znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 155/2013-32

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   septembra   2013 v senáte   zloženom   z   predsedu   Juraja   Horvátha   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a   Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť J. H., J., zastúpeného advokátkou JUDr. J. V., H., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove sp. zn. 7 Co 80/2012 z 25. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. H. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo na vlastníctvo podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   7   Co   80/2012 z 25. októbra 2012 p o r u š e n é   b o l o.

2.Z r u š u j e   rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   7   Co   80/2012 z 25. októbra 2012 a vec v r a c i a Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. J. H. primerané zadosťučinenie n e p r i z n á v a.

4. J.   H. p r i z n á v a   náhradu   trov   konania   v   sume   272,76   €   (slovom dvestosedemdesiatdva   eur   a sedemdesiatšesť   centov),   ktorú j e   Krajský   súd   v Prešove p o v i n n ý   zaplatiť   na   účet   jeho   advokátky   JUDr.   J.   V.,   H.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2013 doručená   sťažnosť   J.   H.,   J.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva na vlastníctvo   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 80/2012 z 25. októbra 2012, ktorou žiada vydať tento nález:„1. Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove, č. k. 7 Co 80/2012 zo dňa 25. 10. 2012 bolo porušené.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 7 Co 80/2012 zo dňa 25. 10. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastupovania v sume 272,76 €, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný zaplatiť jeho právnej zástupkyni JUDr. J. V., H. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 155/2013-15 z 28. februára 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, a vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu, z jej príloh a pripojeného spisu Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 C 54/2011, sťažovateľ sa žalobou doručenou okresnému súdu 6. mája 2011 domáhal (po pripustení zmeny návrhu uznesením okresného súdu č. k. 12 C 54/2011-66 z 15. marca 2012) proti štyrom žalovaným vydania nehnuteľností v k. ú. J., a to

-   proti   žalovaným   v   1.   a   2.   rade   parc.   CKN   748/42   vo   výmere   11   m2,   parc. CKN 748/35 vo výmere 69 m2, parc. CKN 748/36 vo výmere 144 m2, parc. CKN 748/28 vo výmere   326 m2 zastavané   plochy   a   nádvoria   vytvorených   geometrickým   plánom č. 34818766-15/2006 z 15. marca 2006 z parc. CKN 748/9 vo výmere 812 m2 trvalé trávnaté porasty a z parc. CKN 748/27 vo výmere 67 m2 zapísaných na LV č. 3936;

-   proti   žalovanej   v   3.   rade   vydania   parc.   CKN   748/37   vo   výmere   71   m2,   parc. CKN 748/38 vo výmere 11 m2, parc. CKN 748/39 vo výmere 4 m2, parc. CKN 748/40 vo výmere   119 m2,   parc.   CKN   748/30   vo   výmere   58 m2 vytvorených   rovnakým geometrickým   plánom   z   parc.   CKN   748/29   616   m2 trvalé   trávnaté   porasty   a   z   parc. CKN 748/32 vo výmere 187 m2 zast. plochy a nádvoria a z parc. CKN 748/33 vo výmere 279 m2 zapísaných na LV č. 4278;

-   proti   žalovanej   vo   4.   rade   parc.   CKN   748/41   vo   výmere   412   m2 vytvorenej rovnakým geometrickým plánom z parc. CKN 748/31 vo výmere 1 141 m2 trvalé trávnaté porasty zapísanej na LV č. 4279,

to všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

Sťažovateľ svoju žalobu odôvodnil tým, že je výlučným vlastníkom parc. EKN 612 vo výmere 1 225 m2 zapísanej na LV č. 4280, a to na základe rozsudku okresného súdu č. k. 11 C 12/2009-25 z 25. augusta 2009, rozsudku okresného súdu č. k. 15 C 97/2010-26 z 9.   decembra   2010 v   spojení s dedičským   rozhodnutím   okresného súdu   – osvedčením o dedičstve   sp.   zn.   13   D   284/2009,   D not 148/2009   zo   16.   decembra   2009   –   vydaným v dedičskom   konaní   po   neb.   J.   H.,   zomr...   (otcovi   sťažovateľa),   v   podiele   5/6 a v zostávajúcom podiele 1/6 na základe dedičského rozhodnutia D 99/77. Parcele EKN č. 612 zodpovedajú časti parciel CKN zapísané na listoch vlastníctva žalovaných v 1. – 4. rade tak, ako sú predmetom konania, čo je preukázané predloženým geometrickým plánom. K   podanej   žalobe   sťažovateľ   doložil   okrem   geometrického   plánu   č. 34818766-15/2006 z 15. marca   2006   aj   výpisy   z   dotknutých   listov   vlastníctva   a   dva   znalecké posudky vyhotovené   súdnymi   znalcami   v   konaní   vedenom   pred   okresným   súdom pod sp. zn. 11 C 976/98. Tvrdil, že hoci je výlučným vlastníkom nehnuteľností označených v petite žaloby, žalovaní v 1. – 4. rade ho vylúčili z ich užívania, držania a nakladania s nimi.   Sťažovateľ   podaním   doručeným   okresnému   súdu   12.   apríla   2012   uviedol, že v prípade,   ak   ním   predložený   geometrický   plán   považuje   okresný   súd   za   sporný, navrhuje vykonať vo veci znalecké dokazovanie znalcom z odboru geodézie a kartografie a je pripravený na jeho vykonanie zložiť aj súdom určený preddavok.

Žalovaní   navrhli   žalobu   zamietnuť   s   poukazom   na   to,   že   ich   vlastnícke   právo je riadne zapísané na listoch vlastníctva (LV č. 3936, LV č. 4278 a LV č. 4279), nadobudli ho na základe   platných   právnych   úkonov   a   v   súlade   so   zápisom   na listoch   vlastníctva ich predávajúcich, ako aj s poukazom na to, že skoršie žaloby sťažovateľa smerujúce proti nim   o   určenie   vlastníckeho   práva   k   rovnakým   nehnuteľnostiam   boli   okresným   súdom zamietnuté právoplatnými rozsudkami sp. zn. 11 C 976/98 a sp. zn. 15 C 46/2006.

Okresný súd rozsudkom č. k. 12 C 54/2011-79 z 12. apríla 2012 žalobu sťažovateľa zamietol, zaviazal ho na náhradu trov konania žalovanej v 3. rade vo výške 1 947,83 € a ostatným   žalovaným   náhradu   trov   konania   nepriznal.   V   odôvodnení   rozsudku   zhrnul tvrdenia sťažovateľa uvedené v jeho žalobe, vyjadrenia žalovaných, oboznámil stav zápisov vlastníckeho práva na LV č. 4280, LV č. 3936, LV č. 4278 a LV č. 4279 a na odôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol:

„Z   obsahu   spisu   Okresného   súdu   Humenné   sp.   zn.   11   C/976/1998   vyplýva, že rozsudkom zo dňa 24. 5. 2002 č. k. 11 C 976/98-80 súd zamietol žalobu žalobcov M. H., J.   H.   a L.   H.   voči   žalovaným,   pričom   predmetom   konania   bolo   určenie   podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti parcele č. 612, ktorá sa nachádza v parcele KN 748/8, kat. územie J.

Z   obsahu   spisu   Okresného   súdu   Humenné   sp.   zn.   15   C/46/2006   vyplýva, že rozsudkom zo dňa 23. 9. 2008 č. k. 15 C/46/2006-133 súd zamietol žalobu žalobcu J. H. voči žalovaným (rovnakým ako v tomto konaní, pozn.), ktorou sa žalobca domáhal určenia, že   je   výlučným   vlastníkom   parciel   č.   748/42,   748/28,   748/35,   748/36,   748/37,   748/30, 748/38, 748/39, 748/40 a 748/41, ktoré boli znázornené geometrickým plánom Ing. R. N. č. 34818766-15/2006   zo   dňa   15.   3.   2006 (t.   j.   rovnakým   ako v tomto   konaní,   pozn.). Predmetný rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 1. 4. 2009 č. k. 3 Co 6/2009.

Vychádzajúc z vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť.

Podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastník má právo na ochranu proti tomu,   kto   do   jeho   vlastníckeho   práva   neoprávnene   zasahuje;   najmä   sa   môže   domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.

Základnou   podmienkou   a   predpokladom   úspešnosti   žaloby   na   vydanie   veci   je, že vec sa neoprávnene nachádza vo faktickej moci inej osoby než vlastníka.

