znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 156/09-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   S.   U.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   v spojení   s čl.   26   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Úradu   špeciálnej prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   č. VII/1 Gn 241/08-10 z 13. októbra 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. S. U.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra 2008 doručená sťažnosť JUDr. S. U., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v spojení   s čl.   26   ústavy   uznesením   Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. VII/1 Gn 241/08-10 z 13. októbra 2008, ktorou sťažovateľ žiadal vydať tento nález:

„Základné právo sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 26 Ústavy uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry, Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   č.   VII/I   Gn   241/08-10   zo   dňa   13.10.2008 porušené bolo.

2.   Uznesenie   Úradu   špeciálnej   prokuratúry,   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky   č.   VII/I   Gn   241/08-10   zo   dňa   13.10.2008   sa   zrušuje   a zakazuje   sa   námietku zaujatosti zo 7.4.2008 posudzovať ako trestné oznámenie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva finančné odškodnenie vo výške Sk 30.124,-

4.   Sťažovateľovi   sa   priznáva   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   a náhrada   trov konania.“

Zo   sťažnosti   a z   pripojeného   spisu   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VII/1 Gn 241/08 vyplynulo, že sťažovateľ ako advokát doručil Okresnému súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) podanie označené ako „Námietka zaujatosti sudcu Mgr. I. B. – Návrh na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti“ zo 7. apríla 2008. V tomto podaní vzniesol námietku zaujatosti voči menovanej sudkyni   v štyroch   prebiehajúcich   občianskych   súdnych   konaniach,   v ktorých   zastupoval svojich klientov ako ich účastníkov (obchodné spoločnosti A., s. r. o., A., s. r. o., a M. V.). Konania boli vedené pred okresným súdom pod sp. zn. 23 Cb 89/2007, sp. zn. 23 Cb 94/2007, sp. zn. 23 Cb 114/2007 a sp. zn. 23 Cb 19/2008, pričom v troch z nich ako žalobca vystupovala obchodná spoločnosť M., s. r. o. V tomto podaní sťažovateľ uviedol vo vzťahu k sudkyni   Mgr.   I.   B.,   že   vo   veci   sp.   zn.   23   Cb   89/2007   zmenila   svoj   právny   názor a vyhovela spoločnosti M., s. r. o., napriek prekážke litispendencie a nariadila predbežné opatrenie voči klientovi sťažovateľa, v dôsledku čoho bol zamietnutý návrh na povolenie vkladu   vlastníckeho   práva   k bytu;   vo   veci   sp.   zn.   23 Cb 114/07,   ktorej   predmetom   je zaplatenie sumy 9 646 721,50 Sk, od septembra 2007 nevyzvala žalobcu M., s. r. o., na zaplatenie súdneho poplatku; vo veci sp. zn. 23 Cb 94/2007 nariadila pojednávanie napriek uplatneniu   miestnej   nepríslušnosti   súdu   sťažovateľom,   ako   aj bez   toho,   aby   zachovala lehotu na prípravu pojednávania, a navyše aj bez toho, aby klientovi sťažovateľa doručila vôbec návrh na začatie konania s výzvou na vyjadrenie sa k nemu. Sťažovateľ poukázal vo svojom podaní na to, že sudkyni Mgr. I. B. bolo pridelených na konanie spolu päť vecí týkajúcich sa klientov sťažovateľa, z ktorých v štyroch bol žalobcom M., s. r. o., pričom takýto stav pri náhodnom prideľovaní spisov je nepravdepodobný. Okrem toho sťažovateľ v podaní uviedol, že sudkyňa okresného súdu JUDr. I. W. je priateľkou pani V. K., ktorá je bývalou zamestnankyňou klientov sťažovateľa v označených veciach a má nadštandartné vzťahy so spoločnosťou M., s. r. o. Sudkyňa JUDr. I. W. oznámila klientovi sťažovateľa, že na okresnom súde sa dá veľa vecí vybaviť, ale treba ich podchytiť od začiatku, pričom táto informácia mala byť protislužbou za lekársku starostlivosť o jej dcéru v čase, keď vzťahy pani   K.   a konateľky   klienta   sťažovateľa   pani   V.   neboli   ešte   poznačené   stratou   dôvery. Sudkyňa JUDr. I. W. sa ďalej angažovala pri mimosúdnom riešení sporu medzi pani K. a pani V. a sťažovateľovi sa   predstavila ako poradkyňa pani K.,   s ktorou   sa   opakovane stretla v priestoroch súdu, ako aj v jej byte. Právny zástupca spoločnosti M., s. r. o., a V. K. v sporoch je priateľom JUDr. I. W. Pre prípad, že námietke zaujatosti voči sudkyni JUDr. I. B.   nebude   vyhovené,   žiadal   sťažovateľ   v tomto   podaní,   aby   boli   všetky   označené   veci vedené pred okresným súdom prikázané inému súdu z dôvodu vhodnosti.

