znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 156/2015-45

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   septembra   2015v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohutaa Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca)   v   konaní   o   sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom   JUDr.   Michalom   Treščákom,   ml.,   Slovenskej   jednoty   8,   Košice,   vo   vecinamietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tos 42/2014 a jehouznesením zo 6. novembra 2014, za účasti Krajského súdu v Košiciach, takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskejrepubliky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tos 42/2014 a jehouznesením zo 6. novembra 2014 p o r u š e n é   n e b o l i.

2.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovyprávneho zastúpenia ⬛⬛⬛⬛ v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eura   štyridsaťštyri   centov)   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   JUDr.   Michala   Treščáka,   ml.,Slovenskej jednoty 8, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola21. januára 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietaporušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 a čl. 50 ods. 6 v spojenís čl. 144 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajskéhosúdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tos 42/2014a jeho uznesením zo 6. novembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“)a postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenompod   sp.   zn.   1 Nt 15/2014   a   jeho   uznesením   z   3.   septembra   2014   (ďalej   aj   „napadnutéuznesenie okresného súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdusp. zn.   3   T   6/97   z   13.   februára   1997   uznaný   za   vinného   z   trestného   činu   lúpežev spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 a § 234 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb.účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý Trestný zákon“) ako obzvlášť nebezpečnýrecidivista podľa § 41 ods. 1 starého Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatiaslobody podľa § 234 ods. 1 starého Trestného zákona, za použitia § 42 ods. 1 staréhoTrestného zákona.

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 T 142/97 z 10. marca 1998 bol sťažovateľuznaný za vinného z trestného činu porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1 a 3starého Trestného zákona a z trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1 a 2 písm. b) staréhoTrestného zákona ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa § 41 ods. 1 starého Trestnéhozákona, za čo mu bol uložený podľa § 234 ods. 2 starého Trestného zákona v spojení s § 35ods. 1 starého Trestného zákona a za použitia § 42 ods. 1 a § 36 starého Trestného zákonaúhrnný trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov a 4 mesiacov.

Rozsudkom krajského súdu sp. zn. Ntc 4/2006 z 3. apríla 2006 na základe návrhuMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky podľa § 518 ods. 1 a 3 Trestného poriadkus   prihliadnutím   na   §   515   ods.   2   písm.   b)   Trestného   poriadku   bol   uznaný   na   územíSlovenskej republiky právoplatný rozsudok Mestského súdu v Brne sp. zn. 1 T 38/2002z 21. mája 2002 v spojení s uznesením Krajského súdu v Brne sp. zn. 3 To 324/2002zo 4. septembra 2002 v časti týkajúcej sa trestu odňatia slobody, ktorý bol sťažovateľoviuložený v trvaní 12 rokov za dva trestné činy lúpeže podľa § 234 ods. 1 Trestného zákonaČeskej republiky.

Sťažovateľ   podal   okresnému   súdu   návrh,   ktorým   sa   domáhal   povolenia   obnovykonania   v   trestnej   veci   vedenej   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   3   T   6/97,   ktorá   bolaprávoplatne skončená rozsudkom z 13. februára 1997, a trestnej veci vedenej okresnýmsúdom   pod   sp.   zn.   5 T 142/97,   ktorá   bola   právoplatne   skončená   rozsudkomz 10. marca 1998. Okresný súd napadnutým uznesením sp. zn. 1 Nt 15/14 z 3. septembra2014 návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietol.

V odôvodnení napadnutého uznesenia okresného súdu sa okrem iného uvádza:„Súd podrobne preskúmal celý spisový materiál a zistil, že trest uznaný Krajským súdom   Košice   sp.   zn.   Ntc   4/2006   vykonal   dňa   31.   5.   2014   a   zároveň   nastúpil   trest Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 3 T 6/1997, ktorý v súčasnosti vykonáva a po jeho vykonaní   nastúpi   trest   Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves   sp.   zn.   5   T   142/1997.   Súd z pripojených spisov zistil, že Krajský súd v Košiciach sp. zn. Ntc 4/2006 rozhodoval vo veci rozhodnutia   Mestského   súdu   Brno   v   spojení   s   rozhodnutím   Krajského   súdu   Brno   len o výkone trestu (o jeho pokračovaní) na území Slovenskej republiky. Neuznával odsúdeného za vinného a neukladal mu trest. Obnovu konania nie je možné povoliť   ani vzhľadom na argumentáciu nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 11. 2012 sp. zn. PL. ÚS 106/2011 zverejnený dňa 21. 12. 2012 pod číslom 482/2012, nakoľko v oboch trestných veciach sp. zn. 3 T 6/1997 a 5 T 142/1997 bol menovaný uznaný vinným podľa zákona účinného do 31. 5. 2005 a podľa ustanovení zákona č. 140/1961 bol odsúdený ako obzvlášť nebezpečný recidivista a vzhľadom k tomu v zmysle zákona účinného v čase rozhodovania mu boli uložené aj tresty.

... Odsúdený na verejnom zasadnutí neuviedol žiadne iné dôkazy a skutočnosti, ktoré by znamenali iné rozhodnutie súdu. Súd má za to, že odsúdeným podaný návrh na povolenie obnovy konania v uvedenej trestnej veci nie je dôvodný.“

Proti   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   ktorúodôvodnil   tým,   že   pri   rozhodovaní   o   uznaní   cudzieho   rozhodnutia   v   konaní   vedenomkrajským súdom pod sp. zn. Ntc 4/06 krajský súd nepostrehol, že v minulosti bol odsúdenýna trest odňatia slobody v celkovej dĺžke 15 rokov so započítaním dvoch rokov väzby.V trestných veciach vedených okresným súdom pod sp. zn. 3 T 6/97 a sp. zn. 5 T 142/97bola podľa sťažovateľa použitá asperačná zásada, a preto podľa jeho názoru existuje dôvodna   povolenie   obnovy   konania.   Za   skutočnosť   súdu   skôr   neznámu   pri   ukladaní   trestuv trestných veciach vedených okresným súdom pod sp. zn. 3 T 6/97 a sp. zn. 5 T 142/97sťažovateľ považuje rozsudok krajského súdu sp. zn. Ntc 4/2006 o uznaní trestu uloženéhomu   súdmi   v Českej   republike   v   trvaní   12   rokov,   ako   aj   nález   ústavného   súdusp. zn. PL. ÚS 106/2011   z   28.   novembra   2012,   ktorým   bol   vyslovený   nesúladtzv. „asperačnej zásady“ (§ 41 ods. 2 Trestného zákona slová v texte za bodkočiarkou)s čl. 1   ods.   1   ústavy.   Krajský   súd   napadnutým   uznesením   sp.   zn.   5   Tos   42/2014zo 6. novembra 2014 sťažnosť sťažovateľa zamietol.

V odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu sa okrem iného uvádza:„Novou skutočnosťou podľa odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ je rozsudok Krajského súdu v Košiciach pod sp. zn. Ntc 4/06.

Rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn.   Ntc   4/06   však   nesúvisí so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi vo veciach Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 3 T 6/97 a 5 T 142/97.

Ani nález ÚS SR sp. zn. PL ÚS 106/2011 z 28. 11. 2012 týkajúci sa ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zák. č. 300/2005 Z. z. a analogicky § 35 ods. 2 Tr. zák. v znení zák. č. 171/2003 Z. z. sa nevzťahuje na odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ vo veciach Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 3 T 6/97 a 5 T 142/97.“

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   nález   ústavného   súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS   106/2011z 28. novembra 2012, ktorým bol vyslovený nesúlad tzv. „asperačnej zásady“ (§ 41 ods. 2Trestného zákona slová v texte za bodkočiarkou) s čl. 1 ods. 1 ústavy, je potrebné aplikovaťaj na jeho vec, a to napriek tomu, že mu bol trest ukladaný ešte za účinnosti staréhoTrestného zákona ako obzvlášť nebezpečnému recidivistovi. Sťažovateľ v tejto súvislostiargumentuje aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)sp. zn. 2 Tost 28/2014 z 26. augusta 2014 (ďalej aj „uznesenie z 26. augusta 2014“), „ktorý rozhodol o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ktory bol odsudeni za pouzitia recidivi a podal si obnovu konania sp. zn. 5 NTok/1/2014 v Prešove a žiadal obnovu konania na základe nálezu ÚS SR PL. ÚS 106/2011. Kraj. súd v Prešove mu obnovu zamietol ale v odvolaní NS SR sp. zn. 2 Tost/28/2014 rozhodol, že obnovu povoluje a, že nález ÚS SR PL. ÚS 106/2011 sa vzťahuje aj na recidivu!!! Čo aj odôvodnil.“.

Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že ani okresný súd, ani krajský súd sa vôbecnezaoberali   právnym   názorom   najvyššieho   súdu   vysloveným   v   jeho   uzneseníz 26. augusta 2014,   na   ktorý   ich   sťažovateľ   upozornil.   Okresný   súd   a   ani   krajský   súdargumentáciu najvyššieho súdu vôbec nezohľadnili, ba dokonca sa vo svojich rozhodnutiacho uznesení najvyššieho súdu z 26. augusta 2014 ani len nezmieňujú. Sťažovateľ zastávanázor, že v jeho veci mali okresný súd, resp. krajský súd rozhodovať tak, ako v označenomuznesení rozhodol najvyšší súd.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súdnálezom vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 50 ods. 6a čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a zrušil napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdu,rozhodnutia o nepovolení obnovy konania a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.Sťažovateľ sa domáha aj primeraného finančného zadosťučinenia v sume 3 800 € a trovkonania.

Súčasťou   sťažnosti   bola   aj   žiadosť   sťažovateľa   o   ustanovenie   zástupcu   z   radovadvokátov, ktorú odôvodnil tým, že nemá finančné prostriedky na to, „aby som si ho mohol dovoliť“.

Ústavný   súd   sa   oboznámil   s   obsahom   uznesenia   najvyššieho   súdusp. zn. 2 Tost 28/2014 z 26. augusta 2014, na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje.Označeným uznesením najvyššieho súdu bolo na základe sťažnosti odsúdeného zrušenéuznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Ntok 1/2014 z 13. mája 2014, ktorým bolzamietnutý návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania. Po oboznámení sa s obsahomoznačeného   uznesenia   najvyššieho   súdu   z   26.   augusta   2014   a   jeho   konfrontáciiso sťažovateľom uvádzanými skutočnosťami ústavný súd dospel k záveru, že z vecnéhohľadiska existujú dôvody na meritórne preskúmanie sťažnosti sťažovateľa. Ústavný súd pretouznesením   sp.   zn.   II.   ÚS   156/2015   z   10.   marca   2015   vyhovel   žiadosti   sťažovateľaa za právneho zástupcu v konaní o jeho sťažnosti mu ustanovil advokáta JUDr. MichalaTreščáka ml., Slovenskej jednoty 8, Košice.

Ústavným súdom ustanovený právny zástupca sa v podaní z 13. apríla 2015 stotožnils argumentáciou sťažovateľa a spresnil petit sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa navrhuje,aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, 2, 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves a jeho uznesením sp. zn. 1 Nt/15/14 zo dňa 03. 09. 2014 a postupom Krajského súdu v Košiciach a jeho uznesením sp. zn. 5 Tos/42/2014 a zo dňa 06. 11. 2014 bolo porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu Spišská Nová Ves   sp.   zn.   1   Nt/15/14   zo   dňa   03.   09.   2014   a   uznesenie   Krajského   súdu   v   Košiciach sp. zn. 5 Tos/42/2014 a zo dňa 06. 11. 2014 a vracia vec Okresnému súdu Spišská Nová Ves na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   3.800,-   € (tritisícosemsto   euro)   ktoré   je   povinný   Krajský   súd   v   Košiciach   uhradiť   do   2   (dvoch) mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 355,73 € na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a   uznesením č. k. II. ÚS 156/2015-26 z 23. apríla 2015 ju v časti smerujúcej proti uzneseniu krajskéhosúdu sp. zn. 5 Tos 42/2014 zo 6. novembra 2014 a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu,prijal   na   ďalšie   konanie   a vo   zvyšnej   časti   smerujúcej   proti   napadnutému   uzneseniuokresného súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, ju odmietol pre nedostatoksvojej právomoci.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcusťažovateľa a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo vecikonalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby savyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predseda krajského súdu ústavnému súduoznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu krajského súdu,že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretožedospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. 1 SprV 640/20105z 29. mája 2015 uviedol:

«Sťažovateľ ⬛⬛⬛⬛ bol   rozsudkom   Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves sp. zn. 3 T/6/1997 zo dňa 13. 02. 1997 uznaný vinným spolupáchateľstvom trestného činu lúpeže   podľa   §   9   ods.   2   Tr.   zák.,   §   234   ods.   1   Tr.   zák.   ako   obzvlášť   nebezpečný recidivista podľa § 41 ods. 1 Tr. zák. č. 140/61 Zb. v znení neskorších predpisov účinného, do 31. 12. 2005. Bol mu uložený podľa § 234 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 42 ods. 1 Tr. zák. č. 140/61 Zb. v znení neskorších predpisov účinného do 31. 12. 20015 trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov a 8 mesiacov so zaradením pre výkon trestu odňatia slobody do III. NVS. Následne bol rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 5 T/142/1997 zo dňa   10.   03.   1998   sťažovateľ ⬛⬛⬛⬛ uznaný   vinným   z   trestného   činu porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1, 3 Tr. zák. a z trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1, 2 písm. b/ Tr. zák. ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa § 41 ods. 1 Tr. zák. č. 140/61 Zb. v znení neskorších predpisov, účinného do 31. 12. 2005 a bol mu uložený podľa § 234 ods. 2 cit. Tr. zák. v spojení s § 35 ods. 1 Tr. zák. za použitia § 42 ods. 1 Tr. zák. a § 36 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov a 4 mesiace so zaradením na výkon trestu odňatia slobody do III. NVS.

