znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 156/2016-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2016v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnejspoločnosti, s. r. o., ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátomJUDr. Jozefom Polákom, Advokátska kancelária, Radlinského 1718, Dolný Kubín, vo vecinamietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súduv Trenčíne sp. zn. 19 Co 809/2015 z 29. októbra 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti, s. r. o.,o d m i e t aako zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. januára2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.19 Co 809/2015 z 29. októbra 2015. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu26. januára 2016.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola v postavení žalovanej v konaní vedenomžalobcom ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „žalobca“) o vypratanie nehnuteľností. Konanieprebiehalo na Okresnom súde Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.4 C 268/2013.

Uznesením okresného súdu č. k. 4 C 268/2013-87 z 21. októbra 2014 bolo konaniezastavené s tým, že o trovách konania sa rozhodne po právoplatnosti tohto uznesenia.Zastavenie konania odôvodnil okresný súd tým, že ešte pred začatím pojednávania vzalžalobca žalobu v celom rozsahu späť a žiadal konanie zastaviť.

Ďalším uznesením okresného súdu č. k. 4 C 268/2013-101 z 31. decembra 2014 bolasťažovateľka zaviazaná nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 99 € a trovy právnehozastúpenia vo výške 275,71 € k rukám právneho zástupcu. Podľa okresného súdu bolopotrebné takto rozhodnúť s poukazom na ustanovenie § 146 ods. 2 Občianskeho súdnehoporiadku, hoci zároveň v rámci odôvodnenia uznesenia na s. 1 v rozpore s výrokovoučasťou sa uvádza, že žalobca je povinný nahradiť trovy konania sťažovateľke.

Uznesením krajského súdu č. k. 19 Co 165/2015-117 z 21. mája 2015 bolo uznesenieokresného súdu č. k. 4 C 268/2013-101 z 31. decembra 2014 zrušené a vec bola vrátenáokresnému súdu na ďalšie konanie.

Novým uznesením okresného súdu č. k. 4 C 268/2013-119 z 22. júla 2015 bolosťažovateľke uložené nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 99 € a trovy právnehozastúpenia vo výške 324,50 € k rukám právneho zástupcu.

Na základe odvolania sťažovateľky uznesením krajského súdu č. k. 19 Co 809/2015-130 z 29. októbra 2015 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené s tým, že sťažovateľka jepovinná nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v sume 27,99 € k rukám právnehozástupcu. Podľa názoru krajského súdu žalobca zobral dôvodne podanú žalobu späť len presprávanie sťažovateľky, ktorá požadované nehnuteľnosti vypratala až po podaní žalobyv priebehu konania. Preto podľa krajského súdu žalobcovi vzniklo právo na náhradu trovkonania podľa § 146 ods. 2 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku.

Uvedený právny záver krajského súdu je podľa názoru sťažovateľky nesprávny,arbitrárny a nemá oporu v platných právnych predpisoch, a preto tento záver nemôžev žiadnom prípade obstáť.

Sťažovateľka poukazuje predovšetkým na to, že konanie bolo zastavené z dôvodu, žežalobca vzal žalobu späť a žiadal konanie zastaviť. V odôvodnení uznesenia okresného súduč. k. 4 C 268/2013-87 z 21. októbra 2014 o zastavení konania nie je ani zmienka o tom, žeby konanie bolo zastavené pre späťvzatie žaloby z dôvodu, že po začatí konania došlok vyprataniu nehnuteľnosti. Preto konštatovanie krajského súdu, podľa ktorého k späťvzatiužaloby došlo v dôsledku správania sťažovateľky po podaní žaloby, je nepravdivé a nemápodklad vo vykonanom dokazovaní, ale ani vo výrokovej časti, resp. v odôvodneníuznesenia o zastavení konania.

Podľa názoru sťažovateľky v danom prípade je nad akékoľvek pochybnosti zrejmé,že konanie bolo zastavené preto, že žalobca vzal žalobu v celom rozsahu späť. Keďžežalobca (nie teda sťažovateľka) vzal žalobu späť, on zavinil z procesného hľadiskazastavenie konania, a preto on mal byť zaviazaný na úhradu trov konania a právnehozastúpenia sťažovateľke.

Krajský súd podľa sťažovateľky procesne neprípustným spôsobom rozšíril dôvody,pre ktoré bolo vydané uznesenie z 21. októbra 2014 o zastavení konania tak, že dôvodomspäťvzatia žaloby zo strany žalobcu bolo správanie sťažovateľky počas konania.V skutočnosti však sťažovateľka svojím správaním nedala podnet na začatie súdnehokonania a ani z procesného hľadiska nezavinila, že konanie muselo byť zastavené.V prerokovávanej veci je podľa sťažovateľky jednoznačné, že z procesného hľadiskazastavenie konania zapríčinil žalobca, ktorý vzal späť žalobu, a preto nešlo o prípaduvedený v ustanovení § 146 ods. 2 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19Co/809/2015-130 zo dňa 29.10.2015 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 Ústavy SR, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde, podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky spočívajúce v práve vlastniť majetok, a základné právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19Co/809/2015-130 zo dňa 29.10.2015 v celom rozsahu a vec vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

3. Zároveň sťažovateľka žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 363,80 Eur a túto poukázať jej právnemu zástupcovi.“

