znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 156/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti B., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 3 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. 36 Cb 202/2008-227 zo 17. januára 2011 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 16 Cob 43/2011-268 z 28. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti B., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára 2013   doručená   sťažnosť   spoločnosti   B.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 3 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný   súd“)   č.   k. 36   Cb   202/2008-227 zo 17. januára 2011 a uznesením Krajského   súdu   v   Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“,   spolu   len   „súdy“)   č. k. 16 Cob 43/2011-268 z 28. septembra 2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ na okresnom súde uplatňoval náhradu majetkovej ujmy. Okresný súd ho po prijatí žaloby vyzval, aby zaplatil doplatok na súdnom   poplatku   za   žalobu   vo   výške   27   708,06   €.   Sťažovateľ   následne   požiadal o oslobodenie od zaplatenia tohto súdneho poplatku podľa § 138 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) s ohľadom na jeho nepriaznivú ekonomickú a finančnú situáciu. Okresný súd však nevyhovel   jeho žiadosti, preto podal   proti jeho uzneseniu odvolanie, o ktorom   rozhodoval   krajský   súd.   Ten   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 16   Cob   43/2011 potvrdil napadnuté rozhodnutie okresného súdu. Rozhodnutia súdov sťažovateľ považuje za ústavne nekonformné, súdy použili svojvoľný výklad príslušných ustanovení Občianskeho súdneho   poriadku,   pričom   ich   rozhodnutia   neboli   náležite   zdôvodnené.   Právna   úprava oslobodenia   od   platenia   súdnych   poplatkov   je   individuálnym   osobným   oslobodením, na ktorú sa má prihliadnuť na základe konkrétnych okolností žiadateľa. V jeho prípade porušili zásadu rovnosti konajúce súdy, keď nezohľadnili ním uvádzané skutočnosti, pre ktoré mal byť oslobodený od platenia súdnych poplatkov. Súdy sa tým neriadili, preto sú ich rozhodnutia   arbitrárne,   nezohľadňujúce   ani   právnu   literatúru,   ktorá   sa   uvedenou problematikou zaoberá. Tým došlo k porušeniu ním označených základných práv, a preto sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo Sťažovateľa na zákaz diskriminácie zaručené v článku 3 ods. 1, na spravodlivý súdny proces zaručené v článku 36 ods. 1 a na rovnosť účastníkov konania zaručené v článku 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 16Cob/43/2011-268 zo dňa 28.09.2012, ako aj Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 36Cb/202/2008-227 zo dňa 17.01.2011 porušené boli.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Trenčíne   sp.   zn.   16Cob/43/2011-268   zo   dňa 28.09.2012, ako aj Uznesenie Okresného súdu Trenčín sp. zn. 36Cb/202/2008-227 zo dňa 17.01.2011 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Trenčín na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania titulom   trov   právneho   zastúpenia   Sťažovateľa.   Krajský   súd   v   Trenčíne   a   Okresný   súd Trenčín sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) oprávnený   konať   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neodôvodnený.

1. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že uznesením okresného súdu č. k. 36 Cb 202/2008-227 zo 17. januára 2011 boli porušené ním označené základné práva. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1   ústavy   nie   je   príslušný   na   preskúmanie   postupu   okresného   súdu   v   zmysle namietaného   porušenia   základných   práv,   pretože   sťažovateľ   mal   k   dispozícii   účinný opravný prostriedok, ktorý mu zákon poskytuje na ochranu jeho práv a na použitie ktorého bol   sťažovateľ   oprávnený podľa   osobitných   predpisov.   Takýmto   právnym prostriedkom bolo   odvolanie   podľa   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   proti rozhodnutiu   okresného   súdu,   ktorému   predchádzalo   namietané   konanie.   Sťažovateľ napokon aj využil toto právo, podal opravný prostriedok, o ktorom rozhodoval príslušný krajský   súd.   Právomoc   všeobecného   súdu   rozhodnúť   o   odvolaní,   teda   v   tomto   prípade vylučuje (vzhľadom na princíp subsidiarity) právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd časť   sťažnosti   smerujúcej   proti   uzneseniu   okresného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   Sťažovateľ   napadol   aj   rozhodnutie   krajského   súdu   č.   k.   16   Cob   43/2011-268 z 28. septembra   2012,   ktorým   mali byť tiež   porušené jeho základné práva tak,   ako ich označil v petite sťažnosti.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   skúma,   či   konanie   ako   celok   bolo   spravodlivé,   a   nie   je   zásadne oprávnený a povinný posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Do obsahu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním   navrhnutých   dôkazov   súdom,   prípadne   sa   dožadovať   ním   navrhnutého   spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (m. m. I. ÚS 97/97), dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (m. m. II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takéhoto   výkladu   a   aplikácie   s   ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Z obsahu odôvodnenia uznesenia krajského súdu z 28. septembra 2012 okrem iného vyplýva:

«V prípade, že uplatňovanie alebo bránenie práva nie je ani svojvoľné, ani zrejme bezúspešne, umožňuje citované ustanovenie vyhovieť žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov pod podmienkou, že to odôvodňujú pomery účastníka. Zákon bližšie nevymedzuje obsah pojmu „pomery účastníka“, je však nepochybné, že sa musí jednať o také pomery – predovšetkým majetkové pomery – žiadateľa, majúce základ v okolnostiach, ktoré nie sú len dočasnej, či prechodnej povahy a odôvodňujú záver, že poplatník celkom, či sčasti nemôže splniť poplatkovú povinnosť, alebo že jej splnenie od neho nemožno spravodlivo žiadať. Pri   rozhodovaní   o   priznaní   oslobodenia   od   povinnosti   platiť   súdne   poplatky   je potrebné zvážiť, či o priznanie oslobodenia žiada občan v občianskom súdnom konaní alebo podnikateľ   v   konaní   súvisiacom   s   výkonom   jeho   podnikateľskej   činnosti.   Pri   žiadosti podnikateľa treba brať do úvahy tú skutočnosť, že aj vedenie obchodno-právnych sporov a s tým súvisiaci vznik poplatkovej povinnosti   tvorí súčasť podnikateľského rizika,   ktoré   je neoddeliteľnou súčasťou podnikateľskej činnosti. Nie je preto dostačujúce, ak podnikateľ oprie svoju žiadosť len o nedostatok finančných prostriedkov, resp. o začiatok v podnikaní, prípadne o neúspech v podnikaní.

V danom prípad, po zvážení všetkých okolností, sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že u žalobcu nie sú splnené podmienky na jeho oslobodenie   od   platenia   poplatkov   podľa   ust.   §   138   O.s.p.   Žalobca   nie   je   v platobnej neschopnosti, podniká a má zámer naďalej v podnikaní pokračovať. Je potrebné zdôrazniť, že samotné konanie sa týka podnikateľskej aktivity žalobcu, a to bez ohľadu na ním tvrdenú skutočnosť o poskytovaní pomoci krízou postihnutým družstvám, lebo žalobca si majetkovú ujmu   podanou   žalobou   uplatňuje   vo   vlastnom   mene   a   na   vlastný   účet.   Dôsledky   jeho podnikateľskej   činnosti   však   nie   je   možné   prenášať   na   štát   vo   forme   požadovania oslobodenia od povinnosti platiť súdne poplatky. Takým postupom by bola určitá skupina podnikateľských subjektov voči iným podnikateľom zvýhodnená.»

Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade krajský súd v napadnutom rozhodnutí dostatočne   odôvodnil   potvrdenie   napadnutého   rozhodnutia   okresného   súdu.   V   citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré potvrdil napadnuté rozhodnutie. V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo zjavne arbitrárny, teda krajský súd neporušil označené práva sťažovateľa. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovaných právnych názorov by mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor   krajského   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa ten natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel   a   význam. Podľa   názoru   ústavného súdu   predmetný   výklad krajského súdu   takéto nedostatky nevykazuje. V tejto časti preto ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto o nich už ústavný súd nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2013