znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 157/03-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   októbra   2003 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Klučku   a zo   sudcov   Alexandra   Bröstla   a Ľudmily Gajdošíkovej   v konaní   o   sťažnosti   SANITTRANS,   spol.   s   r.   o.   v likvidácii,   so   sídlom Bajzova 6, Žilina, zastúpenej komerčným právnikom JUDr. P. B., so sídlom Ž. vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej   lehote   upraveného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 407/00 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo SANITTRANS, spol. s r. o., v likvidácii, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 407/00 p o r u š e n é   b o l o.

2. SANITTRANS, spol. s r. o., v likvidácii, p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie vo   výške   30 000   Sk   (slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je Okresný   súd v Žiline povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2003 doručená sťažnosť SANITTRANS, spol. s r. o. v likvidácii, so sídlom Bajzova 6, Žilina (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej komerčným právnikom JUDr. P. B., so sídlom Ž. vo veci   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „Dohovor“)   postupom   Okresného   súdu v Žiline   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   C   407/00   pri nariaďovaní predbežného opatrenia a v konaní vo veci samej.

Predmetom   namietaného   konania   pred   okresným   súdom   je   návrh   sťažovateľa o určenie   povinnosti   splniť   záväzok   v časti   III./3   zmluvy   o poskytovaní   dopravnej zdravotnej   služby   proti   odporcovi   Nemocnici   s poliklinikou   Žilina   doručený   okresnému súdu 22. novembra 1999. Vo vzťahu k uvedenému návrhu predložil sťažovateľ okresnému súdu   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia,   ktorý   doručil   okresnému   súdu 28. decembra 1999. Okresný súd návrh na nariadenie predbežného opatrenia uznesením č. k. 18 C 407/00-71 z 10. apríla 2000 zamietol. V konaní vo veci samej sa v namietanom konaní v čase podania sťažnosti ešte nerozhodlo, pričom prvé pojednávanie vo veci, ako uvádza sťažovateľ vo svojej sťažnosti, bolo nariadené na 3. júl 2003, t. j. viac ako 43 mesiacov od podania návrhu na začatie konania.

Sťažovateľ uvádza, že doterajší postup okresného súdu namietal ústnou sťažnosťou na prieťahy v konaní 3. marca 2003 (k sťažnosti je pripojená kópia úradného záznamu) a keďže   nebol   s odpoveďou   predsedu   okresného   súdu   z 28.   apríla   2000   uspokojený, požiadal   listom   z 8.   augusta   2000   o opakované   preskúmanie   skutočností   súvisiacich s doterajším priebehom konania.

Vychádzajúc zo skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ konštatuje, že okresný súd porušil jeho základné právo upravené v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že nečinnosť okresného súdu spôsobila, že sa nemohol brániť obvineniam zo strany odporcu, „ktoré hraničia s porušením Obchodného zákonníka   v zmysle   nekalej   súťaže   a poškodili   dobré   meno   spoločnosti...“,   pričom vzhľadom   na   neochotu   zo   strany   odporcu,   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a tiež Ministerstva   zdravotníctva   Slovenskej   republiky „využiť   technický   potenciál,   ktorý spoločnosť vlastnila spolu s pomerne veľkými skúsenosťami, vzhľadom na obrovský počet prevezených pacientov...“, bol nútený vstúpiť do likvidácie.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   nesprávnym   postupom   súdu   a porušovaním   jeho   základných práv mu vznikla škoda predbežne odhadovaná na 10 500 000 Sk, ako aj morálna ujma poškodením a stratou dobrého mena v hodnote 20 000 000 Sk. Z týchto dôvodov požaduje sťažovateľ priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti rozhodol nasledovne: „1.   Okresný   súd   v Žiline   vo   veci   konania   vo   veci   samej   i návrhu   na   nariadenie predbežného opatrenia vedenom pod sp.   zn.   18 C 407/00 porušil právo SANITTRANS, spol. s r. o. v Žiline, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikazuje   Okresnému   súdu   v Žiline   v súlade   s ustanoveniami   Občianskeho   súdneho poriadku neodkladne konať vo veci vedenej pod sp. zn. 18 C 407/00 a rozhodnúť. 3. Ústavný súd Slovenskej republiky v zmysle § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde priznáva spoločnosti SANITTRANS, spol. s r. o. v Žiline primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 000,- Sk (slovom pätnásť miliónov korún slovenských), ktoré je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť na účet jeho likvidátora MUDr. P. B., B., na účet..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“.

Ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokoval   a uznesením   č.   k.   II.   ÚS   157/03-11 z 3. septembra 2003 ho v časti namietajúcej postup okresného súdu v konaní vo veci samej prijal   na   ďalšie   konanie   a v časti   namietajúcej   postup   okresného   súdu   pri   nariaďovaní predbežného opatrenia odmietol ako podaný oneskorene.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na ústnom pojednávaní. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň požiadal, aby sa vyjadril k sťažnosti a k jej prijatiu.

Právny zástupca sťažovateľa aj predseda okresného súdu sa vyjadrili, že netrvajú na ústnom pojednávaní.

Predseda okresnému súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti okrem iného uviedol:„Súd vo veci priebežne konal, problematické je jedno obdobie, keď navrhovateľ neoznámil dôležitú procesnú skutočnosť o svojej osobe (resp. aj s hmotnoprávnymi účinkami) a súd počas tejto doby nekonal.“.

Predseda   okresného   súdu   pripojil   k svojmu   vyjadreniu   chronológiu   úkonov v namietanom konaní a vyjadrenie sudkyne JUDr. G. D., ktorej bola vec pridelená. V tomto vyjadrení sa uvádza:

„Predmetná vec mi bola pridelená zo senátu 18 C s účinnosťou od 15. 1. 2001. Vzhľadom na veľké množstvo nápadu do môjho senátu v rokoch 1999, 2000 nebolo v mojich reálnych možnostiach, aby som vo všetkých veciach priebežne konala, a to aj vzhľadom na zostatky v mojom senáte z predchádzajúcich rokov. V danej veci išlo aj o právne a skutkovo zložitú   vec.   Pojednávanie   z 3.   7.   2003   bolo   odročené   z dôvodu   žiadosti   právnej   zás. odporcu, nakoľko po predchádzajúcom preštudovaní spisu právna zástupkyňa zistila závadu v doručení   predvolania   na   pojednávanie   u navrhovateľa,   keď   navrhovateľ   z procesného hľadiska ani nesplnil svoju povinnosť oznámiť súdu, že vstúpil do likvidácie a zmenil sídlo, právna   zástupkyňa   nemala   k dispozícii   listinné   dôkazné   prostriedky,   a taktiež   z dôvodu vypracovania písomného vyhotovenia uznesenia o nepripusteníi zmeny návrhu. Tieto otázky som posúdila ako otázky vedenia konania a pojednávanie som odročila na termín 29. 9. 2003 z dôvodu, že v mesiaci júl boli už plne obsadené termíny v iných veciach a v mesiaci august som čerpala vopred plánovanú dovolenku. Dňa 1. 10. 2003 bol vo veci vyhlásený rozsudok, ktorý bol účastníkom už zaslaný.“.

Zo súdneho spisu sp. zn. 18 C 407/00 zistil ústavný súd nasledovné:

1.Návrh na začatie konania bol okresnému súdu doručený 22. novembra 1999.2.Dňa 16. 12. 1999 okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby upresnil označenie odporcu.3.Dňa   3.   februára   2000   okresný   súd   vyzval   odporcu   na oznámenie   skutočností súvisiacich so zmluvou o poskytovaní dopravnej zdravotnej služby.4.Dňa   16.   februára   2000   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   právnej zástupkyne odporcu.5.Dňa 2.   marca 2000 bol spis prevedený z oddelenia „Cb“   do oddelenia „C“   na základe zistenia, že nejde o vzťah medzi podnikateľmi (obchodnoprávnu vec).6.Spis bol pridelený sudkyni N. T. 27. marca 2000, ktorá uznesením z 27. marca 2000 vyzvala   sťažovateľa,   aby   odstránil   vady   podania   pod   hrozbou   zastavenia   konania, a zároveň   požiadala   o vyjadrenie   právnu   zástupkyňu   odporcu   (vyjadrenie   bolo doručené okresnému súdu 31. marca 2000).7.Dňa   10.   apríla   2000   okresný   súd   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia zamietol.8.Dňa 4.   mája 2000 podal sťažovateľ odvolanie proti zamietnutiu   jeho návrhu na nariadenie   predbežného   opatrenia.   Právna   zástupkyňa   odporcu   sa   k odvolaniu vyjadrila v liste doručenom okresnému súdu 19. mája 2000.9.Dňa 22. mája 2000 bol spis zaslaný Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“), ktorý uznesením z 28. júna 2000 uznesenie okresného súdu potvrdil (spis bol vrátený okresnému súdu 26. júla 2000).10. S účinnosťou od 15. januára 2001 bol spis pridelený do senátu JUDr. G. D.11.Dňa 2. marca 2003 právny zástupca sťažovateľa podal návrh na rozšírenie žaloby.12.Dňa 2. júna sudkyňa nariadila pojednávanie na 3. júl 2003.13.Dňa 3. júla 2003 sa konalo verejné pojednávanie, na ktorom okresný súd uznesením nepripustil zmenu návrhu. 14.Dňa 29. septembra 2003 doručila právna zástupkyňa odporcu vyjadrenie k návrhu na začatie konania.15.Dňa 1. októbra 2003 bol vo veci vyhlásený rozsudok č. k. 407/00-126, ktorým sa žaloba   navrhovateľa   (sťažovateľa)   zamietla   (v   spise   nie   je   záznam   o nadobudnutí právoplatnosti rozsudku).

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak namietajú   porušenie   svojich   základných práv   alebo slobôd alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci spravodlivo a v primeranej lehote upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

V konaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru ústavný súd zohľadňuje svoju stabilnú judikatúru, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   61/98),   pričom   k vytvoreniu právnej istoty dochádza až „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98). Podľa právneho názoru ústavného súdu možno preto za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu účastníka konania považovať len také, ktoré smeruje bez zbytočných prieťahov k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú: 1) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2) správanie účastníka súdneho konania a 3) postup súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prejednávanej veci.

S použitím   uvedených   kritérií   ústavný   súd   preskúmal   aj   doterajší   priebeh namietaného konania pred okresným súdom a dospel k týmto záverom:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, nejde podľa názoru ústavného súdu o zložitú   vec.   Ústavný   súd   sa   nestotožnil   s tvrdením   sudkyne   G.   D.,   že   išlo   o právne a fakticky   zložitú   vec.   Predmetom   namietaného   konania   je   návrh   sťažovateľa   určiť odporcovi povinnosť splniť záväzok zo zmluvy o poskytovaní dopravnej zdravotnej služby uzavretej   medzi   sťažovateľom   a Nemocnicou   s poliklinikou   v Žiline   ako   odporcom. Rozhodovanie takýchto sporov tvorí súčasť štandardnej agendy prvostupňových súdov. Zo súdneho spisu okresného súdu ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by umožnila hodnotiť   namietané   konanie   ako   fakticky   zložité,   a preto   podľa   názoru   ústavného   súdu právna ani faktická zložitosť veci nemohla mať negatívny vplyv na doterajšiu dĺžku konania.

2. Pokiaľ ide o správanie účastníka konania, ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by oprávňovali záver, že správanie sťažovateľa negatívne pôsobilo na celkovú dĺžku súdneho konania. Za takúto skutočnosť nepovažoval ústavný súd ani námietku okresného súdu,   že   neoznámil   zmenu   svojho   sídla   a to,   že   medzičasom   vstúpil   do   likvidácie.   Zo súdneho spisu totiž vyplýva, že táto skutočnosť nemala zásadný vplyv na celkovú dĺžku konania.

3.   V rámci   posledného   kritéria   ústavný   súd   zisťoval,   či   nedošlo   k zbytočným prieťahom v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 407/00.

