znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  II. ÚS 157/02-52

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. apríla 2003 v senáte zloženom z predsedu Jána Klučku a zo sudcov Alexandra Bröstla a Ľudmily Gajdošíkovej v konaní o sťažnosti Ing. E. K., bytom B., zastúpenej advokátkou JUDr. V. D., B., vo veci porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaniach vedených pod sp. zn. 14 C 120/96 a 8 C 153/97 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   Ing.   E.   K.   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní:a) vedenom pod sp. zn. 14 C 120/96 p o r u š e n é   n e b o l o,b) vedenom pod sp. zn. 8 C 153/97   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   III p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 8 C 153/97 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. E. K. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 40 000,-- Sk (slovom   štyridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Bratislava III p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava III   j e   p o v i n n ý   nahradiť Ing. E. K. trovy konania vo výške 12 000,-- Sk (slovom dvanásťtisíc slovenských korún) do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet advokátky JUDr. V. D., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“)   bolo 1. augusta 2002 doručené podanie Ing.   E. K. (ďalej len „sťažovateľka“), bytom B., označené ako „Návrh vo veci porušovania základných ľudských práv a slobôd v konaniach 8 C 153/97 a 14   C   120/96   OS   Bratislava   III   v zmysle   Novely   Ústavy   SR   platnej   od   1.   1.   2002“. Sťažovateľka podanie na výzvu ústavného súdu doplnila o splnomocnenie pre advokátku JUDr. V. D., B., na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

Sťažovateľka namietala zbytočné prieťahy v konaniach vedených na Okresnom súde Bratislava III (ďalej aj „okresný súd“) pod sp. zn. 8 C 153/97 a 14 C 120/96, v dôsledku čoho požiadala, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie „nariadil OS Bratislava III neodkladne meritórne rozhodnúť vo veciach 8 C 153/97 a 14 C 120/96, aby byt,   ktorý   užívam   32.   rok,   bol   bez   ďalších   prieťahov   prevedený   do   môjho   osobného vlastníctva a zaviazal súd uhradiť mi primeranú nemajetkovú aj majetkovú ujmu, spôsobenú mi   nedôvodnými   prieťahmi   v cit.   konaniach“.   V liste   doručenom   ústavnému   súdu 9. septembra   2002 vyčíslila právna   zástupkyňa majetkovú   ujmu na sumu 400 000,--   Sk a nemajetkovú ujmu na 200 000,-- Sk.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky 25. septembra 2002 predbežne prerokoval na svojom neverejnom zasadnutí podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“),   pričom   zisťoval,   či   neexistujú   dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2 citovaného zákona. Pretože existenciu takýchto dôvodov nezistil, rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie.

K prijatej   sťažnosti   sťažovateľky   sa   podľa   §   29   ods.   6   zákona   o ústavnom   súde listom   z   22. októbra   2002   vyjadril   podpredseda   Okresného   súdu   Bratislava   III (Spr. 3570/02), ktorý uviedol:

„... oznamujem Vám, že spis veci sp. zn. 8 C 153/97 bol dňa 16. 05. 2002 predložený Krajskému súdu v Bratislave, ktorý rozhoduje o odvolaní sťažovateľky zo dňa 18. 12. 2001 smerujúce   proti   uzneseniu   o prerušení   konania   zo   dňa   11.   10.   2001.   Vec   prejednáva a rozhoduje sudkyňa JUDr. V. M.

Po vrátení spisu veci odvolacím súdom Vám obratom zašlem vyjadrenie k sťažnosti spolu so spisom veci.

Vec sp. zn. 14 C 120/96 prejednáva a rozhoduje sudkyňa prom. práv. M. B., ktorá bude na Okresnom súde Bratislava III pôsobiť zrejme už len do konca roku 2002. Tento týždeň bola hospitalizovaná. K 30. 9. 2002 mala v súdnom oddelení 539 nevybavených vecí. Sudkyňa vec prejednáva a rozhoduje od 05. 10. 1998. Čo sa týka samotnej sťažnosti musím v prvom rade poukázať na to, že samozrejme nie   je   v poriadku,   ak   súdne   konanie   trvá   takmer   sedem   rokov,   vec   však   prejednávali a rozhodovali traja   sudcovia   (JUDr.   F.,   JUDr.   K.   a prom.   práv.   M.   B.),   čo určite   tiež prispelo k dĺžke konania.

