znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 157/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   B.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   L.   M.,   Česká republika, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 5 ods. 5 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a 3 a čl. 40 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd a práva zaručeného v čl. 4 ods. 1 Protokolu   č.   7   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 6 C 81/06 zo 4. júla 2007 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co 24/08 z 13. novembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2009 doručená sťažnosť J. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 5 ods. 5 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a 3 a čl. 40 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva zaručeného v čl. 4 ods. 1   Protokolu   č.   7   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „protokol č. 7“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 C 81/06 zo 4. júla 2007 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 24/08 z 13. novembra 2008.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   si   v roku   1992   uplatnil   nárok   na odškodnenie na príslušnom orgáne Slovenskej republiky vo výške 36 385 Kčs, ktorá mu však   nebola   priznaná   v uplatňovanom   nároku   za   23   mesiacov   výkonu   trestu   odňatia slobody, ale iba za 13 mesiacov. Pri uplatňovaní svojich nárokov vychádzal zo skutočností, že rozsudkom Krajského vojenského súdu v Bratislave v konaní pod sp. zn. Ktr 222/50-I bol uznaný vinným zo zločinu zbehnutia podľa § 183 a § 189 vojenského trestného zákona z roku   1855   o bol   odsúdený   k   trestu   odňatia   slobody   v trvaní   5   mesiacov.   Rozsudkom Nižšieho vojenského súdu v Bratislave v konaní pod sp. zn. Vt 39/50/II bol uznaný vinným zo   zločinu   subordinácie   podľa   §   145,   §   146c   a §   149   a bol   odsúdený   k trestu   odňatia slobody   v trvaní   18 mesiacov,   rozsudkom   Nižšieho   vojenského   súdu   v   Brne   v konaní vedenom pod sp. zn. Vt 24/52 bol uznaný vinným z trestného činu vyhýbania sa služobným povinnostiam podľa § 270 ods. 1 písm. b) Trestného zákona a bol odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní 2 a pol roka.

V prieskumnom   konaní   podľa   zákona   č.   119/1990   Zb.   o súdnej   rehabilitácii v znení neskorších predpisov bol rozsudok Vojenského obvodového súdu v Brne v konaní pod sp. zn. 3 Rtv 31/91 zrušený a bolo rozhodnuté, že sa trest neukladá. Toto rozhodnutie však   uznesením   Mestského   súdu   Brno   v konaní   pod   sp.   zn.   1 Rt 7/2004   bolo   zrušené a vyslovené, že celý rozsudok z roku 1953 sa ruší a trestné stíhanie bolo zastavené. Prvé dva už uvedené rozsudky boli zrušené vo výroku o treste uznesením Vojenského obvodového súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Rtv 50/90 a bol mu uložený nový trest v trvaní 10 mesiacov nepodmienečne ako trest súhrný. V dôsledku odvolania proti tomuto rozsudku uznesením Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne v konaní pod sp. zn. Rto 10/92 bolo konanie zastavené pre amnestiu.

Sťažovateľ vyslovuje názor, že pokiaľ sa s ním zaobchádzalo v civilnom konaní pri uplatňovaní nároku ako by bol odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní 10 mesiacov nepodmienečne, hoci také právoplatné rozhodnutie neexistuje, bolo porušené jeho základné právo   na   odškodnenie   za   časť   jeho   nezákonného   väznenia.   Došlo   preto   aj   k porušeniu zásady   „ne   bis   in   idem“,   pričom   poukázal   na   judikatúru   všeobecných   súdov   v Českej republike. Ako dôkaz okrem iného uviedol, že uznesením Vojenského obvodového súdu v Bratislave sp. zn. 1 Nt 2/2008 z 24. februára 2008 bola povolená obnova konania druhého odsúdenia a následne bolo zastavené konanie pre porušenie zásady „ne bis in idem“.Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:«1. Rozsudkem Okresního soudu Bratislava III. ze dne 4. 7. 2007 č. j. 6 C 81/06-109 a rozsudkem Krajského soudu Bratislava ze dne 13. 11. 2008 č. j. 6 Co 24/08-166 bylo porušeno stěžovatelovo právo na spravedlivý proces podle článku 6 odst. 1 Úmluvy; soudní ochranu   podle   článku   36   odts.   1   Listiny   a článku   46   odst.   1   Ústavy;   odškodnění   za nezákonné věznění podle článku 5 odst. 5 Úmluvy, článku 36 odst. 3 Listiny a článku 46 odst. 3 Listiny; respektování zásady „ne bis idem“ podle článku 4 odst. 1 Protokolu č. 7 k Úmluvě, článku 40 odst. 5 Listiny a článku 50 odst. 5 Ústavy.