Sťažovateľ sa obrátil listom zo 7. apríla 2008 na ministra spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorým ho požiadal o dohľad nad tým, aby okresný súd vo veciach vedených pod sp.   zn.   23   Cb   89/2007,   sp.   zn.   23   Cb   94/2007,   sp.   zn.   23   Cb   114/2007   a sp.   zn. 23 Cb 19/2008 postupoval nestranne, a v tomto liste sťažovateľ uviedol obdobné údaje, aké boli uvedené v jeho podaní označenom ako „Námietka zaujatosti sudcu Mgr. I. B. – Návrh na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti“, zo 7. apríla 2008, avšak iba pokiaľ ide o údaje   týkajúce   sa   sudkyne   Mgr.   I.   B.   Ako   vyplýva   z textu   tohto   listu   sťažovateľa ministrovi   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   jeho   prílohou   bola   i   kópia   podania sťažovateľa označeného ako „Námietka zaujatosti sudcu Mgr. I. B. – Návrh na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti“, zo 7. apríla 2008.

Následne   bolo   sťažovateľovi   doručené   oznámenie   Úradu   špeciálnej   prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. VII/1 Gn 241/08-3 zo 7. augusta 2008, v ktorom bolo uvedené, že podanie sťažovateľa zo 7. apríla 2008 doručené okresnému súdu bolo podľa obsahu posúdené ako trestné oznámenie na JUDr. I. W., sudkyňu okresného súdu, a bolo odovzdané prokurátorom na vybavenie Prezídiu Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, Odbor boja proti korupcii B.

Sťažovateľ v liste z 21. augusta 2008 adresovanom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zdôraznil, že nesúhlasí s posúdením svojho podania ako trestného oznámenia, pretože išlo o námietku zaujatosti podľa Občianskeho súdneho poriadku vo vzťahu k Mgr. I. B. Pokiaľ ide o tú časť podania, ktorá sa týkala JUDr. I. W., sťažovateľ uviedol, že nemá žiadne relevantné dôkazy nasvedčujúce tomu, že by bol spáchaný   trestný   čin.   Ďalej   sťažovateľ   uviedol,   že   vo   veci   odmieta   vystupovať   ako oznamovateľ trestného činu a nikoho nemožno nútiť, aby ako oznamovateľ trestného činu vystupoval v trestnom konaní.

Sťažovateľovi   bolo 17.   septembra   2008   doručené   uznesenie   Prezídia   Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii B. ČVS: PPZ-228/BPK-B-2008 z 8.   septembra   2008,   ktorým   bola „vec   oznámenia   JUDr.   S.   U.   o možnom   podozrení z ovplyvňovania   pracovníkov   okresného   súdu   sudkyňou   JUDr.   I.   W.   v súvislosti   s jej osobnými a profesionálnymi kontaktmi s V. K., odmietnutá v zmysle § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku, nakoľko nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku“. Z obsahu odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že oznámenie sťažovateľa – jeho podanie označené ako „Námietka zaujatosti sudcu Mgr. I. B. – Návrh na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti“, zo 7. apríla 2008 doručené okresnému súdu - bolo posudzované s ohľadom na jeho obsah ako možné podozrenie zo spáchania trestného činu   zneužívania právomoci   verejného činiteľa   podľa   § 326 ods.   1 písm. b) Trestného zákona, avšak s ohľadom na podanie sťažovateľa z 21. augusta 2008 bolo   zrejmé,   že   v súvislosti   s popisovaným   konaním   sudkyne   JUDr.   I.   W.   ide   iba o všeobecné   konštatácie,   bez   konkrétnejších   okolností   jej   protiprávneho   konania,   ktoré nemohli   byť   doplnené   ani   výsluchom   sťažovateľa,   pretože   sťažovateľ   nebol   vypočutý, keďže sa na výsluch 4. septembra 2008 nedostavil.

Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   sťažnosť   z   18.   septembra   2008,   ktorou žiadal napadnuté uznesenie zrušiť. V sťažnosti sťažovateľ uviedol, že napadnuté uznesenie nemalo byť vôbec vydané, je nesprávne, a žiadal, aby nebol posudzovaný ako oznamovateľ (trestného činu podľa Trestného poriadku). Argumentoval poukazom na čl. 2 ods. 2 ústavy, v zmysle   ktorého   štátne   orgány   môžu   konať   iba   na   základe   ústavy,   v jej   medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. V prípade sťažovateľa zákon (§ 196 ods. 1 Trestného   poriadku)   ustanovuje,   že   trestné   oznámenie   sa   podáva   prokurátorovi   alebo policajtovi a orgánom činným v trestnom konaní s ohľadom na znenie § 10 ods. 1 Trestného poriadku nie je súd. Ak možno trestné oznámenie podať iba prokurátorovi alebo policajtovi, nemožno za trestné oznámenie považovať podanie adresované súdu. Ak niekto z okresného súdu doručil sťažovateľovo podanie Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, potom sťažovateľ nemôže byť oznamovateľom trestného činu podľa Trestného poriadku. Konanie sudkyne JUDr. I. W. a ani konanie JUDr. I. B. sťažovateľ nepovažuje za trestný čin, ich postup by mohol byť riešený iba v kárnom konaní, k čomu sťažovateľ dá osobitný podnet.

O   tejto   sťažnosti   rozhodol   Úrad   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry Slovenskej republiky uznesením č. VII/1 Gn 241/08-10 z 13. októbra 2008 tak, že sťažnosť sťažovateľa prokurátor podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol, pretože nie je dôvodná. V odôvodnení tohto uznesenia prokurátor uviedol:

„Na základe sťažnosti oznamovateľa som preskúmal napadnuté uznesenie z hľadiska jeho zákonnosti, opodstatnenosti a vecnej správnosti. Porušenie zákona, ani iný dôvod na jeho zrušenie alebo zmenu som nezistil.

V súvislosti s akýmkoľvek písomným podaním, ktoré má alebo môže mať súvislosť s trestným   konaním,   sa   vždy   toto   písomné   podanie   posudzuje   nie   podľa   označenia,   ale podľa obsahu. Takéto posudzovanie jednoznačne vyplýva z ustanovenia § 62 ods.1 Tr. por. Preto aj súd, ktorému bolo podanie adresované, podľa obsahu dospel k záveru, že by mohlo byť trestným oznámením, pretože z neho vyplývali skutočnosti, ktoré by mohli obsahovať podozrenie zo spáchania trestného činu. Preto súd aj toto písomné podanie odstúpil orgánu príslušnému na   jeho posúdenie   a vybavenie.   Autor   tohto   písomného podania   bol   preto braný ako oznamovateľ.

Vyšetrovateľ postupoval v súlade s ustanovením § 196 ods. 2 Tr. por., keď sa snažil trestné stíhanie doplniť výsluchom oznamovateľa. Vzhľadom na to, že oznamovateľ nebol ochotný   poskytnúť   požadovanú   súčinnosť,   opodstatnenie   a   v súlade   so   zákonom vyšetrovateľ PZ rozhodol o odmietnutí veci podľa § 197 ods. 1 písm. d) Tr. por.“

Uznesenie   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky   č.   VII/1   Gn   241/08-10   z   13.   októbra   2008   bolo   sťažovateľovi   doručené 21. októbra 2008.

Sťažovateľ tvrdené porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení   s čl.   26   ústavy   v sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   odôvodnil   tým,   že   bol vyšetrovateľom   a   prokurátorom   považovaný   za   oznamovateľa   trestného   činu   a   ako s oznamovateľom   trestného   činu   s ním   orgány   činné   v trestnom   konaní   aj   konali,   hoci sťažovateľ podaním označeným ako „Námietka zaujatosti sudcu Mgr. I. B. – Návrh na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti“, zo 7. apríla 2008 doručeným okresnému súdu takýto zámer nesledoval a svoje podanie doručil súdu v rámci občianskeho súdneho konania, a nie orgánom činným v trestnom konaní. Podľa názoru sťažovateľa z čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 26 ústavy možno vyvodiť, že „sťažovateľa nemožno nútiť vystupovať ako oznamovateľa trestného činu tam, kde oznámenie absentuje“. Je tomu tak aj preto, že podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľa s postupom vyšetrovateľa Prezídia Policajného   zboru,   Úradu   boja   proti   korupcii,   odboru   boja   proti   korupcii   B.   a   jeho rozhodnutím   ČVS:   PPZ-228/BPK-B-2008   z 8.   septembra   2008,   ako   aj   s   postupom prokurátora   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky a jeho rozhodnutím č. VII/1 Gn 241/08-10 z 13. októbra 2008, ktorým sťažnosť sťažovateľa podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol ako nedôvodnú, keďže prokurátor Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   nezistil porušenie zákona a ani iný dôvod na zrušenie alebo zmenu sťažovateľom napadnutého uznesenia.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany, a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