V   predmetnom   konaní   súd   zistil,   že   žalobca   sa   domáhal   vydania   nehnuteľnosti od žalovaných, ktorí sú zapísaní v katastri nehnuteľností ako vlastníci týchto nehnuteľností, pričom   žalobca   neuniesol   dôkazné   bremeno   na   preukázanie   svojho   vlastníckeho   práva k týmto   nehnuteľnostiam   s   tým,   že   je   nespornou   skutočnosťou,   že   v   konaní   vedenom na Okresnom   súde   Humenné   pod   sp.   zn.   15   C/46/2006   sa   žalobca   domáhal   určenia vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam, ktoré teraz požadoval od žalovaných vydať, pričom v konaní 15 C/46/2006 bola jeho žaloba o určenie vlastníckeho práva zamietnutá. Z tohto dôvodu teda vyplýva, že žalobca nie je vlastníkom nehnuteľností, ktoré požadoval od žalovaných   vydať,   a   teda   žalovaní   ich   neužívajú   neoprávnene,   a   preto   súd   žalobu zamietol.

V súvislosti s námietkou zástupcu žalovanej v 3. rade, ktorý poukazoval na námietku res iudicata v súvislosti s právoplatne skončenými konaniami je potrebné uviesť, že táto námietka nie je dôvodná, pretože v predchádzajúcich konaniach vedených na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 15 C/46/2006 a predtým 11 C/976/98 predmetom konaní bolo určenie   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam   s   tým,   že   predmetom   tohto   konania   je vydanie nehnuteľnosti, a teda nejde o totožnosť predmetu konania.“

Sťažovateľ proti tomuto rozsudku okresného súdu podal 2. mája 2012 odvolanie, ktorým žiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie [§ 221 ods. 1 písm. f) a h) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)].   Svoje   odvolanie   odôvodnil   tým,   že   rozsudok   okresného   súdu   vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 205 ods. 2 písm. f) OSP] a prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 205 ods. 2 písm. d) OSP]. Argumentoval takto:

1. Rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   11   C   12/2009-25   z   25.   augusta   2009, ktorý nadobudol   právoplatnosť   9.   októbra   2009,   a   rozsudkom   okresného   súdu č. k. 15 C 97/2010-26 z 9. decembra 2010, ktorý nadobudol právoplatnosť 17. januára 2011, bolo   určené,   že   spoluvlastnícke   podiely   zapísané   na   LV   č.   4280   pod   B   3,   5   k parc. reg. „E“ č. 612 o výmere 1 225 m2, táto nehnuteľnosť bola vyčlenená a vytvorená z parciel reg. „E“ geometrickým plánom č. 34818766-15/2006 z 15. marca 2006 vyhotovený Ing. R. N. ako parc. o výmere 1 225 m2, patria do dedičstva po neb. J. H., zomr... Po právoplatnom skončení týchto   súdnych   konaní bolo takto určené dedičstvo   prerokované a na základe osvedčenia   o   dedičstve   sp. zn. 13 D 284/2009,   D not 148/2009   zo   16.   decembra   2009 nadobudol spoluvlastnícky podiel 5/6 k parc. EKN č. 612 sťažovateľ. Vlastníkom podielu 1/6   k   tejto   nehnuteľnosti   bol sťažovateľ   z   titulu   dedenia   po   svojom   otcovi   na   základe osvedčenia   o   nadobudnutí   dedičstva   č.   D   99/77-315/79-434/93.   Uvedenými   rozsudkami bolo   právoplatne   určené   vlastníctvo   5/6   parc.   EKN   612   ku   dňu   smrti   poručiteľa   – sťažovateľovho otca.

2.   Rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   15   C   46/2006-133   z   23.   septembra   2008 (na ktorý poukazuje   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   okresný   súd)   nadobudol právoplatnosť prv, než rozsudky okresného súdu č. k. 11 C 12/2009-25 z 25. augusta 2009 a č.   k.   15 C 97/2010-26   z   9.   decembra   2010   (na   ktoré   poukazuje   sťažovateľ).   Preto rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   15   C   46/2006-133   z   23.   septembra   2008   nemohol   byť podkladom pre právny záver rozhodnutia okresného súdu vo veci sťažovateľa.

3. Odôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu nespĺňa požiadavky § 157 ods. 2 OSP,   prvostupňový   súd   nevenoval   otázke   vlastníctva   k   parc.   EKN   612   dostatočnú pozornosť   a   nevenoval   ju   ani   dôkazu   o   totožnosti   tejto   parcely   s   predmetom   sporu (geometrickému plánu a znaleckým posudkom pochádzajúcich zo skorších konaní).