Trestný   zákon   č.   140/61   Zb.   účinný   od   1.   januára   1962   vo   vzťahu   k   trestaniu viacčinného súbehu trestných činov použitie asperačnej zásady nezakotvil.

Prvky asperačnej zásady boli použité len pri trestaní obzvlášť nebezpečnej recidívy. K   zmene   v   uplatnení   asperačnej   zásady   došlo   zákonom   č.   171/2003   Z.   z., ktorým   bol s účinnosťou od 1. septembra 2003 novelizovaný Trestný zákon č. 140/61 Zb. a zakotvená asperačná zásada v ust. § 35 ods. 2 Tr. zák. Podľa vyššie uvedeného zákona sa prvý raz súčasťou   asperačnej   zásady   stáva   nielen   zvýšenie   hornej   hranice   trestnej   sadzby,   ale aj určenie ďalšieho postupu súdu pri rozhodovaní o konkrétnej výške trestu.

Prístup k trestaniu viacčinného súbehu zavedený zákonom č. 171/2003 Z. z. bol v podstate po spresnení prevzatý aj v Trestnom zákone č. 300/2005 Z. z.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 2 Tost 28/2014 vyslovil právny záver,   že   rovnaké   právne   účinky,   aké   v   zmysle   §   41   ods.   1   zákona   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov vyvoláva vyhlásenie nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011 v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (21. decembra 2012) vo vzťahu k § 41 ods. 2 Trestného zákona, je potrebné pri použití extenzívnej interpretácie dotknutého ustanovenia vyvodiť i vo vzťahu k ustanoveniu § 35 ods. 2 vety prvej za bodkočiarkou Trestného zákona v znení zákona č. 171/2003 Z. z. účinného od 1. septembra 2003 do 31. decembra 2005.

S prihliadnutím na uvedené poznamenávame, že sťažovateľovi rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 3 T 6/97 zo dňa 13. 02. 1997 nebol sprísnený trest odňatia slobody v dôsledku použitia asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005, pretože sťažovateľ uvedeným rozsudkom nebol uznaný vinným zo spáchania úmyselných trestných činov vo viacčinnom súbehu.

Rovnako   v   prípade   sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ nebola   uplatnená   asperačná zásada podľa § 35 ods. 2 vyššie citovaného Tr. zák. ani pri odsúdení rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 5 T/142/1997 zo dňa 10. 03. 1998, pretože v danom prípade nešlo o viacčinne sa zbiehajúce úmyselné trestné činy, ale o jednočinný súbeh, za ktorý bol sťažovateľovi uložený úhrnný trest podľa § 234 ods. 2 Tr. zák. v spojení s § 35 ods. 1 Tr. zák., za použitia § 42 ods. 1 Tr. zák.

Ustanovenie § 35 ods. 2 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005 „asperačná zásada“ by sa vzťahovalo   na   odsúdenie   obzvlášť   nebezpečného   recidivistu   len   v   prípade   kombinácie viacčinného súbehu a obzvlášť nebezpečnej recidívy tak, ako je to uvedené v ust. § 35 ods. 2 vyššie citovaného Tr. zák. To však, ako už bolo vyššie uvedené, nie je ale prípad sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛, pretože vyššie citovanými rozsudkami Okresného súdu Spišská Nová Ves nebol ukladaný trest s použitím ust. § 35 ods. 2 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005. Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tost 28/2014 nevyplýva, aby vyhlásenie nálezu Ústavného súdu SR z 28. 11. 2012 sp. zn. PL. ÚS 106/2011 v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (21. 12. 2012) vo vzťahu k § 41 ods. 2 Tr. zák. účinného od 01. 01. 2006, vyvolávalo rovnaké právne účinky aj vo vzťahu k ust. § 42 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005, ktoré bolo aplikované v prípade odsúdenia sťažovateľa tak v rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 3 T/6/97 zo dňa 13. 02. 1997, ako aj v rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 10. 03. 1998 sp. zn. 5 T/142/97 a ktoré sa vzťahovalo na ukladanie trestu odňatia slobody obzvlášť nebezpečnému recidivistovi. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti máme za to, že uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Tos 42/2014 zo dňa 06. 11. 2014 nemohlo zasiahnuť do označených práv   sťažovateľom   v   ním   podanej   sťažnosti,   a   preto   jeho   sťažnosť   považujeme za nedôvodnú.»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   v časti   sťažnosti,   ktorú   ústavný   súd   prijal   na   ďalšie   konanie,   namietaporušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1   dohovoru   napadnutým   uznesením   krajského   súdu,   ako   aj   postupom,   ktorýpredchádzal jeho vydaniu.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhotorozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonnýmrozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo   nesprávnymúradným postupom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V súvislosti   s preskúmavaním   sťažnosti   sťažovateľa   ústavný   súd   v prvom   radepovažuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej zásadnenie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory   všeobecného   súdu, ktoré   hopri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkovéa právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a   základných   slobodách(I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postaveniaústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať iba také rozhodnutia všeobecných súdov,ak v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniuzákladného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžubyť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnenéalebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň bymali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00,I. ÚS 17/00).

Sťažovateľ primárne namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru. Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením označených ustanovení ústavya dohovoru vo svojej ustálenej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedápovinnosť   súdu   o   veci   konať   a   rozhodnúť   (napr.   II.   ÚS   88/01,   III. ÚS 362/04),   akoaj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základnéhopráva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosťdomáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietolkonať   a   rozhodovať   o   podanom   návrhu   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby(II. ÚS 216/06).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   vo   svojej   judikatúrezdôrazňuje,   že   čl.   6   ods.   1   dohovoru   zaväzuje   súdy   odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   alenemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobnáodpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súdsplnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možnoposúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, abyna každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola danáodpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutierozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na   tento   argument   (Ruiz   Torijac. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielskoz 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzskoz 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktorétoto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Ústavný súd zároveň ale tiež pripomína,   že podľa jeho stabilizovanej judikatúryvšeobecný súd v zásade nemôže porušiť základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1   ústavy   (a   ani   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru),   ak   koná   vo   veci   v   súlades procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v trestnom konaní (m. m. I. ÚS 8/96,I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00). Takýmto predpisom je vo veci sťažovateľa Trestný poriadok.

