znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 156/07-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2007 predbežne prerokoval   sťažnosť T.   B.,   K.,   Maďarská   republika, zastúpeného   advokátom JUDr. V. M., Z., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky – Okresného súdu Veľký Krtíš v konaní vedenom pod sp. zn. 8 P 190/2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2007 doručená sťažnosť T. B., K., Maďarská republika (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného   v čl.   48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len „ústava“)   postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) - Okresného súdu Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 P 190/2004.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že   ústavný   súd   už   vo veci   ním   namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní pred okresným súdom vedenom pod sp. zn. 8 P 190/2004 rozhodoval uznesením č. k. II. ÚS 19/06-9 z 9. februára 2006, ktorým sťažnosť sťažovateľa odmietol.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 8 P 190/2004, ktorý bol ústavným súdom vyžiadaný za   účelom   nahliadnutia,   bolo   zistené,   že   konanie   vedené   okresným   súdom   pod sp.   zn.   8   P   190/2004   začalo   29. októbra 2004   podaním   návrhu   R.   D.,   K.   (ďalej   len „navrhovateľka“), z 28. októbra 2004 na zverenie dcéry sťažovateľa mal. B. B. G. B. (ďalej len „maloletá“) do jej výchovy. Zároveň sa navrhovateľka domáhala vydania predbežného opatrenia, ktorým by okresný súd zveril maloletú do jej starostlivosti do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Podľa   sťažovateľa: „(...) Vzhľadom   k   tomu,   že   v   uvedenej   veci   Okresný   súd   vo Veľkom   Krtíši   do   dnešného   dňa   nerozhodol,   a   to   ani   napriek   mojim   opakovaným sťažnostiam   pravidelne   prednášaným   na   vytýčených   pojednávaniach   mám   za   to,   že postupom tohto súdu sú jednoznačne porušované moje základné práva v zmysle článku 52 ods. 2, a to v článku 48. odsek 2, Ústavy Slovenskej republiky, aby sa vec prerokovala bez zbytočných prieťahov. Tento postup je aj v zásadnom rozpore s čl. 8 a nasl. Európskeho dohovoru o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd,   ako   aj   dohovorov   o   právach dieťaťa upravených v Slovenskej republike pod číslom 104/1991 Z. z. Na dôkaz mojich tvrdení podporne poukazujem aj na ust. § 176 ods. 3, 4, Občianskeho súdneho poriadku číslo   99/1963   Z.   z.   v   znení   zákona   č.   341/2005   Z.   z.,   podľa   ktorého   súd   vo   veciach v starostlivosti súdu o maloletých musí rozhodnúť v lehote 3 mesiace od podania návrhu na začatie konania, najneskôr však do 6 mesiacov.“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:

„1. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky - Okresný súd vo Veľkom Krtíši v konaní vedenom pod sp. zn. 8P/190/04 porušil právo T. B., (...) bytom K., Maďarská republika,   občana   Maďarskej   republiky,   aby   sa jeho vec   ako   zákonného zástupcu   jeho maloletej dcéry B. B. G. – B. (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručených v článku 48 ods. 2, Ústavy Slovenskej republiky.

2. T. B. priznala primerané finančné zadosťučinenie v sume 300.000.- Sk, ktoré je povinný Okresný súd vo Veľkom Krtíši vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu k rukám T. B., (...) bytom K., Maďarská republika.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   ods.   1   boli   porušené,   primerané   finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade okresného súdu) nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Pretože   v zmysle   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný návrhom na začatie konania (okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone – čo nie je tento prípad), ústavný súd sa zaoberal namietaným porušením označeného základného práva   v rozsahu,   v akom   ho   sťažovateľ   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom v sťažnosti pred ústavným súdom vymedzil v petite návrhu.

Vo   vzťahu   k ministerstvu   spravodlivosti   sťažovateľ   neuviedol   žiadne   skutočnosti preukazujúce, že postupom ministerstva spravodlivosti mohlo dôjsť v namietanom súdnom konaní k porušeniu jeho základného práva, a preto ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Vzhľadom na jeho zastúpenie advokátom v konaní pred ústavným súdom sťažovateľa na odstránenie nedostatkov zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd ani nevyzýval.

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 P 190/2004.

Zo spisu   ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 19/06 vyplýva, že ústavný súd sťažnosť sťažovateľa z 10. januára 2006 doručenú ústavnému súdu 20. januára 2006, ktorou namietal porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v konaní vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   8   P   190/2004,   odmietol   pre   neprípustnosť (nevyužitie   právnych   prostriedkov,   ktoré   mal   sťažovateľ   k dispozícii   podľa   osobitných predpisov) a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (nepreukázanie skutočností o možnom porušení základného práva), preto ústavný súd nepovažoval konanie vedené pod sp. zn. II. ÚS 19/06 a rozhodnutie z 9. februára 2006 za prekážku veci rozhodnutej [§ 24 písm. a) zákona o ústavnom súde]. V tomto prípade preto ústavný súd skúmal, či existuje reálna   možnosť   vyslovenia   porušenia   namietaného   základného   práva   sťažovateľa   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v označenom konaní pred okresným súdom, posudzujúc obdobie od jeho začiatku, t. j. od podania návrhu okresnému súdu 29. októbra 2004.

Za účelom posúdenia opodstatnenosti sťažnosti si ústavný súd vyžiadal z okresného súdu spis sp. zn. 8 P 190/2004, z ktorého zistil, že postup okresného súdu od začatia konania vzhľadom na plynulosť procesných úkonov nesignalizuje možnosť vyslovenia zbytočných prieťahov   v konaní   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   a preto   odmietol   sťažnosť sťažovateľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateľa už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2007