Je pravdou, že v konaní boli určité zdržania, bol tam prieťah v období od 02. 02. 1998   do   11.   03.   1999,   ale   celkovú   dĺžku   konania   spôsobila   i navrhovateľka,   resp.   jej zástupkyňa   svojimi   podaniami   týkajúcimi   sa   okruhu   účastníkov   i samotného   predmetu konania.

K namietavému nerozhodnutiu o návrhu na spojenie oboch vecí (sp. zn. 14 C 120/96 a sp. zn. 8 C 153/97) zastávam názor, že súd nemá povinnosť o tom rozhodnúť.“

Keďže   obaja   účastníci   konania   súhlasili   s upustením   od   ústneho   pojednávania, ústavný súd vo veci sťažnosti sťažovateľky konal a rozhodol bez jeho nariadenia.

II.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáhala   vyslovenia   porušenia   svojho základného   práva   upraveného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“),   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez zbytočných   prieťahov...“,   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaniach   sp.   zn. 14 C 120/96 a 8 C 153/97.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   61/98),   pričom   „tento   účel   možno   zásadne dosiahnuť   právoplatným...   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 26/95).   K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až   „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním doterajšieho konania pred Okresným súdom Bratislava III ústavný súd zistil nasledovné skutočnosti a dospel k nasledovným záverom:

Zbytočné prieťahy v konaní sp. zn. 14 C 120/96

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho spisu Okresného súdu Bratislava III zistil, že predmetom konania vedeného pod sp. zn. 14 C 120/96 bol pôvodne návrh sťažovateľky na vyslovenie neplatnosti výpovede z nájmu bytu   (pre   údajné   nedoplatky   na   nájomnom),   ktorý   však   v priebehu   konania   postupne zmenila na žalobu o odstránenie závad v byte a napokon na návrh na 10 % + 30 % zľavu z kúpnej ceny bytu pri prevode bytu do jej vlastníctva. Hoci samotné návrhy sťažovateľky nemožno považovať za právne a ani fakticky zložité, k zmenám predmetu konania pred Okresným súdom Bratislava III sp. zn. 14 C 120/96 dochádzalo na základe jej návrhov vždy až   po   určitej   etape   procesného   konania,   resp.   rozpracovania   jej   pôvodného (predchádzajúceho)   návrhu,   ktorý   napokon   buď   vzala   späť,   alebo   zmenila.   V dôsledku takéhoto postupu sťažovateľky sa vec vedená pod sp. zn. 14 C 120/96 stávala procesne komplikovanou, pretože niesla so sebou potrebu reagovať na rôzne návrhy sťažovateľky, čím   sa   odďaľovala   doba   meritórneho   rozhodovania   okresného   súdu.   Dobu   takéhoto „procesného prispôsobovania“ sa viacerým pozmeňujúcim návrhom sťažovateľky nemožno pričítať   na   vrub   Okresného   súdu   Bratislava III,   ktorý   na   ne zodpovedajúcim   spôsobom reagoval.

2. Ďalším kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 14 C 120/96, bolo správanie sťažovateľky ako jeho účastníčky. Hoci   ústavný   súd   na   jednej   strane   konštatuje   sťažovateľkin   aktívny   prístup   k súdnemu konaniu   a záujem   oň   (pravidelné   nahliadanie   do   súdneho   spisu,   resp.   jej   právnou zástupkyňou), na druhej strane zistil, že doterajšia doba konania bola výrazne ovplyvnená jej úkonmi, ktoré vyvolávali potrebu, aby na ne okresný súd primerane procesne reagoval. Z predloženého súdneho spisu ústavný súd zistil, že postup sťažovateľky možno v tomto smere charakterizovať v troch základných rovinách – stále spresňovanie predmetu konania počas celej doby konania, spresňovanie označenia odporcov, ako aj vedľajších účastníkov konania   a jej   nakladanie   s vlastnými   návrhmi   a žiadosťami   o spojenie   konania   s inými konaniami pred Okresným súdom Bratislava III.

