znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 156/08-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. apríla 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   B.   R.,   Š.,   t.   č.   vo   väzbe   L.,   zastúpeného   advokátom JUDr. E. J.,   N.,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   osobnú   slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, práva na slobodu zaručeného v čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 1 T 50/2007 zo 6. novembra 2007 a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6 Tos 70/2007 z 11. decembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. R. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2008 doručená sťažnosť B. R., Š., t. č. vo väzbe L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“),   práva   na slobodu   zaručeného   v čl.   5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 50/2007 zo 6. novembra 2007 a uznesením   Krajského súdu   v Trnave   (ďalej len „krajský   súd“)   sp.   zn.   6 Tos   70/2007 z 11. decembra 2007.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením vyšetrovateľky Prezídia Policajného zboru,   Úradu boja proti organizovanej   kriminalite,   odboru Z.,   T. ČVS:   PPZ-93/BOK-Z-1-2005   z 22.   októbra   2005   obvinený   zo spáchania   trestného   činu prípravy vraždy podľa § 7 ods. 1 k § 219 ods. 1 a ods. 2 písm. i) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) formou účastníctva podľa § 10 ods. 1 písm. c) Trestného zákona a zo spáchania trestného činu neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa § 249a ods. 1 a ods. 2 Trestného zákona. Následne bol uznesením okresného súdu sp. zn. 6 Tp 201/05 z 24. októbra 2005 vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. b) a c) a ods. 2 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov.

Obžaloba bola na sťažovateľa podaná prokurátorom Krajskej prokuratúry v Nitre (ďalej len „krajská prokuratúra“) pod č. k. 1 Kv 85/2005-555 z 5. septembra 2006 pre trestný čin pokusu vraždy podľa § 8 ods. 1 k § 219 ods. 1 a ods. 2 písm. i) Trestného zákona formou   účastníctva   podľa   §   10   ods.   1   písm.   c)   Trestného   zákona   a trestný čin neoprávneného   používania   cudzieho   motorového   vozidla   podľa   §   249a   ods.   1   a   2 Trestného zákona.

Na hlavnom pojednávaní 6. novembra 2007 v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 1 T 50/2007 podal sťažovateľ prostredníctvom obhajcu žiadosť o jeho prepustenie z väzby na slobodu, ktorú odôvodnil pominutím dôvodov väzby. Okresný súd uznesením priamo na hlavnom pojednávaní žiadosť sťažovateľa zamietol ako nedôvodnú. Proti tomuto rozhodnutiu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   o ktorej   krajský   súd   uznesením sp. zn. 6 Tos 70/2007 z 11. decembra 2007 rozhodol tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu   podľa   §   194   ods.   1   písm.   a)   zákona   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   zrušil   a sám   sťažnosť   sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku zamietol s tým, že u sťažovateľa naďalej trvá dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Podľa   názoru   sťažovateľa   na   základe   vykonaného   dokazovania   vo   veci   nebolo preukázané, že by sa bol dopustil trestných činov, ktoré sa mu kladú za vinu, a teda jeho ďalšie   zotrvanie   vo   väzbe   je   neopodstatnené.   Napriek   tomu   jeho   žiadosti   o prepustenie z väzby na slobodu nebolo vyhovené, čím okresný súd a krajský súd porušili sťažovateľom označené základné práva.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

„Sťažovateľ od jeho vzatia do väzby až do súčasnosti niekoľkokrát bezúspešne žiadal o   prepustenie   z   väzby,   pretože   vzhľadom   na   vykonané   dokazovanie,   neboli   reálne preukázané   dôvody   na   jeho   ďalšie   ponechanie   vo   väzbe.   Odôvodnenie   svojich   žiadostí zakladal na ustanovení § 79 ods. 1 Tr. por., podľa, ktorého ak pominie dôvod väzby, dôvod na jej ďalšie trvanie alebo uplynie lehota uvedená v § 76 ods. 6 alebo 7 alebo § 78, musí byť   obvinený   ihneď   prepustený   na   slobodu.   V   prípravnom   konaní   o   tom   rozhodne prokurátor.   Podľa   ods.   3   prvá   veta   tohto   ustanovenia,   obvinený   má   právo   kedykoľvek žiadať o prepustenie na slobodu.