Napadnutým uznesením krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa smerujúcu protiuzneseniu okresného súdu, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na povolenie obnovy konania.Krajský   súd   založil   napadnuté   uznesenie   na   stručnom   odôvodnení,   v zmysle   ktoréhosťažovateľom   označené   nové   skutočnosti   (rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciachsp. zn. Ntc 4/06   a nález   sp.   zn.   PL.   ÚS   106/2011   z 28.   novembra   2012)   sa   na   vecsťažovateľa nevzťahujú, a preto nie sú splnené podmienky na povolenie obnovy konania.Stručnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu sama osebe v konkrétnychokolnostiach   posudzovanej   veci   (aj   vzhľadom   na   odôvodenie   napadnutého   uzneseniaokresného súdu) nezakladá dôvod na vyhovenie sťažnosti, a preto ústavný súd preskúmalsťažovateľom namietané právne závery krajského súdu z hľadiska námietok uplatnenýchv jeho sťažnosti, t. j. z vecného hľadiska.

Z kľúčovej námietky sťažovateľa vyplýva úloha ústavného súdu posúdiť, či možnopoužitím extenzívnej interpretácie rovnaké právne účinky, aké v zmysle § 41b ods. 1 zákonao ústavnom súde vyvoláva nález sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 vo vzťahuk § 41 ods. 2 Trestného zákona, vyvodiť aj vo vzťahu § 42 ods. 1 druhej vety staréhoTrestného   zákona   v   znení   účinnom   do   13.   februára   1997   (rozsudok   okresného   súdusp. zn. 3 T 6/97 z 13. februára 1997), resp. v znení účinnom do 10. marca 1998 [rozsudokokresného súdu sp. zn. 5 T 142/97 z 10. marca 1998 (ďalej aj „starý Trestný zákon účinnýv čase odsúdenia sťažovateľa“)]. Z povahy veci vyplýva, že v prípade kladnej odpovedena nastolené otázky mala byť okresným súdom, resp. krajským súdom, obnova konaniav trestnej veci sťažovateľa povolená.

Podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom do 20. decembra 2012 ak súdukladá   úhrnný   trest   odňatia   slobody   za   dva   alebo   viac   úmyselných   trestných   činov,z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sahorná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestnéhoo jednu tretinu; súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzbyodňatia   slobody.   Horná   hranica   zvýšenej   trestnej   sadzby   nesmie   prevyšovať   dvadsaťpäťrokov a pri mladistvých trestnú sadzbu uvedenú v § 117 ods. 1 alebo 3. Popri treste odňatiaslobody možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie boloodôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.

Podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom od 1. januára 2013 ak súdukladá   úhrnný   trest   odňatia   slobody   za   dva   alebo   viac   úmyselných   trestných   činov,z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sahorná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestnéhoo jednu tretinu. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať dvadsaťpäť rokova pri mladistvých trestnú sadzbu uvedenú v § 117 ods. 1 alebo 3. Popri treste odňatiaslobody možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie boloodôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.

Podľa § 47 ods. 2 Trestného zákona ak súd odsudzuje páchateľa za dokonaný trestnýčin úkladnej vraždy podľa § 144, vraždy podľa § 145, ublíženia na zdraví podľa § 155,nedovolenej   výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ichdržanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 2, 3 alebo 4, obchodovania s ľuďmi podľa §179, zverenia dieťaťa do moci iného podľa § 180 ods. 2 alebo 3 alebo podľa § 181, braniarukojemníka   podľa   §   185,   zavlečenia   do   cudziny   podľa   §   187,   lúpeže   podľa   §   188,vydierania podľa § 189 ods. 2, 3 alebo 4, hrubého nátlaku podľa § 190 alebo § 191 ods. 2, 3alebo 4, znásilnenia podľa § 199, sexuálneho násilia podľa § 200, sexuálneho zneužívaniapodľa   §   201   ods.   2,   3   alebo   4,   týrania   blízkej   osoby   a   zverenej   osoby   podľa   §   208,všeobecného   ohrozenia   podľa   §   284,   ohrozenia   bezpečnosti   vzdušného   dopravnéhoprostriedku a lode podľa § 291, zavlečenia vzdušného dopravného prostriedku do cudzinypodľa   §   293,   založenia,   zosnovania   a   podporovania   zločineckej   skupiny   podľa   §   296,založenia, zosnovania a podporovania teroristickej skupiny podľa § 297, teroru podľa § 313alebo   §   314,   násilného   prekročenia   štátnej   hranice   podľa   §   354   ods.   2,   3   alebo   4,prevádzačstva podľa § 355 ods. 3, 4 alebo 5, výroby detskej pornografie podľa § 368,genocídia podľa § 418, terorizmu a niektorých foriem účasti na terorizme podľa § 419 aleboneľudskosti podľa § 425, ktorý už bol za takéto trestné činy, hoci aj v štádiu pokusu, dvakrátpotrestaný   nepodmienečným   trestom   odňatia   slobody,   uloží   mu   trest   odňatia   slobodyna doživotie, ak sú splnené podmienky uvedené v odseku 1 písm. a) a b); inak mu uloží trestodňatia slobody na dvadsaťpäť rokov, ak tomu nebránia okolnosti hodné osobitného zreteľa.Súd však nemôže takému páchateľovi uložiť trest odňatia slobody pod dvadsať rokov.

Podľa § 35 ods. 1 starého Trestného zákona účinného v čase odsúdenia sťažovateľaak súd odsudzuje páchateľa za dva alebo viac trestných činov, uloží mu úhrnný trest podľatoho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný;popri treste prípustnom podľa takého zákonného ustanovenia možno v rámci úhrnnéhotrestu uložiť aj iný druh trestu, ak jeho uloženie by bolo odôvodnené niektorým zo súdenýchtrestných činov. Ak sú dolné hranice trestných sadzieb odňatia slobody rôzne, je dolnouhranicou úhrnného trestu najvyššia z nich. Ak ustanovuje tento zákon na niektorý z takýchtrestných   činov   len   trest   odňatia   slobody,   nemôže   byť   úhrnným   trestom   iný   z   trestovuvedených v § 27 ako trest samostatný.

Podľa § 41 ods. 1 starého Trestného zákona účinného v čase odsúdenia sťažovateľapáchateľ, ktorý znova spáchal obzvlášť závažný úmyselný trestný čin, hoci už bol pre takýalebo   iný   obzvlášť   závažný   úmyselný   trestný   čin   potrestaný,   považuje   sa   za   obzvlášťnebezpečného recidivistu, ak táto okolnosť pre svoju závažnosť, najmä vzhľadom na dĺžkučasu, ktorá uplynula od posledného odsúdenia, podstatne zvyšuje stupeň nebezpečnostitrestného činu pre spoločnosť.

Podľa § 41 ods. 2 starého Trestného zákona účinného v čase odsúdenia sťažovateľaobzvlášť závažnými trestnými činmi sú trestné činy uvedené v § 62 a tie úmyselné trestnéčiny, na ktoré tento zákon ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnejsadzby najmenej osem rokov.

