znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 157/07-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2007 predbežne prerokoval sťažnosť J. G., S., vo veci namietaného porušenia základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaniach vedených pod sp. zn. 3 T 6/02, sp. zn. 3 T 126/03, sp. zn. 2 T 104/04 a sp. zn. 2 T 86/06 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. G. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2007 doručená sťažnosť J. G., S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Čadca   (ďalej   len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 3 T 6/02, sp. zn. 3 T 126/03, sp. zn. 2 T 104/04 a sp. zn. 2 T 86/06.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   v označených   konaniach   okresného   súdu   je   sťažovateľ trestne stíhaný pre trestný čin zanedbania povinnej výživy buď podľa § 213 ods. 1 a 3 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, alebo podľa § 207 ods. 1 a 3 Trestného zákona účinného od 1. januára 2006, pričom podľa tvrdenia sťažovateľa „doteraz teda nie je   právoplatne   skončené   ani   jedno   trestné   stíhanie   voči   mojej   osobe   pre   trestný   čin zanedbania povinnej výživy (...)“.

Sťažovateľ   v sťažnosti   okrem   iného   uviedol: „Som   presvedčený,   že   Okresný   súd Čadca porušil v doterajších konaniach moje základné právo podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, nakoľko doposiaľ nebolo právoplatne skončené ani jedno trestné stíhanie vydaním právoplatného súdneho rozhodnutia. (...) Súčasne žiadam priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300 000 Sk, túto sumu odôvodňuje dĺžkou celého konania, ktoré trvá už vyše šesť rokov. Uvedenú sumu považujeme   za   primeranú,   nakoľko   súdy   nekonajú   bez   prieťahov   a   ja   strácam   dôveru v súdny systém tejto republiky. Trestné konania spôsobujú zhoršenie môjho zdravotného stavu, už dlhodobo som od roku 2004 som uznaný za invalidného, miera poklesu mojej schopností pracovať je 50 % a trestné konania znemožňujú po fyzickej ako aj psychickej stránke   liečbu   môjho   súčasného   zdravotného   stavu.   Dĺžka   konania   mi   spôsobuje   stres, výsledok súdnych konaní je v nedohľadne, čo aj podľa vyjadrení lekárov nepriaznivo vplýva na môj zdravotný stav a liečbu.“

Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jeho   sťažnosti   na ďalšie   konanie rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo J. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaniach vedených pod sp. zn. 3 T 6/02, 3 T 126/2003, 2 T 104/2004 a 2 T 86/2006 bolo porušené.

J. G. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300 000 Sk, ktoré je Okresný súd Čadca povinný vyplatiť sťažovateľovi do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   K namietanému   porušeniu   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 6/02

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Preskúmaním vyžiadaného súdneho spisu vedeného pod sp. zn. 3 T 6/02 ústavný súd zistil,   že   predmetné   konanie   bolo   skončené   rozsudkom   zo   4.   marca   2002,   ktorým   bol sťažovateľ   uznaný za   vinného zo   spáchania trestného činu   zanedbania povinnej   výživy podľa § 213 ods. 1 Trestného zákona (účinného do 31. decembra 2005) a bol mu uložený podmienečný   trest   odňatia   slobody   v trvaní   6   mesiacov,   pričom   uvedený   rozsudok nadobudol právoplatnosť 6. júna 2002.

Ústavný súd ďalej zistil, že rozsudkom okresného súdu č. k. 3 T 200/02-177 zo 6. mája 2003, ktorým bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania ďalšieho trestného činu,   bol   zrušený   výrok   o treste   v   rozsudku   sp.   zn.   3   T   6/02   zo   4.   marca   2002 a sťažovateľovi   bol   za   spáchanie   obidvoch   trestných   činov   uložený   súhrnný   trest podmienečného odňatia slobody v trvaní 10 mesiacov. Následne v odvolacom konaní bol rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   2   To   339/03 zo 17. septembra   2003   zrušený   výrok   o uložení   súhrnného   trestu   v rozsudku   č.   k. 3 T 200/02-177 zo 6. mája 2003 a sťažovateľovi bol uložený súhrnný trest podmienečného odňatia slobody v trvaní 8 mesiacov.

Uvedené   zistenia   však   nič   nemenia   na   skutočnosti,   že   sťažovateľom   napádané konanie okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 3 T 6/02 bolo právoplatne skončené 6. júna   2002.   Sťažnosť   sťažovateľa   z 23.   apríla   2007   bola   doručená   ústavnému   súdu 27. apríla   2007,   takže   od   právoplatného   skončenia   napadnutého   konania   nepochybne uplynula lehota na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že   sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   K namietanému   porušeniu   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 3 T 126/03 a pod sp. zn. 2 T 104/04

Sťažovateľ   namietal   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy aj v konaniach okresného súdu vedených pod sp. zn. 3 T 126/03 a pod sp. zn. 2 T 104/04.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť   reálne   nepripúšťajú   (napr.   II.   ÚS   1/05,   II.   ÚS   20/05,   IV. ÚS 288/05,   II.   ÚS 298/06).

V súlade so svojou judikatúrou (II. ÚS 32/00, I. ÚS 29/02, IV. ÚS 61/03, II. ÚS 298/06)   ústavný   súd   poskytuje   ochranu   základnému   právu   na   konanie   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   len   vtedy,   ak   bola   sťažnosť   na   ústavnom   súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.

