znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 156/2011-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   13.   apríla 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej advokátom   Mgr.   J.   H.,   B.,   vo   veci   namietaného porušenia   práva   na spravodlivé   súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 CoE 134/2009-55 z 25. novembra 2009 a č. k. 12 CoE 183/2010-71 zo 14. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 CoE 134/2009-55 z 25. novembra 2009 a č. k. 12 CoE 183/2010-71 zo 14. decembra 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere (ďalej len „zmluva“) uzavretej 20. apríla 2004 poskytla fyzickej osobe úver v sume 398,33 €, ktorú spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť v 10 mesačných splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluvách dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníkov, menovite určený v zmluve o úvere, je oprávnený v prípade, ak dlžníci neplnia svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu.

Dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, v dôsledku čoho bola 12. septembra 2004 notárom spísaná notárska zápisnica, ktorú podpísal v zmluve splnomocnený zástupca dlžníka.   Dňa   26.   novembra   2004   bol   podaný   návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Zvolen (ďalej len „okresný súd“) 13. decembra 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd následne „ex   officio“   uznesením   č.   k.   11   Er   3016/2004-44   zo   7.   júla   2009   vyhlásil   exekúciu za neprípustnú.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu č. k. 11 Er 3016/2004-44 zo 7. júla 2009 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 15 CoE 134/2009-55 z 25. novembra 2009 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Okresný   súd   následne   uznesením   č.   k.   11   Er   3016/2004-62   z   24.   marca   2010 exekučné   konanie   zastavil.   Sťažovateľka   podala   proti   tomuto   uzneseniu   odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol uznesením č. k. 12 CoE 183/2010-71 zo 14. decembra 2010 tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne potvrdil.

Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu „...   boli porušené...   jeho   základné   práva   a   slobody   vyplývajúce   z   článku   6   ods.   1   Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením   práva   na   spravodlivý   proces   boli...   porušené   aj   základné   práva   a   slobody sťažovateľa   vyplývajúce   z   čl.   1   Dodatkového   protokolu...“.   V   ďalšom   sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukazujúc na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské   práva a ústavného súdu, v podstatnom najmä uviedla, že „v nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím   rozhodnutím   právoplatne   zastaviť   exekučné   konania   voči   povinnému   aj   práva sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok“.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhla, aby ústavný súd o nich rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ označenými uzneseniami krajského súdu, zruší tieto uznesenia krajského súdu a vec vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl.   1   dodatkového   protokolu   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   15   CoE   134/2009-55 z 25. novembra 2009

Sťažovateľka sa   domáha vyslovenia porušenia práv podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru a čl. 1   dodatkového   protokolu   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   15   CoE   134/2009-55 z 25. novembra   2009,   ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie   okresného   súdu   č.   k. 11 Er 3016/2004-44 zo 7. júla 2009, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty   neumožňuje   zákon   o   ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť   (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Zo skutočnosti, že napadnuté uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 3016/2004-44 zo 7.   júla   2009   v spojení   s uznesením   krajského   súdu   č.   k.   15   CoE   134/2009-55 z 25. novembra   2009   nadobudlo   právoplatnosť   23.   decembra   2009,   pričom   sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená 31. marca 2011, vyplýva, že sťažovateľka podala sťažnosť zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol ako podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl.   1   dodatkového   protokolu   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   12   CoE   183/2010-71 zo 14. decembra 2010

Sťažovateľka sa   domáha vyslovenia porušenia práv podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru a čl. 1   dodatkového   protokolu   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   12   CoE   183/2010-71 zo 14. decembra   2010,   ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie   okresného   súdu   č. k. 11 Er 3016/2004-62 z 24. marca 2010 o zastavení exekúcie.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany   ústavnosti.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Krajský súd uznesenie č. k. 12 CoE 183/2010-17 zo 14. decembra 2010, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 3016/2004-62 z 24. marca 2010, odôvodnil takto:„Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 212 ods. 3 O. s. p., postupom podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia pojednávania a uznesenie okresného súdu v zmysle § 210 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil v celom rozsahu.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku možno exekúciu vykonať aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.

Z obsahu zmluvy o úvere vyplýva, že povinný splnomocnil advokáta Mgr. T. K. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal záväzok z úveru do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Zmluva o úvere bola uzatvorená podľa ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a zároveň bolo medzi účastníkmi zmluvy dohodnuté, že ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom (čl. 18 Všeobecné podmienky poskytnutia úveru). Z notárskej zápisnice vyplýva, že bola spísaná 12. 09. 2004, potom ako sa na notársky úrad dostavil Mgr. T. K., konajúci na základe plnej moci za povinného, ktorý požiadal o spísanie notárskej zápisnice, osvedčenia o vyhlásení účastníka o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou podľa § 274 písm. e) O. s. p. a súhlase s exekúciou podľa § 41 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. Splnomocnený advokát za povinného uznal dlh voči oprávnenej osobe v celkovej sume 849,80 EUR a ďalej vyhlásil, že dlh opísaný v notárskej zápisnici v celkovej sume 849,80 EUR vrátane úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne od 09. 06. 2004 do zaplatenia povinný splatí v lehote do 21.   09.   2004,   keď   v   opačnom   prípade   súhlasil   s   použitím   notárskej   zápisnice   ako exekučného titulu....