II. Rozsudky uvedené v bodě I. se zrušují. III. Stěžovateli se přiznává spravedlivé zadostiučinění ve výši 2.000,- Euro, které je Okresní soud Bratislava III. povinen zaplatit stěžovateli poštovní poukázkou do 60 dnů od vyhlášení tohoto nálezu

IV. Stěžovateli se podle advokátního tarifu přiznává náhrada nákladů tohoto řízení, kterou je Okresní soud Bratislava III povinen zaplatit na účet právního zástupce stěžovatele (…) do 60 dnů od vyhlášení tohoto nálezu.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný   súd   môže   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis III. US 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že rozsudkami okresného súdu sp. zn. 6 C 81/06 zo 4. júla 2007 a krajského súdu sp. zn. 6 Co 24/08 z 13. novembra 2008 došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny; práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru; práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu zaručeného v čl. 46 ods. 3 ústavy a v čl. 36 ods. 3 listiny, resp. práva na odškodnenie za nezákonné väznenie zaručeného   v čl.   5   ods.   5   dohovoru;   práva   na   rešpektovanie   zásady „ne   bis   in   idem“ zaručeného v čl. 50 ods. 5 ústavy, v čl. 40 ods. 5 listiny a v čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7.

1.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetnou   sťažnosťou   sťažovateľ napadol   označený   rozsudok   okresného   súdu,   ako   aj   rozsudok   krajského   súdu.   Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie okresného súdu, pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal krajský súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k okresnému súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny; práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva na rešpektovanie zásady „ne bis in idem“ zaručeného v čl. 50 ods. 5 ústavy, v čl. 40 ods. 5 listiny a v čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7, ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné pripomenúť, že nie   je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory   všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva, že: «(...)   V   prejednávanej   veci   pri   navrhovateľom   uplatnenom   nároku   na   zaplatenie odškodnenia vo výške 25.000,- Sk s úrokom z omeškania za obdobie od 9. 12. 1992 do 30. 4. 1995 vo výške 3% ročne a od 1. 5. 1995 do zaplatenia vo výške 22% ročne za dobu 10 mesiacov vykonaného trestu odňatia slobody, ktorá mu nebola vyplatená, súd prvého stupňa vykonal   dokazovanie   v   potrebnom   rozsahu   na   riadne   zistenie   skutkového   stavu   a   vec posúdil správne z hľadiska splnenia zákonných podmienok podľa ust. § 23 ods. 3 zák. č. 119/1990 Zb. Správne v dôvodoch svojho rozsudku konštatoval, že pôvodné odsudzujúce rozhodnutia neboli zrušené v celom rozsahu, ale len v časti výroku o treste, pretože výmera trestu   bola v zrejmom nepomere k stupňu nebezpečnosti   pre   spoločnosť a   uložený druh trestu bol v zrejmom nepomere s jeho zákonným účelom, uvedená časť tohto ustanovenia sa preto   nedá   aplikovať   na   daný   prípad.   Na   daný   prípad   bolo   pri   priznaní   odškodného potrebné aplikovať vetu druhú ust. § 23 ods. 3 zák. č. 119/1990 Zb., ako aj ust. § 9 ods. 1, 2, § 10, § 23, § 24 ods. 1, § 26, § 27 zák. č. 58/1969 Zb., § 227 Tr. por., § 489 Obč. zák. ktoré sa týkali spôsobu odškodňovania v prípade, ak došlo len k čiastočnej zmene odsudzujúceho súdneho   rozhodnutia.   V   takomto   prípade   sa   poskytuje   odškodnenie   len   so   zreteľom   na rozdiel   medzi   trestami   vykonanými   na   základe   pôvodného   rozsudku   a   ustanovenými primeranými trestami alebo novouloženými trestami, ako to správne v dôvodoch svojho rozsudku konštatoval aj súd prvého stupňa. K uloženiu nového trestu v danom prípade nedošlo len z dôvodu amnestie prezidenta republiky, preto súd prvého stupňa správne musel postupovať podľa § 227 Tr. por. a z toho dôvodu nový trest neuložil. Avšak k takémuto rozhodnutiu došlo pri nezmenenom výroku o vine z rozsudku Krajského vojenského súdu v Bratislave zo dňa 23.3.1950, č. k. Ktr 222/50-I, a rozsudku Nižšieho vojenského súdu Bratislava zo dňa 18.10.1950, č. k. Vt 39/50-II, pretože tak ako to súd odôvodnil vo svojom rozhodnutí, nebol zistený žiadny iný dôvod pre oslobodenie menovaného.