V okolnostiach   prípadu   potom   ústavný   súd   zistil,   že   pôvodný   návrh   podaný sťažovateľkou   Okresnému súdu   Bratislava III   sa   týkal vyslovenia   neplatnosti výpovede z nájmu bytu a splnenia povinností súvisiacich s opravami v byte. Sťažovateľka mení po prvýkrát   žalobný   návrh   12.   augusta   1996,   tento   na   výzvu   okresného   súdu   spresňuje 4. septembra 1996, domáha sa spojenia veci s konaním sp. zn. 6 Nc 159/96 a časť žaloby vyčleniť na samostatné konanie. Následne 9. decembra   1996   zobrala sťažovateľka svoj návrh späť v časti týkajúcej sa vyslovenia neplatnosti výpovede žalovaného z nájmu bytu, ale na pojednávaní 23. apríla 1997 účastníci zhodne navrhli, aby súd vylúčil na samostatné konanie   časť   žalobného   petitu,   ktorá   sa   týka   vyslovenia   neplatnosti   výpovede   dohody o nájme   bytu,   o čom   súd   aj   rozhodol   (hoci   konanie   o uvedenom   návrhu   už   na   súde prebiehalo pod sp. zn. 8 C 44/96). Vo veci sp. zn. 14 C 120/96 sa tak ďalej koná iba o odstránení závad v byte. Ďalšie obdobie je ujasňovaním predmetu   konania a odporcu, pričom v čase od 2. februára 1998 do 18. februára 1999 a od 13. júna 2000 do 21. februára 2001 súd vo veci neurobil žiaden úkon. Právna zástupkyňa sťažovateľky požiadala okresný súd, aby odstránil procesné pochybenia a ustanovil súdneho znalca z odboru stavebníctva. Zároveň ale uviedla, že už netrvá na vykonaní opráv v byte (s odvolaním sa na konanie vo veci   sp. zn. 8   C   153/97),   ale domáha   sa   30   %   zľavy   z ceny   bytu   pri   jeho   prevode   do vlastníctva.   Na   výzvu   okresného   súdu   sťažovateľka   prostredníctvom   svojej   právnej zástupkyne spresňuje žalobný návrh 23. apríla 2001 tak, že žalovaný je povinný poskytnúť žalobkyni (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľke) zľavu z ceny bytu vo výške 10 % za trvale zhoršenú kvalitu bytu a 30 % za havarijný technický stav a trvá na spojení vecí sp. zn. 14 C 120/96 a sp. zn. 8 C 153/97. Dňa 10. októbra 2001 čiastočne berie svoju žalobu späť.

Ďalšou skutočnosťou, ktorou sa bol Okresný súd Bratislava III nútený zaoberať, boli úkony sťažovateľky týkajúce sa presného označenia žalovanej strany v konaní a zmien na strane   žalovanej   strany,   ako   aj   vedľajšieho   účastníka   konania   a pod.   Z predloženého súdneho spisu ústavný súd zistil, že sťažovateľka opakovane menila označenie odporcov a po   tom,   čo   okresný   súd   jej   žiadosti   vyhovel,   následne   žiadala   ďalšie   zmeny   v osobe odporcov, resp. vedľajších účastníkov konania. Pôvodný návrh smeroval voči starostovi mestskej   časti   Bratislava   –   Rača,   ktorý   bol   neskôr   zmenený   12.   augusta   1996,   keď sťažovateľka za žalovaného popri starostovi mestskej časti Bratislava – Rača označila aj Bytofond, podnik mestskej časti Bratislava – Rača, ktorý okresný súd pribral do konania na strane   odporcu.   Následne   po   námietke   uplatnenej   žalovaným,   že   Bytofond   Rača   nemá právnu subjektivitu, upravuje 16. mája 1997 sťažovateľka názov žalovaného na mestskú časť Bratislava – Rača, zastúpenú Bytofondom Rača. Po uplatnených námietkach odporcu v I. a II. rade okresný súd 28. júla 1997 ustálil, že na miesto odporcu nastúpi mestská časť Bratislava – Rača a následne 13. októbra 1997 bol do konania ako vedľajší účastník pribratý Bytofond   Rača,   ktorý   sťažovateľka   26.   novembra   1999   zase   žiada   vylúčiť   z konania. Naposledy 10. októbra 2001 zobrala v mene sťažovateľky jej právna zástupkyňa žalobu voči   starostovi   mestskej   časti   Bratislava   –   Rača   späť.   Opakované   zmeny   uskutočnené sťažovateľkou v predmete konania a označovaní odporcov viedli k tomu, že okresný súd vyzýva   29. novembra   2001   žalobkyňu,   aby   podrobne   špecifikovala   okruh   účastníkov a súčasný   predmet   sporu,   na   akom   právnom   základe   a proti   komu   smeruje.   Ďalším postupom sťažovateľky boli jej opakované žiadosti o spojenie veci sp. zn. 14 C 120/96 s ďalšími   označenými   konaniami   a následné   „odpájanie“   týchto   vecí,   ďalej   späťvzatie a čiastočné   späťvzatie   svojich   vlastných   návrhov,   pri   nariadených   pojednávaniach (v priebehu roku 1997) jej opakované žiadosti o ich odročenie a pod.