... krajský súd zaoberal sa jednak tým, čí advokát Mgr. T. K. bol splnomocnený na úkony v takom rozsahu ako ich vykonal a či zmluvné zastúpenie medzi nim a povinným podľa § 31 OZ nie je absolútne neplatné. Uvedenú skutočnosť skúmal, keďže dvojstranný právny úkon zastúpenia vznikol zároveň v deň uzatvorenia zmluvy o úvere v čase, keď žiadny dlh neexistoval a keď bolo možné len do budúcna predpokladať, že by dlh mohol vzniknúť, nebolo však určité v akej výške.

V   zmluve   o   úvere   účastníci   si   dohodli,   že   ich   zmluvný   vzťah   sa   bude   riadiť Obchodným zákonníkom. Podľa § 323 OBZ, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, ak pohľadávka veriteľa v čase uznania už bola premlčaná. Za uznanie nepremlčaného záväzku sa považujú aj právne úkony uvedené v § 407 ods. 2 a 3 OBZ. Uznať dlh alebo záväzok je právom dlžníka, ktoré v budúcnosti môže realizovať, ale aj   nemusí,   pretože   závisí   od   okolností,   ktoré   nastanú   až   v   budúcnosti.   Z   citovaného ustanovenia Obchodného zákonníka vyplýva, že nie je prípustné, aby sa niekto vzdal práva, ktoré   môže   vzniknúť   až   v   budúcnosti.   Uvedená   dohoda   je   neplatná   s   poukazom   na ustanovenie § 39 OZ. Právo, ktoré môže vzniknúť v budúcnosti je právom, ktoré v čase uzatvorenia   dohody   nie   je   ešte   známe   a   nemožno   nim   disponovať.   Ak   teda   v   čase uzatvorenia zmluvy o splnomocnení neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, povinný potom v tom čase nemohol ani realizovať svoje právo uznať dlh alebo ho neuznať. Z tohto dôvodu potom nemohol povinný splnomocniť advokáta Mgr. T. K. na uvedené právo. Krajský súd vzal do úvahy tiež rozpor záujmov povinného a jeho zástupcu. V danom prípade   je   zrejmé,   že   povinný   pri   uzatváraní   zmluvy   nemal   možnosť   voľby   právneho zástupcu,   pretože   ako   vyplýva   z   obsahu   spisu   ako   aj   ďalších   spisov   oprávneného   z rovnakého právneho dôvodu, zmluva o úvere ako predtlač, ktorú používali pri uzatváraní zmlúv   mandatári,   obsahuje   už   meno   splnomocnenca   Mgr.   T.   K.   Z   tohto   dôvodu   ak oprávnený postupoval uvedeným spôsobom a dopredu určil osobu, ktorá bude oprávnená konať za povinného, bola spochybnená podstata a základný predpoklad udelenia plnej moci v tom, že splnomocnenec by hájil záujmy povinného, keďže ide o osobu, ktorá pri spisovaní predtlače zmluvy o úvere bola v kontakte s oprávneným a mala zastávať jeho záujem. Z tohto dôvodu ak zmluvné zastúpenie v danom prípade je neplatný právny úkon. nemohol potom Mgr. T. K. svojím konaním uznať dlh povinného Čo do dôvodu aj jeho výšky a ani za povinného súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice.

Odvolací súd sa zaoberal aj tým, či predložená notárska zápisnica splna formálne a materiálne   náležitosti   potrebné   na   to,   aby   mohla   byť   exekučným   titulom,   okrem   už konštatovaných nedostatkov.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.

Z vecného hľadiska je povinnosťou súdu skúmal, či spôsobilý exekučný titul, ktorého výkon   je   navrhovaný,   bol   vydaný   oprávneným   orgánom   a   či   je   formálne   a   materiálne vykonateľný, či sú oprávnení a povinní vecne legitimovaní a či je exekúcie navrhovaná v rozsahu, ktorý postačuje na uspokojenie pohľadávky oprávneného.