Podľa § 62 ods. 1 starého Trestného zákona účinného v čase odsúdenia sťažovateľaobzvlášť závažnými trestnými činmi sú trestný čin vlastizrady (§ 91), rozvracania republiky(§ 92), teroru (§ 93 a 93a), terorizmu (§ 94), záškodníctva (§ 95 a 96), sabotáže (§ 97),vyzvedačstva (§ 105), vojnovej zrady (§ 114), falšovania a pozmeňovania peňazí a cennýchpapierov   podľa   §   140   ods.   2,   3   a   4,   skrátenia   dane   a   poistného   podľa   §   148   ods.   5,neodvedenia   dane   a   poistného   podľa   §   148a   ods.   4,   nedovoleného   prekročenia   štátnejhranice podľa § 171a ods. 2, 4, 5 a § 171b ods. 2 a 3, všeobecného ohrozenia podľa § 179ods. 2, 3, ohrozenia bezpečnosti vzdušného dopravného prostriedku a civilného plavidlapodľa § 180a, zavlečenia vzdušného dopravného prostriedku do cudziny podľa § 180cods. 2, založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupinypodľa   §   185a,   nedovolenej   výroby   a   držby   omamnej   látky,   psychotropnej   látky,   jedua prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 4, 5 a 6, nedovolenej výroby a držbyjadrových materiálov a vysokorizikových chemických látok podľa § 187a ods. 3, týranieblízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 2 až 5, vraždy (§ 219), lúpeže podľa § 234ods. 2, 3, brania rukojemníka podľa § 234a ods. 3, vydierania podľa § 235 ods. 3, hrubéhonátlaku podľa § 235a ods. 2, 3, 4 a 5 a § 235b ods. 4 a 5, znásilnenia podľa § 241 ods. 2 a 3,sexuálneho násilia podľa § 241a ods. 2 a 3, sexuálneho zneužívania podľa § 242 ods. 2, 3a 4, obchodovania s ľuďmi podľa § 246 ods. 3, 4 a 5, krádeže podľa § 247 ods. 6, spreneverypodľa § 248 ods. 5, podvodu podľa § 250 ods. 5, úverového podvodu podľa § 250a ods. 5,subvenčného podvodu podľa § 250b ods. 5, poisťovacieho podvodu podľa § 250c ods. 5,podvodného   úpadku   podľa   §   250e   ods.   6,   zavineného   úpadku   podľa   §   250f   ods.   6,legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 3, 4 a 5 a § 252a, genocídia (§ 259),zločinu proti ľudskosti (§ 259b) alebo perzekúcie obyvateľstva podľa § 263a ods. 3, trestnýčin proti   mieru podľa § 1 zákona   č. 165/1950 Zb. na ochranu mieru, ako aj obzvlášťnebezpečný recidivista alebo osoba odsúdená na výnimočný trest odňatia slobody (§ 29ods. 2)   môžu   byť   podmienečne   prepustení   až   po   výkone   dvoch   tretín   uloženého   trestuodňatia slobody.

Podľa § 42 ods. 1 starého Trestného zákona účinného v čase odsúdenia sťažovateľahorná hranica trestnej sadzby odňatia slobody ustanovená v tomto zákone sa u obzvlášťnebezpečného recidivistu zvyšuje o jednu tretinu. Obzvlášť nebezpečnému recidivistovi súduloží trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody.

Podľa § 42 ods. 2 starého Trestného zákona účinného v čase odsúdenia sťažovateľahorná hranica trestnej sadzby nesmie ani po zvýšení podľa odseku 1 prevyšovať pätnásťrokov. Pri ukladaní výnimočného trestu odňatia slobody nad pätnásť až do dvadsiatichpiatich rokov nesmie horná hranica prevyšovať dvadsaťpäť rokov.

Podľa   §   394   ods.   1   Trestného   poriadku   obnova   konania,   ktoré   sa   skončiloprávoplatným   rozsudkom   alebo   právoplatným   trestným   rozkazom,   sa   povolí,   ak   vyjdúnajavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebov spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vinealebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnostičinu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpores účelom   trestu,   alebo   vzhľadom   na   ktoré   upustenie   od   potrestania   alebo   upustenieod uloženia   súhrnného   trestu   by   bolo   v   zrejmom   nepomere   k   závažnosti   činu   alebok pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Podľa   §   41b   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   ak   súd   v   trestnom   konaní   vydalna základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť podľa čl. 125 ústavy, rozsudok,ktorý   nadobudol   právoplatnosť,   ale   nebol   vykonaný,   strata   účinnosti   takého   právnehopredpisu,   jeho   časti   alebo   niektorého   ustanovenia   je   dôvodom   obnovy   konania   podľaustanovení Trestného poriadku.

V uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 28/2014 z 26. augusta 2014, na ktorésťažovateľ poukazuje vo svojej sťažnosti (a na ktoré poukazoval už aj v sťažnosti protinapadnutému uzneseniu okresného súdu adresovanej krajskému súdu), sa uvádza:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal podľa § 192 ods. 1 Tr. por. správnosť výroku napadnutého uznesenia ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že sťažnosť odsúdeného S. P. je dôvodná.

Vychádzajúc z materiálneho chápania právneho štátu treba názory krajského súdu uvedené v napadnutom uznesení označiť za nesprávne a v súvislosti s citovaným nálezom Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   z   28.   novembra   2012,   sp.   zn.   PL.   ÚS   106/2011 zdôrazniť nasledovné:

Trestný zákon č. 140/1961 Zb. účinný od 1. januára 1962 vo vzťahu k trestaniu súbehu trestných činov použitie asperačnej zásady nezakotvil. Iba pokiaľ ide o stanovenie hornej hranice úhrnného trestu upravil, že ak súd odsudzuje páchateľa za dva alebo viac trestných činov, uloží mu úhrnný trest podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný. Prvky asperačnej zásady boli použité len pri trestaní obzvlášť nebezpečnej recidívy.

K zmene v uplatňovaní asperačnej zásady došlo zákonom č. 171/2003 Z. z., ktorým bol s účinnosťou od 1. septembra 2003 novelizovaný Trestný zákon č. 140/1961 Zb. Touto novelou sa do § 35 ods. 2 tohto Trestného zákona zaviedlo pravidlo, podľa ktorého ak súd ukladá   úhrnný   trest   odňatia   slobody   za   dva   alebo   viac   úmyselných   trestných   činov spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu, pričom súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby trestu odňatia slobody. Prvý raz sa tak súčasťou asperačnej zásady stáva nielen zvýšenie hornej hranice trestnej   sadzby,   ale   aj   určenie   (obmedzenie)   ďalšieho   postupu   súdu   pri   rozhodovaní o konkrétnej výške trestu.

Prístup k trestaniu viacčinného súbehu zavedený zákonom č. 171/2003 Z. z. bol následne   prevzatý   aj   do   Trestného   zákona   č.   300/2005   Z.   z.,   ktorý   len   v   súvislosti so zavedením bipartície trestných činov v § 41 ods. 2 Tr. zák. spresnil, že z dvoch alebo viacerých zbiehajúcich sa úmyselných trestných činov aspoň jeden musí byť zločinom. Vtedy sa zvyšuje horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu, pričom súd obligatórne musí uložiť páchateľovi trest odňatia slobody nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby.

