znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 156/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodných   spoločností   A.,   s.   r.   o.,   S.,   a obchodnej spoločnosti V., s. r. o., S., a sťažnosť M. V., S., zastúpených advokátkou JUDr. M. G., K., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozhodnutiami   Daňového   úradu   Trebišov č. 740/230/132-30896/11/Bab   z 11. októbra   2011,   č. 740/230/132-30907/11/Bab z 11. októbra   2011,   č. 740/230/639-30937/11/Koš   z 11. októbra   2011,   č.   740/230/268-30281/11/Bér   z 5. októbra   2011   a č.   740/230/268-30279/11/Bér   z 5. októbra   2011 a postupom,   ktorý   predchádzal   ich   vydaniu,   a rozhodnutiami   Finančného   riaditeľstva Slovenskej   republiky   č. 1040503/1/29744/2012   zo   17.   februára   2012,   č.   1040503/1/PD-62/2012   zo   17.   februára   2012,   č.   1040503/PD-38/2012   zo 16. februára   2012, č. 1040503/PD-64/2012 z 26. januára 2012 a č. 1040503/PD-63/2012 z 26. januára 2012 a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   4787/2012,   sp.   zn.   Rvp   4788/2012, sp. zn. Rvp 4789/2012,   sp.   zn.   Rvp   4790/2012   a   sp.   zn.   Rvp   4791/2012   s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. II. ÚS 156/2012 (Rvp 4787/2012).

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti A. s. r. o. a sťažnosť obchodnej spoločnosti V., s. r. o.   a dve   sťažnosti   M.   V. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 7. mája 2012 doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   A.,   s.   r.   o.,   S.   (ďalej   len   „sťažovateľka v 1. rade“),   pôvodne   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   4787/2012   a sp.   zn.   Rvp   4788/2012   vo   veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Daňového   úradu Trebišov   (ďalej   len   „daňový   úrad“   alebo   „správca   dane“)   a jeho   rozhodnutiami   č. 740/230/132-30896/11/Bab   z 11. októbra   2011   a   č.   740/230/132-30907/11/Bab z 11. októbra   2011   a   postupom   Finančného   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „finančné   riaditeľstvo“)   a   jeho   rozhodnutiami   č.   1040503/1/29744/2012   zo 17. februára 2012 a č. 1040503/1/PD-62/2012 zo 17. februára 2012.

Z obsahu   sťažností   a ich   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľke   v 1.   rade   bola rozhodnutím správcu dane č. 740/230/132-30896/11/Bab z 11. októbra 2011 uložená pokuta v sume 33 190 € a rozhodnutím správcu dane č. 740/230/132-30907/11/Bab z 11. októbra 2011 pokuta v sume 30 086,50 € za nesplnenie povinnosti nepeňažnej povahy v zmysle § 35 ods.   15   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   511/1992   Zb.   o správe   daní   a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o správe   daní   a poplatkov“).   Uloženie   pokút   správca   dane   odôvodnil nepredložením dokladov požadovaných k výkonu kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na   vrátenie   nadmerného   odpočtu   dane   z pridanej   hodnoty,   na   predloženie   ktorých   bola sťažovateľka   v 1.   rade   opakovane   vyzývaná.   Výšku   uložených   pokút   správca   dane odôvodnil marením kontroly, znemožnením jej vykonania v zákonnej lehote, ako aj dĺžkou porušovania povinností.

Proti   rozhodnutiam   správcu   dane   o uložení   pokút   podala   sťažovateľka   v 1.   rade v zákonnej lehote odvolanie. Finančné riaditeľstvo rozhodnutiami č. 1040503/1/29744/2012 zo   17.   februára   2012   a   č.   1040503/1/PD-62/2012   zo   17.   februára   2012   označené rozhodnutia správcu dane potvrdilo.  

2. Ústavnému súdu bola 7. mája 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti V., s. r. o., S. (ďalej len „sťažovateľka v 2. rade“), pôvodne vedená pod sp. zn. Rvp 4789/2012, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom a rozhodnutím   daňového   úradu č. 740/230/639-30937/11/Koš   z 11. októbra   2011   a postupom   a rozhodnutím   finančného riaditeľstva č. 1040503/PD-38/2012 zo 16. februára 2012.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplynulo,   že   rozhodnutím   správcu   dane č. 740/230/639-30937/11/Koš   z 11. októbra   2011   bola   sťažovateľke   v 2.   rade   uložená pokuta v sume 11 804,70 € za nesplnenie povinnosti nepeňažnej povahy v zmysle § 35 ods. 15   zákona   o správe   daní   a   poplatkov.   Uloženie   pokuty   správca   dane   odôvodnil nepredložením dokladov požadovaných k výkonu kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na   vrátenie   nadmerného   odpočtu   dane   z pridanej   hodnoty,   na   predloženie   ktorých   bola sťažovateľka   v 2.   rade   opakovane   vyzývaná.   Výšku   uloženej   pokuty   správca   dane odôvodnil marením kontroly, znemožnením jej vykonania v zákonnej lehote, ako aj dĺžkou porušovania povinností.