V   nadväznosti   na   citované   ustanovenia   Trestného   poriadku   boli   dôvody   na prepustenie sťažovateľa z väzby podporené zisteniami rozsiahleho dokazovania vykonaného v   prípravnom   konaní   -   vypočutie   všetkých   svedkov   a   vykonané   znalecké   dokazovanie. Sťažovateľ ako obvinený má za to, že na základe vykonaného dokazovania vôbec nebolo preukázané, že by sa bol dopustil trestných činov, ktoré sú mu kladené za vinu (...). Vzhľadom na (...) stav veci, kedy boli vykonané všetky navrhnuté dôkazy, pričom tieto   dôkazy   svedčia   v prospech   sťažovateľa   ako   obžalovaného,   neexistuje   ďalej   dôvod väzby v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) a c) Tr. por., tzn. že sťažovateľ nemá žiadny dôvod   pôsobiť   na   svedkov   alebo   spoluobvinených   alebo   inak   mariť   objasňovanie skutočností   závažných   pre   trestné   stíhanie   a   taktiež   z   jeho   konania   alebo   ďalších konkrétnych skutočností nevyplýva dôvodná obava, že by pokračoval v trestnej činnosti alebo dokonal trestný čin. (...)

Z hľadiska obsahu ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. o kolúznej väzbe je rozhodujúce, že z obsahu spisov nevyplýva vo vzťahu k obžalovanému žiadne konkrétne zistenie, ktoré by nasvedčovalo obave, že bude pôsobiť na svedkov alebo spoluobvinených alebo inak mariť   objasňovanie skutočností dôležitých pre trestné stíhanie.   Rovnako tak nebol   produkovaný   jediný   dôkazný   prostriedok,   ktorý   by   konkrétnym   spôsobom preukazoval, že by obžalovaný pokračoval v páchaní trestnej činnosti, ako to predpokladá ustanovenie § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.

Z hľadiska obsahu ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. o kolúznej väzbe je rozhodujúce, že z obsahu spisov nevyplýva vo vzťahu k obžalovanému žiadne konkrétne zistenie, ktoré by nasvedčovalo obave, že bude pôsobiť na svedkov alebo spoluobvinených alebo inak mariť   objasňovanie skutočností dôležitých pre trestné stíhanie.   Rovnako tak nebol   produkovaný   jediný   dôkazný   prostriedok,   ktorý   by   konkrétnym   spôsobom preukazoval, že by obžalovaný pokračoval v páchaní trestnej činnosti, ako to predpokladá ustanovenie § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. (...)

Vzhľadom na skutkový stav popísaný v bode I. z rozhodnutí Okresného súdu Trnava a tiež Krajského súdu v Trnave vyplýva, že súd ignoruje dôkaznú situáciu, preukazujúcu neopodstatnenosť   ďalšieho   trvania   väzby   u   sťažovateľa   a   tým   porušuje   jeho   základné právo.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Trnava Uznesením zo dňa 6. 11. 2007, sp. zn.: 1 T 50/2007, ktorým zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby a Krajský súd v Trnave Uznesením zo dňa 11. 12. 2007, sp. zn.: 6 Tos 70/2007, na základe ktorého podľa súdu naďalej trvá dôvod väzby,   porušil   základné   právo   sťažovateľa   podľa   čl.   17   ods.   1,   ods.   2,   ods.   5   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. l, ods. 3, ods. 4 a čl. 6 ods. 1, ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Uznesenie   Okresného   súdu   Trnava   zo   dňa   6. 11. 2007,   sp.   zn.:   1 T   50/2007 v nadväznosti   na   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Trnave   zo   dňa   11. 12. 2007,   sp.   zn.: 6 Tos 70/2007 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Okresný súd Trnava je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia, na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody   uvedené v   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods.   2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade   s   konaním   ustanoveným zákonom:   c)   zákonné   zatknutie   alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu

Sťažovateľ v sťažnosti   pred ústavným súdom   namieta porušenie   ním   označených práv uznesením okresného súdu sp. zn. 1 T 50/2007 zo 6. novembra 2007.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu (čl. 127 ods. 1 ústavy „...ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne   II. ÚS 148/02,   IV.   ÚS   78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku rozhodnutím o väzbe sa rozumie rozhodnutie o vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby, o žiadosti o prepustenie z väzby, o ďalšom trvaní väzby, o zmene dôvodov väzby, o návrhu na predĺženie lehoty väzby a rozhodnutie prokurátora o prepustení obvineného z väzby.