V   porovnaní   s   pôvodnou   úpravou   zavedenou   zákonom   č.   171/2003   Z.   z.   možno asperačnú zásadu aplikovať v menšom rozsahu, keďže v prípadoch, keď bude súd ukladať páchateľovi trest za dva alebo viac úmyselných prečinov spáchaných dvomi alebo viacerými skutkami, bude použitie tejto zásady vylúčené.

Porovnaním zákona č. 140/1961 Zb. a zákona č. 300/2005 Z. z. možno zistiť, že dotknuté ustanovenia (§ 35 ods. 2, § 41 ods. 2) sú systematicky zaradené do časti zákonov, ktorými sa upravujú zásady pre ukladanie trestov (sankcií). Sporný text ustanovenia§ 35 ods. 2 Tr. zák., veta prvá za bodkočiarkou v zákone č. 140/1961 Zb. v znení účinnom od 1. septembra   2003   do   31.   decembra   2005   je   obsahovo   celkom   totožný   s   textom ustanovenia § 41 ods. 2, veta prvá za bodkočiarkou zákona č. 300/2005 Z. z., ktoré zákonné ustanovenie   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   nálezom   sp.   zn.   PL.ÚS   106/2011 z 28. novembra 2012 vyhlásil za nesúladné s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. V takom prípade sa potom aj na ustanovenie § 35 ods. 2 Tr. zák. musí vzťahovať časť citovaného   nálezu   o   nerešpektovaní   požiadavky   primeranosti   pri   trestaní   spomenutého viacčinného súbehu úmyselných trestných činov a aj podstatný dôvod vyslovenia nesúladu ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zák. s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorým je nemožnosť dostatočnej individualizácie trestu (skôr spomenuté obmedzenie súdu pri určení konkrétneho trestu).

Ústava Slovenskej republiky prijatá ústavným zákonom č. 406/1992 Zb. je platná od 1. októbra 1992 a jej text v čl. 1 ods. 1 je aj v aktuálnom čase nezmenený.

Ide   teda   o   ustanovenie   obsahovo   rovnorodé,   ktoré   navyše   spája   uloženie   trestu v hornej   polovici   zvýšenej   trestnej   sadzby   so   spáchaním   akýchkoľvek   viacčinne   sa zbiehajúcich úmyselných trestných činov, teda nevyžaduje, aby aspoň jeden z nich bol zločinom (§ 41 ods. 2, § 11 Tr. zák. v znení účinnom od 1. januára 2006).

Dotknutý   nález   nemohol   ustanovenie   §   35   ods.   2   Tr.   zák.   v   znení   účinnom do 31. decembra 2005 zasiahnuť spôsobom uvedeným v čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, resp. v § 41a ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. (zákon o organizácii ústavného súdu), keďže   ide   o   ustanovenie   v   čase   rozhodovania   ústavného   súdu   už   zrušeného   zákona (ustanovením § 439 zák. č. 300/2005 Z. z.). Také ustanovenie, resp. jeho časť teda nemôže stratiť   účinnosť   dňom   vyhlásenia   nálezu   ústavného   súdu   v   Zbierke   zákonov   –   inak   by ústavný   súd   mohol   vysloviť   nesúlad   právnych   predpisov   aj   vo   vzťahu   k   ustanoveniu, neuvedenému   v   návrhu   na   začatie   príslušného   konania   (§   40   zákona   o   organizácii ústavného súdu).

V takomto prípade je potrebné použiť rozširujúci výklad a vyplniť medzeru v zákone. V záujme racionálneho ale najmä principiálne spravodlivého riešenia sa môže a má použiť tzv. sudcovská tvorba práva.

Vo vyššie popísanej situácii sa v obnovenom konaní (iudicium rescindens) použije na uloženie trestu ustanovenie § 35 ods. 2 Tr. zák. v znení použitom na posúdenie trestnosti činu, prispôsobenom obsahu nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn. PL.ÚS 106/2011, teda v znení bez časti prvej vety za bodkočiarkou. Použitie naposledy   označeného   ustanovenia   v   znení   účinnom   od   21.   decembra   2012,   teda od vyhlásenia nálezu   ústavného súdu nie je možné, keďže ako už bolo uvedené, zákon č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov bol zrušený ustanovením § 439 zák. č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon s účinnosťou od 1. januára 2006.

Z uvedeného treba vyvodiť nasledovný právny záver: Rovnaké   právne   účinky,   aké   v   zmysle   §   41   ods.   1   zákona   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov vyvoláva vyhlásenie nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn. PL.ÚS 106/2011 v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (21. decembra 2012) vo vzťahu k § 41 ods. 2 Trestného zákona, je potrebné pri použití   extenzívnej   interpretácie   dotknutého   ustanovenia   vyvodiť   i   vo   vzťahu k ustanoveniu § 35 ods. 2 vety prvej za bodkočiarkou Trestného zákona v znení zákona č. 171/2003 Z. z. účinného od 1. septembra 2003 do 31. decembra 2005.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie zrušil a Krajskému   súdu   v   Prešove   uložil,   aby   vo   veci   znovu   konal   a   rozhodol   s   tým,   že prvostupňový súd je viazaný právnym názorom, vysloveným nadriadeným súdom (§ 194 ods. 5 Tr. por.).“

Z citovaných   ustanovení   starého   Trestného   zákona   účinného   v   čase   odsúdeniasťažovateľa možno nepochybne vo vzťahu k trestaniu obzvlášť nebezpečnej recidívy vyvodiť,že obsahovali prvky umožňujúce použitie asperačnej zásady. Vo vzťahu k trestaniu súbehutrestných činov ale starý Trestný zákon v znení účinnom v   čase odsúdenia sťažovateľapoužitie asperačnej zásady neustanovoval.

Prvky asperačnej zásady spočívajúce v obmedzení uváženia súdu pri rozhodovanío konkrétnej výške trestu boli (ako to uviedol aj najvyšší súd) do starého Trestného zákonaúčinného od 1. januára 1962 vo vzťahu k trestaniu súbehu trestných činov zavedené ažzákonom č. 171/2003 Z. z., ktorým bol s účinnosťou od 1. septembra 2003 novelizovanýstarý   Trestný   zákon.   Touto   novelizáciou   sa   do   §   35   ods.   2   starého   Trestného   zákonazaviedlo pravidlo, podľa ktorého ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva aleboviac úmyselných trestných činov spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sahorná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšietrestného o jednu tretinu, a pri obzvlášť nebezpečnom recidivistovi o jednu polovicu; pričomsúd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby trestu odňatiaslobody.