Podľa   §   31   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“)   prokurátor   preskúmava   zákonnosť   postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány. Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ   podnetu   môže   žiadať   o   preskúmanie   zákonnosti   vybavenia   svojho   podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor.

Ústavný   súd   opakovane   vyslovil   právny   názor,   že   vynechanie   tohto   prostriedku nápravy v rámci sústavy orgánov prokuratúry Slovenskej republiky nemožno nahrádzať podaním   sťažnosti   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   pretože   takto   by   sa   obmedzovala možnosť orgánov prokuratúry vo vlastnej kompetencii nielen preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí   sťažovateľ,   ale   aj   prijať   opatrenia   podľa   zákona   o   prokuratúre,   ktoré   by   účinne napomohli   odstráneniu   procesných   alebo   faktických   prekážok   zákonného   postupu (m. m. I. ÚS 186/05, IV. ÚS 53/05).

Podľa právneho názoru ústavného súdu podnet v zmysle § 31 zákona o prokuratúre a opakovaný   podnet   podľa   §   34   zákona   o   prokuratúre   poskytujú   sťažovateľovi   účinnú ochranu   jeho   práv   a   právom   chránených   záujmov   (vrátane   tých   práv,   ktoré   uplatnil sťažovateľ,   m.   m.   IV.   ÚS   158/03,   IV.   ÚS   80/03,   IV.   ÚS   330/04,   IV.   ÚS   53/05, I. ÚS 186/05, II. ÚS 94/06, I. ÚS 112/06). Podnet (opakovaný podnet) zakladá povinnosť prokurátora aj nadriadeného prokurátora sa ním zaoberať, vybaviť ho a spôsob vybavenia oznámiť podnecovateľovi.

Citované ustanovenia § 31 a § 36 zákona o prokuratúre sa týkajú všetkých konaní a postupov   v   ňom   vymenovaných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sú   pri   výkone   svojich právomocí povinné priamo aplikovať ústavu ako prameň práva vrátane úpravy základných práv a slobôd, ktorá je jej obsahom (čl. 152 ods. 4 ústavy).

Zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu vyplýva, že sťažovateľ nepodal podnet podľa citovaných ustanovení zákona o prokuratúre na preskúmanie postupu prokurátora Úradu špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   nadriadenému prokurátorovi,   ktorým   je   v zmysle   §   54   ods.   2   zákona   o   prokuratúre   vo   vzťahu k prokurátorovi Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky špeciálny prokurátor a vo vzťahu k nemu generálny prokurátor.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   zákon   o   prokuratúre   poskytoval   a   stále   poskytuje sťažovateľovi prostriedok nápravy - podnet a tiež opakovaný podnet (podľa § 31 až § 36 zákona   o   prokuratúre),   ktorým   sa   mohol,   resp.   môže   domáhať preskúmania   zákonnosti napadnutého uznesenia prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej   republiky.   Tento   prostriedok   umožňoval   sťažovateľovi   dosiahnuť   účinnú nápravu vzhľadom na právomoc špeciálneho prokurátora (prípadne následne generálneho prokurátora), ak by na základe podnetu sťažovateľa dospel k záveru, že označený postup prokurátora   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky, prípadne postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bol v rozpore so zákonom.

Keďže sťažovateľ nevyužil podnet ani opakovaný podnet v zmysle § 31 až § 36 zákona o prokuratúre, ale obrátil sa priamo na ústavný súd, jeho sťažnosť bola podaná predčasne a pri predbežnom prerokovaní musela byť odmietnutá pre neprípustnosť (§ 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2009