Pokiaľ ide o postup okresného súdu od podania návrhu na začatie konania, t. j od 22. novembra   1999,   do potvrdenia   jeho   rozhodnutia   o zamietnutí návrhu na   nariadenie predbežného opatrenia krajským súdom, t. j. do 28. júna 2000, resp. 26. júla 2000, keď bol spis   vrátený   okresnému   súdu,   ústavný   súd   konštatoval,   že   v tomto   období   nedošlo k zbytočným prieťahom v konaní. Ústavný súd pri tomto konštatovaní vzal do úvahy svoje rozhodnutie pri predbežnom prerokovaní, ktorým sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej postup   okresného   súdu   pri   nariaďovaní   predbežného   opatrenia   odmietol   ako   podanú oneskorene.

Pokiaľ   ide   o ďalší   postup   okresného   súdu,   ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd nevykonal žiadny úkon vo veci od doručenia spisu z odvolacieho súdu, t. j. od 26. júla 2000, do 15. januára 2001, keď bol spis pridelený do senátu sudkyne G. D.. Po pridelení veci do senátu G. D. okresný súd vo veci nekonal až do 2. júna 2003, keď sudkyňa nariadila verejné pojednávanie. Ústavný súd nezistil žiadne dôvody, ktoré by ospravedlňovali viac ako 19- mesačnú   nečinnosť   okresného   súdu,   a preto   označil   toto   obdobie   za   obdobie,   v ktorom došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Ústavný súd zároveň skonštatoval, že skutočnosť, že v čase, keď ústavný súd keď prijímal   toto   rozhodnutie,   už   okresný   súd   vo   veci   rozhodol,   nie   je   rozhodujúca   pre posúdenie, či v konaní došlo k zbytočným prieťahom. Pre rozhodovanie ústavného súdu je rozhodujúce to, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo ešte vo veci právoplatne rozhodnuté,   a zistenie   ústavného   súdu,   že   okresný   súd   vo   veci   dlhodobo   nekonal   bez ospravedlniteľných dôvodov.

Námietku   sudkyne   G.   D.,   že   vzhľadom   na   nadmerné   množstvo   pridelených   vecí nemohla   zabezpečiť   plynulé   konanie   vo   všetkých   veciach,   ústavný   súd   nezohľadnil s odkazom na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak by sa za tým účelom prijali včas a adekvátne opatrenia (mutatis mutandis I. ÚS 39/00, I. ÚS 81/02, I. US 73/03, II. ÚS 66/03).

III.

Sťažovateľ navrhol vo svojej sťažnosti tiež to, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 18 C 407/00 neodkladne konal a rozhodol. Vzhľadom na skutočnosť, že medzičasom okresný súd vo veci už rozhodol, nebolo už aktuálne vyhovieť aj tejto časti návrhu sťažovateľa. Na tom nič nemení skutočnosť, že doposiaľ nie je podľa zistení   ústavného   súdu   rozhodnuté   vo   veci   právoplatne.   Ďalšie   úkony   vo   veci,   ktoré prichádzajú do úvahy,   t.   j.   prípadné podanie odvolania proti rozsudku okresného súdu a následne   prípadné   rozhodovanie   o ňom   na   odvolacom   súde,   totiž   nie   sú   v čase rozhodovania ústavného súdu v dispozícii okresného súdu.

Sťažovateľ   sa   vo   svojom   návrhu   domáhal   aj   priznania   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 15 000 000 Sk (slovom pätnásť miliónov slovenských korún). Vzhľadom na svoje rozhodnutie o porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru ústavný súd považoval za potrebné zaoberať sa touto časťou návrhu sťažovateľa. Keďže zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd vo veci bez ospravedlniteľných   dôvodov   nekonal   viac   ako   19   mesiacov,   a tým   spôsoboval sťažovateľovi   dlhodobý   stav   právnej   neistoty,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že sťažovateľovi prizná primerané finančné zadosťučinenie.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   riadil   úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Vychádzajúc z konkrétnych okolností súvisiacich s priebehom namietaného konania vedeného   pod   sp.   zn.   18   C   407/00   a   celkovej   dĺžky   obdobia,   v ktorom   podľa   zistení ústavného súdu okresný súd bez ospravedlniteľných dôvodov nekonal, a berúc do úvahy tiež skutočnosť, že sťažovateľ zbytočné prieťahy svojím konaním nespôsobil, ústavný súd považoval priznanie sumy 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún) za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2003