Obmedzenie   uváženia   súdu   pri   rozhodovaní   o   konkrétnej   výške   trestu   obzvlášťnebezpečnému   recidivistovi   v   §   41   ods.   1   starého   Trestného   zákona   účinného   v   časeodsúdenia sťažovateľa vychádzalo z potreby ochrany spoločnosti pred závažnou trestnoučinnosťou   recidivistov,   u   ktorých   opakované   páchanie   obzvlášť   závažnej   (úmyselnej)trestnej   činnosti   preukazuje   ľahostajnosť   k   hodnotovému   systému   spoločnosti,čo odôvodňuje prísnejšiu represiu pre dosiahnutie účelu trestu.

Trestný zákon č. 300/2005 Z. z. účinný od 1. januára 2006 (ďalej len „Trestnýzákon“) už pojem obzvlášť nebezpečnej recidívy, resp. obzvlášť nebezpečný recidivista,nepozná. Trestný zákon ale naproti inštitútu obzvlášť nebezpečnej recidívy zaviedol zásadu„trikrát a dosť“, ktorá je ustanovená v § 47 ods. 2 (v označenom ustanovení je upravenéukladanie trestu odňatia slobody na doživotie).

Podľa § 47 ods. 2 Trestného zákona ak súd odsudzuje páchateľa za dokonaný trestnýčin úkladnej vraždy podľa § 144, vraždy podľa § 145, ublíženia na zdraví podľa § 155,nedovolenej   výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ichdržanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 2, 3 alebo 4, obchodovania s ľuďmi podľa §179, zverenia dieťaťa do moci iného podľa § 180 ods. 2 alebo 3 alebo podľa § 181, braniarukojemníka   podľa   §   185,   zavlečenia   do   cudziny   podľa   §   187,   lúpeže   podľa   §   188,vydierania podľa § 189 ods. 2, 3 alebo 4, hrubého nátlaku podľa § 190 alebo § 191 ods. 2, 3alebo 4, znásilnenia podľa § 199, sexuálneho násilia podľa § 200, sexuálneho zneužívaniapodľa   §   201   ods.   2,   3   alebo   4,   týrania   blízkej   osoby   a   zverenej   osoby   podľa   §   208,všeobecného   ohrozenia   podľa   §   284,   ohrozenia   bezpečnosti   vzdušného   dopravnéhoprostriedku a lode podľa § 291, zavlečenia vzdušného dopravného prostriedku do cudzinypodľa   §   293,   založenia,   zosnovania   a   podporovania   zločineckej   skupiny   podľa   §   296,založenia, zosnovania a podporovania teroristickej skupiny podľa § 297, teroru podľa § 313alebo   §   314,   násilného   prekročenia   štátnej   hranice   podľa   §   354   ods.   2,   3   alebo   4,prevádzačstva podľa § 355 ods. 3, 4 alebo 5, výroby detskej pornografie podľa § 368,genocídia podľa § 418, terorizmu a niektorých foriem účasti na terorizme podľa § 419 aleboneľudskosti podľa § 425, ktorý už bol za takéto trestné činy, hoci aj v štádiu pokusu, dvakrátpotrestaný   nepodmienečným   trestom   odňatia   slobody,   uloží   mu   trest   odňatia   slobodyna doživotie, ak sú splnené podmienky uvedené v odseku 1 písm. a) a b); inak mu uloží trestodňatia slobody na dvadsaťpäť rokov, ak tomu nebránia okolnosti hodné osobitného zreteľa.Súd však nemôže takému páchateľovi uložiť trest odňatia slobody pod dvadsať rokov.

Podľa § 47 ods. 1 Trestného zákona trest odňatia slobody na doživotie môže súduložiť   iba   za   trestný   čin,   za   ktorý   to   tento   zákon   v   osobitnej   časti   dovoľuje,   a   lenza podmienok, že

a) uloženie takého trestu vyžaduje účinná ochrana spoločnosti a

b) nie je nádej, že by páchateľa bolo možné napraviť trestom odňatia slobody na dobudo dvadsaťpäť rokov.

Pri   trestaní   obzvlášť   nebezpečného   recidivistu   podľa   Trestného   zákona   v zneníúčinnom v čase odsúdenia sťažovateľa nebol súd obmedzený povinnosťou obligatórne uložiťtrest odňatia slobody na doživotie.

Z už uvedeného možno formulovať záver, podľa ktorého trestanie recidívy pri splnenípodmienok   ustanovených   v   §   47   ods.   2   Trestného   zákona   [musí   ísť   o   v   poradí   tretiespáchanie   jedného   z   taxatívne   vymenovaných   trestných   činov,   za   spáchaniepredchádzajúcich trestných činov musel byť páchateľ potrestaný nepodmienečným trestomodňatia slobody a zároveň musia byť tiež splnené podmienky uvedené v § 47 ods. 1 písm. a)a   b)] je   prísnejšie, než aké bolo trestanie obzvlášť nebezpečnej recidívy   podľa staréhoTrestného zákona účinného v čase odsúdenia sťažovateľa (i keď § 47 ods. 2 Trestnéhozákona sa aplikuje až pri treťom odsúdení, kým v prípade obzvlášť nebezpečného recidivistupodľa § 41 ods. 1 Trestného zákona účinného v čase odsúdenia sťažovateľa postačovalodruhé odsúdenie).

Ústavný súd v nadväznosti na už uvedené považuje za potrebné poukázať na nález sp.zn. PL. ÚS 6/09 z 2. novembra 2011, ktorým nevyhovel návrhu Okresného súdu Pezinok navyslovenie nesúladu ustanovenia § 47 ods. 2 Trestného zákona s čl. 16 ods. 2 ústavy a s čl. 3dohovoru. V označenom náleze sa okrem iného uvádza:

„Uloženie   trestu,   ktorý   zohľadňuje   nebezpečnosť   páchateľa   vyplývajúcu   z   jeho recidívneho   správania,   je   otázkou   súvisiacou   s funkciou   trestov,   konkrétne   s   funkciou trestnej   represie,   ktorá   zabezpečuje   ochranu   spoločnosti   pred   trestnou   činnosťou zabránením páchateľovi páchať ďalšie trestné činy jeho izoláciou vo výkone trestu odňatia slobody. ESĽP túto funkciu trestu uznáva a uvádza, že jednou zo základných funkcií odňatia slobody je ochrana spoločnosti, napríklad tým,   že zabraňuje odsúdenému recidívu. Na druhej   strane   ESĽP   rešpektuje   aj   výchovné   pôsobenie   trestu   prostredníctvom   rôznych foriem reintegrácie páchateľov do spoločnosti (pozri Mastromatteo c. Taliansko, 2002). Jeho rozhodovacia   činnosť v tejto oblasti však vôbec nenaznačuje,   že by mal ambíciu vyslovovať sa k pomeru trestnej represie a výchovného pôsobenia ukladaných trestov. Uloženie trestu odňatia slobody podľa ustanovení § 47 ods. 2 Trestného zákona nepochybne trestu prísneho za okolností, keď páchateľ spáchaním mimoriadne závažného trestného činu po predchádzajúcom dvojnásobnom potrestaní za takéto trestné činy prejaví úplnú ľahostajnosť k hodnotovému spoločenskému systému a signalizuje svojím správaním vysokú mieru rizika ďalšej recidívy, nenarušuje vo všeobecnosti predstavy o primeranosti trestania, pretože potreba preventívnej ochrany spoločnosti sa javí za takýchto okolností ako nevyhnutná.