Podľa   §   83   ods.   1   Trestného   poriadku   proti   rozhodnutiu   o   väzbe   je   prípustná sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 189   ods. 1   Trestného   poriadku   uznesenie   možno   napadnúť pre a) nesprávnosť   niektorého   jeho   výroku,   b)   zrejmý   rozpor   výroku   s   odôvodnením, alebo c) porušenie ustanovení o konaní, ktoré uzneseniu predchádzalo, ak toto porušenie mohlo spôsobiť nesprávnosť niektorého výroku uznesenia.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ sa mohol, a ako z obsahu sťažnosti vyplýva, túto možnosť   aj   využil,   domôcť   ochrany   svojich   práv   podaním   sťažnosti   proti   uzneseniu okresného súdu zo 6. novembra 2007, o ktorej bol oprávnený rozhodnúť a v konečnom dôsledku   aj   rozhodol   krajský   súd.   Navyše   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu   bolo uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tos 70/2007 z 11. decembra 2007 v celom rozsahu zrušené.

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol   pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu

Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   6   Tos   70/2007 z 11. decembra 2007 porušil jeho základné práva zaručené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva   zaručené   v čl.   5   ods.   1,   3   a 4   a v čl.   6   ods.   1   a 2   dohovoru   tým,   že   napriek pominutiu dôvodov, pre ktoré bol vzatý do väzby, krajský súd jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zamietol.

V úvode je potrebné konštatovať, že z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to   nielen   pri   rozhodnutiach   o vzatí   do   väzby,   ale   aj   počas   ďalšieho   trvania   väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou   mali   dať   ratio   decidendi   (nosné   dôvody)   na uplatnenie   vhodného   zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy,   z ktorého   vyplýva   oprávnenie   konkrétnej   osoby   na   preskúmanie   okolností svedčiacich   pre   a proti   väzbe,   ale   zároveň   aj   povinnosť   súdu   rozhodnúť   na   základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   je   v ustanoveniach   čl. 17   ods. 2   a   5   ústavy týkajúcich   sa   práva   na   osobnú   slobodu   obsiahnuté   tak   právo   podať   návrh   na   konanie, v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o zákonnosti   väzby   a nariadil prepustenie,   ak   je   táto   nezákonná,   ako   aj   právo   nebyť   vo   väzbe   dlhšie   ako   po   dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania, teda práva, ktoré vyplývajú   z   čl. 5   ods. 3   a   4   dohovoru   (obdobne   III. ÚS 7/00,   III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).

Na konanie, ktorého predmetom je súdne preskúmanie zákonnosti väzby a existencie všetkých   jej podmienok, je aplikovateľný   čl. 5   ods. 4   dohovoru   (m. m. III. ÚS 227/03). Ústavnosť postupu a rozhodnutia súdu v takomto type konania (vrátane ústavnosti dôvodov, na ktorých bolo založené rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby) skúma však ústavný súd aj z hľadiska   garancií   vyplývajúcich   z čl. 5   ods. 3   dohovoru   (napr.   I. ÚS 100/04, III. ÚS 220/04).

Označeným uznesením sp. zn. 6 Tos 70/2007 z 11. decembra 2007 krajský súd zrušil uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   1   T   50/2007   zo   6.   novembra   2007   a sám   rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu tak, že ju zamietol. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva:

„(...) Okresný   súd   na   hlavnom   pojednávaní   v   podstate   vykonal   všetky   dôkazy výsluchmi obžalovaných, svedkov, znalcov, na ktorých by mohli obžalovaní pôsobiť a na dokazovanie oboznamovaním listinných dôkazov zadokumentovaných v spise títo nemôžu žiadnym spôsobom vplývať. Z uvedeného dôvodu preto u obžalovaných J. K., J. J., B. R. a Ľ. M. pominuli dôvody kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por.

Po vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní, teda aj v tomto štádiu konania, zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie boli spáchané,   majú   znaky   trestného   činu   a   sú   dôvody   na   podozrenie,   že   ich   spáchali obžalovaní. Vykonaným dokazovaním nedošlo oproti prípravnému konaniu v podstate k žiadnej zmene skutkových zistení. Pokiaľ sa týka obžalovaného B. R. doposiaľ na hlavnom pojednávaní neboli ako listinné dôkazy prečítané záznamy o použití informačno-technických prostriedkov   s   legendou,   analýza   telefónnych   hovorov   s   výpismi   prichádzajúcich a odchádzajúcich telefónnych hovorov.

Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že trestná činnosť, za ktorú sú obžalovaní trestne stíhaní, bola páchaná organizovane, bola pripravovaná po dlhšiu dobu konkrétnymi skutkami a k jej dokonaniu neprišlo v dôsledku zásahu polície. Uvedené okolnosti ako aj charakter   predmetnej   trestnej   činnosti   treba   považovať   za   konkrétne   skutočnosti,   ktoré odôvodňujú   dôvodnú   obavu,   že   obžalovaní   v   prípade   prepustenia   na   slobodu   budú pokračovať v trestnej činnosti a teda u nich naďalej trvá dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a rozhodol vo veci sám tak, že zmenil u všetkých štyroch obžalovaných dôvody väzby, teda vypustil dôvod kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. a ich žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu podľa § 79 ods. 3 Tr. por. zamietol s tým, že sa ponechávajú vo väzbe z dôvodu § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.“

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Krajský súd, v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok relevantných na rozhodnutie o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, a tým o jeho ďalšom zotrvaní vo väzbe, vychádzal zo skutkového a právneho stavu zisteného na základe vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom (výsluchy obžalovaných,   svedkov,   znalcov,   oboznámenie   sa   s listinnými   dôkazmi).   Z výsledkov dokazovania krajský súd považoval za preukázané, že skutky, pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie, boli spáchané, majú znaky skutkovej podstaty trestného činu a existuje dôvodné podozrenie, že ich spáchali obžalovaní, teda aj sťažovateľ. Krajský súd rovnako poukázal na skutkové okolnosti pretrvávania väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku   (t. j.   trestná   činnosť   bola   páchaná   organizovane,   pripravovaná   dlhšiu   dobu konkrétnymi skutkami, k dokonaniu trestného činu nedošlo iba v dôsledku zásahu polície), ktoré v konečnom dôsledku viedli k zamietnutiu žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu.

Z citovaného odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu nemožno vyvodiť, že by sa tento nevysporiadal s právne relevantnými argumentmi v súvislosti s rozhodovaním o väzbe (jej   ďalšom   trvaní)   sťažovateľa   a   podľa   názoru   ústavného   súdu   sú   tieto   odôvodnenia ústavnoprávne akceptovateľné.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd nepovažuje uznesenie krajského súdu sp. zn. 6 Tos 70/2007 z 11. decembra 2007 za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Zjavne neopodstatnenou je aj námietka sťažovateľa o porušení jeho základných práv a slobôd tým, že napriek neexistencii dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku   bola   jeho   žiadosť   o prepustenie   z väzby   na   slobodu zamietnutá.   Práve   kvôli neexistencii dôvodu „kolúznej“ väzby krajský súd totiž zrušil uznesenie okresného súdu a sám rozhodol tak, že sťažovateľa ponechal vo väzbe len z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

3. K namietanému porušeniu práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľ z rovnakých dôvodov (uvádzaných v súvislosti s porušením základného práva   na   osobnú   slobodu)   namieta   porušenie   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Tento článok dohovoru sa zásadne nevzťahuje na konanie o väzbe vrátane konania a rozhodovania trestného súdu o žiadosti o prepustenie z väzby, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl.   5   dohovoru   upravujúcom   právo   na   osobnú   slobodu   a bezpečnosť   (III. ÚS 272/03, II. ÚS 15/05, IV. ÚS 65/05).

Ústavný súd rešpektuje prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu   chráni   v   zásade   čl.   5   dohovoru   (napr.   rozsudok   De   Wilde   et   al   v.   Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 etc).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to pre nedostatok akejkoľvek príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu a označeným článkom dohovoru.

4. K namietanému porušeniu práva zaručeného v čl. 6 ods. 2 dohovoru

Sťažovateľ   v sťažnosti   pred   ústavným   súdom   namietal   aj   porušenie   čl.   6   ods.   2 dohovoru, t. j. porušenie zásady prezumpcie neviny. Toto porušenie zrejme odvodzuje od skutočnosti, že všeobecné súdy pristupovali k nemu vo svojich uzneseniach ako k vinnému, a to aj napriek tomu, že (podľa názoru sťažovateľa) dosiaľ vykonané dôkazy jeho vinu na spáchaní trestných činov nepreukázali.