Proti   rozhodnutiu   správcu   dane   o uložení   pokuty   podala   sťažovateľka   v 2.   rade v zákonnej lehote odvolanie. Finančné riaditeľstvo   rozhodnutím č.   1040503/PD-38/2012 zo 16. februára 2012 rozhodnutie správcu dane o uložení pokuty potvrdilo.  

3.   Ústavnému   súdu   boli   7. mája   2012   doručené   aj   sťažnosti   M.   V.   (ďalej   len „sťažovateľ“; spolu aj „sťažovatelia“), pôvodne vedené pod sp. zn. Rvp 4790/2012 a sp. zn. Rvp 4791/2012 vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom daňového úradu a jeho rozhodnutiami   č.   740/230/268-30281/11/Bér   z 5. októbra   2011   a č. 740/230/268-30279/11/Bér z 5. októbra 2011 a postupom finančného riaditeľstva a jeho rozhodnutiami č. 1040503/PD-64/2012 z 26. januára 2012 a č. 1040503/PD-63/2012 z 26. januára 2012.

Z obsahu   sťažností   a ich   príloh   vyplynulo,   že   rozhodnutiami   správcu   dane č. 740/230/268-30281/11/Bér z 5. októbra 2011 a č. 740/230/268-30279/11/Bér z 5. októbra 2011   boli   sťažovateľovi   uložené   pokuty   v   sume   20 000   €   za   nesplnenie   povinnosti nepeňažnej povahy v zmysle § 35 ods. 15 zákona o správe daní a poplatkov. Uloženie pokút správca   dane   odôvodnil   nepredložením   dokladov   požadovaných   k výkonu   kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, na   predloženie   ktorých   bol   sťažovateľ   opakovane   vyzývaný.   Výšku   uložených   pokút správca dane odôvodnil marením kontroly, znemožnením jej vykonania v zákonnej lehote, ako aj dĺžkou porušovania povinností.

Proti rozhodnutiam správcu dane o uložení pokút podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie. Finančné riaditeľstvo rozhodnutiami č. 1040503/PD-64/2012 z 26. januára 2012 a č. 1040503/PD-63/2012 z 26. januára 2012 označené rozhodnutia správcu dane potvrdilo.

Sťažovatelia   v podaných   sťažnostiach   namietajú   nezákonnosť   napadnutých rozhodnutí daňového úradu a finančného riaditeľstva, ako aj nezákonnosť postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu.  

V odôvodnení sťažností sťažovatelia bližšie uviedli:

„Vzhľadom na to, že porušovateľ pri rozhodovaní o odvolaní nepostupoval v súlade s... ustanoveniami zákona č. 511/1992 Zb. O správe daní a poplatkov a skutočnosti, ktoré uviedol   v   odvolaní   nie   sú   dostatočnou   reakciou   na   uplatnenie   námietok   zo   strany sťažovateľa,   považuje   sťažovateľ   napadnuté   rozhodnutie   porušovateľa   za   neodôvodnené a tým aj za nepreskúmateľné....

Dôvodom na uloženie pokuty podľa správcu dane a porušovateľa bolo nepredloženie dokladov požadovaných k výkonu daňovej kontroly vykonávanej u sťažovateľa, na ktorých predloženie   bol   vyzvaný...   Správca   dane   ako   aj   porušovateľ...   v   rámci   výkonu   daňovej kontroly u sťažovateľa zrejme pozabudli... že doklady sťažovateľa ako daňového subjektu vrátane dokladov požadovaných k výkonu daňovej kontroly, rovnako ako aj doklady iných spoločností, u ktorých bol p. M. V. v tom čase štatutárnym orgánom, boli zadržané orgánmi činnými v trestnom konaní v rámci vykonávaných domových prehliadok a to dňa 1.3.2011 a 2.3.2011. Z toho vyplýva, že sťažovateľ týmito dokladmi... nedisponoval už v čase zaslania prvej výzvy na predloženie a zapožičanie dokladov....

Doklady sťažovateľa do dnešného dňa neboli tomuto vrátené a tomuto nie je ani známe, kedy mu ich orgány činné v trestnom konaní vrátia....

Sťažovateľ si zároveň dovoľuje uviesť, že skutočnosť, že jeho účtovné a iné doklady boli zadržané bola od počiatku správcovi dane ako aj porušovateľovi riadne známa, pričom mali k dispozícii aj informácie o tom, kde sa tieto doklady nachádzajú a dokonca aj o tom, že správcovi dane budú v prípade potreby predmetné doklady predložené k nahliadnutiu priamo orgánmi činnými v trestnom konaní....