4. Sťažovateľ bol bez právneho dôvodu zbavený rozsudkom prvostupňového súdu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorú nadobudol legitímne, a to dedením ku dňu smrti svojho otca neb. J. H., zomr... Sťažovateľova parc. EKN 612 už nie je vedená v súbore popisných informácií katastra nehnuteľností, v súbore geodetických informácií neexistuje a neexistuje   ani   samostatne   v   prírode,   no   je   zjavné,   že je totožná   s   časťou   pozemkov vedených ako vlastníctvo žalovaných. Preto ani žalovaní nemôžu spornú časť nehnuteľností zapísaných na ich mene v katastri užívať oprávnene, užívajú ich neoprávnene a sú povinní ich sťažovateľovi vydať.

Žalovaní navrhli rozsudok okresného súdu potvrdiť ako vecne správny, poukázali na jeho odôvodnenie, ako aj na odôvodnenie rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Co 6/2009 z 1. apríla 2009, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 15 C 46/2006-133 z 23. septembra 2008.

Krajský súd o tomto odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom sp. zn. 7 Co 80/2012 z   25.   októbra   2012   tak,   že   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil   ako   vecne   správny, sťažovateľa   zaviazal   nahradiť   žalovanej   v   3.   rade   trovy   odvolacieho   konania   79,58   € a ostatným žalovaným náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:„Odvolací   súd v zmysle zásad ustanovenia   § 212 O.   s.   p.   preskúmal napadnutý rozsudok   spolu   s   konaním,   ktoré   mu   predchádzalo,   vec   prejednal   bez   nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto právnych   a   skutkových   zisteniach   nič   nezmenilo,   odvolací   súd   si   osvojil   náležité a presvedčivé odôvodenie rozhodnutia prvostupňovým súdom na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

Vo veci nie je možné stotožniť sa s tvrdením o zmene vlastníckych vzťahov k parcele č.   612   po   právoplatnom   skončení   konania   vedeného   na   Okresnom   súde   Humenné pod sp. zn. 15 C 46/2006.   Hoci   dedičstvo   po   právnom   predchodcovi   žalobcu   vo   vzťahu k spoluvlastníckemu podielu 5/6 bolo prejednané až po právoplatnom zamietnutí žaloby žalobcu o určenie vlastníckeho práva vo veci 15 C 46/2006, táto okolnosť nie je dôvodom pre spochybnenie žalobcu ako výlučného vlastníka parcely č. 612.

So smrťou fyzickej osoby Občiansky zákonník v ustanovení § 7 ods. 2 spája významné právne   dôsledky   spočívajúce   v   zániku   jej   spôsobilosti   mať   práva   a   povinnosti.   Právny predchodca žalobcu   zomrel   30.   12.   1976   a   týmto dňom zároveň   prestal   byť   nositeľom akýchkoľvek a teda i vlastníckych práv.

Moment smrti je významnou skutočnosťou súvisiacou s nadobúdaním dedičstva. Platí totiž   ustanovenie   §   460   Občianskeho   zákonníka,   podľa   ktorého   dedičstvo   sa   nadobúda smrťou poručiteľa. Uvedené má za následok, že neskoršie úkony dedičov pôsobia spätne ku dňu   smrti   poručiteľa.   Rozhodnutie,   ktorým   sa   potvrdí   nadobudnutie   dedičstva   alebo schváli dohoda dedičov o vyporiadaní dedičstva len deklaruje to, čo už nastalo smrťou poručiteľa.   Vzhľadom   na   výsledok   dedičského   konania   bez   ohľadu   na   to,   či   dedičské konanie   prebehlo   pred   nadobudnutím   právoplatnosti   rozhodnutia   vydaného   vo   veci 15 C 46/2006 alebo nie, žalobca dedičstvo po svojom otcovi získal okamihom jeho smrti. Za takejto situácie k žiadnej zmene v osobách vlastníkov nemohlo dôjsť.