Účelom zásady prezumpcie neviny je chrániť každého, kto bol obvinený z trestného činu, pred vyslovením výroku o vine bez toho, aby bola jeho vina preukázaná v súlade so zákonom   [rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   aj   „ESĽP“)   vo   veci Nölkenbockhoff v. Nemecko z 25. augusta 1987, séria A, č. 123, § 33]. Jej hlavným účelom je   chrániť   obvineného   pred   akýmkoľvek   súdnym   rozhodnutím   alebo   inými   výrokmi príslušných úradných osôb („State officials“), ktoré sa rovnajú vysloveniu jeho viny bez toho, aby bola táto predtým preukázaná v súlade so zákonom (rozsudok   ESĽP vo veci Rushiti v. Rakúsko z 21. marca 2000, č. 28389/95, § 31). Z prezumpcie neviny tiež vyplýva, že žiadny štátny orgán nie je oprávnený vysloviť vinu či rozhodnúť o vine osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ešte predtým, ako ju vyslovil príslušný súd právoplatným odsudzujúcim rozsudkom (PL. ÚS 12/98).

Prezumpcia neviny je jedným zo základov spravodlivého trestného konania. K jej porušeniu dôjde, ak výroky príslušnej úradnej osoby („public official“), ktoré sa týkajú osoby obvinenej z trestného činu, odrážajú alebo vyjadrujú názor, že je vinná, a to ešte pred tým, ako bola jej vina preukázaná v súlade so zákonom. Postačuje, dokonca aj pri absencii formálneho konštatovania, tiež argumentácia nasvedčujúca tomu, že úradná osoba považuje obvineného   za   vinného   (napr.   Daktaras v.   Litva,   §   41   a obdobne   Allenet   de   Ribemont v. Francúzsko, § 35).

Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil základný rozdiel vo výrokoch úradných osôb,   ktoré   majú   vzťah   k   prezumpcii   neviny,   napr.   v rozhodnutiach   o prijateľnosti („Decision   as   to   the   admissibility“)   sťažnosti   č.   38087/97   Samuel   St.   Clavier   Hibbert v. Holandsko   a sťažnosti   č. 27785/95   Adam   Wloch   v.   Poľsko   z 26.   januára   1999,   resp. 30. marca   2000.   Uviedol,   že   treba   robiť   rozdiel   medzi   výrokmi,   ktoré   odrážajú   alebo vyjadrujú názor, že dotknutá osoba je vinná, a výrokmi, ktoré iba vyjadrujú stav podozrenia („a state of suspicion“). Prvé porušujú prezumpciu neviny, zatiaľ čo druhé boli považované za   prijateľné   alebo   nezávadné   („unobjectionable“)   v rôznych   situáciách   posudzovaných ESĽP (napr. Lutz v. Nemecko, rozsudok z 25. augusta 1987, séria A, č. 123, § 62; Englert v. Nemecko,   rozsudok   z 25.   augusta   1987,   séria   A,   č.   123,   §   39;   Nölkenbockhoff v. Nemecko, §   39   a Leutscher   v.   Holandsko,   rozsudok   z 26.   marca   1996, č. 52/1994/499/581, § 31).

Skutočnosť, či namietané výroky úradnej osoby porušujú prezumpciu neviny, má byť posudzovaná   v kontexte   osobitných   okolností,   za   akých   boli   tieto   výroky   urobené (Daktaras v. Litva, § 43; Adolf v. Rakúsko, rozsudok ESĽP z 26. marca 1982, séria A, č. 49, § 36 – 41).

Z obsahu   uznesení   všeobecných   súdov   nemožno   vyvodiť   záver,   že   sťažovateľ je vinný   zo   spáchania   trestných   činov,   ktoré   sú   mu   kladené   za   vinu   a   pre   ktoré je trestne stíhaný.   Všeobecné   súdy   iba   konštatovali   (pozri   uznesenie   krajského   súdu sp. zn. 6 Tos 70/2007 z 11. decembra 2007), že po vykonanom dokazovaní „(...) sú dôvody na podozrenie, že ich (t. j. trestné činy) spáchali obžalovaní.“.

Prezumpciu   neviny   neporušujú   také   výroky,   ktoré   vyjadrujú   len   stav   podozrenia zo spáchania   trestného   činu.   Pretože   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v sťažovateľom namietanom prípade išlo o výroky vyjadrujúce len stav podozrenia zo spáchania trestného činu, a teda neporušujúce prezumpciu neviny, je sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2008