Hoci   ústavný   súd   pri   hodnotení   postupu   sťažovateľky   zobral   do   úvahy,   že   ako účastníčka   súdneho   konania   nesporne   má   právo   na   tie   procesné   úkony,   ktoré   v jeho doterajšom   priebehu   urobila,   vzhľadom   na   ich   povahu,   intenzitu   a dobu   uplatňovania konštatoval ich významný dopad na samotný predmet konania a určenie jeho účastníkov, a tým aj na dobu doterajšieho priebehu súdneho konania, v dôsledku čoho jeho dĺžku možno v rozhodujúcej miere pričítať práve na vrub sťažovateľke. Je tiež zjavné, že viaceré zmeny predmetu konania uskutočnené na návrh sťažovateľky bránili sústredenému postupu súdu pri rozhodovaní vo veci samej.

3. Tretím kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup Okresného súdu Bratislava III v konaní sp. zn. 14 C 120/96. Hoci ústavný súd zistil, že v období od 2. februára 1998 do 18. februára 1999 a od 13. júna 2000 do 21. februára 2001 okresný súd nekonal, a takéto obdobie našiel aj   od   októbra   2002   do   marca   2003,   vzhľadom   na   rozhodujúci   podiel   sťažovateľky   na doterajšej dobe konania v jej veci, ako aj viaceré zmeny predmetu konania, ktoré bránili meritórnemu rozhodnutiu súdu v rozumnej dobe, rozhodol, že uvedené obdobia nemožno posudzovať ako prieťahy v konaní, ktoré by porušovali základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Zbytočné prieťahy v konaní sp. zn. 8 C 153/97

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci vedenej pod sp. zn. 8 C 153/97, ústavný   súd   zo   sťažnosti   sťažovateľky,   ako   aj   zadováženého   súdneho   spisu   zistil,   že predmetom uvedeného konania je jej žaloba o splnenie povinnosti žalovaného (mestskej časti Bratislava – Rača) týkajúcej sa prevodu bytu do jej vlastníctva. Vec skutkovo a právne súvisí s konaním sp. zn. 14 C 120/96, keďže aj v tomto konaní sa riešia právne otázky spojené s užívaním bytu sťažovateľkou. Podobne ako v konaní sp. zn. 14 C 120/96 ústavný súd konštatoval, že nejde o vec právne alebo fakticky zložitú, ktorá by pri sústredenom postupe súdu nemohla byť rozhodnutá bez zbytočných prieťahov.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky, táto vystupovala aktívne, nahliadala do spisu, bola zastúpená právnou zástupkyňou a jej procesné úkony výrazne neprispievali k doterajšej dobe konania pred Okresným súdom Bratislava III. V záujme procesnej ekonomiky (a teda aj urýchlenia konania) podala právna zástupkyňa sťažovateľky 18. apríla 2000 okresnému súdu návrh na spojenie vecí sp. zn. 14 C 120/96 a 8 C 153/97, „nakoľko ide o rovnakých účastníkov konania a rovnaký predmet konania byt 24 v dome B. a veci spolu skutkovo súvisia“.