Vychádzajúc   z   vyššie   uvedeného   pri   posudzovaní   dôvodnosti   žaloby   bolo možné vychádzať   zo   záveru   prijatého   v   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Humenné pod sp.   zn.   15   C   46/2006   o   postavení   žalovaných   ako   osôb,   ktoré   vlastnícke   právo k sporným nehnuteľnostiam nadobudli riadne a v súlade s platnými právnymi predpismi. Základnou podmienkou úspechu žaloby na vydanie veci podľa ustanovenia § 126 ods.   1   Občianskeho   zákonníka   je   preukázanie   vlastníckeho   práva.   Keďže   žalobca vlastníkom nehnuteľnosti tvoriacich predmet konania nie je, súd prvého stupňa správne postupoval,   ak   žalobu   žalobcu   zamietol.   Odvolací   súd   preto   postupom   vyplývajúcim z ustanovenia § 219 O. s. p. napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdil.“

Rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   12   C   54/2011-79   z   12.   apríla   2012   v   spojení s rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   7   Co   80/2012   z   25.   októbra   2012   nadobudol právoplatnosť 8. novembra 2012.

Sťažovateľ sťažnosť na porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 80/2012 z 25. októbra 2012 odôvodnil tým, že napriek tomu, že v konaní pred všeobecnými súdmi preukázal svoje vlastnícke právo k parc. EKN č. 612, bola jeho žaloba zamietnutá   rozsudkom,   ktorý   je   arbitrárny   a   nerešpektuje   jeho   základné   právo na vlastníctvo. Sťažovateľ bol takto pozbavený svojich vlastníckych práv k nehnuteľnosti, ktoré   nadobudol   dedením   po   svojom   otcovi,   a   to   bez   splnenia   zákonných   a   ústavných predpokladov.   Všeobecné   súdy   nevzali   do   úvahy,   že   samotní   žalovaní   v   1.   a   2.   rade v skorších   konaniach   potvrdili,   že   v   roku   1997   parc.   EKN   č.   612   nebola   predmetom kúpy. K vyporiadaniu   dedičstva   sťažovateľa   došlo   až   osvedčením   o   dedičstve sp. zn. 13 D 284/2009,   D   not   148/2009   zo   16.   decembra   2009.   Sťažovateľovi   a   jeho vlastníckemu právu   nebola poskytnutá rovnaká právna ochrana ako vlastníckemu   právu žalovaných. Súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo na dostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu, pričom zamietnutie jeho žaloby dostatočne všeobecnými súdmi odôvodnené nebolo.

Krajský   súd   sa   na   výzvu   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním č. Spr 10049/2013 doručeným ústavnému súdu 25. apríla 2013. Navrhol, aby ústavný súd sťažnosti   nevyhovel,   pretože „Krajský   súd   v   Prešove   v   rozsudku   zo   dňa   25. 10. 2012 vydaným vo veci 7 Co 80/2012 dal odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Dôvody   vedúce   k   potvrdeniu   rozsudku   prvostupňového   súdu   sú   rozvedené v odôvodnení   rozsudku   Krajského   súdu   v   Prešove   zo   dňa   25.   10.   2012   a   na   tomto odôvodnení Krajský súd v Prešove trvá.

Zároveň Krajský súd v Prešove súhlasí s tým, aby Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“.

Právna   zástupkyňa sťažovateľa   na výzvu   ústavného   súdu   nereagovala a v určenej lehote sa nevyjadrila.

Ústavný   súd   podľa   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   namietaného   porušenia   základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej ochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu. Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c ods.   1   ústavy   majú   príslušné   medzinárodné   zmluvy   vrátane   dohovoru   prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03).

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah, zaoberal sa ústavný súd posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia krajského súdu z uvedených hľadísk.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tvrdil, že k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 80/2012 z 25.   októbra   2012 došlo   tým,   že krajský   súd   svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, jeho rozhodnutie je arbitrárne a nerešpektuje jeho základné právo na vlastníctvo, pretože krajský súd sťažovateľa bez splnenia zákonných dôvodov pozbavil jeho riadne nadobudnutých vlastníckych práv k nehnuteľnosti.

Z   odôvodnenia   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   krajský   súd rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny, zohľadniac možnosť postupu podľa § 219   ods.   2   OSP.   Podľa   tohto   ustanovenia   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Z   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   postup   a   rozhodnutie všeobecného   súdu,   ktoré   vychádzajú   z   aplikácie   konkrétnej   procesnoprávnej   úpravy, v zásade   nemožno   hodnotiť   ako   porušovanie   základných   práv   a   slobôd   (I.   ÚS   8/96, I. ÚS 6/97). Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP ústavný súd   už zdôraznil,   že   odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového   súdu   a   odvolacieho   súdu nemožno   posudzovať   izolovane   (m.   m.   II.   ÚS   78/05,   III.   ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Ústavný   súd   už   konštatoval   aj   to,   že   zákonodarcom   upravenú   fakultatívnu možnosť odvolacieho   súdu   obmedziť   sa   v   odôvodnení   potvrdzujúceho   rozhodnutia len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia   je   vždy   potrebné v záujme ústavne   konformného   výkladu   (čl.   152   ods.   4   ústavy)   aplikovať   aj   vo   svetle judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva zaoberajúcej sa právom účastníka občianskeho súdneho konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu.   Ak tak   všeobecný   súd   nepostupoval,   jeho   rozsudok   je   nevyhnutné   považovať za arbitrárny, svojvoľný, a tým priamo zasahujúci do základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 118/2010).

