/01 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 41/01 (predtým   vedeným   pod   sp.   zn.   5   C   84/93),   ktorého   predmetom   bolo   vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, bol sťažovateľ v postavení odporcu. Napadnuté konanie   začalo   v septembri   1993   a   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   5   C   41/01-919 z 24. septembra 2009, právoplatným 18. októbra 2009, o schválení zmieru medzi účastníkmi konania bolo ukončené.

Podľa názoru sťažovateľa „Od začiatku konania, teda od roku 1993 bolo samotné konanie   vedené   neúčelne a bez   záujmu   toto   vyriešiť.   Pojednávania   boli   sporadické   a neprinášali žiadny efekt ani posun vpred, práve naopak, po rokoch som bol vždy tam, kde na začiatku, ba dá sa povedať, že ešte horšie, nakoľko celé roky som mal len a len finančné výdavky tak s pojednávaniami ako aj s nevysporiadanými spoločnými dlhmi v súvislosti s nehnuteľnosťou(...)

(...)chcem poukázať na neobyčajne zdĺhavý priebeh a celkovú dĺžku napadnutého konania,   ktoré   trvalo   16   rokov   bez   právneho   rozhodnutia   a   v   priebehu   ktorého   sa prejavovali ničím neodôvodnené zbytočné prieťahy, spočívajúce v málo plynulej, pomalej, nedostatočnej a neefektívnej činnosti okresného súdu, následkom čoho som prišiel nielen o finančné prostriedky, trpel som pretrvávajúcou právnou neistotou a tiež poukazujem na skutočnosť, že nemožno od občana v právnom štáte, ktorým Slovenská republika podľa ústavy jednoznačne je, dosť dobre spravodlivo žiadať, aby ako účastník súdneho konania čakal na jeho právoplatné skončenie a výsledok súdneho sporu 16 rokov a rozhodnutie bolo vydané výlučne z dôvodu smrti navrhovateľky.“.

Sťažovateľ   zároveň   uviedol,   že   má   vedomosť   o potrebe   využitia   právneho prostriedku   v podobe   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   podľa   §   67   a nasl.   zákona č. 757/2004 Z.   z.   o súdoch a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „zákon   o súdoch“),   ako   aj   o ustálenej   judikatúre   ústavného   súdu v prípadoch prieťahov v konaní a smerovaní sťažnosti len proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci. V danom prípade je sťažovateľ toho názoru, že „(...) je potrebné jednoznačne postupovať podľa čl. 53 ods . 2 nakoľko(...) ide jednoznačne o dôvody hodné osobitného zreteľa. Tak závažná situácia akou bola smrť bývalej manželky náhle zmenila situáciu,   ktorú nebolo možné predvídať a teda som ani nemohol predvídať,   že takéto okolnosti mi znemožnia využiť možnosť podania sťažnosti na prieťahy v konaní, kde už som bol vtom čase v zúfalej situácii najmä z finančných dôvodov a plánoval som zmeniť advokáta aj z dôvodu, že tvrdenia môjho právneho zástupcu v súvislosti so sťažnosťami, ktorých podanie stále odkladal a zdôvodňoval tak osobnými ako aj pracovnými dôvodmi vo vzťahu k osobe sudkyne, neboli pre mňa v danej situácii prijateľné. Všetky moje snahy a plánované riešenia náhle zmenila uvedená smrť bývalej manželky.“.

Sťažovateľ   napokon   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   jeho ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie a aby následne nálezom takto rozhodol:

„Základné právo Mgr. A. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2(...) s prihliadnutím na č. 53 ods. 2 a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...), postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 84/93 (5C 41/2001) porušené bolo.

Mgr. A. Š. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 60.000EUR, ktoré je mu Okresný súd Martin povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Mgr. A. Š. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume cca 3.000EUR, (presne špecifikovanú JUDr. Š.), ktorú je Okresný súd Martin povinný vyplatiť advokátovi JUDr. M. Š.(...), na jeho účet do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ   súčasne   žiadal,   aby   mu   z   dôvodu   jeho   nepriaznivých   osobných, majetkových   a   zárobkových   pomerov   bol   v   konaní   pred   ústavným   súdom   ustanovený advokát.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. 5 C 84/93, neskôr vedenom pod sp. zn. 5 C 41/01.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

1.   Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   jednou   z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr. I. ÚS 120/02, I. ÚS 124/04). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty na včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy začala v okolnostiach danej veci plynúť dňom, keď sa sťažovateľ „dozvedel“ o zbytočných prieťahoch, teda o „inom zásahu“ okresného   súdu,   ktorého   označil   za   účastníka   tohto   konania.   Napadnuté   konanie   bolo ukončené uznesením o uzavretí zmieru medzi účastníkmi. Uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 8. októbra 2009, teda sťažovateľ sa o namietaných zbytočných prieťahoch mohol dozvedieť najneskôr v uvedený deň. Pretože predmetná sťažnosť bola podaná osobne na ústavnom súde v čase (18. decembra 2009), keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd sa už nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok uvedených v sťažnosti. Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť posúdiť ako návrh podaný oneskorene.

2. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Zo   samotnej   sťažnosti,   ako   aj   z pripojeného   uznesenia   okresného   súdu   č.   k. 5 C 41/01-919   z 24.   septembra   2009   jednoznačne   vyplýva,   že   napadnutý   postup   na okresnom súde v čase podania predmetnej ústavnej sťažnosti už netrval, keďže sťažovateľ uvedené uznesenie o schválení zmieru medzi účastníkmi konania prevzal 8. októbra 2009 a toto nadobudlo právoplatnosť 18. októbra 2009.