3. Postup súdu bol tretím kritériom, ktoré ústavný súd zohľadňoval pri zisťovaní, či v konaní sp. zn. 8 C 153/97 došlo k zbytočným prieťahom v konaní. Na rozdiel od konania sp.   zn.   14   C   120/96   Okresný   súd   Bratislava   III   nebol   konfrontovaný   s početnými a rôznorodými procesnými návrhmi sťažovateľky, na ktoré by bolo potrebné reagovať. Zo zadováženého   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil,   že   v konaní   sp.   zn.   8   C   153/97   došlo k zbytočným   prieťahom   v konaní   spôsobeným   nečinnosťou   okresného   súdu,   hoci   jeho ďalšiemu postupu nebránili zákonné prekážky. V okolnostiach prípadu ústavný súd zistil, že od podania návrhu v júli 1997 sa vo veci uskutočnili iba dve pojednávania, pričom prvé pojednávanie vo veci (od jeho začatia 29. júla 1997) bolo nariadené až na 29. marec 2001, t. j. po 3 rokoch a 8 mesiacoch. Ani na tomto a ani na druhom pojednávaní 11. októbra 2001 okresný   súd   vo   veci   meritórne   nekonal,   ale,   naopak,   prerušil   ho   podľa   §   109   ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku vzhľadom na očakávaný výsledok konania vo veci sp. zn. 14 C 120/96. Na základe odvolania sťažovateľky Krajský súd v Bratislave toto uznesenie zrušil (8 Co 232/02 z 30. augusta 2002), pričom v odôvodnení uviedol: „konania 8 C 153/97 a 14 C 120/96 možno spojiť na spoločné konanie“.

Keďže v konaní sp. zn. 8 C 153/97 ústavný súd zistil, že od roku 1997 vo veci samej Okresný súd Bratislava III nekonal, hoci jeho postupu nebránila žiadna zákonná prekážka, rozhodol,   že   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

1.   Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde prikázal   Okresnému   súdu   Bratislava   III,   aby   v konaní   sp.   zn.   8   C   153/97   konal   bez zbytočných prieťahov.

2. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde: „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.“   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.Sťažovateľka požadovala priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 600 000,-- Sk, ktoré jej právna zástupkyňa odôvodnila podaním z 10. októbra 2002, v ktorom uviedla: „... sa z dôvodu, že OS Bratislava III spôsobil v konaniach 14 C 120/96 a 8 C 153/97 už 6 rokov trvajúci nedôvodný prieťah, v zast. svojej klientky domáham za každý rok nečinnosti súdu finančného zadosťučinenia 100.000 Sk, spolu 600.000 Sk, pretože svojou nečinnosťou súd nielen porušil právo mojej klientky na spravodlivý súdny proces, ale pripravuje ju aj o zákonný nárok na vlastníctvo bytu.“

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal Okresnému súdu Bratislava III, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci.

Vzhľadom na celkovú dobu konania Okresného súdu Bratislava III v konaní sp. zn. 8 C 153/97, berúc do úvahy, že sťažovateľka sa o predĺženie doby tohto konania výrazne nepričinila,   a   zohľadňujúc   aj   konkrétne   okolnosti   prípadu   vrátane   pozície   sťažovateľky a povahy konania, ako aj pocitu neistoty a tiež naplnenie princípu spravodlivosti ústavný súd považoval priznanie sumy 40 000,-- Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

3. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Advokátka   JUDr. V.   D. vyčíslila trovy právneho zastúpenia za tri úkony sumou   32 310,-- Sk. Ústavný súd pri stanovení výšky trov právneho zastúpenia postupoval podľa § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 a § 25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   163/2002   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, pričom vychádzal z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za I. polrok 2001, ktorá bola 11 963,-- Sk. Náhrada bola priznaná za tri úkony po 3 900,-- Sk a po 100,-- Sk režijný paušál v celkovej čiastke 12 000,-- Sk.

Trovy   konania   je   Okresný   súd   Bratislava   III   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho zástupcu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. apríla 2003