Z   uvedeného   vyplýva,   že   je   v   zásade   postačujúce,   ak   odvolací   súd   odkáže v odôvodnení svojho rozhodnutia na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, pokiaľ sa   s ním   úplne stotožňuje a pokiaľ súčasne dáva   odpovede   aj na podstatné   argumenty sťažovateľa uvedené v jeho odvolaní, ako aj vtedy, ak sa odvolací súd sám vysporiada v odôvodnení svojho rozhodnutia s argumentmi uvedenými v odvolaní, pokiaľ sa s týmito argumentmi prednesenými v konaní pred ním nevysporiadal už súd prvého stupňa.

Úlohou   ústavného   súdu   vo   veci   sťažovateľa   tak   bolo   posúdiť,   či   vzhľadom na argumentačnú bázu relevantných procesných podaní sťažovateľa (najmä jeho odvolania) možno   vybadať   v   napadnutom   rozsudku   krajského   súdu   signály   prípadného   ústavne nedostatočného odôvodnenia.

Sťažovateľ svoje odvolanie odôvodnil predovšetkým tým, že svoje vlastnícke právo odvodzuje od právoplatných rozsudkov okresného súdu č. k. 11 C 12/2009-25 z 25. augusta 2009 a č. k. 15 C 97/2010-26 z 9. decembra 2010, ktorými bolo určené, že spoluvlastnícke podiely zapísané na LV č. 4280 pod B 3, 5 k parc. reg. „E“ č. 612 o výmere 1 225 m2 totožnej s predmetom konania, patria do dedičstva po neb. J. H., zomr... V priebehu konania pred okresným súdom navrhol pre prípad, ak ním predložený geometrický plán považuje súd za sporný, vykonať znalecké dokazovanie znalcom z odboru geodézie a kartografie s tým, že je pripravený na jeho vykonanie zložiť aj súdom určený preddavok.

Ako   vyplýva   z   odôvodnenia   rozsudkov   krajského   súdu   a   okresného   súdu, tieto sa žiadnym   spôsobom   s   existenciou   sťažovateľom   uvádzaných   právoplatných rozsudkov okresného súdu č. k. 11 C 12/2009-25 z 25. augusta 2009 a č. k. 15 C 97/2010-26 z 9. decembra 2010 nevysporiadali.

Svoje   rozhodnutie,   pokiaľ   ide   o   otázku   vlastníctva   predmetu   sporu,   založili   iba na zistení,   podľa   ktorého   okresný   súd   zamietol   skoršiu   žalobu   žalobcu   o   určenie vlastníckeho práva rozsudkom č. k. 15 C 46/2006-133 z 23. septembra 2008 potvrdeným rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 6/2009 z 1. apríla 2009, z čoho „teda vyplýva, že žalobca nie je vlastníkom nehnuteľností, ktoré požadoval od žalovaných vydať, a teda žalovaní ich neužívajú neoprávnene, a preto súd žalobu zamietol“.