II.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 19 Co 809/2015-130 z 29. októbra 2015, ktoré boloprávnemu zástupcovi sťažovateľky doručené 27. novembra 2015, vyplýva, že ním bolopotvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 4 C 268/2013-119 z 22. júla 2015, pričomsťažovateľka bola zaviazaná nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v sume 27,99 €k rukám právneho zástupcu. Podľa zistenia krajského súdu prvé pojednávanie vo veci sakonalo 21. októbra 2014 a právny zástupca žalobcu tam uviedol, že žalobca berie žalobuv celom rozsahu späť z dôvodu, že po podaní žaloby došlo takmer k celému vyprataniupredmetu nájmu sťažovateľkou a k prenajatiu nehnuteľností novému subjektu. Právnyzástupca sťažovateľky na tomto pojednávaní potvrdil, že v letných mesiacoch roku 2014došlo k vyprataniu nehnuteľností, avšak zároveň aj uviedol, že dôvod na vypratanienehnuteľností neexistoval. Podľa právneho názoru krajského súdu za daného stavu trebapovažovať za správny záver, že žalobca vzal dôvodne podanú žalobu späť len pre správaniesťažovateľky, ktorá požadované nehnuteľnosti vypratala až v priebehu konania, a pretožalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania podľa § 146 ods. 2 druhej vetyObčianskeho súdneho poriadku. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že k späťvzatiužaloby došlo pre správanie sťažovateľky, ktorá splnila to, čoho sa žalobca žalobou domáhal.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jehorozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadnez iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pripredbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jehoprijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovaťani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohouústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie vecivšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonnéhopredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľkoodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatismutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovateľka je presvedčená, že zastavenie konania zavinil žalobca tým, že žalobuvzal späť, pričom v uznesení o zastavení konania nie je žiadna zmienka o tom, že žalobcavzal späť žalobu preto, že sťažovateľka až po podaní žaloby sporné nehnuteľnosti vypratala.Tento argument bol až dodatočne uvedený pri rozhodovaní o náhrade trov.

Z pohľadu ústavného súdu sa predovšetkým javí ako podstatné, že rozhodujúceskutkové okolnosti tejto veci sú medzi účastníkmi konania nesporné. Predovšetkým jenesporné, že v čase podania žaloby (niekedy v priebehu roku 2013, ako to vyplývazo spisovej značky konania vedeného okresným súdom) sporné nehnuteľnosti ešte nebolivypratané. Preto bola žaloba podaná. Ďalej je nesporné, že až po podaní žaloby v letnýchmesiacoch v roku 2014 (ako to uviedol právny zástupca sťažovateľky na pojednávaníokresného súdu konanom 21. októbra 2014) sťažovateľka nehnuteľnosti vypratala, aj keďpodľa jej názoru na to neexistoval dôvod.

Z dosiaľ uvedeného je nepochybné, že žalobca dôvodne podal žalobu o vypratanienehnuteľností a sťažovateľka jeho žalobnej požiadavke v priebehu konania dobrovoľnevyhovela. Tým odpadol predmet konania a žalobca logicky vzal žalobu späť. Keby takneurobil, žaloba by musela byť zamietnutá pre jej nedôvodnosť.

Aj podľa presvedčenia ústavného súdu preto obstojí záver, podľa ktoréhosťažovateľka zavinila (z procesno-právneho hľadiska), že pôvodne dôvodne podaná žalobamusela byť pre správanie sťažovateľky (ktorá nehnuteľnosti pred podaním žalobynevypratala, keďže tak urobila až po podaní žaloby) vzatá žalobcom späť.

Na uvedenom závere nič nemení skutočnosť, že v uznesení okresného súduo zastavení konania č. k. 4 C 268/2013-87 z 21. októbra 2014 nie je uvedený dôvod, prektorý žalobca vzal žalobu späť, teda nie je tam uvedené, že k späťvzatiu žaloby došlo preto,že po podaní žaloby sťažovateľka žalobnú požiadavku žalobcu dobrovoľne uspokojila.Z hľadiska rozhodovania okresného súdu o zastavení konania v dôsledku späťvzatia žaloby,ku ktorému dôjde pred prvým pojednávaním, nehrá dôvod späťvzatia žaloby vôbec žiadnurolu. Nech je žaloba v takomto štádiu vzatá späť z akéhokoľvek dôvodu (prípadne bezuvedenia nejakého dôvodu), nemôže súd rozhodnúť inak, než tak, že konanie zastaví.Dôvod späťvzatia žaloby má v takomto prípade právny význam, resp. relevanciu ibav súvislosti s rozhodovaním o náhrade trov konania. Preto sa z pohľadu ústavného súdu javíako logické a samozrejmé, že o dôvode späťvzatia žaloby sa okresný súd zmienil až prirozhodovaní o náhrade trov.

Nad rámec dosiaľ uvedeného treba ešte dodať, že sťažovateľka a jej právny zástupcaboli od prvej chvíle presne informovaní o dôvode (motíve) späťvzatia žaloby, keďže sao tom dozvedeli na pojednávaní okresného súdu 21. októbra 2014, keď ku späťvzatiu žalobydošlo.

Na základe dosiaľ uvedeného možno zhrnúť, že uznesenie krajského súdu jezdôvodnené dostatočne, presvedčivo a výstižne tak, že nevykazuje žiadne známkyarbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Okolnosť, že sťažovateľka má na vec odlišnýnázor, neznamená sama osebe bez ďalšieho porušenie označených článkov ústavya dohovoru.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2016