znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 156/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., D., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 890/08 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2009 doručená sťažnosť J. B., D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 890/08 (predtým bola vec vedená na Okresnom   súde   Bratislava   III   pod   sp.   zn. 15 NcCt 5/03).   Sťažovateľ   požiadal   aj o ustanovenie právneho zástupcu v konaní o jeho sťažnosti pred ústavným súdom.Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľ   podal   23.   júna   2003 Okresnému súdu Bratislava III (ďalej aj „súd“) žalobu o ochranu osobnosti. Pretože súd bol vo veci dlhodobo nečinný, na základe sťažnosti sťažovateľa ústavný súd už v danej veci rozhodol nálezom č. k. II. ÚS 418/06-26 z 15. marca 2007, ktorým vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a prikázal   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov.   Sťažovateľovi   tiež   priznal   primerané finančné   zadosťučinenie   v sume   40   000   Sk   a náhradu   trov   jeho   právneho   zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

Výkon súdnictva k 1. januáru 2008 vo veci sťažovateľa prešiel z odovzdávajúceho Okresného súdu Bratislava III na nadobúdajúci Okresný súd Pezinok, pričom na okresnom súde je vec vedená pod sp. zn. 4 C 890/08.

Podľa sťažovateľa napriek nálezu ústavného súdu ani Okresný súd Pezinok vo veci nekoná   bez   prieťahov,   a preto   využil   aj   prostriedky   nápravy,   ktoré   má   k dispozícii, a 23. februára 2009 sa obrátil na predsedu okresného súdu sťažnosťou na prieťahy v konaní. Predsedníčka okresného súdu však listom sp. zn. Spr. 2024/09 z 23. marca 2009 sťažnosť na zbytočné prieťahy vyhodnotila ako nedôvodnú. Podľa názoru sťažovateľa však tvrdenia predsedníčky   okresného   súdu „postrádajú   logiku   a niektoré   jej   závery   sú   nesprávne“. Sťažovateľ   namieta,   že   okresnému   súdu   trvalo   príliš   dlho,   kým   jeho   žalobu   pridelil „spôsobilému   sudcovi“,   pretože   stalo   sa   tak   po   uplynutí   deviatich   mesiacov, „až v septembri 2008“. Okresný súd spôsobil prieťahy podľa sťažovateľa aj tým, že „nevhodný postup   nastal   pri   rozhodovaní   o mojej   žiadosti   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov a o ustanovenie   právneho   zástupcu“.   Sťažovateľ   nesúhlasil   s odpoveďou   predsedníčky okresného súdu na jeho sťažnosť na prieťahy v konaní a trvá na tom, že vo veci sa naďalej nekoná bez zbytočných prieťahov. Napokon dodal, že „nekonanie jednoznačne napomohlo žalovanému-odporcovi,   ktorý   spolu   so   svedkom   môžu   pokojne   tvrdiť,   že   sa   na   incident nepamätajú.   Nekonanie   súdu   vo   veci   teda   potenciálne   spôsobuje,   že sa   nebudem   môcť v tejto   veci   domôcť   práva   s náležitým   odškodnením   v dôsledku   spôsobenia   značnej nemajetkovej ujmy s dôsledkom značne negatívnym na môj zdravotný stav.“.  

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sa sťažovateľ domáha toho, aby ústavný súd   vyslovil   porušenie   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 890/08, aby okresnému súdu bolo prikázané „konať vo veci ďalej bez prieťahov“ a aby mu ústavný súd „priznal spravodlivé zadosťučinenie vo výške minimálne 2000,- Sk v terajšej mene 66,668 eur“. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodnil hlavne tým, že „zdĺhavým konaním s prieťahmi - nateraz ide o dĺžku konania viac ako šesť rokov - spôsobil dotknutý súd, že sa svojou žalobou... nedomôžem práva... Pretože ako žalovaný - odporca v tejto veci, tak vypočutí svedkovia majú na súde možnosť   vypovedať   v tom   zmysle,   že   sa   na   incident   nepamätajú.“.   Sťažovateľ   napokon navrhol, aby mu boli uhradené aj trovy konania, ktoré súvisia s touto ústavnou sťažnosťou.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah....