Na základe uvedeného má sťažovateľ jednoznačne za to, že mu nemôže byť žiadnym spôsobom na ujmu... skutočnosť, že jeho doklady boli zadržané orgánmi činnými v trestnom konaní ako ani to, že iný štátny orgán, v tomto prípade orgán činný v trestnom konaní postupoval v rozpore so zákonom.

Sťažovateľ má rovnako za to, že správca dane pri ukladaní pokuty za nepredloženie dokladov postupoval nezákonne aj pri určovaní výšky pokuty....

Správca dane ani porušovateľ sa... pri ukladaní pokuty sťažovateľovi a určovaní jej výšky   žiadnym   spôsobom   nezaoberali...   tým,   že   doklady   sťažovateľa   vrátane   dokladov požadovaných správcom dane pre riadny výkon daňovej kontroly boli zadržané orgánmi činnými v trestnom konaní a bývalý konateľ sťažovateľa p. M. V. sa nachádzal vo väzbe... Sťažovateľ má teda v konečnom dôsledku za to, že pri ukladaní pokuty a určovaní jej výšky správca dane nerešpektoval ust. § 35 ods. 16 zákona č. 511/1992 Zb. ako ani ust. § 2 ods.   3   zákona   č.   511/1992   Zb.,   keďže   riadne   neprihliadal   na   všetky   skutočnosti,   ktoré v konaní vyšli najavo, ale iba na skutočnosti svedčiace v neprospech sťažovateľa, čo malo za následok použitie správnej úvahy spôsobom vybočujúcim z medzí a hľadísk ustanovených v zákone a vyústilo do uloženia pokuty vo takej výške, že túto možno klasifikovať jedine ako pokutu likvidačného charakteru...“

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd po prijatí ich sťažností na ďalšie konanie rozhodol nálezom o porušení ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami   daňového   úradu   a   postupom   a   napadnutými   rozhodnutiami   finančného riaditeľstva,   aby   napadnuté   rozhodnutia   zrušil   a vrátil   na   ďalšie   konanie   a aby   priznal sťažovateľom   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   po   5 000   €   a úhradu   trov právneho zastúpenia.

V súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovatelia zároveň   navrhli,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o   dočasnom   odklade   vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí daňového úradu až do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu vo   veci   samej,   pretože   vymáhaním   pokút   v značnej   výške   uložených   nezákonným rozhodnutím hrozí sťažovateľom závažná ujma a tento odklad nie je v rozpore s verejným záujmom.

II.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod sp. zn. Rvp 4787/2012,   sp.   zn.   Rvp   4788/2012,   sp.   zn.   Rvp   4789/2012, sp. zn. Rvp 4790/2012   a sp. zn.   4791/2012   a z neho   vyplývajúcu   právnu   a skutkovú súvislosť,   ako   aj   na   totožnosť   správnych   orgánov   (daňového   úradu   a finančného riaditeľstva), proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy o spojení týchto sťažností na spoločné konanie, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým zjavne   neoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o podanej sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Sťažovatelia   vo   svojich   sťažnostiach   uvádzajú,   že „vzhľadom   k   skutočnosti,   že prípadným   zastavením   konania   o   žalobe   na   preskúmanie   napadnutých   rozhodnutí všeobecným súdom... by došlo k zmeškaniu lehoty na podanie ústavnej sťažnosti, podáva sťažovateľ z dôvodu, aby nedošlo k situácii, v ktorej by nemal možnosť domáhať sa ochrany svojich   práv   na   žiadnom   orgáne/súde   súbežne   so   žalobou   na   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutí   a   postupov orgánov verejnej správy aj   túto ústavnú sťažnosť“. V súčinnosti s Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) ústavný súd zistil, že správnymi žalobami doručenými krajskému súdu 7. mája 2012 sa sťažovatelia domáhajú preskúmania zákonnosti označených rozhodnutí finančného riaditeľstva a daňového úradu, pričom v čase predbežného prerokovania sťažností ústavným súdom krajský súd o žalobách sťažovateliek meritórne nerozhodol.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti možno uzavrieť, že v súčasnom štádiu právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľov má krajský súd v rámci správneho súdnictva. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Ústavné   súdnictvo   a právomoc   ústavného   súdu   sú   vybudované   predovšetkým na zásade   prieskumu   vecí   právoplatne   skončených,   v ktorých   protiústavnosť   nemožno napraviť   iným   spôsobom,   teda   predovšetkým   procesnými   prostriedkami   vyplývajúcimi z príslušných procesných noriem (Občiansky súdny poriadok). Ide o jeden zo základných princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a to o princíp subsidiarity. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj s princípom minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní   o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2012