Ako   však   vyplýva z odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Co   6/2009 z 1. apríla 2009 (predloženého v konaní žalovanými a založeného v spise okresného súdu), žaloba   žalobcu   bola   zamietnutá   pre   nedostatok   naliehavého   právneho   záujmu na požadovanom určení. Krajský súd v odôvodnení tohto rozsudku po tom, čo objasnil zmysel   a   účel   ustanovenia   §   80   písm.   c)   OSP   a   pojem   naliehavého   právneho   záujmu, uviedol, že „je nedôvodné sa domáhať určenia vlastníckeho práva určovacou žalobou... pokiaľ žalobca sám tvrdí, že už vlastníkom spornej nehnuteľnosti je, resp. je ku nej zapísaný v katastri   nehnuteľností.   V   tomto   smere   treba   súhlasiť   s názorom súdu   prvého   stupňa, že absentuje naliehavosť právneho záujmu žalobcu na určení vlastníckeho práva.“. Za tejto situácie, už ďalšie úvahy krajského súdu uvedené v rozsudku sp. zn. 3 Co 6/2009 z 1. apríla 2009 o dôsledkoch spôsobu nadobudnutia nehnuteľností žalovanými ostávajú bez významu pre   konanie   vo   veci   sp.   zn.   12   C   54/2011.   V   prípade   zamietnutia   určovacej   žaloby pre nedostatok naliehavého právneho záujmu nemožno z takéhoto rozhodnutia súdu v inom konaní bez ďalšieho dokazovania vyvodiť záver o tom, že neúspešný žalobca v určovacom konaní nie je vlastníkom predmetu sporu, alebo naopak, že jeho vlastníkom je iba z tohto dôvodu žalovaný.

Všeobecné   súdy   sa   žiadnym   spôsobom   nevysporiadali   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia ani s otázkou totožnosti predmetu sporu s parc. reg. „E“ č. 612 o výmere 1 225 m2 zapísanej na LV č. 4280, k. ú. J., takže nemožno zistiť ich záver o tejto otázke a ani   to,   z   akého   dôvodu   v   prípade   pochybnosti   o   totožnosti   pozemkov   nevykonali sťažovateľom navrhované znalecké dokazovanie. Pritom je zrejmé, že v prípade totožnosti pozemkov je podstatou konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 12 C 54/2011 duplicitný zápis vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Takýto stav je potrebné riešiť podľa všeobecných princípov ochrany vlastníckeho práva so zohľadnením zásady „nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“, ale aj právnej úpravy vydržania. Krajský súd v tejto súvislosti iba všeobecne konštatoval, že sťažovateľ vstúpil do právneho postavenia svojho otca dňom jeho smrti. Vo vzťahu k argumentom sťažovateľa o preukázaní jeho vlastníckeho   práva   právoplatnými   rozsudkami   okresného   súdu   č.   k.   11   C   12/2009-25 z 25. augusta   2009   a   č.   k.   15   C   97/2010-26   z   9.   decembra   2010   sa   všeobecné   súdy nezaoberali ani otázkou, či tieto rozhodnutia záväzne riešia otázku vlastníctva sťažovateľa aj s účinkami pre účastníkov tohto konania – materiálna právoplatnosť (§ 159 ods. 2 OSP). Pokiaľ všeobecné súdy vo veci sťažovateľa konštatovali, že „základnou podmienkou a predpokladom úspešnosti žaloby na vydanie veci je, že vec sa neoprávnene nachádza vo faktickej moci inej osoby než vlastníka“, s týmto záverom sa stotožňuje aj ústavný súd. Pre skúmanie tejto podmienky je však nevyhnutné najprv ustáliť, či sťažovateľ nadobudol vlastnícke právo k predmetu sporu a kedy sa tak stalo (vychádzajúc z rozsudkov okresného súdu č. k. 11 C 12/2009-25 z 25. augusta 2009 a č. k. 15 C 97/2010-26 z 9. decembra 2010, pokiaľ sú pre účastníkov týchto konania záväzné, resp. v opačnom prípade z výsledkov vykonaného   dokazovania),   následne   skúmať   okolnosti   nadobudnutia   nehnuteľnosti žalovanými   s   ohľadom   na   už   uvedené   princípy   vysporiadania   duplicitného   vlastníctva a takto uzavrieť otázku platnosti právnych titulov, od ktorých odvodzujú vlastnícke právo žalovaní (prípadne aj so zohľadnením právneho inštitútu vydržania). Až potom je možné uzavrieť,   či   sa   predmet   sporu   vo   faktickej   moci   žalovaných   nachádza   oprávnene alebo neoprávnene.

Vzhľadom na to, že z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu ani pri jeho skúmaní v spojení s rozhodnutím okresného súdu odpovede na tieto otázky, ktoré sú nepochybne pre vec   významné,   nevyplývajú,   odôvodnenie   rozhodnutia   krajského   súdu   nepovažuje ústavný súd za dostatočné. Pokiaľ preto s už citovaným odôvodnením krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu, takéto odôvodnenie jeho rozhodnutia dostatočne neobjasňuje právny základ sporu v jeho podstatných okolnostiach.