Sťažovateľ sa napriek uvedeným skutočnostiam obrátil na ústavný súd so svojou sťažnosťou   až   podaním   z 18.   decembra   2009,   t.   j.   v čase,   keď   porušenie   označeného základného   práva   na   súde,   ktorý   sťažovateľ   označil   za   účastníka   konania,   už   netrvalo a konanie o jeho sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý   ústavný   súd   poskytuje   vo   vzťahu   k základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy   a právu   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Ústavný   súd   napokon   poukazuje aj   na   rozhodnutie   Európskeho   súdu   pre   ľudské práva, podľa ktorého je v súlade s praxou ústavného súdu preskúmavať podobné sťažnosti,

iba ak napadnuté konanie stále prebieha „(...) was in accordance with the Constitutional Court  s practice to examine similar complaints only where the proceedings complained of are pending (...)“ - Mazurek v. Slovenská republika, sťažnosť č. 16970/05, 3. marec 2009.

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti,   a pretože   sťažovateľ   sa   v predmetnej   veci domáhal ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   v čase,   keď   v označenom   konaní   pred   okresným   súdom   namietané   porušenie práva   už   netrvalo,   a   teda   bola   odstránená   jeho   právna   neistota,   pripadalo   do   úvahy odmietnutie predmetnej ústavnej sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Samotný   sťažovateľ   v sťažnosti   preukázal   poznanie   judikatúry   ústavného   súdu týkajúcu sa predpokladu, že „(...) sťažnosť musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu verejnej moci do označeného základného práva(...)“. Zároveň uviedol, že vzhľadom na tak závažnú situáciu, ako je smrť jeho bývalej manželky, sú tu dané dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd by mal podľa nich postupovať.

Túto argumentáciu sťažovateľa ústavný súd nemohol akceptovať. Bez pochybností bola smrť blízkej osoby (bývalej manželky) vážnou udalosťou v živote, no táto nemala vplyv   na   možnosť   včasného   a účinného   uplatnenia   práv   sťažovateľom.   Skutočnosť,   že sťažovateľ následne dobrovoľne uzavrel zmier s právnym nástupcami bývalej manželky, t. j. svojimi deťmi, a takto sa rozhodol ukončiť konanie pred okresným súdom, neospravedlňuje, a teda ani nie je dôvodom hodným osobitného zreteľa, pre ktorý by sa mal ústavný súd odchýliť od svojej ustálenej praxe.

3. Okrem uvedeného podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   a slobôd   účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či   sú   splnené podmienky na konanie   pred   ním.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého má právo podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) alebo od 1. apríla 2005 podľa ustanovenia § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona o súdoch, t. j. podanie sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi príslušného súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a rovnako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona o súdoch, alebo ak   sa   preukáže,   že   sťažovateľ   túto   podmienku   nesplnil   z dôvodov   hodných   osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd tiež opakovane konštatoval, že podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa   §   62   zákona   o   súdoch   zásadne   považuje   za   účinný   prostriedok   ochrany   takých základných   práv,   ktoré   súvisia   so   základným   právom   na   súdnu   ochranu,   ako   aj   so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03). Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Inak povedané, keďže proti sudcovi všeobecného súdu, ktorý koná so zbytočnými prieťahmi, môže predseda okresného súdu iniciovať dokonca aj disciplinárne konanie, sťažnosť na prieťahy v zmysle citovaného zákona treba rozhodne považovať   za   účinný   prostriedok   nápravy.   Okrem   toho   ústavný   súd   poznamenáva,   že vyčerpanie účinného prostriedku nápravy, ktorý ustanovuje zákon o ústavnom súde, nie je v rozpore ani s príslušnými ustanoveniami dohovoru.

Sťažovateľ aj v tomto prípade vyslovil svoju „vedomosť“ o potrebe využitia tohto účinného prostriedku nápravy, no nevyužil ho opätovne argumentujúc dôvodmi hodnými osobitného zreteľa podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   ani   v tomto   prípade   nemohol   s argumentáciou   sťažovateľa   súhlasiť. Dôvody, ktoré sťažovateľ uvádza, nemohli mať a nemajú vplyv na možnosť uplatnenia prostriedku nápravy, akým je sťažnosť na prieťahy v konaní podaná predsedovi príslušného súdu.   Táto   možnosť   nápravy   sťažovateľovi   nebola   nijakým   spôsobom   odňatá,   resp. znemožnená. Sťažovateľ sťažnosť mohol využiť v priebehu trvajúceho konania pred, počas aj po udalostiach, ktoré zasiahli do jeho života, no nevyužil ju.

Ústavný   súd   opierajúc   sa   o svoju   stabilnú   judikatúru   (napr.   IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu niet dôvodu predpokladať, že by využitie sťažnosti podľa § 17 a nasl. zákona o štátnej správe súdov (s účinnosťou od 1. apríla 2005 podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch) neumožnilo účinnú ochranu základného práva sťažovateľa priznaného mu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde bolo potrebné jeho sťažnosť odmietnuť aj z dôvodu neprípustnosti.

S poukazom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   ako   celok,   preto   bolo   bez   právneho   významu rozhodovať   o   žiadosti   sťažovateľa   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   v   konaní   pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2010