Pokiaľ ide o iné exekučné tituly, ako rozhodnutia uvedené v ustanovení § 41 ods. 2 EP, sú vykonateľné len vtedy, ak obsahujú presné vymedzenie práv a povinností na plnenie, ich   individualizáciu,   rozsah   plnenia   a   presne   stanovenú   lehotu   na   plnenie.   Uvedeným titulom sú potom oj notárske zápisnice podľa § 41 ods. 2 písm. c) EP, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená osoba oprávneného a povinného, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba s vykonateľnosťou v notárskej zápisnici súhlasila. V prejednávanej veci oprávnený sa domáhal exekúcie na základe notárskej zápisnice, z ktorej vyplýva, že jej účastníkom je povinný zastúpený advokátom Mgr. T. K. Obsahom uvedeného zápisu je vyhlásenie povinného o uznaní dlhu (keď povinný uznal, že dlhuje oprávnenému z titulu zmluvy o úvere sumu 849,80 EUR, z toho úver a poplatok predstavujú sumu 716,99 EUR, s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne od 09. 06. 2004 do zaplatenia, pričom povinný uviedol, že dlh zaplatí do 21. 09. 2004 a vyhlásenie povinného priamej exekučnej vykonateľnosti notárskej zápisnice.

Titulom pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 písm. c) EP nie je hmotnoprávny úkon uvedený v notárskej zápisnici, ale notárska zápisnica. Notárskou zápisnicou sa rozumie listina spísaná notárom, ktoré spĺňa náležitosti stanovené na spisovanie notárskych zápisníc zák. č. 323/1992 Zb. (Notársky poriadok), a ktorá má charakter verejnej listiny. Podľa notárskej zápisnice je možné nariadiť exekúciu vtedy, ak splna nielen náležitosti stanovené pre   spisovanie   notárskych   zápisníc   Notárskym   poriadkom,   ale   aj   náležitosti   uvedené   v ustanovení § 41 ods. 2 písm. c) EP.

Notársku zápisnicu je možno vykonať len vtedy, ak je vykonateľná po materiálnej stránke.   Ustanovenie   §   46   nasl.   Notárskeho   poriadku   obsahuje   formálne   náležitosti notárskej zápisnice ako titulu pre exekúciu, pričom ustanovenie § 41 ods. písm. c) EP určuje   obsahovú   stránku   notárskej   zápisnice   ako   titulu   pre   exekúciu,   tak   že   vymedzuje predpoklady materiálnej vykonateľnosti.   Jedným z predpokladov je aby išlo o notársku zápisnicu, ktorá obsahuje právny záväzok. Zo znenia § 41 ods. 2 písm. c) EP tiež vyplýva, aká povinnosť môže byť cestou notárskej zápisnice so súhlasom k vykonateľností vymáhaná. Ustanovenie určuje, že musí ísť o povinnosť zo záväzku, t. j. zo zaväzkovo právneho vzťahu. Notárska zápisnica so súhlasom k vykonateľnosti obsahuje záväzok vtedy, ak obsahuje takú povinnosť, ktorá má byť na jej podklade vymožená, ktorá vyplýva zo záväzku....

V danom prípade krajský súd vychádzal najmä z toho,   že notárska zápisnica so súhlasom k vykonateľnosti predstavuje podľa jej zmyslu a významu vyjadrenie zmieru medzi veriteľom a dlžníkom pred notárom o ich vzájomných právach a povinnostiach, ktorým môže veriteľ vymáhať od dlžníka splnenie povinností cestou exekúcie, bez toho, aby musel mať iný titul.

Na tomto základe odvolací súd dospel k záveru, že notárska zápisnica so súhlasom k vykonateľnosti musí byť, ak má ísť o spôsobilý exekučný titul pre exekúciu, spísaná s osobou povinnou aj osobou oprávnenou. Danej požiadavke môže byť vyhovené tým, že tieto osoby budú   účastníkmi   jediného   zápisu,   keď   notárska   zápisnica   bude   spísaná   za   prítomnosti oboch účastníkov alebo pokračovaním v notárskej zápisnici, alebo lak, že k prejavu vôle obsiahnutej v notárskej zápisnici spísanej len s jednou z uvedených osôb pristúpi formou samostatnej   notárskej   zápisnice.   V   tomto   kontexte   krajský   súd   poukazuje   na   nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 5/2000 z 13. 07. 2000, v ktorom ústavný súd uvedenú otázku riešil.

V predmetnom prípade notárska zápisnica bola spísaná len so zástupcom povinného. Z   tohto   dôvodu,   ako   vyplýva   z   vyššie   uvedeného,   notárska   zápisnica   nezodpovedá požiadavkám,   ktoré   na   notársku   zápisnicu   ako   na   spôsobilý   exekučný   titul   kladie ustanovenie § 41 ods. 2 písm. c) EP. Krajský súd mal za to, že zmluva uzatvorená medzi povinným a Mgr. T. K. podľa § 31 O je absolútne neplatná. Z uvedeného dôvodu nie je daný ďalší predpoklad na to, aby notárska zápisnica mohla byť spôsobilým exekučným titulom, a to súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice.