S   ohľadom   na   uvedené   už   len   z   týchto   uvedených   dôvodov   došlo   rozsudkom krajského súdu k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a   práva   na spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a   to   preto, že napadnutý rozsudok je nedostatočne odôvodnený.

Sťažovateľ však ďalej tvrdil, že rozsudkom krajského súdu došlo aj k porušeniu jeho základného   práva   na   vlastníctvo.   Argumentoval   tým,   že   bol   takto   pozbavený   svojich vlastníckych   práv   k   nehnuteľnosti,   ktoré   nadobudol   dedením   po   svojom   otcovi, a to bez splnenia zákonných a ústavných predpokladov.

Pokiaľ   ide   o   vlastnícke   právo,   jeho   obsah   nie   je   predmetom   ústavnej   úpravy, ale upravuje ho na základe ústavného zmocnenia zákon (m. m. PL. ÚS 38/95, I. ÚS 97/09). Týmto zákonom je Občiansky zákonník, ktorý obsah vlastníckeho práva vymedzuje tak, že vlastník veci je predmet svojho vlastníctva oprávnený držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním, čo vychádza z rímsko-právnej koncepcie obsahu vlastníckeho práva (ius possidendi, ius utendi et fruendi, ius dispondendi). Novovytváranou judikatúrou sa   postupne   stáva   taká   prax   ústavného   súdu,   podľa   ktorej   všeobecný   súd   môže   byť porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru (kam patrí aj právo vlastniť a   pokojne   užívať   majetok)   aj   bez   porušenia   ústavno-procesných   princípov   postupu vyplývajúcich   z čl.   46   až čl. 48 ústavy   (I.   ÚS   131/09, II.   ÚS   111/08,   III.   ÚS   196/08, IV. ÚS 360/04).

Keďže ústavný súd vyslovil, že rozsudkom krajského súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, zaoberal sa samostatne aj otázkou, či z tohto porušenia nevyplynul aj zásah do základného práva sťažovateľa vlastniť a pokojne užívať majetok.

Pri   tomto   skúmaní   ústavný   súd,   vychádzajúc   aj   z   toho,   že   krajský   súd   ústavne neakceptovateľným rozsudkom porušujúcim základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zamietol žalobu sťažovateľa o vydanie nehnuteľnosti, dospel k záveru, že týmto rozsudkom došlo aj k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Tento záver však vychádza   iba   z toho,   že   sťažovateľom   tvrdenému   právu   držať,   užívať,   požívať   plody a úžitky   jeho   tvrdeného   vlastníctva   nebola   poskytnutá   procesná   ochrana   v   súlade s požiadavkami   spravodlivého   procesu.   Bolo   legitímnym   právom   sťažovateľa   očakávať v konaní o ochranu ním tvrdeného vlastníckeho práva, že v prípade, ak svoje vlastnícke právo   preukáže   a preukáže   i   to,   že   vec   sa   neoprávnene   nachádza   vo   faktickej   moci žalovaných, bude mu ochrana poskytnutá. Jeho žaloba však bola zamietnutá všeobecnými súdmi   bez   toho,   aby   bolo   možné   zistiť,   z   akých   dôvodov   dospeli   k   záveru   o   tom, že sťažovateľ   vlastníkom   predmetu   sporu   nie   je   a   vec   sa   nachádza   vo   faktickej   moci žalovaných už len preto oprávnene.

Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   bolo porušené nielen základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale aj jeho základné právo na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah,   prípadne   prikáže   tomu,   kto   právo   alebo   slobodu   porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V záujme ochrany ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ako   aj   základného   práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy, ktoré boli u sťažovateľa porušené, ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 7 Co 80/2012 z 25. októbra 2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Úlohou krajského súdu v ďalšom priebehu odvolacieho konania bude znova posúdiť vecnú   správnosť   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu,   vysporiadať   sa   s   argumentmi sťažovateľa uvedenými v jeho odvolaní proti prvostupňovému rozsudku a vo veci znova rozhodnúť takým spôsobom, ktorý bude ústavne konformný a bude v súlade s právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho práva boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie. Keďže sťažovateľ si   takýto nárok neuplatnil, ústavný súd mu finančné zadosťučinenie nepriznal.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa. S poukazom na § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde a § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 272,76 €, tak ako si ju sťažovateľ uplatnil (za 2 úkony právnej pomoci, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť a 2 x paušálna náhrada hotových výdavkov), ktorú zaviazal krajský súd zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2013