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom Okresného súdu Pezinok v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4   C   890/08 bolo   porušené   jeho   základné   právo   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a to v období od 1. januára 2008, keď na okresný súd prešiel výkon súdnictva vo veci sťažovateľa.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Napadnuté konanie sa začalo na okresnom súde 1. januára 2008, keď na Okresný súd Pezinok prešiel výkon súdnictva vo veci sťažovateľa z odovzdávajúceho Okresného súdu Bratislava   III,   pričom   je   pravdou,   že   na   odovzdávajúcom   súde   došlo   k zbytočným prieťahom   v konaní.   Túto   skutočnosť   vyslovil   ústavný   súd   vo   svojom   náleze   č.   k. II. ÚS 418/06-26   z 15.   marca   2007   a sťažovateľovi   priznal   aj   primerané   finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ opakovane podal na Okresný súd Bratislava III v tejto veci sťažnosť, avšak ústavný súd jeho sťažnosť uznesením č. k. I. ÚS 9/08-7 zo 17. januára 2008 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Z prehľadu procesných úkonov, ktoré vyplývajú zo súdneho spisu sp. zn. 4 C 890/08, je zrejmé, že nezodpovedá skutočnosti, že okresný súd by pridelil vec zákonnému sudcovi po deviatich mesiacoch „až v septembri 2008“ tak, ako to tvrdil sťažovateľ. Dňa 1. januára 2008 prešla vec na nadobúdajúci Okresný súd Pezinok, pričom vec bola v prvých mesiacoch tohto roka pridelená na rozhodnutie sudkyni JUDr. I. N., pričom na základe rozvrhu práce okresného   súdu   bol   už   19.   marca   2008 „predmetný   spis   prerozdelený   JUDr.   M.   Š.“. Uznesením   č.   k.   4   C 890/08-27   z 10.   apríla   2008   okresný   súd   nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 22. apríla 2008 odvolanie, preto bol spis 5. mája 2008 postúpený Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), aby rozhodol o uvedenom odvolaní sťažovateľa. Krajský súd uznesením č. k.   14   Co   170/08-36   z 9.   júna   2008   zmenil   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu a sťažovateľovi   priznal   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Spis   bol   okresnému   súdu vrátený 15. júla 2008, pričom okresný súd uznesením č. k. 4 C 890/08-39 už 22. júla 2008 ustanovil   sťažovateľovi   právnu   zástupkyňu   v napadnutom   konaní,   a   to   JUDr.   G.   M. Dodatočne však vyšlo najavo, že menovaná advokátka má pozastavený výkon advokácie. Okresný   súd   preto   uznesením   č.   k.   4   C   890/08-45   z 24. septembra   2008   ustanovil sťažovateľovi právneho zástupcu – advokáta JUDr. J. Č., ktorý však bol „zavalený prácou“, a preto podal proti tomuto uzneseniu 31. októbra 2008 odvolanie. Spis bol 20. novembra 2008 predložený krajskému súdu, ktorý   uznesením č. k. 2 Co 301/08-52 z 28. novembra 2008 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Spis bol okresnému súdu vrátený 15. januára 2009 a zákonný sudca nariadil vo veci pojednávanie na 10. apríl 2009. Dňa 17. marca 2009 okresný súd upovedomil účastníkov konania o zmene termínu pojednávania, a to na 5. jún 2009.   Sťažovateľ   sa   zo   zdravotných   dôvodov   nezúčastnil   na   pojednávaní.   Pokračujúce pojednávanie sa malo konať 12. augusta 2009, avšak účastníci sa na toto pojednávanie nedostavili. Sťažovateľ ospravedlnil svoju neúčasť, pretože išiel na „rehabilitačný pobyt“. Pojednávanie bolo odročené na 13. november 2009, na ktoré sa opäť nedostavili účastníci konania.   Sťažovateľ   požiadal   o odročenie   tohto   pojednávania   z dôvodu „pracovnej neschopnosti“. Napokon   ostatné   pojednávanie bolo   nariadené   na 5.   marec 2010,   avšak sťažovateľ sa na tomto zo zdravotných dôvodov znovu nemohol zúčastniť. Pojednávanie bolo odročené na 9. jún 2010.  