Nebol teda dôvod priznať navrhovateľovi odškodné za celý čas výkonu trestu odňatia slobody (23 mesiacov). Rozsudok v časti uznania navrhovateľa vinným nebol nikdy zrušený. Ak teda (napr.   aj z dôvodu amnestie prezidenta)   nedošlo k uloženiu nového trestu (pri nezmenenom   výroku   o   vine),   pri   určení   výšky   odškodného,   ktoré   má   byť   vyplatené poškodenému, nedá sa na daný prípad aplikovať vetné spojenie „... rozdiel medzi trestami vykonanými   na   základe   pôvodného   rozsudku   a   novouloženými   trestami.“   Bolo   preto potrebné pri poskytnutí odškodnenia vychádzať len z rozdielu medzi trestami vykonanými na základe pôvodného rozsudku a ustanovenými primeranými trestami (§ 23 ods. 3 veta druhá cit. zák.). Za výšku ustanoveného primeraného trestu súd v danom prípade mohol považovať 10 mesiacov, tak ako to po vykonanom dokazovaní bolo stanovené i v rozhodnutí trestného súdu, aj keď toto rozhodnutie bolo neskôr zrušené, vzhľadom na to, že nebolo prihliadnuté v trestnom konaní na amnestiu prezidenta. V tomto trestnom konaní totiž súd sa   najlepšie   oboznámil   so   skutkovým   stavom,   prihliadol   za   tým   účelom   najmä   na spoločenskú nebezpečnosť konania obžalovaného, vzal do úvahy skutočnosť, že vo výkone vojenskej služby mu bránilo jeho náboženské presvedčenie ako i to, že k tomuto sa aj v oboch prípadoch doznal, čo mu tiež poľahčilo. Ďalšou poľahčujúcou skutočnosťou bolo, že do spáchania trestného činu viedol poškodený riadny život. Po zhodnotení vyššie uvedených skutočností   dospel   súd   k   záveru,   že   k   stupňu   spoločenskej   nebezpečnosti,   pomerom páchateľa,   ako   aj   k   okolnostiam   prípadu   je   úmerný   trest   odňatia   slobody   ustanovený primeraný trest práve v trvaní 10 mesiacov. Na základe týchto skutočností sa skutočne poškodenému mohlo poskytnúť odškodnenie len ako rozdiel medzi trestami vykonanými na základe pôvodného rozsudku, t. j. 23 mesiacov a ustanovenými primeranými trestami, t. j. 10 mesiacov, t. j. za 13 mesiacov vykonaného trestu. Súd prvého stupňa sa v dôvodoch svojho rozsudku podrobne vyporiadal aj s námietkami navrhovateľa, ktoré tento zopakoval aj   v   odvolacom   konaní,   a   preto   odvolací   súd   v   dôvodoch   bližšie   odkazuje   na   dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožnil v celom rozsahu (§ 219 ods. 2 O. s. p.). Námietky   navrhovateľa   preto   odvolací   súd   považoval   za   nedôvodné   a   nemohol   k   nim prihliadnuť   ani   v   tomto   odvolacom   konaní.   Navrhovateľ   ani   v   odvolacom   konaní neprodukoval žiadne také dôkazy, ktoré by mohli zvrátiť výsledky vykonaného dokazovania a právneho posúdenia veci. Odvolací súd nezistil ani žiadne dôvody, pre ktoré by bolo potrebné vec zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa vo veci riadne zistil skutkový stav, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a vec posúdil správne aj po právnej stránke.(...)»

Pokiaľ   ide   o namietané porušenie   práva   na   spravodlivý   proces   so   všetkými   jeho aspektmi, ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu v danej veci je zdôvodnený vyčerpávajúcim   spôsobom;   krajský   súd   na   zásadné   námietky   sťažovateľa   v súlade s relevantnými hmotnoprávnymi podmienkami zaujal stanovisko, a preto aj ústavný súd ho považuje za ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský   súd   dostatočným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre ktoré   bolo   potrebné odvolanie sťažovateľa   považovať   za   neodôvodnené   a napadnuté   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa potvrdiť. V každom prípade postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho skutkového a právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže   sama osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom skutkových a právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Ústavný   súd   aj   keby   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   a teda   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu. Podľa názoru ústavného súdu však zo skutočností, ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, nevyplýva   žiadna   možnosť   porušenia   uvedeného   základného   práva,   reálnosť   ktorej   by mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Sťažovateľovi   súdy   neodopreli spravodlivosť,   ibaže   jeho   žalobnému   návrhu   v danom   prípade   nevyhoveli.   Ústavou zaručené   právo   na   súdnu   ochranu   pritom   neznamená   právo   na   úspech   v   konaní   pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým procesným návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).

Preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

3. Pokiaľ ide o namietané porušenie práva sťažovateľa na náhradu škody spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   resp.   práva   na   odškodnenie   za   nezákonné   väznenie, vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti,   ako   aj   na   aplikáciu   relevantných   hmotnoprávnych ustanovení uvedených v napadnutom rozsudku, toto rozhodnutie krajského súdu nemožno považovať ani z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia za nesprávne, alebo za arbitrárne, a preto bolo treba považovať sťažnosť aj v tejto časti za zjavne neopodstatnenú.

Okrem   uvedeného   neušlo   pozornosti   ústavného   súdu   tvrdenie   sťažovateľa,   že uznesením Vojenského obvodového súdu v Bratislave sp. zn. 1 Nt 2/2008 z 24. februára 2008 týkajúcim sa druhého odsúdenia došlo k povoleniu obnovy konania a následne bolo konanie zastavené. Toto konanie však nebolo predmetom konania ani okresného súdu, ani krajského   súdu,   ktorý   sa   o tom   dozvedel   až   z písomného   podania   sťažovateľa zo 6. novembra 2008, a preto nemohlo byť ani predmetom preskúmania ústavným súdom. Sťažovateľovi   však   práva   na   odškodnenie   na   základe   uvedeného   rozhodnutia   ostávajú zachované, ktoré si môže uplatniť v osobitnom konaní.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti touto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2009