znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 156/06-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. mája 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. Š., toho času vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátom JUDr. J. K., so sídlom N., vo veci namietaného porušenia jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 To 3/2005 z 22. júna 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. Š. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára 2006 doručená sťažnosť Ing. V. Š., toho času vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr. J.   K.,   so   sídlom   N.,   v ktorej   namieta porušenie svojho práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 To 3/2005 z 22. júna 2005.

Zo sťažnosti vyplýva, že označeným uznesením najvyššieho súdu bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa a spoluobžalovaného P. K. proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 T 5/02 z 5. októbra 2004, ktorým boli sťažovateľ a P. K. (ďalej len „spoluobžalovaný“) uznaní za vinných z pokračujúceho trestného činu krátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1 a 3 Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona sčasti dokonaný a sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona a sťažovateľovi bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov.

Označený rozsudok krajského súdu sa zakladá na zistení, že

a) sťažovateľ vyexpedoval pre svoju firmu Š. s. r. o., v T. 68 železničných vagónových cisterien motorovej nafty z MOL v M. s príslušnou dokumentáciou do železničnej stanice   v T.,   ktorú   po   prevzatí   v T.   deklaroval   ako   ľahký   vykurovací   olej,   hoci k zmene prepravovanej komodity nedošlo a predával ju spolu so spoluobžalovaným, drobným odberateľom, čím došlo ku skráteniu dane celkom o 34 119 831 Sk,

b) sťažovateľ   po   pristavení   39   železničných   vagónových   cisterien   motorovej   nafty z MOL   v M.   do   železničnej   stanice   F.   úmyselne   zabezpečil   deklarovanie   tejto komodity na Colnici vo F. ako ľahký vykurovací olej, hoci k zmene prepravovanej komodity nedošlo, čím došlo z jeho strany k pokusu skrátenia dane vo výške 21 355 655 Sk, k čomu však nedošlo, pretože po odobratí vzoriek potvrdzujúcich, že ide o motorovú naftu, bola komodita colnicou zadržaná.

Sťažovateľ   vytýka   označenému   uzneseniu   najvyššieho   súdu,   že   ním „došlo k nekritickému prebratiu zdôvodneniu viny a trestu z I. stupňového rozsudku“, a tvrdí, že žiadneho skrátenia dane sa nedopustil, pretože „...68 vagónových cisterien, ktoré došli do železničnej   stanice   v T.   deklaroval   ako   ľahký   vykurovací   olej   správne   s predpismi... nezabezpečoval   železničnej stanici vo F.   colné odbavenie 39 vagónových cisterien ako LVO,   toto   vykonala   za   sťažovateľa   špedícia   železničnej   stanice   s ktorou   mal   uzavretú mandátnu zmluvu“.

Sťažovateľ svoje tvrdenie, že nedošlo ku skráteniu dane, opiera o argument, že podľa Colného   zákona   je   pre   zatriedenie   jednotlivých   ropných   produktov   podľa   colného sadzobníka záväzná destilačná skúška, ktorá nebola vykonaná. Podľa sťažovateľa tvrdenie, že   nešlo   v danom   prípade   o motorovú   naftu „okrem   atestov,   ktoré   vyhotovoval   MOL a odborného posudku Výskumného ústavu pre Petrochémiu v P., výpoveď Ing. H. CSc., to potvrdzuje aj analýza colno-technického laboratória Ústrednej colnej správy v B., ktorý je v spise pripojený.“. Vo vzťahu k colnému vybavovaniu cisterien, ktoré došli do železničnej stanice F., sťažovateľ tvrdí, že ju vykonali pracovníčky špedície bez jeho zasahovania.

Podľa   názoru   sťažovateľa   sa   najvyšší   súd   v označenom   uznesení „zaoberal   iba skutočnosťami, ktoré mohli mať vplyv na zamietnutie odvolania sťažovateľa. Na dôkazy, ktoré   mohli   byť   v prospech   sťažovateľa,   aj   napriek   viacerým   sťažnostiam   voči vyšetrovateľom   (o   zaujatosti,   porušovania   práva   na   obhajobu   a pod.),   pri   dokazovaní záujem nebol“.

Sťažovateľ na základe argumentov uvedených v sťažnosti žiada, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti prijal tento nález:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 22. 6. 2005, sp. zn.: 1 To 3/2005   pri   ktorom   bola   nedôsledne   preskúmaná   zákonnosť   rozsudku   Krajského   súdu v Banskej Bystrici zo dňa 5. 10. 2004, sp. zn. 4T 5/2002 čo do viny a trestu Ing. V. Š. porušil jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Sťažovateľovi Ing. V. Š. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 12 miliónov Sk (ročne po 1 milión Sk), ktoré je povinný Najvyšší súd SR vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu....

Rozhodnutie NS SR č. k. : 1 To 3/2005 zo dňa 22. 6. 2005 v časti týkajúcej sa Ing. V. Š. sa zrušuje.

Najvyšší súd SR je povinný vyplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľa JUDr. J. K., advokátovi v N. podľa § 12 ods. 3, písm. b) vyhl. č. 583/2003 v znení nov. 655/2004 Z. z. za tri úkony poskytnutej právnej pomoci (2.048,- Sk x 3 = 6.144,- Sk), režijný paušál (164,- Sk x   3)   =   492,-   Sk,   náhrada   cestovných   nákladov   z N.   do   K.   a späť   vo   výške   cestovného v hromadnom prepravnom prostriedku (predložím na pojednávaní) a stratu času 273,- Sk x 10   polhodín =   2.730,-   Sk   a náhrada poštových   výdavkov 60,-   Sk   a to   do troch dní   od právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený.

V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   malo   byť   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   To 3/2005 z 22. júna 2005 porušené jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru.

Podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru „Každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné“.

Z citovaného,   ako   aj   z   doterajšej   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva vyplýva,   že   právo   podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   sa   týka   ochrany   pred   nezákonným pozbavením   slobody   zatknutím   alebo   iným   spôsobom   (podľa   nášho   právneho   poriadku napr. zadržaním), t. j. ochrany, ktoré musia zmluvné strany Dohovoru zabezpečiť fyzickým osobám patriacim pod ich jurisdikciu ešte pred právoplatným rozhodnutím súdu o ich vine a treste,   t.   j.   aj pred   prípadným   uložením   trestu   odňatia   slobody.   V danom   prípade   bol sťažovateľ už odsúdený rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 T 5/02 z 5. októbra 2004, pričom najvyšší súd namietaným uznesením rozhodoval o odvolaní proti tomuto rozsudku krajského súdu, a nie o nezákonnom pozbavení slobody sťažovateľa „... zatknutím alebo iným spôsobom“, a preto podľa názoru ústavného súdu uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 3/2005 z 22. júna 2005 nemohlo dôjsť k porušeniu jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť sťažovateľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad   rámec   tohto   rozhodnutia   ústavný   súd   uviedol,   že   podľa   svojej   konštantnej judikatúry nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis, II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní ktoré mu predchádzalo alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. mája 2006