Z uvedených dôvodov odvolací súd sa stotožnil argumentáciou okresného súdu a napadnuté   rozhodnutie   potvrdil   ako   vecne   správne.   Nesporne   zastavenie   exekúcie   bolo opodstatnené z dôvodu podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, vzhľadom na predchádzajúci   záver   o   neprípustnosti   exekúcie.   Oprávnený   bol   dôvodne   zaviazaný   na náhradu trov exekúcie, pretože k zastaveniu exekúcie došlo jeho procesný zavinením. Súdny exekútor pri zastavení exekúcie má nárok na náhradu trov exekúcie, ktoré pozostávajú z odmeny za výkon exekučnej činnosti, náhrady hotových výdavkov a náhrad za stratu Času. Obsahové   vymedzenie   uvedených   nárokov   exekútora   na   odmenu   za   výkon   exekučnej činnosti   a   na   náhradu   hotových   výdavkov   bližšie   Špecifikuje   vyhl.   č.   288/1995   Z.   z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov, prostredníctvom ustanovení § 14, § 15, § 22, § 23. Rozhodnutie okresného súdu o výške trov exekúcie, ktoré súd priznal exekútorovi v rozsahu 54,12 EUR zodpovedá zákonu, pretože trovy okresným súdom boli určené v súlade s ustanoveniami vyhlášky o odmenách a náhradách súdnych exekútorov. Súd správne znížil uplatnenú   odmenu   poľa   skutočného   počtu   hodín,   pretože   rozhodujúcim   hľadiskom   je účelnosť vynaložených trov.

Odvolacie   námietky   oprávneného   nepovažoval   nadriadený   súd   za   opodstatnené. Poukazuje na skutočnosť, že predpokladom pre vedenie exekúcie voči dlžníkovi je exekučný titul. Exekučný súd v rozsahu svojej zákonnej prieskumnej povinnosti skúma exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, na námietku povinného proti exekúcii, na návrh povinného na zastavanie exekúcie. Súd môže zároveň v danom rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, teda   v každom štádiu exekučného konania   na   návrh účastníka alebo   aj   bez návrhu.   V prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky formálnej alebo materiálnej vykonateľnosti, exekúciu môže aj bez návrhu zastaviť. Z tohto pohľadu odvolanie oprávneného nebolo je dôvodné.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným a   jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   odvolaním   napadnuté   uznesenie okresného   súdu   vo   vzťahu   k   sťažovateľke   potvrdil.   V   každom   prípade   tento   postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade neporušil   označené   základné   právo   sťažovateľky   nesprávnou   a   svojvoľnou   aplikáciou a výkladom   práva.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   právnym   názorom   krajského   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom   právnych   názorov   krajského   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Z   citovanej   časti   odôvodnení   napadnutých   uznesení   krajského   súdu   vyplýva,   že krajský súd ako odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom okresného súdu vyjadreným v jeho uvedených uzneseniach, ktorý svoje rozhodnutia o zastavení exekučného konania založil na § 57 ods. 1 písm. g) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších   zákonov   v   znení   účinnom   v čase   rozhodovania   exekučného   súdu   (ďalej   len „Exekučný poriadok“), podľa ktorého „Exekúciu súd zastaví ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú,   pretože   je   tu   iný   dôvod,   pre   ktorý   exekúciu   nemožno   vykonať.“.   Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho, alebo   z   hľadiska   materiálneho,   exekúcia   je   neprípustná,   čo   je   dôvod   na   zastavenie exekučného konania. Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne   závery   krajského   súdu   vyjadrené   v   napadnutých   uzneseniach   považovať   za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať   za   následok   porušenie   ústavou   garantovaných   práv   sťažovateľky   ako   účastníčky exekučného konania.

V nadväznosti   na námietky   sťažovateľky   ústavný súd poukazuje na § 58   ods.   1 Exekučného   poriadku,   podľa   ktorého   exekúciu   možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez návrhu.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57   ods.   1   Exekučného   poriadku)   alebo   na   základe   ktorých   fakultatívne   pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne,   okamih   (čas),   kedy   tak   má   alebo   môže   učiniť,   nie   je   v   ňom   ustanovený explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade s už citovaným ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

V   okolnostiach   prípadu   ústavný   súd   vzhľadom   na   už   uvedené   považuje   právne názory vyjadrené v napadnutom uznesení krajského súdu týkajúce sa možnosti zastaviť konanie v exekučných veciach, t. j. týkajúce sa právnej podstaty sťažnosti sťažovateľky, z ústavného   hľadiska   za   akceptovateľné   a   udržateľné,   keďže   sú   primeraným   spôsobom odôvodnené, pričom ich v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011