Ústavný súd považuje v tomto prípade za kľúčovú techniku zisťovania (ne)súladu napadnutého ustanovenia s ústavou a dohovorom práve test proporcionality pomeriavajúci primeranosť zvolených nástrojov významom a povahou cieľov, ktoré sa týmito nástrojmi dosahujú. Záver o primeranosti pritom nie je daný vtedy, ak ústavný súd považuje zákonné riešenie za to najvhodnejšie alebo jediné možné, ale vtedy, ak sa opiera o rozumnú väzbu medzi   legitímnym   cieľom   (v   danom   prípade   účinná   ochrana   spoločnosti   pred   vysokým rizikom recidívy závažnej trestnej činnosti) a zvoleným prostriedkom jeho realizácie.“

Ústavný súd v označenom náleze nedospel k záveru o nesúlade § 47 ods. 2 Trestnéhozákona, ktorý ustanovuje zásadu „trikrát a dosť“, s čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 3 dohovoru,pričom považoval jeho mechanizmus ustanovujúci sprísnené trestanie recidívy za ústavneakceptovateľný.

Nálezom sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 ústavný súd vyslovil nesúlad§ 41 ods. 2 Trestného zákona slov v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trestnad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ s čl. 1 ústavy, a tedasprísnené trestanie, resp. obmedzenie uváženia súdu pri rozhodovaní o konkrétnej výškesprísneného trestu (po zvýšení hornej hranice trestnej sadzby odňatia slobody trestného činuz nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu), považoval za neprimerané. V odôvodneníoznačeného nálezu ústavný súd okrem iného uviedol:

„V predmetnej veci bolo teda úlohou ústavného súdu posúdiť, či napadnutá právna úprava   rešpektuje   požiadavku   primeranosti,   t.   j.   či   umožňuje   uložiť   páchateľovi   trest primeraný trestnému činu, za ktorý sa trest ukladá, tak, aby bola zachovaná rozumná a vyvážená väzba medzi intenzitou verejného záujmu na ochrane spoločnosti a závažnosťou zásahu   do   základných   práv   páchateľa,   pričom   záujem   na   ochrane   spoločnosti   možno považovať za dôvod legitimizujúci zásah do osobnej slobody páchateľa iba za predpokladu, že   takýto   zásah,   resp.   jeho   intenzita   sú   v   demokratickom   a   právnom   štáte   nevyhnutné a ochranu spoločnosti nemožno dosiahnuť miernejšími prostriedkami.

Podľa názoru ústavného súdu spôsob, ktorý v § 41 ods. 2 Trestného zákona ako reakciu   na   viacčinný   súbeh   zvolil   zákonodarca,   nerešpektuje   požiadavku   primeranosti, pretože neumožňuje uložiť páchateľovi trest primeraný trestnému činu, za ktorý je trest ukladaný, a to z týchto dôvodov:

a) napadnutá právna úprava neumožňuje dostatočnú individualizáciu trestu,

b) existuje výrazná disproporcia medzi trestaním viacčinného súbehu a recidívy.“

Je teda zrejmé, že ústavný súd pri posúdení trestania recidívy v prípade taxatívnevymedzenej trestnej činnosti (§ 47 ods. 2 Trestného zákona) dospel k záveru, že jej trestanietrestom odňatia slobody na doživotie (prípadne na 25 rokov) obstojí v teste proporcionality,kým naopak, trestanie viacčinného súbehu v teste proporcionality neobstojí.

V nadväznosti   na   uvedené   sa   ústavný   súd   stotožňuje   s vyjadrením   predsedukrajského súdu,   že   pri   odsúdení   sťažovateľa rozsudkami okresného súdu z   rokov 1997a 1998 mu nebol ukladaný trest odňatia slobody za použitia asperačnej zásady, pretože tátonebola v relevantnom čase (v čase jeho odsúdenia) súčasťou Trestného zákona účinnéhov čase odsúdenia sťažovateľa.

Ústavný   súd   sa   stotožňuje   tiež   s argumentáciou   predsedu   krajského   súdu,   podľaktorej v prípade odsúdení sťažovateľa rozsudkami okresného súdu z rokov 1997 a 1998nešlo ani v jednom prípade o odsúdenie za viacčinný súbeh, pri ktorom (súbeh obzvlášťnebezpečnej recidívy a viacčinného súbehu) by aplikácia asperačnej zásady do úvahy síceprichádzala,   avšak   až   na   základe   spomínaného   zákona   č.   171/2003   Z.   z.,   ktorým   bols účinnosťou od 1. septembra 2003 novelizovaný starý Trestný zákon. V tejto súvislostizároveň   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   z uvedeného   dôvodu   nie   sú   na   vec   sťažovateľaaplikovateľné   ani   právne   názory   vyslovené   v   uznesení   najvyššieho   súdusp. zn. 2 Tost 28/2014 z 26. augusta 2014, ktorými sťažovateľ argumentuje.

Na základe dosiaľ formulovaných východísk ústavný súd dospel k záveru, že účinky,aké   v   zmysle   §   41b   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   vo   všeobecnosti   vyvoláva   nálezsp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, nie sú aplikovateľné na vec sťažovateľavzhľadom na text § 41 ods. 2 starého Trestného zákona v znení účinnom v čase odsúdeniasťažovateľa.

Z uvedených dôvodov preto podľa názoru ústavného súdu neexistovali podmienkyna povolenie obnovy konania v trestnej veci sťažovateľa podľa § 394 ods. 1 Trestnéhoporiadku z dôvodu uvedeného v § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde. Za týchto okolnostínemohol krajský súd napadnutým uznesením porušiť sťažovateľom označené základné právapodľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 ústavy ani jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavnýsúd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov právneho zastupovania sťažovateľav konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. Michalom Treščákom, ml., Slovenskejjednoty 8, Košice. Vzhľadom na skutočnosť, že k právnemu zastupovaniu došlo na základeuznesenia ústavného súdu, ústavný súd považoval za potrebné ustanovenému advokátovipriznať úhradu za úkony právnej služby, ktoré pri zastupovaní sťažovateľa vykonal. Ústavnýsúd pri priznaní úhrady trov právneho zastúpenia vychádzal z výšky priemernej mesačnejmzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá bola 839 €,keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2015. Úhradu priznal za dva úkonyprávnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, doplnenie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, §11   ods. 2   a § 14   ods. 1   písm.   a) a   c) vyhlášky Ministerstva   spravodlivosti Slovenskejrepubliky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnychslužieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 139,83 €,čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 8,39 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu296,44 €. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je Kancelária ústavného súdu povinnázaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s §149 Občianskeho súdneho poriadku) (bod 2 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2015