Z uvedených skutočností vyplýva, že k predĺženiu napadnutého konania prispel aj samotný sťažovateľ tým, že sa nemohol zúčastňovať pojednávaní a v dôsledku „nedôvery“ medzi advokátom a jeho klientom došlo aj k vypovedaniu právneho zastupovania. V roku 2008   a 2009   boli   vo   veci   vydané   tri   procesné   rozhodnutia   a bolo   nariadených   sedem pojednávaní. Vec sa v tomto období v dôsledku odvolaní dvakrát nachádzala na krajskom súde, avšak využitie možností daných sťažovateľovi procesnými predpismi (napr. podľa Občianskeho súdneho poriadku) na uplatňovanie a presadzovanie jeho práva v občianskom súdnom konaní nemožno kvalifikovať ako postup, dôsledkom ktorého sú zbytočné prieťahy (napr. I.   ÚS   31/01).   Na   druhej   strane si   však aj sťažovateľ musí byť vedomí   toho, že využitie prostriedkov nápravy prirodzene spôsobujú predĺženie napadnutého konania.

Okrem uvedeného ústavnému súdu neušlo pozornosti, že sťažovateľ podal v danej veci nekvalifikovaný návrh, ktorý neustále menil, upresňoval subjekt na strane žalovanej strany,   ale   aj   samotný   žalobný   návrh.   Sťažovateľ   iba   11.   januára   2008   označil   osobu žalovaného (od   roku   2003 žaloval A.   K.   ml., pričom   v uvedený   deň   meno žalovaného upresnil na P. K.). Svoj žalobný návrh iba on (nepočítajúc jeho právneho zástupcu) musel v roku   2009   upresňovať   štyrikrát   (27.   júla   2009,   28.   júla   2009,   3.   novembra   2009, 14. decembra 2009).  

Z uvedených skutočností prima facie vyplýva, že k predĺženiu napadnutého konania prispel sťažovateľ aj tým, že podal nekvalifikovaný návrh, ktorý neustále menil, upresňoval subjekt na strane žalovanej strany, ale aj samotný žalobný návrh.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ svojím postupom sám znemožnil okresnému súdu plynulo konať, pretože konanie v súlade s čl. 48 ods. 2 ústavy predpokladá tiež žalobný návrh, ktorý spĺňa zákonom ustanovené náležitosti, pričom v danom   prípade   tieto   podmienky   splnené   neboli   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   128/03, I. ÚS 252/06).

Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   (II.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   46/01, I. ÚS 66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny, ktorý   možno vykladať a aplikovať predovšetkým   materiálne. S ohľadom   na konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup   dotknutého   súdu   nemusí   vyznačovať   takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy   (napr.   I.   ÚS   63/00).   Ústavný   súd   už   vo   svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých   mesiacov   sama   osebe   ešte   nemusí   zakladať porušenie   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01). Postup   okresného   súdu   v danej   veci   –   napriek   určitému   obdobiu   neefektívnej   činnosti okresného   súdu   začiatkom   roku   2008   –   sa   zjavne   nevyznačuje   takými   významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou   preto neprichádza do   úvahy, aby ústavný súd   mohol   postup okresného   súdu v označenom konaní po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie kvalifikovať ako   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy,   preto ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2010