Ústavný   súd   z vyžiadaných   súdnych   spisov   zistil,   že   v obidvoch   napadnutých konaniach   bol   sťažovateľ   obžalovaný   zo   spáchania   trestného   činu   zanedbania   povinnej výživy podľa § 213 ods. 1 a 3 Trestného zákona (účinného do 31. decembra 2005), pričom konanie vedené pod sp. zn. 3 T 126/03 sa na okresnom súde začalo podaním obžaloby 5. mája 2003 a konanie vedené pod sp. zn. 2 T 104/04 22. decembra 2004. Na pojednávaní konanom 25. januára 2005 okresný súd uznesením rozhodol o spojení obidvoch konaní na jedno   spoločné,   ktoré   bolo   ďalej   vedené   pod   spoločnou   sp. zn. 2   T   104/04,   pričom   po vykonanom   dokazovaní   okresný   súd   na   pojednávaní   20. marca   2007   za   prítomnosti sťažovateľa vyhlásil oslobodzujúci rozsudok. Proti rozsudku okresného súdu podala 9. mája 2007   odvolanie   poškodená   a 10.   mája   2007   podala   odvolanie   prokurátorka   Okresnej prokuratúry   Čadca,   ku   ktorým   sa   sťažovateľ   vyjadril   6. júna   2007.   V súčasnosti   sa sťažovateľovi opätovne doručuje rozsudok z 20. marca 2007 (sťažovateľ si rozsudok nevzal v odbernej lehote na pošte) a po jeho doručení bude spis predložený krajskému súdu na odvolacie konanie.

Sťažnosť   na   postup   okresného   súdu   v označených   konaniach   z 23.   apríla   2007 (na poštovú prepravu podaná 25. apríla 2007) bola ústavnému súdu doručená 27. apríla 2007, teda bola ústavnému súdu doručená až po tom, keď okresný súd vo veci 20. marca 2007 vyhlásil oslobodzujúci rozsudok, ktorý si síce sťažovateľ neprevzal v odbernej lehote, avšak pri vyhlasovaní rozsudku na pojednávaní bol osobne prítomný, takže o meritórnom rozhodnutí   okresného   súdu,   ktoré   v konaní   následne   napadol   pred   ústavným   súdom z dôvodu porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu informovaný. Z uvedeného je zrejmé, že v čase podania sťažnosti už   okresný   súd   nebol   oprávnený   vo   veci   meritórne   konať,   nemohol   ovplyvniť   priebeh konania, a teda ani porušiť označené právo sťažovateľa, pretože vyhlásením rozsudku vo veci   samej   okresný   súd   vykonal   úkony   na   odstránenie   právnej   neistoty   sťažovateľa ohľadom ním označeného základného práva. Dôvodom absencie meritórneho rozhodnutia okresného   súdu   podľa   zistenia   ústavného   súdu   bolo,   že   poškodený   9.   mája   2007 a prokurátor   10.   mája   2007   sa   odvolali   proti   rozhodnutiu,   ktoré   okresný   súd   zaslal   na vyjadrenie sťažovateľovi, ale zásielka sa vrátila okresnému súdu ako nedoručená.

Uvedené skutočnosti boli so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutím na zmysel   a   účel   ustanovenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť sťažovateľa je aj v tejto časti zjavne neopodstatnená. Z tohto dôvodu ju ústavný súd odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

3.   K namietanému   porušeniu   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 86/06

V   prípade sťažovateľom   namietaného   porušenia   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 86/06 ústavný súd zistil, že aj v tomto konaní bol sťažovateľ žalobou podanou 22. júna 2006 obžalovaný zo spáchania trestného činu   zanedbania   povinnej   výživy   podľa   §   207   ods.   1   a   3   písm.   a)   Trestného   zákona (účinného od 1. januára 2006).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Trestný poriadok účinný od 1. januára 2006 v § 55 ods. 3 zakotvuje inštitút sťažnosti pre   nečinnosť,   ktorou   sa   ktorákoľvek   zo   strán   (trestného   konania) môže   domáhať,   aby nadriadený súd určil primeranú lehotu na uskutočnenie úkonu trestného konania. Uvedenú sťažnosť   pre   nečinnosť   je   potrebné   považovať   za   účinný   prostriedok   nápravy, prostredníctvom   ktorého   sa   sťažovateľ   mohol   účinne   domáhať   ochrany   označeného základného práva pred nadriadeným, t. j. krajským súdom.

Z obsahu sťažnosti a ani zo súdneho spisu vedeného pod sp. zn. 2 T 86/06 ústavný súd   nezistil,   že   by sťažovateľ   využil ako účinný prostriedok   nápravy   ním   namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy sťažnosť pre nečinnosť podľa §   55   ods.   3   Trestného   poriadku,   o ktorom   by   rozhodoval   okresnému   súdu   nadriadený krajský súd. Na využitie uvedeného prostriedku nápravy bol sťažovateľ oprávnený, pretože obžaloba v danej veci bola podaná 22. júna 2006, t. j. po 1. januári 2006, keď nadobudol účinnosť Trestný poriadok (zákona č. 301/2005).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol, a to pre jej neprípustnosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Keďže   sťažnosť   sťažovateľa   bola   odmietnutá   ako   celok   a rozhodnutie   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia je podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobôd sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal jeho priznania, nezaoberal. Z toho dôvodu neprichádzalo do úvahy ani rozhodnutie o ustanovení právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2007